Tieto preplakané komunity a skupiny ma vždy veľmi vyčerpali. Na jednej strane zo mňa vždy opadlo kus tej ťarchy s ktorou som sa vo svojom vnútri trápila, no na druhej som bola vážne unavená. Vždy som bola potom ako prázdna schránka bez duše. Keď konečne prišiel večer a mala som volať s priateľom nevedela som zložiť súvislú vetu a nedokázala som vnímať čo mi hovorí . Veľa krát sme sa kvôli tomu pohádali. Ako sa on teší, že si zavoláme konečne, keď už mám telefón, a keďže cez deň neodpisujem a on nevie čo a ako. Hrozne ma ničili aj tieto hádky cez telefón, ako sa tam smejem s druhými ľuďmi, ako som snimi celý deň, prečo som si dala večer vrátnicu, keď môžeme volať a podobné výčitky. Vedel, že máme režim, vedel, že máme aj povinnosti a stále ma poučal, ešte čo mám robiť aj tam. Raz sme sa dokonca pohádali, kvôli priepustke. Nechcela som priepustku dva víkendy po sebe, aj keď sa nikto nejak extra nehlásil,pretože v ten víkend mali byť deti u otcov. Nedal si vysvetliť, že by som si neodpustila, keby som doma a nemám tam deti. Veľmi sme sa vtedy kvôli tomu pohádali a ja som mu v nervoch s plačom položila telefón, že to už proste nedávam.

Znova ten kolotoč výčitiek. Chvíľami sa mi zdalo, že nás tato skúsenosť posilnila no myslím, že to bolo všetko iba na chvíľu.. 

(pozn.. Vlastne teraz to už viem...) 

No vtedy to bolo iné.. Vinila som sa za svoje zlyhanie, hnevala som sa aj na neho, že vlastne k tomuto celému prispel tým, že sa vtedy somnou rozišiel... 

Nemohol za to, on mi to víno do úst nelial, ani tie jogurtíky taktiež mi netrhal vnútorne vrecko na kabelke, aby som si mala kam schovať ploskačku... 

Keď prišiel v sobotu na návštevu  mali sme veľmi úprimný rozhovor po dlhej dobe. Aspoň vtedy som si to myslela,  cítila tak, že konečne niekam smerujeme. Úprimne som mu povedala, ako mi nevyhovuje jeho chovanie, keď mi stále niečo vyčíta a nadáva za niečo . Veľmi som sa bála reakcie ale bola som milo prekvapená, že povedal ako začne sa zaujímať o podporné skupiny aj on ( Al-anon - pre spoluzavislích) ako vlastne prekopeme celý náš vztah od začiatku- posilnený novými skúsenosťami a poznatkami...  Večer mi ešte napísal, že v stredu hneď ide na svoj prvý míting, aby som verila, že to niesú iba prázdne slová, ale, že naozaj chce aby sa náš vzťah dal do poriadku... 

Pocítila som chvíľkove šťastie, pokoj a nádej....áno, chvíľkove... 

22.7.2022

Myšlienka dňa :

"Ak niesi úprimný sám k sebe, tak niesi úprimný k nikomu."

Neuvedomovala som si, aká je toto veľká pravda. Až teraz. Klamala som samú seba, že to moje pitie je v poriadku, že to mám pod kontrolou,klamala som okolie. Veď predsa všetci pijú, veď len jeden na uvoľnenie po ťažkom dni. Dokonca som si raz goglila znaky alkoholizmu, a presviečala samú seba, že je to stále v poriadku. Dokým sa netrasiem, dokým nemusím hneď ráno si dať na vyrovnanie, dokým to nieje celá fľaša,dokým...

No zabudla som na situácie, kedy som ráno prišla do práce a dala si " jogurtík"šak len tak, aby sa nám lepšie robilo a predsa aj kolegyňe niektoré si dali, nepijem predsa sama. Taktiež som samozrejme zabudla na to ako som si privstala aby som si zarobila ranný koktejlík ( ružový tonic a vodka) , ktorý si vypijem potom v práci ako odstavím auto a vypočítala som si, aby som potom domov mohla šoférovať. Veď len trošku nech mi je veselšie, veď som sama na prevádzke a nikto to nezistí. 

Aký sebaklam.. 

Táto myšlienka ma nenechala chladnou a na komunite som sa rozrozprávala... Snazila som sa byť dobrá matka, priateľka, dcéra, emanželka, v práci makať čo najviac, vyhovieť všetkým, len aby bolo dobre. No v konečnom dôsledku som nebola dosť dobrá ani v jednom. Cítila som nátlak okolia, každý mi vravel čo všetko mám robiť lepšie a nech som robila čokoľvek nebolo dobré nič. V práci som nevedela povedať nie na dve 13ky po sebe, exovej žene som nevedela nereagovať, keď ma poučovala o výchove môjho syna a matka ma ustavične vytáčala každou blbosťou, kde mi pripomenula čo som zabudla alebo nekúpila, neurobila a priateľ to bola kategória sama o sebe. Miesto toho aby sme po rozchode a návrate k sebe robili všetky tie veci, ktoré sme si sľubovali sme sa aj tak stále ustavične hádali, vyčítali si každú prkotinu. Jediná vec, ktorá mi v tom období robila potešenie bol ten chlast. Utopila som v ňom všetko trápenie, všetku sebaľútosť a buď som bola veľká hrdinka a vykričala každému čo si o ňom myslím, alebo som prerevala celý večer, lebo môj život je totálne na hovno a ja som to chúďatko najväčšie na celom svete. 

Nepočúvala som nikoho okolo seba, bolo mi jedno a išla som si svoj príbeh utvorený v hlave a len prilievala olej do ohňa. 

Terapeutka ma nechala zo seba dostať asi všetko čo som v tej chvíli dokázala, plakala som samozrejme celú komunitu. Veľa spolupacientov na mňa reagovalo, povedali mi také veci ktoré som vedela, ale stále som predtým zatvárala oči. 

Potom sa ma spýtala, či ešte vládzem, že chce urobiť malý test. Od spolupacientov si požičala papuče a dala ich do stredu miestnosti a mali vyjadrovať moje deti, môjho partnera, mamu, exmuža a jeho ženu a mňa, mala som  znázorňit ako sa medzi nimi cítim. Papuču, ktorá vyjadrovala mňa som zahádzala všetkými ostatnými, že takto presne sa  cítim. Udupaná všetkými okolo mňa. Potom mi povedala, aby som ich dala tak ako by som chcela ako by som to chcela, aby som sa cítila lepšie. Okamžite som vyhodila papuče, ktoré znazornovali mojho exmuža, jeho ženu, moju matku a priateľa som dala ďalej a medzi neho a mňa som dala papuče znázorňujúje moje deti. Čiže už som nebola zahádzaná papučami, alebo bola som ja - moje deti a potom všetci ostatný, ex s jeho ženou boli ďaleko od nás. 

Vždy som si myslela, že moje šťastie a pohoda závisí od toho, že urobím  spokojných všetkých okolo seba a budem taká akú ma chcú mať, a keď nahodou som s niekým nesúhlasila, alebo som nechcela niečo čo chceli tý iný som sa cítila previnilo. Ale byť taká akú ma chceli som nikdy nevydržala dlho. Vždy sa moje práve ja, moja podstata prejavila. Buď som vybuchla a nakričala na všetkých kto mi prišiel do cesty, alebo som sa zdula a čakala, že si ma všetci  začnú všímať a zaujímať sa o mňa, doliezať, presviečať ma o tom ako im na mne záleží. 

Ale kedy mne samej záležalo na sebe?

 Prečo som si myslela, že moja spokojnosť záleží len od druhých ľudí? Prečo som sa stále musela pretvarovať? Prečo som moje JA dala do úzadia? Bola som herečkou.. Dokonalou herečkou a veľakrát som sa snažila byť režisérom... Režírovať život seba a ostatných tak aby to bolo podľa mňa, lebo tak je to správne ... A vtedy som bola na chvíľu spokojná... 

Ale, keď som zase ja zadupala podstatu iných, a ten dotyčný taktiež sa neskôr prejavil zase som bola nespokojná... 

Jeden veľký kolotoč... Krútiaci sa dookola a dookola... Občas na chvíľu zastal - ale potom sa znova rozbehol a točil sa rýchlejšie... 

Aby mi nebolo málo v ten deň ma ešte aj preradili z oddelenia B na C, nebol v tom skoro  žiadny rozdiel,režim nám zostával iba na komunite bola druhá terapeutka a musela som sa presťahovať s jedného konca chodby na úplne opačný.  Bolo super, že po tretí krát ma dali na izbu s Lujzou, ale vôbec som nebola nadšená s toho, že na komunite budem mať tú terapeutku, ktorej som sa doslova bála. Áno, naozaj som sa jej bála, pôsobila ako drsná a ľadová kráľovná. Po skúsenosti s komunity na A, kedy do mňa tak rypla, že som nad tým ešte tri dni musela rozmýšľať som na ňu nepozerala moc dobrým pohľadom. A nebola som jediná, ktorá sa jej bála, vždy nás C-kari strašili, "veď počkaj keď budeš mat pani Pavlu na komunite, tá ťa vyvedie s omylu".  Mala som plnú hlavu rodinných záležitosti, syna, priateľa,mamu exmanželovu ženu,  a ešte do toho toto. Mala som sto chuti ani sa nevybalovať na novej izbe, ale jednoducho sa na to vykašľať a ísť domov riešiť to čo ma tam čaká. Po rozhovore s Lujzou som však usúdila, že bude lepšie sa skludniť, na dnes odložiť telefón a samozrejme zostať tu. Nebol ešte môj čas na to aby som mohla ísť domov riešiť všetky tie sračky čo ma tam čakajú. Hoci veľakrát som zápasila zo zlou náladou, smútkom vždy vonku na lavičke som zabudla, aspoň na chvíľu.

Teraz až chápem, prečo to tak bolo. Bola som tu a teraz. Vedela som, že  môžem riešiť iba to čo je teraz a čo dokážem ovplyvniť odtiaľto, že niektoré veci jednoducho teraz nepojdu. Vlastne musela som robiť iba to čo bolo teraz najdôležitejšie a viacmenej to bolo iba to, aby som dodržiavala režim, aby som využila voľný čas na svoj relax, cvičenie na čítanie, alebo na hocičo, kedy som zamestnala svoju hlavu. Nemalo zmysel hádať sa cez telefón s nikým. S priateľom to tiež bolo miestami divoké. On odo mňa očakával vrúcny telefonát a mne sa veľakrát po celom dni fakt nechcelo ani rozprávať. Nie jeden telefonát skončil výčitkami a hádkou. Bola som smutná, sklamaná a cítila som, že ma jednoducho nechápe. Bolo to všetko nové nielen pre mňa, ale aj pre neho. Tu mi Boh poslal do cesty informáciu o tom, že existujú skupiny nielen pre nás alkoholikov, ale aj pre rodinných príslušníkov,tiež som sa ma didaktoterapii dozvedela informácie o spoluzávislosti, o tom ako veľmi nás ovplyvňuje prostredie v ktorom žijeme, výchova, rodinné zázemie s akej rodiny pochádzame. Jasné, že tieto informácie človek vie bežne, ale  až tu som pochopila ako veľmi  to všetko súvisí. Prečo som nikdy nikam nezapadala, prečo som sa  už ako teenegerka správala ako rebel a myslela si, že som hviezda, keď sa na discotéke opijem pod obraz Boží. Prečo mi krachujú vzťahy, prečo niesom v živote spokojná a prečo myslím ako myslím. Taktiež som začala premýšľať o ľuďoch v mojom okolí,ktorí sú tiež niečím poznačení. 

