Druhý koniec chodby..

Aby mi nebolo málo v ten deň ma ešte aj preradili z oddelenia B na C, nebol v tom skoro  žiadny rozdiel,režim nám zostával iba na komunite bola druhá terapeutka a musela som sa presťahovať s jedného konca chodby na úplne opačný.  Bolo super, že po tretí krát ma dali na izbu s Lujzou, ale vôbec som nebola nadšená s toho, že na komunite budem mať tú terapeutku, ktorej som sa doslova bála. Áno, naozaj som sa jej bála, pôsobila ako drsná a ľadová kráľovná. Po skúsenosti s komunity na A, kedy do mňa tak rypla, že som nad tým ešte tri dni musela rozmýšľať som na ňu nepozerala moc dobrým pohľadom. A nebola som jediná, ktorá sa jej bála, vždy nás C-kari strašili, "veď počkaj keď budeš mat pani Pavlu na komunite, tá ťa vyvedie s omylu".  Mala som plnú hlavu rodinných záležitosti, syna, priateľa,mamu exmanželovu ženu,  a ešte do toho toto. Mala som sto chuti ani sa nevybalovať na novej izbe, ale jednoducho sa na to vykašľať a ísť domov riešiť to čo ma tam čaká. Po rozhovore s Lujzou som však usúdila, že bude lepšie sa skludniť, na dnes odložiť telefón a samozrejme zostať tu. Nebol ešte môj čas na to aby som mohla ísť domov riešiť všetky tie sračky čo ma tam čakajú. Hoci veľakrát som zápasila zo zlou náladou, smútkom vždy vonku na lavičke som zabudla, aspoň na chvíľu.

Teraz až chápem, prečo to tak bolo. Bola som tu a teraz. Vedela som, že  môžem riešiť iba to čo je teraz a čo dokážem ovplyvniť odtiaľto, že niektoré veci jednoducho teraz nepojdu. Vlastne musela som robiť iba to čo bolo teraz najdôležitejšie a viacmenej to bolo iba to, aby som dodržiavala režim, aby som využila voľný čas na svoj relax, cvičenie na čítanie, alebo na hocičo, kedy som zamestnala svoju hlavu. Nemalo zmysel hádať sa cez telefón s nikým. S priateľom to tiež bolo miestami divoké. On odo mňa očakával vrúcny telefonát a mne sa veľakrát po celom dni fakt nechcelo ani rozprávať. Nie jeden telefonát skončil výčitkami a hádkou. Bola som smutná, sklamaná a cítila som, že ma jednoducho nechápe. Bolo to všetko nové nielen pre mňa, ale aj pre neho. Tu mi Boh poslal do cesty informáciu o tom, že existujú skupiny nielen pre nás alkoholikov, ale aj pre rodinných príslušníkov,tiež som sa ma didaktoterapii dozvedela informácie o spoluzávislosti, o tom ako veľmi nás ovplyvňuje prostredie v ktorom žijeme, výchova, rodinné zázemie s akej rodiny pochádzame. Jasné, že tieto informácie človek vie bežne, ale  až tu som pochopila ako veľmi  to všetko súvisí. Prečo som nikdy nikam nezapadala, prečo som sa  už ako teenegerka správala ako rebel a myslela si, že som hviezda, keď sa na discotéke opijem pod obraz Boží. Prečo mi krachujú vzťahy, prečo niesom v živote spokojná a prečo myslím ako myslím. Taktiež som začala premýšľať o ľuďoch v mojom okolí,ktorí sú tiež niečím poznačení. 

Mala som pred sebou ešte vyše mesiaca do konca liečenia a už som začínala rozmýšľať čo bude vonku a aké to bude. Ako každý som sa motala v myšlienkach čo o mne budú hovoriť ľudia, ako sa budu na mňa pozerať, vedela som že už v mojej dedine kolujú rôzne informácie o tom kde som a čo sa mi stalo. Ale to sú presne tie veci, ktoré ja neovplyvním a musim ich ina prijať a pustiť od seba preč. Pretože to, čo druhí rozprávajú sa mna naozaj netýka. Musím sa vymaniť z toho vzorca, vv ktorom  som sa trápila tým čo si o mne myslí a hovorí okolie. Naozaj som začínala chápať veci typu, že s akými ľuďmi si tak tak taký si aj ty, že s akým nastavením v hlave začínaš deň, tak taký ten deň potom naozaj bude a že nemusím byť perfektná aby som bola spokojná. Že je všetko len o mojej hlave a stave mojej mysle. Áno, tej mojej chorej hlave. Ktorá ťa naozaj niekedy dokáže presvedčiť o tom aký je svet na hovno a ty si také chúďatko tak poď, ľutuj sa a zapi to, ono to zmizne.. Presne na tomto vzorci som fungovala posledné obdobie doma... Nebola som šťastná, nebola som spokojná a stále som nevedela prečo.... 

Preto som bola tu... Aby som konečne dostala odpovede...  Boh, pre mňa urobil to, čo som pre seba nedokázala urobiť ja...