Buď o krok popredu...

Ja som neplakala,deti neplakali, lúčenie prebehlo úplne v pokojnej atmosfére, akoby som sa mala ísť len niekam na chvíľu a večer prísť domov.

Mladší syn mi rozkázal poslúchať, aby ma zase nenašla sestrička telefonovať kedy nemám, a nemala som zlé body zato, aby ma ešte pustili na víkend zase. Starší síce potom trošku začal, aby som nešla nikam, aby som zostala doma, pretože on nechce ísť znova tatovi. Sľúbila som mu, že si budeme volať, písať a čoskoro sme zase spolu. Keď som sadla do auta znova som mala zvláštnu úzkosť. Chcela som byť už v liečebni, ten víkend ma dosť vyčerpal. Jasne že som bola šťastná, že som bola po tolkej dobe doma, ale jednoducho po takej dobe počuť 800 krát  " mama" bolo vcelku vyčerpávajúce, a tak ako mi to zo začiatku na liečbe chýbalo, teraz už som chcela zase to ticho, ten priestor len pre seba. 

" Aká si vysmiata" vítali ma spolupacienti na vrátnici, "takže bolo dobre, čo si nám priniesla?" vyzvedali, ako vždy keď bol niekto na priepustke. "Palacinky" odpovedala som im nech sa prídu ponúknuť a išla som sa nahlásiť sestričke že som. Nebola vo vyšetrovani tak som jrj šla zaklopať na sesternu "už som doma" povedala som jej, keď mi otvorila dvere. Zasmiali sme sa, pretože az neskôr mi docvaklo, čo som vlastne povedala. Vlastne bol to teraz môj domov, prezrela mi veci či som si nepriniesla nič nepovolené, fukla som do dregera a konečne som sa mohla pobrať na izbu za Lujzou.  

Samozrejme na pondelkovej komunite sa riešili reflexie s priepustiek, kto sa ako mal doma. "Užila som si víkend najlepšie ako sa dalo, aj som prežila tu Hirošimu a Nagasaky doma" zreferovala som na komunite a mojím uvedomením s víkendu bolo to, že som pochopila, že mamu nezmením, možem zmeniť  len svoj prístup a postoj, a taktiež, že nieje vždy najdôležitejšie  len upratovanie. ( ono aj tak tu nikdy neni taký poriadok ako by som  chcela). Dokonca, že som sa priznala mame, prečo som preč.,že to nebolo len psychické zrútenie, ale to že som pila. A že to vzala celkom v pohode a obišlo sa to bez výčitiek. 

Jediné čo ma trápilo bol môj starší syn. My sa ľúbime veľmi mojkať,túliť a teraz bol taký, nie moc kontaktný. Nepáčilo sa mi to, a nevedela som, prečo to tak je. Či sa na mňa hnevá, že som preč, či to je tým, že je vyše mesiaca už u otca a doma len na víkend. Ale sľúbila som mu že si budeme volať,dúfala som, že  to nejak prehrmí. Ale trápilo ma to. Terapeutka ma skúsila naviesť na pozitívne myšlienky, aby som to tak nebrala, veď aj pre neho je to zmena, že určite to bude v poriadku.

Večer som sa mu snažila dovolať, no nedvíhal ma. Pisala som exmanželovej manželke, že by som sním rada hovorila,pretože som mu to sľúbila no napísala mi, že:

 " aj on sľúbil, že bude poslúchať no je u nás  10 minút a vytočil nás do nepríčetnosti" . 

Spýtala som sa či by mu nedala na 10 minút telefón aby som sa sním mohla porozprávať, no odpoveď už v ten večer neprišla...  

Zostala som dosť rozladená a vážne som zvažovala  zbaliť sa a na druhý deň ráno podpísať reverz...  Lujza ma začala presviečať, aby som nekonala unáhlene a neurobila viac škody ako osohu. 

Aby som rozmýšľala do budúcna, kde v prípade nejakého podrazu od ex by mi nedokončená liečba nepriniesla nič dobré.. 

Síce som jej dala za pravdu, no stále som sa v hlave pohrávala s  myšlienkou  odchodu...