Mala som pred sebou ešte vyše mesiaca do konca liečenia a už som začínala rozmýšľať čo bude vonku a aké to bude. Ako každý som sa motala v myšlienkach čo o mne budú hovoriť ľudia, ako sa budu na mňa pozerať, vedela som že už v mojej dedine kolujú rôzne informácie o tom kde som a čo sa mi stalo. Ale to sú presne tie veci, ktoré ja neovplyvním a musim ich ina prijať a pustiť od seba preč. Pretože to, čo druhí rozprávajú sa mna naozaj netýka. Musím sa vymaniť z toho vzorca, vv ktorom  som sa trápila tým čo si o mne myslí a hovorí okolie. Naozaj som začínala chápať veci typu, že s akými ľuďmi si tak tak taký si aj ty, že s akým nastavením v hlave začínaš deň, tak taký ten deň potom naozaj bude a že nemusím byť perfektná aby som bola spokojná. Že je všetko len o mojej hlave a stave mojej mysle. Áno, tej mojej chorej hlave. Ktorá ťa naozaj niekedy dokáže presvedčiť o tom aký je svet na hovno a ty si také chúďatko tak poď, ľutuj sa a zapi to, ono to zmizne.. Presne na tomto vzorci som fungovala posledné obdobie doma... Nebola som šťastná, nebola som spokojná a stále som nevedela prečo.... 

Preto som bola tu... Aby som konečne dostala odpovede...  Boh, pre mňa urobil to, čo som pre seba nedokázala urobiť ja... 

Pokiaľ sa ti v živote niečo nepáči zmeň to"

Myšlienka dňa 25.7.2022

Komunita a skupina sa v tento deň točila okolo mňa. Vypovedala som zo seba všetko asi čo sa dalo, vyplakala som sa tak ako asi dlho nie. Potrebovala som to.

Mne sa v mojom živote naozaj nepáči toho veľa, ale vždy to zasuniem niekam do rohu, veď nejak bude. A potom sa stresujem, utápam v sebalutosti a zapijala som to, ten všetok bordel v sebe. Ale iba ja môžem zmeniť to čo sa mi nepáči, iba ja môžem povedať NIE, ak niečo nechcem, iba JA si môžem vytvoriť svoj svet v ktorom budem šťastná. Nemusím deťom kúpiť všetko čo im vidím na očiach aby som si kompezovala svoje detstvo, môžem im venovať viac času, viac lásky. Byť tu a teraz a byť najlepšou mamou, akou v tej chvíli môžem byť.

Priznala som sa, že som chcela odísť. Exova žena mi ešte krásne naložila do správ, čo vo mne zase vyvolalo pocit mojej nedostatočnej hodnoty.  Že niesom  dosť dobrá - nie som dobrá matka. Hoci sme mali zakázané používať telefón do 13 tej, tým že mi večer predtým neodpísala, napísala som jej pred komunitou že mu večer o 20:00 budem volať, aby mu dala telefón. 

ONA :"Pozri ,ja nemám problém mu ho dať ak bude normálny.. lenže to nikdy neviem ako sa bude správať.. u nás má nejake pravidlá,a keď ich nebude dodržiavať nebude mať telefón,nech ste si sľúbili čokoľvek.." 

JA: "Ja nemam proti pravidlám nic. Ale neprajem si aby si narusala doveru medzi mnou a mojim synom. Ked mu slubim ze snim budem volať tak snim budem volať.  Ked mu nedas jeho telefon budem volat tebe alebo exmanzelovi ale o 8 mej mu budem od dnesneho dna kazdy vecer volat. Ci sa ti to paci alebo nie."

ONA:" Pozri . Ty sa mi tu vyhrážať nebudeš.. ty tu ideš hovoriť o nejakom narúšani?? Troška sa skús nadtym zamyslieť.."

JA:Ja sa ti nevyhrazam, ale ja som svojmu synovi nieco slubila a jednoducho to mienim dodržať. A mala by si to rešpektovať." 

ONA:"Ja som ti povedala že mu dám ten telefón keď bude normálny !!! Keď bude robiť veci ktoré robí..tak ho mať nebude.. toto musíš rešpektovať ty ! Je u nás.. naše pravidlá . Keď bude doma.. volaj mu aj sto krát denne.. keď bude normálny aj tu,volaj mu aj každý deň.."

JA:" Ja som sa zamyslela dost a preto som tu. Nikto sa ti nevyhraza. Ale jednoducho moj syn nieco chce a ja ho počúvam. A ked mu nieco sľubim tak to do držím. Ja som za pravidla, ale 10 minut aby somnou volal kludne aj cez tvoj telefon ked mu nesces dat jeho nenarusi pravidla. Tiez by ti asi nebolo príjemné keby si bola v nejakej situaciu a nemohla si zo svojim dietatom zavolať."

ONA:" To je super že si si tam uvedomila že máš syna počúvať.. a ja dúfam že keď on niečo sľúbi že to tiež dodrží.. je u nás.. tu má pravidlá.. ja už som napísala k tomu dosť..záleží na ňom.. napr aj teraz ma telefón.. môžeš mu ísť zavolať.. ja s tým problém nemám lebo je zatiaľ normálny.."

JA:" "Hej ale teraz napr nemozem telefonovať a ani by som pisat nemala."

O 13 tej mu zavolam"

ONA: "ok" 

Jedno veľké teatro, ja v slzách, rozrušená nebyť zavretá v liečebni isto by som sa ľutovala nad pohárikom. No tu som to musela zvládnuť inak. Zamyslieť sa. 

Jedna vec je, prečo to vlastne riešim s ňou, a nie s jeho otcom. Pretože ona je tam manažérka. Ex to má očividne v paži. 

Ale samozrejme som sa nechala ovplyvniť smskami od nej, ľutovať sa aká som naprd matka. Brala som to, že má u nich pravidlá ale prečo by mal byť problém 10 minútový rozhovor? Naozaj by to až tak narušilo pravidlá? Naozaj chcem tak veľa? Prečo teraz sa zrazu oháňa pravidlami, ale keď bola situácia pred pár rokmi a malý plakal že chce ísť domov, doviezli ho o 11 večer?   Vtedy neboli pravidlá? Alebo vtedy to chcela ona tak to bolo v poriadku? Robí mi tá žena napriek?  Moja hlava bola zahltená otázkami. Cítila som hnev, krivdu. 

Naozaj chcem tak veľa? Počuť svojho syna? Dodržať,  sľúb že zavolám? 

Pred skupinou sa mi podarilo sním spojiť, očividne poslúchal tak mal telefón. Uľavilo sa mi, že som ho počula ale stále som bola rozrušená a mala chuť ísť domov, zobrať ho od nich, vynadať jej nech si riešiť svoje deti a nie moje. 

Všetko čo ma trápilo som pustila na skupine. Potrebovala som to. Vypovedať sa. Vyplakať sa. 

A to čo sa mi nepáči zmeniť. Napríklad to, že sa ňou už nenechám rozrušiť. 

Ju nezmením. Musím ju prijať takú aká je. Je to žena môjho ex a rešpektujem ju, aj keď sa mi veľa vecí nepáči. Môžem zmeniť len seba. Pozametať si pred vlastným prahom. 

Ale naozaj sa to ľahko hovorí, no potom život zase prinesie také situácie, ktoré máte chuť zase riešiť tým starým naučeným spôsobom... Hnevať sa, hádať sa presadzovať svoju pravdu, keď cítite ohrozenie svojho ega. 

Áno zlyhala som... No priznala som si chybu a išla som ju riešiť. 

Ja niesom ani dobrá ani zlá matka.. 

Som taká, aká matka viem v tú chvíľu byť.. 

Robím to tak ako vtedy najlepšie viem... 

A mám právo zlyhať... Mám právo robiť chyby... Mám právo mať svoj názor.. 

Ale svoje deti milujem najviac na celom svete... Tak ako každá jedna💓

Preto som obetovala 3 mesiace, ktoré snimi nebudem, aby som tu mohla byť pre nich roky. 

Ja som neplakala,deti neplakali, lúčenie prebehlo úplne v pokojnej atmosfére, akoby som sa mala ísť len niekam na chvíľu a večer prísť domov.

Mladší syn mi rozkázal poslúchať, aby ma zase nenašla sestrička telefonovať kedy nemám, a nemala som zlé body zato, aby ma ešte pustili na víkend zase. Starší síce potom trošku začal, aby som nešla nikam, aby som zostala doma, pretože on nechce ísť znova tatovi. Sľúbila som mu, že si budeme volať, písať a čoskoro sme zase spolu. Keď som sadla do auta znova som mala zvláštnu úzkosť. Chcela som byť už v liečebni, ten víkend ma dosť vyčerpal. Jasne že som bola šťastná, že som bola po tolkej dobe doma, ale jednoducho po takej dobe počuť 800 krát  " mama" bolo vcelku vyčerpávajúce, a tak ako mi to zo začiatku na liečbe chýbalo, teraz už som chcela zase to ticho, ten priestor len pre seba. 

" Aká si vysmiata" vítali ma spolupacienti na vrátnici, "takže bolo dobre, čo si nám priniesla?" vyzvedali, ako vždy keď bol niekto na priepustke. "Palacinky" odpovedala som im nech sa prídu ponúknuť a išla som sa nahlásiť sestričke že som. Nebola vo vyšetrovani tak som jrj šla zaklopať na sesternu "už som doma" povedala som jej, keď mi otvorila dvere. Zasmiali sme sa, pretože az neskôr mi docvaklo, čo som vlastne povedala. Vlastne bol to teraz môj domov, prezrela mi veci či som si nepriniesla nič nepovolené, fukla som do dregera a konečne som sa mohla pobrať na izbu za Lujzou.  

Samozrejme na pondelkovej komunite sa riešili reflexie s priepustiek, kto sa ako mal doma. "Užila som si víkend najlepšie ako sa dalo, aj som prežila tu Hirošimu a Nagasaky doma" zreferovala som na komunite a mojím uvedomením s víkendu bolo to, že som pochopila, že mamu nezmením, možem zmeniť  len svoj prístup a postoj, a taktiež, že nieje vždy najdôležitejšie  len upratovanie. ( ono aj tak tu nikdy neni taký poriadok ako by som  chcela). Dokonca, že som sa priznala mame, prečo som preč.,že to nebolo len psychické zrútenie, ale to že som pila. A že to vzala celkom v pohode a obišlo sa to bez výčitiek. 

Jediné čo ma trápilo bol môj starší syn. My sa ľúbime veľmi mojkať,túliť a teraz bol taký, nie moc kontaktný. Nepáčilo sa mi to, a nevedela som, prečo to tak je. Či sa na mňa hnevá, že som preč, či to je tým, že je vyše mesiaca už u otca a doma len na víkend. Ale sľúbila som mu že si budeme volať,dúfala som, že  to nejak prehrmí. Ale trápilo ma to. Terapeutka ma skúsila naviesť na pozitívne myšlienky, aby som to tak nebrala, veď aj pre neho je to zmena, že určite to bude v poriadku.

