Dobré ráno" budila nás o 7:00 cez víkend sestrička. Ledva som rozlepila oči, kde moja spolubývajúca už bola nachystaná na rannú rozcvičku. Tým, že som bola nová, mala som zvýšené pozorovanie a to znamenalo, že som sa takýchto aktivít ešte nezúčastnovala. Mohla som byť len na izbe alebo sa prechádzať po chodbe ako blúdny Holanďan, keďže v čase aktivít bola fajčiareň zamknutá. Stokrát radšej by som tam šaskovala na rozcvičke, ako byť sama na izbe zo svojimi myšlienkami. Neskutočne mi chýbala ranná káva,musela som čakať až po raňajkách a ranných liekov, aby som si mohla dať kávu a aspoň si predstavovať, že by som si ju vychutnala s cigaretou. Toto je otras, myslela som si a bola som hneď od rána nahnevaná na celý svet a hlavne na seba. Nevedela som sa dočkať návštevných hodín. Ale ešte všetci kto mohol isiel na vychádzku, potom obed, lieka káva a až o 13:30 sú návštevy. Nekonečná doba. Asi od jednej som vykúkala s našej izby s okna, pretože sme mali výhľad rovno na parkovisko. Stepovala som pri okne a čakala kedy uvidím strieborné auto. " Konečne, je tu" vykríkla som a utekala som čakať k dverám. Bolo ešte pár minut do pol a sestrička jemne odignorovala prvé zvonenie. Očami som ju hypnotizovala aby konečne odomkla dvere a mohla som ísť za priateľom. " Môžete byť len pri fontáne" zdôrazňovala sestrička " naozaj, môžem ísť von?" opatrne som sa spýtala.. "jaj, vy máte ešte kĺudový režim, tak to potom môžete byť v komunitnej miestnosti, alebo tubna gauči" zrušila sestrička moje nadšenie ísť na čerstvý vzuch.. "tu sa mi ešte podpíšete, pán O." podala priateľovi papiere .. Objali sme sa akoby sme sa nevideli sto rokov a v objatí si sadli na gauč... " No hovor, ako sa máš?" spýtal sa a ja som sa skoro znova rozrevala
"Je to tu strašné, oni chcú aby som poslúchala, normálne je tu rozpisaný režim a musíme robiť všetko podľa neho" začala som zo svojim sťažovaním a chcela som aby ma čo najviac ľutoval. "Je to tu teror, zober ma domov" žobronila som. Priateľ sa len smial, stiskal ma a ja som chcela nech ma nejak prepašuje domov.. "pozri, že klinika drogových závislostí" ukazujem mu nápis nad dverami... " No, láska" len tak potichu zamrmlal, ešte sám nevedel čo všetko to znamená a obnáša.
" je to to tu teror, oni nás tu doslova tyrajú, musím tu poslúchať" stále som opakovala dookola a pozerala psími očami na priateľa. V tom mi povedal "ale toto ty potrebuješ".Zhačila som sa a škaredo naňho pozrela, no to hádam nemyslí vážne veď ja tu doslova trpím, dva týždne som nevidela deti... Potichu som zamrlala že "asi áno". Sedeli sme a stískali sme sa, okolo chodili moji spolupacienti, ktorý už mali možnosť ísť k tej fontáne, predstavila som mu aj Maja ukázala aj Henricha , ktorý boli taký tý prvý ľudia čo sa ma chudiatka uplakaného ujali. Sedeli sme tam skoro do konca návštevných hodín, kým som sa znova musela vrátiť za tie odporné zamknuté dvere.. "výdrž to tu, veď povedali dva - tri týždne, to zvládneš" dodával mi odvahu "si tu druhý, deň, veď aj na detoxe sa ti nepáčilo, a nakoniec si si zvykla" dodal... No to má pravdu pomyslela som si a povedala mu, že to tu skúsim aspon tie dva týždne vydržať a potom uvidíme... Cez víkend sme myšlienky dňa nemali, pisali sme do denníkov svoje pocity, čo sme robili v daný deň. Ale dnes bol naozaj lepší deň, ale stale som mala miestami stavy, že chcem ísť domov...
muselo to byť náročné, ste silná žena, čakám na ďalšiu časť..
@lucinka090 ďakujem 💓🌻
Ja ti veľmi držím palce, prajem v živote len to dobre . Môžeš byt na seba hrda 😉 a teším sa na pokračovanie 🍀🍀🍀
Tiež sa teším na pokračovanie ❤️
Twraz ked som si to precitala spomenula som si na Pezinok,kolko krat som tam bola ako navsteva skoro kazdy vikend po dobu troch mesiacoch a zial nic nepomohlo danej osobe aby prestala z drogami.
Začni písať komentár...
Úžasné si sila žena držím palce ❤️❤️