Bez kávy....

Pamätám si na dni, keď som nahnevaná doma hovorila " ja raz naozaj skončím v Pezinku!! "  Vtedy som netušila, že 17.6.2022 tam naozaj budem...

Vošla som do vyšetrovane, kde ma privítala červenovlasá pani, čo som si myslela, že je doktorka  až neskôr som zistila že to bola iba sestra... Nepamätám si už ktorá sestrička sa mi to začala hrabať vo veciach, videla som iba ruky v rukaviciach ako mi prehrábava celú tašku, ako dáva nabok voňavku, kávu.. Ta červenovláska mi tam dala na prečítanie dva papiere, ktoré treba podpísať a znova ma začala vypočúvať... Medzitým mi dali fúkať, merali mi tlak, vážili ma... Sedela som tam ako prikovaná a snažila sa počúvať, čo mi hovorí ale absolútne si nepamätám až na vetu " chcete si ešte niekomu zavolať? , potom Vám telefón odoberieme "  zbystrila som a zakoktala " a a áno, priateľovi"  podala mi telefón a ja som  vytočila... miláčik.. V telefóne sa ozývalo nekončiace vyzváňanie a ja som začínala panikáriť.  Nedvíhal... Doprdele, prečo nedvíha, veď oni mi berú telefón!!!  " Priateľ ma nedvíha" potichu zo strachom som povedala, dúfajuc  veď neskôr mu snáď zavolám, alebo mi zavolá  na pevnú ako predtým, alebo večer, keď mi dajú telefón... "Kávu vam zamkneme u nás v skrini" doprdele, čo ?  Prečo mi berú kávu? Veď som sa tešila ako si  ju po tom ako sa ubytujem urobím. Absolútne som nechápala čo rozpráva... "Rodina vie kde ste? Koho uvediem ako kontakt? Odfodte im aspoň telefónne číslo kam Vám môžu zavolať medzi 8- 9 hod" s roztrasenými rukami som odfotila papier s telefónnym číslom a poslala priateľovi na whatsape.... " tu sa môže informovať na vás medzi 8-9 u ošetrujúceho lekára, a na toto číslo môže volať vám"  V tom mi začal zvoniť telefón... "volá mi priateľ, môžem to dvihnúť?" nesmelo som sa spýtala sestričky... Rýchlo to vybavte a potom si vypnite mobilný telefón " pamätám si, že som len niečo zakoktala do telefónu, že už nemôžem, že mi berú telefón," poslala som ti číslo kam mi môžeš volať " čo mi odpovedal si nepamätám iba mi vysvetľoval prečo mi nemohol dvihnúť" zlato, nemohol som mal som call" doprdele, myslela som si, kašlem ja tvoj call, keď už nemôžem volať. .  Rozrasená som vypla telefón a podala ho sestričke... "tu mi to podpíšete"   a zacala menovať čo všetko mi zobrali... "občiansky,vodičský preukaz, preukaz poistenca, bankomatové karty ..." sakra, mala som pocit, že keby mám aj rodný list mi zoberú... " A kedy si môžem zavolať domou, na koľko môžem telefonovať ?" začala som výzvedať, bola som naučená na hodinu každý deň, na neobmedzené hobory na chodbe na spoločný telefón..." no na pevnú vám môžu volať v čase od 20:00 do 21:00 na 3 minúty, a mobil si musíte vždy nahlásiť predsedovi a dostanete ho na 5 minút a tu vo vyšetrovni si vybavíte hovor" v tom momente som spustila vodopád sĺz " ale, ale ja mám dve malé deti, ja nemôžem takto....." čo som spoza smoklenia rozprávala som nerozumela ja, nie ešte sestričky... Preboha, kde som... To čo je.... Prečo mám volať iba 5 minút? A sem mi môže iba 3? Veď to nestihnem ani jednu vetu povedať..." poďte zavediem vás na izbu" pohádzala som rozbabrané veci naspäť do tašky a nesmelo išla za sestrou.. " Toto je vaša izba"  pozerala som na biele dvere s nápisom izba číslo 1 a s menovkou ženy, ktorá mala byť somnou na izbe... " poďte si zapáliť, hoci sa teraz nefajčí, vidím že to potrebujete" zamrmlala sestrička a vedľa mojej izby bola miestnosť, ktorú mi odomkla a ja som sa usadila na jednu s troch stoličiek a cez mokrú tvár pozerala na ofajčené steny ako v poslednom pajzli... " keď dofajčíte, vybalte sa a ostante na izbe, kým ostatným neskončí komunita " či niečo v tom zmysle zamrkotala a odišla.. Čudovala som sa, že nikde neni ani nohy a je tam podivné ticho... Jediný zvuk bol čvirikajúci ventilátor v okne a moje vzlyky...