Večer som sa mu snažila dovolať, no nedvíhal ma. Pisala som exmanželovej manželke, že by som sním rada hovorila,pretože som mu to sľúbila no napísala mi, že:

 " aj on sľúbil, že bude poslúchať no je u nás  10 minút a vytočil nás do nepríčetnosti" . 

Spýtala som sa či by mu nedala na 10 minút telefón aby som sa sním mohla porozprávať, no odpoveď už v ten večer neprišla...  

Zostala som dosť rozladená a vážne som zvažovala  zbaliť sa a na druhý deň ráno podpísať reverz...  Lujza ma začala presviečať, aby som nekonala unáhlene a neurobila viac škody ako osohu. 

Aby som rozmýšľala do budúcna, kde v prípade nejakého podrazu od ex by mi nedokončená liečba nepriniesla nič dobré.. 

Síce som jej dala za pravdu, no stále som sa v hlave pohrávala s  myšlienkou  odchodu... 

"Nie, ďakujem" ozvalo sa doslova trojhlasne. Susedia aj priateľ boli " somnou" a nikto si nedal pivo. Cítila som ako ma priateľ sleduje či som v pohode. Nie že by som sa triasla za tým pivom, mala naň chuť, ale skôr mi to tak chýbalo už k tej grilovacej atmosfére, viete taký zvyk. Susedov otčim evedel o mojom probléme, veď nerozkrikovala som všade, že som na proti alkoholickom liečení, aj keď samozrejme v dedine sa neutaji nikdy nič a určite sa šírila už dobrá story o tom, kde som, čo som.

Odolala som, zvládla som to a to bolo pre mňa teraz dôležité. Tým, že mám s alkoholom problém, nezmizne s tohto sveta, neprestanú ho ľudia ktorí to vedia kontrolovať okolo mňa piť.  Je to môj problém, chorá som ja. Toto som si začala uvedomovať a prijímať to, že pre mňa je alkohol navždy tabu. Na dĺžku ruky som ďaleko od toho, padnúť zase na dno. Aj keď mojmu priateľovi ani susede tato skutočnosť stále akosi nesedela, veď ja niesom taký ten typický opilec čo sa už od rána trasie, motá a jeho prvá cesta je do obchodu či otvoreného šenku. Nie bola som obyčajná 30 ročná žena , matka dvoch detí, normálne pracujúca, tvariaca sa že všetko je v pohode. Ale nevideli to, ako si táto obyčajná žena pretrhla dno kabelky aby si tam mohla schovať ploskačku, veď takú "na nervy"... Nevideli ako si potajme zarábam vodku s džúsom, s tonicom, z malinovkou, alebo kľudne aj do čaju. Vždy som si povedala, veď dám si "len jeden" na ukludnenie, za odmenu, za stres, za.... vlastne za hocičo. Alkoholik si nájde dôvod prečo pije.

Okolo desiatej večer som už chcela ísť spať, bola som náučená na režim, a bola som už aj dosť vyčerpaná. Rozlúčili sme sa a konečne som sa po mesiaci vyspala v svojej posteli.

Ráno som vstala dosť neskoro na to ako som bola naučená s liečenia. V prvom momente som bola normálne zmätená a pozerala som kde som, a hľadala som spolubývajúcu. Keď som uvidela koľko je hodín, ako dlho ma nechali spať bola som aj nahnevaná, veď som chcela ešte toho toľko urobiť, stihnúť. Vrátiť som sa mala do 16 tej, ale tie hodiny išli tak strašne rýchlo, že spať do 9tej som naozaj nemala.

Už dávno by som bola  po rozcvičke a raňajkách, nie že pijem ešte len rannú kávu, ale zasw nesťažujem sa, bolo super nedržať sa žiadneho plánu, nesledovať čas, aby som nedostala mínusové body. No dobre, ten čas som sledovala a plánovala si kedy asi musíme vyraziť, aby som stihla obchod v meste a prísť na čas. Mama sa ponukla, že mi urobí palacinky, pýtala som ich už dávnejšie aby mi ich priateľ priniesol na návštevu, ale akosi to nikdy nevyšlo. Cez obed sme sa s deckami ešte vyšantili v bazéne. Pred týmto všetkým, som sa nevedela dočkať leta, ako rozložíme bazén, ako sa budeme každý deň kúpať, mala som plány na leto a zrazu som bola celé leto preč. Žiadne opaľovanie, žiadne šantenie v bazéne, žiadne grilovačky, žiadne výlety. Opaľovať sme mali zakázané, kúpali sme sa maximálne vo svojom pote, a výlet sme mali max terénku čo bola tak trojhodinová prechádzka. Takže dva mesiace prázdnin, na ktoré som sa tešila som musela  vložiť do dvoch hodín. Ale deti boli šťastné keď sme sa bláznili, aj keď len dve hodiny.

Mama bola doma, venovala sa im, nič viac nepotrebovali.

Strašne som sa bála ako zvládneme môj odchod naspäť. Balila som si veci, zmätene pobehovala po dome, stále hore-dole, aby som nič nezabudla. 

Počasie na priepustku mi vyšlo,bolo až priveľmi horko. Deti sa šantili v bazéne a ja som oddychovala pod altánkom s ktorého prskala voda z rozprašovača, ktorý mi nachystali ako prekvapenie a vychutnávala si kávu. Miestami som sledovala hodinky a myslela na režim, že teraz môžem fajčiť, alebo zachviľu je večera a potom som sa zbadala, že "haló" veď ty si doma a nie na KDZ. Moje krásne hortenzie a dve levanduľe neprežili tie horká,alebo ich niekto zabudol poliať. "Jejda, z 90 tich kvetín 3 neprežili, no je tam toho" mrkotal priateľ, keď som smútila za svojimi kvietkami. Jednoducho mi robili radosť, v čase môjho pitia aspoň tie kvietky, keď celý svet bol na hovno. Ale to on nemôže chápať a ani nechce. Vždy keď som si doniesla nový kvietok ofrlal to. Ale mne to robilo radosť nielen pre oči ale aj na duši. Keď som sa hrabala v zemine a sadila kvietky nemyslela som na nič, dokonca ani na pitie. Až potom som sa samozrejme za vykonanie práce odmenila.

Tvrdili mi, že doma fungujú úplne bez problémov. To urcite, myslela som si, keď som hneď po príchode začala upratovať chodbu. " Nechaj to tak," zahriakol ma priateľ a musela si veľmi kusnuť do jazyka aby som nezačala s mojím obvyklým frflaním aký je tu bordel a keď to neurobim ja, tak nikto. Prach si u nás žil svoj vlastný život. Nenávidím bordel, a pritom stále nedokážem udržať v tomto dome poriadok ako by som si to ja predstavovala. Stále ma nikto nepočúva, stále si nikto neodkladá  veci na miesto, a vlastne stále tu nič nemá svoje miesto. Je tu rovnaký chaos ako v mojej hlave. Nedovolil mi nič robiť, tak som aspoň zvrtla 4 práčky pre pokoj na duši.Dokonca mi povedal, že im narúšam ich pohodu, pretože sa hrniem do upratovania. Veď ale...

No ale... Pre mňa bordel chaos, pre nich kľud a pohoda, pretože tu nevrieska nervózna mama...

Lebo JA si to takto predstavujem, a keď to tak nieje, nieje dobré nič. Čo stoho, že to tu musí ukočirovať sám, zrazu robiť a riešiť veci, ktoré predtým nerobil. Tu, presne tu vidím v sebe svoju matku. Milión dobrých vecí, ale ja vidím len tu jednu- to zlé . Moje uschnuté hortenzie, neporiadok.... 

Lebo nieje podľa mňa, a to je jednoducho potom celé zle. Mať všetko perfektné, mať všetko pod kontrolou, len aby sa celý svet točil okolo vás a zároveň .všetkým vyhovieť a zabúdať na to, čo chcete naozaj vy. Nemusí s vami každý súhlasiť, nemusí vás mať každý rád.. Je to v poriadku. A ani nebude, pokiaľ nebudete mať radi samých seba..

Večer sme išli k susedom na grilovačku. Oni jediný vedeli, kvôli čomu som preč. Detská sa hrali, chlapi rozdúchavali oheň a my zo susedou sme si pofajčievali a sledovali ich. Mala som zvláštne pocity, myslím, že miestami som bola mysľou úplne mimo,mala som miestami problém odpovedať na susedine otázky. Chcela som len tak potichu sedieť a sledovať čo sa okolo mňa deje. No moja hlava však potichu  byť nechcela. 

Akoby sa mi v hlave ozýval druhý hlas, ktorý mi našepkaval, aké by to bolo super dať si teraz pohárik, veď len tak ako vždy, keď sa grilovalo. Keď som sa tvárila, že ten jeden pohár vína, je jediné čo som v ten deň vypila. Môj myšlienkový pochod niekto vyrušil, myslím že v najvhodnejšej chvíli. "Mama, nakrájaš mi špekačku? Už som hladný" ozval sa ten môj malý hladoš a hoci sa mi nechcelo zdvihla som sa a zamestanala ruky aj hlavu. Myšlienky však nebolo jediné, čo ma v ten deň pokúšalo. Vôňu grilovačky zacítil aj susedov otčim, ktorý sa k nám prišiel pridať a a v ruke niesol dve pivá a spýtal sa "dá si niekto pivo?".... 

"Ja sa tak teším láska, že ideš na víkend domov aj ty?" nadšene sa ma spýtal  priateľ. "Áno, teším" zamrlala som a pozerala sa von oknom. Tešila som sa aj som mala strach. Zrazu po mesiaci budem doma, a dokonca tam aj prespím. Miestami som mala chuť povedať mu, aby ma za viezol naspäť, že sa na to necítim. Vedela som, že všetok oficiálny alkohol čo máme doma je preč,schované som mala už len prázdne ploskačky a kelímky čo som nestihla vyhodiť.

Bola som doma. Netešili sa na mňa iba moje deti, aj ale aj suseda a jej malé baby. Keď sme k nim išli na kávu rozbehli sa obe ku mne a vítali ma. Dokonca aj mama ma objala a bola rada, že som doma. Nebolo mi to objatie moc príjemné, nemáme moc ideálny vzťah a som radšej, keď na mňa ani nehovorí. No ale odhodlala som sa povedať jej pravdu, že to nebolo iba psychické zrútenie ale že som alkoholička. Čakala som spŕšku výčitiek, prednášku a rečí okolo toho.  "Ja som to tušila" povedala s pozdychom a dodala, že je ale rada že som to začala riešiť lebo mam deti a tie ma potrebujú. Uvedomila som si, že tých ľudí doma jednoducho nezmením, no môžem zmeniť seba a nemusím si veci pripúšťať a brať všetko osobne. 

 Ľahko sa to hovorí, ale realita je niekedy fakt ťažká. Keď ste roky naučený fungovať nejakým štýlom a zrazu sa  meníte, uvedomujete si emócie, pretože predtým ste ich zapíjali alkoholom.  Uvažujete triezvo, a rozmýšľate nad sebou a svojím konaním. Pretože, iba to čo robíte vy, je dôležité a len svoje správanie môžete zmeniť, to čo sa deje okolo vás môžete prijať, alebo jednoducho odísť, keď sa cítite nekonfortne. 

