.. Béčko...

Prišiel deň môjho presunu a ja som od rána sa uistovala a sledovala každú situáciu, či je naozaj pravda, že idem dole. Zbalila som sa a keď už sestrička začala zo zamknutej skrine vyberať kávu, vedela som že je to na správnej ceste.Bola som mierne nervózna, ale keď som prišla dole a moje miesto bolo znova s Lujzou na izbe bola som tak nadšená, že som si omylom rozbila moju drahú sklenenú fľašku na vodu. "Črepy prinášajú šťastie" povedali sme si s Lujzou a objímali sme sa ďalej. Tancovali sme na izbe ako dve bláznivé, akoby sme sa poznali roky a nevideli sa neskutočne dlho.

Pozametala som sklo z rozbitej fľašky a vybrala sa pozdraviť Heňa a Maja, ktorý  boli o izbu ďalej. Privítali sme sa objatím, aj napriek tomu, že fyzické kontakty boli zakázané a mali by sme to hneď za mínus 50. No naozaj sme sa tešili, že sme zase všetci spolu na jednom oddelení.Boli to pre mňa ľudia v tom čase, ktorí mi boli najbližší a snažili sa ma vždy potešiť, utešit a vypočuť a brali ma takú aká som bola. 

Moje očakávania z Béčka boli úplne iné ako realita. Telefón až po týždni, režim si kontroluješ sama, žiadna sestrička už nebehá po chodbe a nezvoláva  na aktivity, fajčí sa iba vo vymedzenom  čase a pribudli ďalšie aktivity ako autogénny  tréning, pracovná terapia a biblioterapia, a konečne som mohla ísť v čase vychádzky do telocvične. Hlavne tam bolo o čosi menej teplo ako na hornom poschodí, tam to miestami, ako stúpla teplota na 30 stupňov bolo na nevydržanie. Bol piatok a poobede už boli iba ženské kruhy a kultúrny program. Ten vždy robilo niektoré oddelenie podľa poradia. Najviac sa mi páčili programy ktoré robilo oddelenie, na ktorom bol talentovaný chalan, ktorý nielen potešil oči ale aj uši, jeho spev bol normálne balzam na dušu. (Neskôr sme mu dali prezývku "Idol") Ako som sa neskôr dozvedela bol to celkom známy človek, pohybujúci sa v hudobnej brandži. Neskôr som mala možnosť ho spoznať aj tak ľudsky a bol to neskutočne dobrý a skromný človek, s ktorým sa dalo neskutočne dobre rozprávať až som niekedy rozmýšľala nad tým, čo tu on robí, ale choroba si žiaľ nevyberá. Je jedno či si verejne známa osoba alebo obyčajný človek, ktorý pracuje niekde za pásom , tam sme si  boli všetci rovný , všetci sme trpeli závislosťou, jediný rozdiel bola jej forma(drogy, lieky, alkohol, gambling). Je úplne jedno, kto si vonku, tu si jednoducho pacient. 

Posun na Béčko prišiel v správny čas a moja stagnácia akoby mávnutím čarovného prútika bola preč. Znova som sa musela naučiť nový režim, ale konečne som si mohla urobiť kávu kedy som chcela. Tak áno, tiež bol vyhradený čas od 7:25 do 15:30 ale aspoň som ju už mohla mať u seba a nie zamknutú v skrini. Ale tá ranná káva po zobudení stále chýbala, si neviete predstaviť aká výhoda je mať na izbe umývadlo. Áno, presne tak, ráno sme si zalievali kávu vodou s kohútika. Nebolo to ono ale svoj účel splnila. Ale každopádne to bol risk, keby nás načape sestrička máme to za minús 30, ale dávali sme si pozor a tu už nám tie sestričky neboli za zadkom, ale pravda je, že oči a uši mali aj tak všade. Väčšina komunity na B boli už ľudia s ktorými som začala svoju cestu na Áčku,a aj koho som nepoznala, veľmi rýchlo sme sa spriatelili. Večer sme mali aj biblioterapiu, čo znamenalo, že sme sa pekne usadili v komunitnej miestnosti a pol hodinku sa čítalo s knihy. Neviem čo to mali za rozčitanú knihu , ale pamätám si, že to bolo morbídne a hrozné, našťastie zostávalo iba pár strán do konca. "Daj sem, môžem čítať teraz ja" ujala som sa hneď čítania, aby som sa sústredila na to ako čítam, a nie počúvam, pretože fakt sa to nedalo počúvať. Novinka bola aj to, že  sme si rozdelovali služby na vrátnici, pekne sme tam sedeli dve hodiny a zapisovali ak niekto prišiel. V tom sa mi vybavila spomienka z dňa, keď som prišla a sedeli tam dvaja  vrátnici a uškrňali sa, keď ma videli. Už som pochopila prečo, vedeli čo ma čaká....