 Moja mama je zvláštny človek... Alebo ja ju tak za tie roky vnímam. Mam pocit, že vkuse nadáva, nič jej nieje dobré, ak sa aj niečomu poteší, hneď v tom nájde niečo- čo tomu chýba, alebo o čo to mohlo byť lepšie. Veľmi rada pripomína ak si niečo kúpim, prečo som nekúpila aj jej. Môžem sa jej spýtať načo jej budú také veci ako mám ja, keď  nikam nechodí, ale vždy sa vynájde a povie " aby som mala keď niekam pôjdem". Všetko musí byť podľa nej, musí mať posledné slovo, musí byť vždy tá najmúdrejšia ak sa to týka druhých, ale čo sa týka jej, to nerieši. Ale aj vďaka liečeniu som pochopila, prečo je taká. 

( A niekedy sa pristihnem pri tom, že som ako ona aj ja. ) 

Aj ona si nesie svoje vzorce správania z detstva. A to jednoduché nebolo. Jej matka sa o ňu nestarala, ako dieťa ju vzali do detského domova. Nepozná svojich súrodencov. Má veľké traumy zo zážitkov s detstva. A hoci si ju adoptovali s jej rozprávania skvelí rodičia, ktorí jej dali lásku a domov, tie traumy tam sú a v tej dobe psychológovia neboli taký rozšírený a neviem či vôbec sa niečo také riešilo. A preto aj mne dala to čo vedela. Robila to vždy najlepšie ako mohla a vedela. A je to tak doteraz. Aj keď stále môj vzťah k nej nieje taký aký by sme chceli. Niekedy mám pocit, že je ona moje tretie dieťa. Že niesom dcéra mojej matky, ale matka mojej matky.. Musela som už ako malá riešiť veci, čo su úlohou dospelých. Musela som byť zodpovedná a samostatná, skromná. Nevyčitam jej to, vďaka tomu som si popri strednej vedela zarobiť svoje peniaze, aby som tu strednú dochodila. Ale tie bitky, ktoré som dostávala jej odpustiť neviem. Zatiaľ. Snažím sa o to. Pretože to ničí hlavne mňa,jej je to jedno a dokonca ma presvieča, že to tak nebolo. Napriek všetkému sa neviem zbaliť a odísť od nej, pretože cítim za ňu zodpovednosť. Priviedla ma na tento svet. Bola som jej jediné vytúžené dieťa. A preto sa aso snažím niekedy si kúpiť tú lásku. Chcela tablet, telefón, novú skriňu, hocičo čo chce a je v mojich silách kúpim jej to, aby bola spokojná . Ale v konečnom dôsledku si vždy nájde niečo čo nieje dostatočne dobré. A tým, že ani ja niesom dostatočne dobrá.. Niesom dobrá dcéra,niesom dobrá partnerka ani matka... A tento pocit mám 31 rokov..  A až teraz prichádzam na to prečo, až teraz viem, že niektoré veci nie sú môj problém... 

... Bože, daj mi vyrovnanosť, aby som prijala to čo zmeniť nemôžem, odvahu,aby som zmenila to, čo zmeniť môžem a múdrosť, aby som vedela odlíšiť jedno od druhého.... 

Blížil sa deň, kedy som mohla požiadať o víkendovú priepustku. Tajne som dúfala, že sa možno podarí na hodnotení dostať pochvalu a budem môcť ísť už od piatku, ale keď aj nie hlavne nech tu priepustku dostanem, keďže nás bolo dosť, ktorí chceli ísť.   Snažila som sa predsa, začala som rozprávať na komunitách aj keď cez slzy, a nerobila som žiadne problémy.

Konečne som dostala aj telefón, úprimne odvykla som si od neho a ani som naň nemala veľa času počas dňa. Mohli sme ho používať aj tak až po 13 tej a samozrejme na aktivitách bol zakázaný. Väčšinou bol pod poduškou občas som mrkla a odpisala, ale po pravde viac ma bavilo ( v čase voľna) byť vonku, dať si kávu s automatu, zapáliť si a rozprávať sa zo spolupacientami.

Zvykla som si tam, a vlastne nič iné mi ani nezostávalo ak som chcela na sebe zapracovať a dať sa do kopy.

Na komunitách bolo veľa plaču, ale po mimo toho som sa aj veľa nasmiala. Boli sme skvelá partia, naozaj sme sa stretli takí ľudia, ktorí si s každým mali čo povedať. Tak iní a pritom tak rovnakí. Nikto sa na nič nehral, aspoň medzi sebou. Možno na komunitách niektorí hovorili, to čo terapeutka chcela počuť, ale to nebol môj problém. Tu som bola vždy sama za seba.Bolo zvláštne ako mi myšlienky, témy vždy zapadali k tomu, čo som aktuálne prežívala. Náhoda? Znamenia? Boh? Neviem ale bolo to niečo viac...

Môj priateľ si so mňa ľúbil robiť srandu, že som tam na dovolenke.  Hnevalo ma to. Áno možno som nebola tak fyzicky aktívna  ale zato psychika pracovala na 110% a to je náročnejšie asi ako 12ka v práci. Bývala som večer  už dosť vyčerpaná a veľa krát, keď sme spolu telefonovali som bola doslova "vypnutá",hlavne ak som si v teň deň vyliala srdce na komunite a skupine. A on sa za to na mňa hneval, pretože sa tešil na telefonát a ja som bola už úplne mimo. Hádky po telefóne ma neskutočne vyčerpavali, trápili a veľakrát som si aj poplakala. Lujza sa ma vždy snažila utešiť,vysvetliť, že ani pre neho nieje ľahké to čo prežíva. Jednoducho som nezvládla riešiť svoje emócie a ešte myslieť aj na to čo chce a potrebuje on. Povadili sme sa aj kvôli priepustke... "Snaž sa, nech ta pustia v piatok" hovoril mi a ja som sa mu snažila vysvetliť, že to nie je len o tom, ak nás bude viac nahlásených možno ma nepustia. "Musíš mi kaziť radosť, ja sa už na teba teším" vravel mi a ja som mala chuť už ten telefón zahodiť niekam ďaleko aby som sa o tom nemusela rozprávať.

Nechcela som byť sklamaná ak by tk nevyšlo. Samozrejme, že som chcela ísť na víkend domov, veď som preč už mesiac. Priepustku na prijmanie ani nemôžem rátať, že bola, keďže ten deň bol taký rýchly, že som ani nevedela ako a bola som naspäť za tými zamknutými dvermi hore.

Mala som s tej priepustky aj strach. Zvykla som si na režim, zvykla som si na ľudí a na všetko čo obnašal pobyt tam,aj na tú odpornú stravu. Čo budem robiť doma? Premýšľala som či si nemám celý víkend pre istotu naplánovať. No nechala som to tak, pôjdem - pojdem, nepôjdem-strávim tam ďalší s mnohých víkendov.

Priepustka bola schválená, avšak iba od soboty rána.  "Tak mám priepustku, ale až od soboty, nemala som pochvalu" zvestovala som mu hneď ako sa dalo. "No, dobre" zo skormuteným hlasom odpovedal, bolo mu to ľúto že nejdem už od piatku poobedia.

 " Tak ráno o 7 mej som tam". Deti netušili, že prídem,malo to byť prekvapenie. Zbalila som si veci, aby soms a ráno nezdržovala a myslela som, že od vzrušenia, že idem na priepustku ani nezaspim.

Ráno som už nešla na rozcvičku, ale čakala som nastupená na papiere.

Priateľ prišiel pre mňa, zobral veci a vybrali sme sa na parkovisko k autu. Sadli sme do auta a začal sa tam točiť kolom dookola po parkovisku a nechápala som čo robí. "Počkaj chvíľu" povedal mi a ja som nechápala,no potom mi to docvaklo. Uvidela som Aleša s rodičmi ako tiež šiel na priepustku. Skoro som na neho zabudla, odkedy sme sem prišli som ho nevidela, každý sme boli na inom oddelení aj v inej budove. Vybehla som za ním a vystískala ho div som ho nerozpučila. Našťastie si ma jeho mama pamätala z psychiatrie, kde sme boli spolu s Alešom a nečudovala sa čo sa tam po jej 18 ročnom synovi vrhá neznáma ženská. Vyzeral lepšie, bol usmiaty a cítila som, že bol rád že ma vidí. Rozlučili sme sa a pobrali sme sa každý si užiť svoju priepustku.

Pozerala som von oknom a mala som stiahnutý žalúdok. Bolo mi zvláštne,mala som pocit, že ja vlastne ani nechcem ísť na víkend domov. Priateľovi som nepovedala nič, snažila som sa ukludniť, pustila som nahlas rádio a nechala som myšlienky ísť si vlastnou cestou....

Zo zatajeným dychom som pozorovala miňajuce sa domy okolo nás a v duchu si opakovala... Idem domov... Veď toľko som to chcela... Toľko som chcela byť s deťmi.... 

Tak prečo mám taku malú dušičku? ... 

Prečo mám hrču v krku?... 

Prečo mám stiahnutý žalúdok a neteším sa??.... 

Prestala som rátať dni na "pinelke".. Na Béčku boli tie dni oveľa rýchlejšie. Stále sme mali dáku aktivitu. Od rána začínajúc rozcvičkou, raňajkami, autogenným tréningom po ktorom nasledovala pracovná terapia, fakt som nechápala prečo, po tom ako ma skoro, uspia mam ísť robiť niečo von. Ale asi to malo svoj zmysel a nemusela som rozumieť všetkému.

Potom nasledovala komunita, akože super spotená s pracovky to bola fakt fasa vec.No komunity na B  boli úplne iné, bola som už bez liekov okrem antidepresiv a naozaj som začala rozmýšľať nad tými myšlienkami a hlavne hovoriť. Nevedela som či hovorím k veci, či hovorím dobre, ale hovorila som to čo som v danú chvíľu cítila, čo to znamenalo pre mňa a hlavne som otvárala citlivé a úprimne veci.

Samozrejme ako jediná som vždy pri rozprávaní plakala. Z počiatku som sa za to vždy ospravedlňovala a bolo mi to aj trápne. A pritom to nikto neriešil, nikto ma nevysmial, každý počúval a kto aj nie, nemal potrebu ma zhodiť. Hoci som sa cítila dobre, vždy na komunite prišlo niečo čo ma úplne "rozbilo". Takže áno, uplakaná princezná bola naspäť, ale tentoraz to bolo iné. Nebol to plač, že chcem ísť domov, bol to plač, ktorý bol vo mne dlhú dobu a ja som ho len dusila hlboko dnu. Pretože  pamätáte si ako vám stále niekto hovoril "čo plačeš, čo si malá?" alebo "nerev zay každú  blbosť" a vy ste radšej plakať v spoločnosti prestali. Pretože emócie sú zlé, a je to hanba,alebo ste zbytočná citlivka.

A potom plačete, ako 30 ročná medzi cudzími ľuďmi a pred terapeutkou. No po každom jednom takom mojom výlevy,  sa mi  neskutočne uľavilo a začala som zisťovať, že všetko čo sa v mojom živote udialo malo pôvod na tom, prečo som skončila tu. Toto bol pre mňa hotový objav.

18.7.2022,

myšlienka dňa :

"Nikdy sa Vám nepodarí vyšplhať po rebríku úspechu, pokiaľ budete mať ruky vo vreckách"

"Klamala som všetkých okolo seba, bola som jeden veľký herec. Avšak koho som oklamala najviac? No predsa samú seba!!Tak som vybrala ruky s vreciek a som tu, na správnom mieste, kam patrím, pretože som závislá, tu som to zistila a tu to priznávam" 

Takéto slová bez sĺz, jednoducho zo mňa inak nešli. Ale raz som čítala, že slzy nie sú prejavom slabosti, ale toho že sme boli pridlho silný..  Asi som sa snažila byť pridlho silná, byť nadvecou.. Riešiť a pomáhať s problémami ostatních, ale kašlala som na seba.. Môj nový čas pre mňa, bol presne ten s fľaškou, pretože tá odo mňa nič nechcela, tá mi bola príjemnou spoločníčkou a bolo nám dobre spolu... Bol to môj únik od všetkého... . 

Samozrejme, pokiaľ som to neprehnala a niekto si do mňa nerypol...(Vtedy do mňa musel vstupovať diabol, ale o tom zase inokedy...) 

To, že som sa sem dostala sa malo stať.. Bol to Boží plán..(alebo vyššej sily, vesmíru je úplne jedno v čo budete veriť) 

A ja som tam naozaj začala byť rada...

Naozaj sa to tam stalo mojím druhým domovom. 

Ten čas tam bol naozaj iba pre mňa samú a tak som sa naozaj rozhodla využiť ho najlepšie ako som vedela.. 

Ale bolo to aj vďaka tomu, akých ľudí mi tam Boh poslal do cesty.. A vždy, keď som bola v pohode ma začal skúšať tým, že mi moju spolubývajúcu zase preradili na posledné oddelenie na C... Lujza mi zase odišla, a zase som bola sama za seba, sama zo sebou a svojimi myšlienkami večer pri zaspavaní... 

Ale tak to proste malo byť... Teraz to viem...

A plačem aj teraz... S vďačnosti, že som triezva už 125 dní 🙏

V utorok som sa zase zúčastnila mitingu ale už vonku.. Niekoľko pacientov, ktorí sme sa nahlásili sme dostali priepustku a mohli ísť na miting do PK. Prišli pre nás autami a odviezli nás na mieto, kde sa každý utorok 18:30 stretávali. Hoci sa mi sobotňajší miting vryl do pamäti, teraz som sa cítila zvláštne. Pozerala som na tých ľudí, ktorí sa pomaly začali schádzať. Môj pohľad sa zameral na mladú dievčinu možno v mojom veku, ktorá všetkých ktorí prichádzali vítala úsmevom, objatím. " To čo je" pýtala som sa môjho spolupacienta a dúfala, že ta dievčina nepríde objať aj mňa, fakt som netúžila po tom, aby ma tam niekto cudzí objímal len tak.

Posadali sme si a míting sa začal. Počas tejto hodiny sa mi znova začal prehrávať môj život,hlavne pocity, správanie počas môjho pitia, ale aj života predtým .  Tí ľudia boli zvláštni.. Nevedela som to najskôr pochopiť, ale vedela som jedno. Chcem o tom hovoriť tak ako oni, chcem mať to čo majú oni.. Triezvy život..  Tú vyrovnanosť, ktorú mali...

Pri odchode ma tá objímacia slečna predsa len objala, tak opatrne, nesmelo, ale objala... A ja som sa začala usmievať.. Mojím telom prešiel prúd úžasnej energie, ktorú nedokážem opísať... To  pre mňa vtedy- divné dievča, ktoré objímalo ľudí medzi  dvermi, sa  neskôr stalo mojou veľmi dobrou kamarátkou...

Ale teraz viem, že keď som tam išla som bola ten typický človek čo hodnotí podľa obalu.. Riešila som ako vyzerá, čo má oblečené, ako pôsobí a nevidela som to podstatné... 

Nebola som od nej o nič lepšia ani horšia... Sme rovnaké.. Obe sme choré, obe sme alkoholičky a obe nás spája túžba byť triezve... Chceme žiť najlepšie ako vieme... 

Ale samozrejme od malička v nás je zakorenené porovnávanie sa s druhými... 

Je štíhlejšia, je krajšia, môže sa krajšie obliecť, určite jej chlapi padajú k nohám... 

Pritom je to úplná sprostosť.. To že sa budem sniekym porovnávať mi nepomôže k tomu, aby som sa mala rada... 

Mať sa rada a poznať svoju hodnotu je niečo čo sa učím... Nieje to pre mňa prirodzené.. Vždy, keď som sa mala chvíľu rada bolo niečím podmienené... Musela som mať 60 kíl, mať pekné šaty, mať nafarbené vlasy... Stále som si niečo hľadala, čo bolo na mne aj tak na hovno... 

Ničila som sa diétami, alebo sa prejedala... Cvičila do úmoru alebo kašľala na to... Závidela ostatným ženám, ktoré mali postavu akú som túžila mať ja.. Prahla som po obdive okolia, po tom aby na mne niekto videl niečo pekné... Doslova som prahla po náklonnosti mužov, po obdive okolia .. Túžila som po láske, túžila som byť milovaná taká aká som...  Chcela som mať veľa priateľov, aj napriek tomu že som si ich naozaj vyberala zle, a mnohí s nich ma podrazili, využili... Chcela som byť obľúbená a preto som sa možno  ako teenedžerka snažila zapadnúť. Chcela som byť a robiť veci ako ostatní, nerozlišovala som čo je správne a nesprávne, nerozmýšľala som nad následkami svojich činov... 

U nás doma sa alkohol nenachádzal a doslova má moja matka k nemu odpor.. Keď som prišla prvý krát opitá domov, zfackala ma medzi dvermi a ja som sa dušovala, že to už nikdy neurobím... 

Avšak vtedy som robila veci najlepšie ako som vedela, pretože som to nevedela inak... 

Ľudí hodnotíme podľa výzoru, v obchode si vyberáme to najkrajšie ovocie zvonka, zaujíma nas pekný obal.. Všetko musí byť navonok pekné, to že vnútri to môže byť prehnite, nevnímame... Keď si vyberáme knihu, zaujme nás obálka a potom zisťujujeme či nás zaujme aj obsah... 

A ja som mohla zistiť čo sa skrýva pod obalom tej " divnej dievčiny"... Ukázala mi že veci nie sú len čierne, že stačí iný uhol pohľadu a je to úplne inak.. A že keď ukazuješ prstom na druhého, pozri sa kam smerujú tie ostatné tri... Bola tak iná a pritom taka ako ja... 

" Budem ťa mať rada, dokým nezačneš mať rada samú seba" 

Víkend sa niesol v oddychovom režime, do posilňovne som ešte nemohla ísť,( nebola som nahlásená) tak som si s knižnice zobrala knihu a čítala. Po veľmi dlhej dobe som prečítala celú knihu. Mala som čas iba pre seba, nemusela som riešiť nič s toho čo som riešila doma. Samozrejme musela som robiť veci, ktoré boli dané v režime, ale to už bola automatika. Ráno rozcvička,ustlať, raňajky ,upratovanie oddelenia, upratať si stolik, skriňu, utrieť prach na skrini ( na ktorú som nedosiahla a samozrejme žiaden bod, keďže nebola utrietá poriadne) urobiť si rajón, vychádzka, obed a poobede už čas pre seba počas návštevných hodín. Spolubývajúca bola na priepustke tak som mala naozaj čas len sama na seba.

 Zvláštny pocit byť sama zo sebou, dlho som to nezažila, a ak aj tak mi spoločnosť robil naliaty pohár. A ešte som sa hnevala ak náhodou odo mňa doma niekto niečo chcel, kašľala som na všetko. Na domácnosť, na priateľov, na priateľa dokonca aj na deti,jediné čo som robila stále poctivo bola práca, ale aj tá mi už riadne liezla na nervy. Preto keď sa naskytla príležitosť dať si aj v práci za jeden, neodmietla som. Bolo mi jedno, že beriem lieky na ktoré sa nemá piť, bolo mi všetko jedno. Alkohol mi dodával odvahu, stlmoval môj pocit absolútnej chuderky, zakrýval problémy, alebo teda chvíľu sa mi nezdali také strašné. Pomaly sa moja denná rutina točila o rozmýšľani o tom, čo si dnes kúpim a večer nalejem, kedy si nalejem a čo zas budú doma chcieť a nedajú mi chvílu pre seba. Nenechajú ma po celom dni si vyložiť nohy a dať si čaj do ktorého som si naliala chlast, aby to nikto nezistil. A najlepšie mi bolo, keď sa somnou doma nikto nerozprával a dal mi svätý pokoj. Aj tak majú somnou všetci iba problém, nič im nieje dobré a ja predsa všetko robím dobre.

S priateľom náš vzťah šiel dole vodou.. Toľko som prahla po tom, aby sme boli spolu a ono je to aj tak na hovno. Po operácii bolo chvíľu všetko super, ale potom to začalo ťahať zas do tých istých hádok. Stále mu na mne niečo vadilo, nemohla som si povedať svoje myšlienky, stále videl len seba jeho futbal, šípky, na mňa kašľal, nechcel so mnou spávať, vkuse bol na mobile a najviac ma vytáčala jeho kolegyňa, ktorú najskôr ospevoval a potom zase ani nespomenul..To bolo samozrejme podozrivé... "Tak si choď za ňou, keď je taká úžasná " vykrikovala a vyčítala som mu ju v každej možnej príležitosti, hlavne keď som si dala ten povestný na odvahu.

Občas už mi povedal, že či som pila ale samozrejme som sa ešte zdula, čo si to dovoľuje hovoriť... Bola som zahľadená len do seba a celý svet bol proti mne.. 

Toto je len útržok s toho, čo som si začala uvedomovať až na liečení.. Vďaka komunitám, vďaka skupinám, spolupacientom a hlavne neskôr vďaka AA... 

Som alkoholička ... Som chorá... Na celý život... 

Všetko začalo do seba zapadať.. 

Ponorila som sa do seba, najviac, ako som len mohla... Začala som otvárať svoje pandorine skrinky... 

Novinkou oproti Áčku boli  mítingy AA ( anonymný alkoholici). Konali sa v sobotu formou info mitingu na "pinelke" a v utorky sme mohli chodiť von - do Pezinka, na miesto, kde sa stretávajú každý týždeň.

Tak som šla na svoj prvý míting, ktorý bol dole v miestnosti, kde sa hrával pin-pong. Posadali sme si a prišli dajaký ľudia, ktorý začali čítať s modrej knihy ( tú som už poznala, mala ju Lujza a začala som ju čítať) a potom sa k úryvku alebo k téme alkoholizmu začali vyjadrovať. V čase asi 5 minút, každý povedal o svojom živote v alkoholizme a potom. Vtedy som už naozaj pochopila, že sem patrím. Všetko to čo som tam počula bolo, ako prehrať si film spätne.  Veľa s toho čo prežívali, robili oni, som robila a zažívala aj ja. Tým, že anonymita je podstatou  všetkých duchovných tradícií AA, tak všetko čo som tam počula ako aj mená osôb,ostáva za dverami tej miestnosti aby sme sa tam mohli cítiť bezpečne, no poviem Vám, že ten pocit čo som prežívala bolo niečo nepoznané a nové. Zdalo sa mi, že veci začínajú dávať zmysel, mozaika sa začínala dopĺňať novými dielmi.. Veľa vecí s minulosti sa mi  začalo vynárať a dávať zmysel. Pocity, nalády, moje správanie. Celý život som cítila, že je niečo somnou inak. Prešla som si v živote nie ľahkými situáciami,ani detstvo nebolo bohviaké, žiaľ pamätám si na väčšinu len tých negatívnych vecí. Ako ma mama ubila s remeňom, lebo som nebola poslušná, ako ma šikanovali v škole, pretože som "chudera" ktorá žije s matkou, smrdí má oblečenie zo smetiska.. Nepatrila som nikam... Jedine miesto, kde mi nikto nenadával, nevysmieval sa bol kostol.. Pokiaľ však neprišlo prvé sväté prijímanie a  mne sa spolužiaci nevysmiali, že mám šaty zo záclony.... Znova som bola "iná" znova som cítila, že ma nikde nechcú... Bol to môj deň, kedy som sa ešte doma cítila ako mala princezná pri skúške šiat, ktoré mi ušila mama.. S venčekom na hlavu sa trápila niekoľko večerov, všetky tie trblietka, koráliky tam nášivala ručne, dala si záležať na každom jednom volániku na šatách, mala dopichané prsty, sedávala pri stroji do noci, hromžila pri tom ale robila to z lásky ku mne a ja som zabudla na tie bitky.." Mám šaty ako nikto, jedinečné, nikto nebude mať také"..  Točila som sa v nich doma ako princezná na bále.. " Mami, pozri ako sa krásne točia"..bola som šťastná . 

A jedna jediná veta dokázala zničiť celú moju radosť....

 " Ona má šaty zo záclony, pozrite sa ha ha ha " začal sa jeden vysmievať a ostatní sa pridali.... Smutná princezná sa zrodila.. 

Prišiel deň môjho presunu a ja som od rána sa uistovala a sledovala každú situáciu, či je naozaj pravda, že idem dole. Zbalila som sa a keď už sestrička začala zo zamknutej skrine vyberať kávu, vedela som že je to na správnej ceste.Bola som mierne nervózna, ale keď som prišla dole a moje miesto bolo znova s Lujzou na izbe bola som tak nadšená, že som si omylom rozbila moju drahú sklenenú fľašku na vodu. "Črepy prinášajú šťastie" povedali sme si s Lujzou a objímali sme sa ďalej. Tancovali sme na izbe ako dve bláznivé, akoby sme sa poznali roky a nevideli sa neskutočne dlho.

Pozametala som sklo z rozbitej fľašky a vybrala sa pozdraviť Heňa a Maja, ktorý  boli o izbu ďalej. Privítali sme sa objatím, aj napriek tomu, že fyzické kontakty boli zakázané a mali by sme to hneď za mínus 50. No naozaj sme sa tešili, že sme zase všetci spolu na jednom oddelení.Boli to pre mňa ľudia v tom čase, ktorí mi boli najbližší a snažili sa ma vždy potešiť, utešit a vypočuť a brali ma takú aká som bola. 

Moje očakávania z Béčka boli úplne iné ako realita. Telefón až po týždni, režim si kontroluješ sama, žiadna sestrička už nebehá po chodbe a nezvoláva  na aktivity, fajčí sa iba vo vymedzenom  čase a pribudli ďalšie aktivity ako autogénny  tréning, pracovná terapia a biblioterapia, a konečne som mohla ísť v čase vychádzky do telocvične. Hlavne tam bolo o čosi menej teplo ako na hornom poschodí, tam to miestami, ako stúpla teplota na 30 stupňov bolo na nevydržanie. Bol piatok a poobede už boli iba ženské kruhy a kultúrny program. Ten vždy robilo niektoré oddelenie podľa poradia. Najviac sa mi páčili programy ktoré robilo oddelenie, na ktorom bol talentovaný chalan, ktorý nielen potešil oči ale aj uši, jeho spev bol normálne balzam na dušu. (Neskôr sme mu dali prezývku "Idol") Ako som sa neskôr dozvedela bol to celkom známy človek, pohybujúci sa v hudobnej brandži. Neskôr som mala možnosť ho spoznať aj tak ľudsky a bol to neskutočne dobrý a skromný človek, s ktorým sa dalo neskutočne dobre rozprávať až som niekedy rozmýšľala nad tým, čo tu on robí, ale choroba si žiaľ nevyberá. Je jedno či si verejne známa osoba alebo obyčajný človek, ktorý pracuje niekde za pásom , tam sme si  boli všetci rovný , všetci sme trpeli závislosťou, jediný rozdiel bola jej forma(drogy, lieky, alkohol, gambling). Je úplne jedno, kto si vonku, tu si jednoducho pacient. 

Posun na Béčko prišiel v správny čas a moja stagnácia akoby mávnutím čarovného prútika bola preč. Znova som sa musela naučiť nový režim, ale konečne som si mohla urobiť kávu kedy som chcela. Tak áno, tiež bol vyhradený čas od 7:25 do 15:30 ale aspoň som ju už mohla mať u seba a nie zamknutú v skrini. Ale tá ranná káva po zobudení stále chýbala, si neviete predstaviť aká výhoda je mať na izbe umývadlo. Áno, presne tak, ráno sme si zalievali kávu vodou s kohútika. Nebolo to ono ale svoj účel splnila. Ale každopádne to bol risk, keby nás načape sestrička máme to za minús 30, ale dávali sme si pozor a tu už nám tie sestričky neboli za zadkom, ale pravda je, že oči a uši mali aj tak všade. Väčšina komunity na B boli už ľudia s ktorými som začala svoju cestu na Áčku,a aj koho som nepoznala, veľmi rýchlo sme sa spriatelili. Večer sme mali aj biblioterapiu, čo znamenalo, že sme sa pekne usadili v komunitnej miestnosti a pol hodinku sa čítalo s knihy. Neviem čo to mali za rozčitanú knihu , ale pamätám si, že to bolo morbídne a hrozné, našťastie zostávalo iba pár strán do konca. "Daj sem, môžem čítať teraz ja" ujala som sa hneď čítania, aby som sa sústredila na to ako čítam, a nie počúvam, pretože fakt sa to nedalo počúvať. Novinka bola aj to, že  sme si rozdelovali služby na vrátnici, pekne sme tam sedeli dve hodiny a zapisovali ak niekto prišiel. V tom sa mi vybavila spomienka z dňa, keď som prišla a sedeli tam dvaja  vrátnici a uškrňali sa, keď ma videli. Už som pochopila prečo, vedeli čo ma čaká.... 

Po uplakanej princeznej nebolo už ani stopy, ostala iba "smutná" a "veselá" stena. Potom ako som prišla a stála som uplakaná pri stene vedľa dveri do našej izby, dostala pomenovanie " smutná stena" a ta oproti bola "veselá, tam bola aj rada na cigaretu a vždy som sa tam rehotala, väčšinou sme chodili fajčiť spolu s Lujzou, Heňom a Majom, a tí ma vždy rozosmievali. Ak som sa náhodou postavila na druhú stranu, Robo ma okamžite upozornil, že stojím na" smutnej "stene a obáva sa, že budem plakať. A už som nemala prečo plakať. Áno, deti mi stále chýbali, stále som nad nimi rozmýšľala ako sa majú, čo robia,  bolo mi ľúto, že som cez prázdniny neni snimi. Ale robila som to aj pre nich, pretože ožratá mama by im bola k ničomu. V deň, keď som prišla na KDZ ( klinika drogových závislostí) som mala tričko s Minie, Robo mi po pár dňoch priniesol obrázok, ktorý mi nakreslil a bol tam Mickey Maus.. "aby Minie nebola sama, a mala tu svojho priateľa" podával mi ho medzi dverami a ja som pochopila, že som síce v "blázinci", ale aj tu môžem mať priateľov, nie možno navždy, ale na dobu ktorú tu budem, je dobré mať sa s kým porozprávať, mať sa o koho oprieť. A ja som toho priateľa mala, a nie jedného. Každý jeden s nich bol pre mňa prínosom, či už v dobrom alebo v zlom. Hoci len, keď ma niekto hrozne vytáčal, mohla som rozmýšľať prečo, nehnevám sa len preto, že v jeho správaní vidím aj seba?

No najviac blízki mi boli Lujza, Heňo a Majo, boli od začiatku prví, ktorí sa ma ujali. Pomaly sa začalo šuškať, že by mali ísť už na B-čko, bola som s toho dosť nervózna, predsa zvykla som si na nich, mala som sa s kým porozprávať. " Ako to len zvládnem, keď pojdeš na B?"   dobiedzala som do nich po jednom. "Budeš predsedkyňa, a to ti týždeň tak zbehne, že ani nebudeš vedieť kedy" hovoril mi Heňo aj s Majom.  Zas začali stou predsedkyňou otravovať, pretože aktuálna predsedkyňa to zobrala všetko z hurta, a z troch stoličiek na fajčarni ostala jedna, vraj aby sa tam nikto dlho nezdržoval. To, že sme tam fajčili na stojáka, čo pripominalo pofidernú putiku, bolo už nepodstatné. Jedna stolička ostala, pre našich starých panov o paličke.

"Len si sadnite, Miško, ja postojím" vravela som nášmu starkému, ktorý nám tam aj vcelku omladol, keďže občas sa zabudol a isiel bez paličky. Boli sme tam ľudia rôzny, ale spájalo nás jedno. Všetci sme trpeli závislosťou či už na alkohole, drogách, liekoch. A preto nikto nikoho neodcudzoval, neporovnával sa, nekritizoval, tak ako dobre, občas si tam dakto skočil do vlasov, ale v rámci normy.

Niekedy som hovorila, že toto  tu by mali dávať ako reality šou miesto farmy. Boli sme zavretý na jednom poschodí, bez telefónov a kontaktu z vonka a museli sme dodržiavať režim, byť jedna komunita a držať spolu, ale zároveň byť každý sám za seba. To vám poviem, že nie vždy to bolo ľahké. Stále ma občas prepadla myšlienka, prečo som sa dostala až sem, či naozaj to bolo potrebné riešiť až takto radikálne. Ale to ,že som nestiahla ešte sedmičku vodky ale "iba" ploskačku neznamenalo, že problém nemám. Klamala som, pila som tajne, celý môj deň sa točil okolo toho kde si kúpim, kedy a do čoho si to nalejem, a či nepojdem autom náhodou. Problémy utopiť v alkohole, a tváriť sa že je dobre. Uzavrieť sa pred svetom, zanedbávať deti, partnera, kamarátky, seba.. Len ja a nejaký ten môj večerný koktailik. Naozaj som sa hanbila sama pred sebou, a mala som neskutočné množstvo výčitiek v sebe. "Keby sa tak dal vrátiť čas" hovorila som Lujze pri našich večerných rozhovoroch. " To sa žiaľ nedá, ale môžeš zmeniť budúcnosť, pouč sa, hoci len zo mňa a využi túto šancu" povedala mi Lujza predtým ako začal účinkovať diazepanik a pobrali sme sa do ríše snov... 

Úspech je cesta, po ktorej je potrebné kráčať každý deň.. 

1. "Vieš, to že si bola nervózna mohli byť tvoje abstaky" začala mi vysvetľovať a opisovať svoje zážitky. "Vlastne, mávala som nočné potenie ak som si nedala tiapridal a ani aspoň pivo na dobrú noc " priznala som sa Lujze, "ale veď to bolo jedno pivo, pohár vína, nepila som veľa" znova som sa začala obhajovať. "To nejde o to koľko piješ, tvoje telo dostalo, čo mu chýbalo a to je to a neskôr zvyšuješ, pretože chce viac". Keď mi to rozprávala prvý krát som  sa asi naozaj zamyslela, že to, ako som napisala do denníka " mám problém z alkoholom, ktorý chcem riešiť" bola naozaj pravda. Je pravda, ze som nepila veľké množstvá, ale pila som. Schovávala som sa, tajne si to nalievala do malinovky aby deti nevideli. Snažila som sa byť nenápadná, piť len toľko aby to na mne nebolo až tak vidieť. No je pravda, že už posledné razy som si to neustriehla, a že to nebol už len pohár, dva vína alebo jedno dve veľké pivá. Alebo, keď som si to pivo dala ešte aj s priateľom, veď nenapadne, predtým som už v sebe nejaký ten poldecačik mala.  Hlavna vec, ako som sa ešte po jednej návšteve psychiatričky dušovala pred priateľom, že nemôžem na tie lieky piť alkohol. Pamätám si ako ma vždy za to buzeroval,keď sme  boli na oslave, či musim toľko piť. Akonáhle som prehnala nejaký svoj limit, bola som iný človek. Keď prišiel za mnou, v čase ako sme sa pokúšali náš vzťah znova zlepiť a ja som  náhodou  zabudla vyhodiť fľašu z vína čo som večer predtým stiahla, robil okolo toho cirkus. " Neviem, čo robíš scény, bola tu kamoška" ešte som aj zaklamala aby nevedel, že som to vypila sama. "Ešte stále si myslíš, že sem nepatríš?" opýtala sa ma bez akéhokoľvek rozmýšľania Lujza. Začala som si dávať veci do súvisu  podľa toho, čo mi začala rozprávať ako to mala ona. "Niesom, tu prvý raz, nechcem ti zle" povedala mi s neskutočnou úprimnosťou, videla som to zúfalstvo v jej očiach, aj kus hanby, ale zároveň odvahu a silu , že sem prišla znova zabojovať a nájsť svoj kusok mozaiky, ktorý jej chýbal... A mne to tiež začalo pomaly dochádzať...  Začala som skladať svoju mozaiku...

Ako Lujza povedala , že za 3 dni budem vyškerená ako päť koruna  tak sa nedeľa niesla vo veselom duchu. Tým, že cez vikendy okrem rozcvičky a vychádzky, neboli žiadne aktivity, v čase osobného voľna ak sme nemali návštevu sme mohli spať, čítať alebo pozerať televíziu. My sme si skrátili čas jednoduchou hrou meno, mesto, zviera, vec . Lujza, Majo, Heňo a ja sme sa usadili v jedálni a asi 2hodiny sme sa zabávali ako deti v tábore.  "To čo je za slovo, že  CHLOPAVICA to ti neuznáme! " spykli sa proti mne všetci traja a smiali sme sa tak , že sme aj zabudli kde sme. Tým , že sa medzi nami nachádzali aj gambleri boli hry ako človeče, karty, monopoly, dostihy zakázané.(Inak monopoly a dostihy by som vcelku zakázala, doma sme sa s mojím vedeli na tom dohádať až na tichú domácnosť.) Na chodbe smerom k  fajčarni  bol stolík, kde sa chystavala káva a vedľa  malý regál na knihy v ktorom som našla mini stolný fudbal, ktorý sme  potom najčastejšie s Heňom hrávali. Človek by nepovedal, ako sa s takou somarinou dokáže zabávať, keď už nevie čo zo sebou. Cítila som sa už naozaj lepšie, povzbudena návštevou v sobotu, mala som už aj ľudí okolo seba, ktorý sa snažili aby som zapadla a neplakala na izbe. S Lujzou sme si naozaj sadli, bol medzi nami cca 10 ročný rozdiel ale mali sme veľa spoločného. Hlavne sme začali rozoberať tému týkajúc sa toho prečo sme tam. "Prečo si tu?" spýtala sa ma. Zase raz som rozprávala o tom ako som začala zapíjať to, že sa somnou priateľ rozišiel,ako som začala navštevovať psychologičku aby som sa zmenila, že sa potom  ku mne vráti , potom aj  psychiatričku, aby mi dala lieky, lebo som bola nervózna, mala som depresie a celý svet bol na hovno a proti mne. "A nemala si náhodou abstáky, keď si bola taka nervózna?" Keď mi položila túto otázku zarazila som sa. "Nie, nemyslím si veď vtedy som nepila už" Pozrela sa na mňa a ja som sa začala rýchlo obhajovať.. "Vtedy sa mi blížila operácia, nepila som každý večer ako predtým, ani po operácii, veď som mala lieky". Vlastne som ani len netušila čo sú abstinenčné príznaky, ako rôzne môžu byť, vlastne ani čo je závislosť duplom alkoholizmus. To, že ma psychiatrička upozorňovala aby som si dala pozor na to koľko pijem a vybavila ma liekmi na chute mi bolo na smiech a prikyvovalala som jej "áno, áno ja viem"no vedela som prd. Alkoholik, je predsa ten, čo hneď ráno  už 10 rokov chodí  do obchodu  aby si kúpil fľašu, lebo tým začína deň ,čo sa potom váľa niekde popri ceste,je to ten špinavý bezdomovec čo leží pod mostom. To ja predsa taká niesom!

To som netušila, že medzi nimi a mnou vlastne nieje žiaden rozdiel.. Sme chorý.... 

Dobré ráno" budila nás o 7:00 cez víkend sestrička. Ledva som rozlepila oči, kde moja spolubývajúca už bola nachystaná na rannú rozcvičku. Tým, že som bola nová, mala som  zvýšené pozorovanie a to znamenalo, že som sa takýchto aktivít ešte nezúčastnovala. Mohla som byť len na izbe alebo sa prechádzať po chodbe  ako blúdny Holanďan, keďže v čase aktivít bola fajčiareň zamknutá. Stokrát radšej by som tam šaskovala na rozcvičke, ako byť sama na izbe zo svojimi myšlienkami. Neskutočne mi chýbala ranná káva,musela som čakať až po raňajkách a ranných liekov, aby som si mohla dať kávu a aspoň si predstavovať, že by som si ju vychutnala s cigaretou. Toto je otras, myslela som si a bola som hneď od rána nahnevaná na celý svet a hlavne na seba. Nevedela som sa dočkať návštevných hodín. Ale ešte všetci kto mohol isiel na vychádzku, potom obed, lieka káva a až o 13:30 sú návštevy. Nekonečná doba. Asi od jednej som vykúkala s našej izby s okna, pretože sme mali výhľad rovno na parkovisko. Stepovala som pri okne a čakala kedy uvidím strieborné auto. " Konečne, je tu"  vykríkla som a utekala som čakať k dverám. Bolo ešte pár minut do pol a sestrička jemne odignorovala prvé zvonenie. Očami som ju hypnotizovala aby konečne odomkla dvere a mohla som ísť za priateľom. " Môžete byť len pri fontáne" zdôrazňovala sestrička " naozaj, môžem ísť von?" opatrne som sa spýtala..                        "jaj, vy máte ešte kĺudový režim, tak to potom môžete byť v komunitnej miestnosti, alebo tubna gauči" zrušila sestrička moje nadšenie ísť na čerstvý vzuch.. "tu sa mi ešte podpíšete, pán O." podala priateľovi papiere .. Objali sme sa akoby sme sa nevideli sto rokov a v objatí si sadli na gauč... " No hovor, ako sa máš?" spýtal sa a ja som sa skoro znova rozrevala

"Je to tu strašné, oni chcú aby som poslúchala, normálne je tu rozpisaný režim a musíme robiť všetko podľa neho" začala som zo svojim sťažovaním a chcela som aby ma čo najviac ľutoval. "Je to tu teror, zober ma domov" žobronila som. Priateľ sa len smial, stiskal ma a ja som chcela nech ma nejak prepašuje domov.. "pozri, že klinika drogových závislostí" ukazujem mu nápis nad dverami... " No, láska" len tak potichu zamrmlal, ešte sám nevedel čo všetko to znamená a obnáša.

" je to to tu teror, oni nás tu doslova tyrajú, musím tu poslúchať" stále som opakovala dookola a pozerala psími očami na priateľa. V tom mi povedal "ale toto ty potrebuješ".Zhačila som sa a škaredo naňho pozrela, no to hádam nemyslí vážne veď ja tu doslova trpím, dva týždne som nevidela deti... Potichu som zamrlala  že "asi áno". Sedeli sme a stískali sme sa, okolo chodili moji spolupacienti, ktorý už mali možnosť ísť k tej fontáne, predstavila som mu aj Maja  ukázala aj Henricha , ktorý boli taký tý prvý ľudia čo sa ma chudiatka uplakaného ujali. Sedeli sme tam skoro do konca návštevných hodín, kým som sa znova musela vrátiť za tie odporné zamknuté dvere.. "výdrž to tu, veď povedali dva - tri týždne, to zvládneš" dodával mi odvahu "si tu druhý, deň, veď aj na detoxe sa ti nepáčilo, a nakoniec si si zvykla" dodal... No to má pravdu pomyslela som si a povedala mu, že to tu skúsim aspon tie dva týždne vydržať a potom uvidíme...  Cez víkend sme myšlienky dňa nemali, pisali sme do denníkov svoje pocity, čo sme robili v daný deň. Ale dnes bol naozaj lepší deň, ale stale som mala miestami stavy, že chcem ísť domov... 

O 18:45 sa konalo "čítanie predsedu" všetci sme sa naskladali do jednej jedálne, a predseda nám prečítal úľavy, to znamenalo, že kto ma kľudový  režim, kto je oslobodený od rozcvičky a podobné. Rozdelili sa rajóny, čiže: kto vynesie kôš na wckach, uprace fajčiareň a taktiež sa nahlasovali mobilné telefóny aby sme mohli si zavolať na tých 5 minút.. Ľudia tu boli po rozdeľovaní do funkcií  kuchynkár, chladničkár, športový referent, kultúrny referent, rybičkár, čistotníci, pokladník, a teda najhlavnejší bol predseda. Ten mal na starosti fungovanie celej komunity, na porade prednášal naše prípadne požiadavky  napr na večerný film,ktorý býval vždy v piatok a sobotu a taktiež nám oznamoval rôzne informácie ohľadom fungovania aktivít... Po tomto večernom čítaní sme povinne pozerali správy, pretože na ďalší deň ( ak nebol práve víkend) sa na komunite rozpravali správy, šport, počasie a ďalší bol určený ako pozorovateľ... "Doma správy absolutne nepozerám a tu mám sedieť do 19:30 a pozerať niečo čo nechcem?" 

Pýtala som sa samej seba . Potom samozrejme rada na lieky, rada na cigaretu a čakanie na telefonáty a teda kto mal mobil mohol si ísť po 20tej zatelefonovať. Tým, že som bola nová a zľutovali sa, mala som v ten večer mobil, ale absolútne si nepamätám čo som hovorila priateľovi, keďže súkromie nulové, lebo som musela byť vo vyšetrovni a sestričky museli počuť čo hovorim do telefónu. " Výdrž to zlatko, zajtra prídem na návštevu" vravel mi do telefónu a mne sa chcelo zase plakať a ísť domov.. Ale po telefónate mi bolo každopádne lepšie a keďže som už v sebe mala tabletky aj tie urobili svoju úlohu... Na to ako som sa poobede zložila pri doktorke som si už po ďalšiu tabletku na ukludnenie nebola, pila som už len tie, ktoré som mala naordinované. Čo bol určite už malý úspech. Potom sme už mali viacmenej voľno, mohli sme si zapáliť a znova čakať v rade na cigaretu, ísť pozerať televíziu. Tým, že som prišla v piatok bol aj večerný film, a keď  komunita nemala mínusové body mala dlhšiu večierku. Aby som zase neplakala na izbe, zavolali ma  pozerať snimi televíziu, tak som spolu s Lujzou, Heňom a Majom sedela v jedálni a pozerala na film ( myslím Tango a Cash), ktorý by som si asi dobrovoľne nikdy nepozrela, ale tak asi som stále bola mimo, i keď to bolo už o niečo lepšie ako poobede... Heňo sa ma snažil stále rozveseliť a trepal mi tam samé hlúposti , takže som s toho filmu aj tak nič nemala. O 21 :45 bolo bodovanie poriadku, museli sme byť pekne na izbách nachystaný v pyžamku, v pozore pri ustlanej posteli... " akože toto má aký zmysel" pýtala som sa Lujzi a krútila hlavou, aké sprostosti tú odo mňa chcú, ktoré by som v živote v reálnom živote určite nerobila... Načo mať ustlanú postel, keď si idem do nej za chvíľku ľahnúť veď 22:00 je večierka, akože fajn bola dlhšia piatok a sobotu, ale aj tak.  Keď som si večer ľahla do postele, znova sa mi spustili slzy... Lujza sa ma znova snažila utešiť, ako zajtra bude lepšie a začali sme sa aj rozprávať o svojich životoch... Samozrejme lieky začali účinkovať a pamätám si už len vzdialené

 " tak dobrú noc"... 

"Ak chcete mať dobrú budúcnosť, musíte sa o to snažiť v prítomnosti "

Takto znela myšlienka na deň 17.6. 2022... Lujza mi po vychádzke povedala , že  od 17tej sa každý deň píše denník.." máš zošit a pero?" spýtala sa ma " pero mám, ale zošit nie, načo? " prekvapene som sa spýtala . " no veď na písanie denníka" a začala mi vysvetľovať zase ďalšie informácie ohľadne režimu a úloh... "tu máš papier a napíš si myšlienku dňa a píš" podala mi vytrhnutú dvojstránku  zo zošita... Ľahla som si na posteľ, papier si položila na knihu, ktorú som mala zo sebou zobrala pero a napísala si myšlienku..  "a čo tam mám akože písať?" spýtala som sa Lujzi, ktorá už mala zapisanej pol strany... " vyjadríš svoje pocity k myšlienke, svoje pocity, aktivity, ktoré boli v daný deň" no  tak môžem písať, že som trištvrte dňa prebačala, koho to tak zaujíma, hovorila som si v duchu.... Tak som začala písať a slzy začali stekať,znova som začala myslieť na deti a chcela ísť domov..

" Prišla som sem po 14 tich dňoch strávených  na detoxe, pretože mám problém z alkoholom, a chcem ho riešiť ešte kým je čas a niesom úplná troska..."

 Takto zneli moje prvé vety v denníku... Samozrejme, že to bola len proforma nech vidia, že aká som už v pohode

." Som po detoxe a hoci som si myslela, že niesom závislá na alkohole, opak bol pravdou" 

Pokračovala som ďalej v písaní fráz, ktoré som si myslela, že sú správne a pomôžu mi dostať sa čo najskôr odtialto doprdele.. Písala som však aj úprimne veci, že je tento deň pre mňa neskutočne ťažký, ako veľmi by som chcela objať svoje deti, ktoré som nevidela už 14 dní aká som smutná, plačlivá a syn má o týžden prijmanie a ja tam túžim byť a slzy mi kvapkali pomaly na  papier...

" vieš čo, tu máš zošit, mám ešte jeden, vlož si ten papier do neho" podávala mi Lujza čistý zošit... "podpíš si ho" prizvukovala mi... 

"Je to pre mňa veľmi ťažké a veľmi ľutujem, že som svoj stres riešila alkoholom. Minulosť však nezmením, ale môžem zmeniť svoju budúcnosť, len sa bojím, že keď tu budem takto zatvorená, bez kontaktu z deťmi a priateľom, že sa psychicky zrútim"

  pokračovala som v písaní a samozrejme v plakaní...

 " tak skúsim zo seba vydať maximum, dať sa čo najskôr do kopy a ísť domou za deťmi, ale dnes je ťažký deň... No môžem si za to sama a teraz to sama musím zvládnuť..chýba mi domou.. No teraz som tu, rozhodla som sa niečo zo svojím životom robiť a musím myslieť na to "...

 Vtedy som netušila, že slovo MUSÍM je úplne na prd, a treba ho nahradiť slovom CHCEM, netušila som aké pandorine skrinky otvorím, ale pisala som to, čo som myslela, že asi by som mala, aby, keď si to prečítajú mi povedia:   " pani W. vy sem  nepatríte môžete ísť domov"Keď som dopisala celu dvojstránku papiera, vložila som ju do zošita, položila na stôl a znova sa schúlila na posteľ  " Poď fajčiť" zavolala ma Lujza " a neboj nedeľu už budeš vyškerená ako päť koruna, to len prvý deň je taký, ja si ho ani nepamätám "                     snažila sa ma povzbudiť..." zajtra bude snáď lepšie " znela posledná veta na zamokrenej dvojstránke vložená do môjho denníka... 

Sedela som oproti doktorke a totálne som sa rozrevala "ja mám dve deti, ja nemôžem byť bez kontaktu" zúfalo som sa snažila  vysvetliť moju situáciu, veď preboha snáď to pochopí a dovolí mi si zavolať každý deň ako som bola zvyknutá... No moje slzy ju obmäkčili iba k tomu, že išla za predsedom a povedala mu, že dnes budem mat telefón, či s tým komunita súhlasí, alebo niečo také... To ma trochu ukludnilo ale aj tak som bola roztrasená a cítila som strach, úzkosť srdce mi bilo a chcela som ísť domov. " koľko tu musím byť mne povedali, že..." koktala som a čakala asi na zázrak,pretože práve sa mi zrútil svet.. Doktorka mi niečo vysvetľovala ale ja neviem či som ju vôbec počúvala v hlave som mala jediné.. Okamžite odtiaľto vypadnúť... " dáme vám niečo na ukludnenie, chcete? Prikývla som a sestrička mi vzápätí podavala pohár vody a malú guľatu tabletku.." ak by ste ešte potrebovala, príďte si vypýtať " konečne som mohla ísť naspäť  do izby plakať do vankúša.... Keď som vyšla cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú a moje červené uplakané oči sa nedali prehliadnuť... Ľahla som si, otočila sa k stene a plakala do vankúša.. Zdalo sa mi, že niekto klope na dvere... Dokelu, čo zase... Otvorili sa dvere stála v nich ta potmavšia energická ženská, ktorú bolo všade počuť.. "ahoj, Heňo ti chce niečo dať" postavila som sa ku dverám, a ten počmaraný chalan asi v mojom veku mi nesmelo podával malú merci čokoládku zo slovami "priniesol som ti niečo na lepšiu náladu" . Pozrela som sa na neho cez tie uslzené oči , do ruky mi vtisol čokoládku usmial sa odišiel.. Poďakovala som a vrátila som sa do postele.. Bolo to milé gesto ale ani len chuť som nemala na tu čokoládu a to ja sladké teda neodmietnem..Položila som ju na stolík pri posteli a vratila sa k svojmu slzeniu do vankúša.  To bolo jedine čo som dokázala plakať, ľutovať sa a rozmýšľať ako odtiaľ zmiznúť preč... Moja spolubývajúca sa somnou skúšala dať do reči a ukludnovať ma.. "neboj sa, zajtra bude lepšie" no ty tak vieš jak mne bude zajtra, myslela som si.. Vyzerá ako by sa jej tu páčilo a bola tu s radosťou..  To môj prípad teda neni.. Ale pomaly som si uvedomovala, že mám problém s alkoholom, že som tu preto aby som ho riešila kým je ešte čas a niesom totálna troska.. ( aj keď mi vlastne veľa nechýbalo, hlavne psychicky).. Lujza odišla na akúsi skupinu ŽENSKÉ KRUHY a ja som ostala sama zo svojimi myšlienkami na izbe... Chýbali mi deti.. Akákoľvek malá myšlienka na ne ma rozplakala zas a znova... Utrela som si trochu slzy, vankúš bol už na komplet mokrý a vybrala som sa na chodbu pozrieť, či sa dá fajčiť a ešte raz si prečítať ten režim dňa, že co vlastne ma čaká ďalej... Znova sa mi všetci prihovárali, snažili sa ma rozosmiať, prijať medzi seba... O 14:30 sa mal konať akýsi kultúrny program na ktorý išli všetci pacienti s oddelenia a teda ten program robili oni... Pamätam sa iba ako sa ma niekto spýtal, či budem snimi spievať.. Len som nechápavo pozerala a utierala si zvyšky sĺz... Heňo bol však akčný a vybavil, aby som tam išla aj ja ako nová sa pozrieť "veď nech sa rozveselí" odôvodnil to u sestričky . Všetci sme išli k tým zamknutým dverám, ktoré sestrička odomkla a vybrali sme sa rovno cez chodbu do kultúrnej miestnosti... Sadla som si vedľa Heňa, pretože som sa v tej chvíli cítila bezpečne, akoby ma niekto strážil... Zjavne to bolo tým, že vyzeral byť v úplnom klídku, bol veselý a ja som bola malá zmoknutá myš... Najskôr si ten program týto moji spolupacienti skúšali... Lujza čítala báseň s názvom Anjel temnoty, potom jeden chalan začal repovať.  "To je jeho tvorba" pošepkal mi Heňo.... Keď som to počula moje oči sa znova rozslzili.... Pomaly sa miestnosť začala zapĺňať ďalšími ľuďmi a  zdravotníckym personálom... Potichu som sedela a počúvala a hltala každé slovo,chvíľu som nemyslela na to, že tu nechcem byť. To čo som tam vtedy pocula vám nepoviem, ale to čo som cítila bolo niečo neuveriteľné... Všetko to bolo úprimne od srdca,tých ľudí, ktorý sa postavili na javisko a vypovedali svoje pocity v básní a v piesni... Zase som bola jediná ktorá plakala, ale bolo to naozaj silné... Na konci programu mali spoločnú pieseň OPRI SA O MŇA ktorú spievali všetci spolu a môj nový počmaraný kamarát sa ma spýtal "ideš aj ty ?"  pozerala som naňho snažila sa povedať, že veď neviem slová, ale asi bol dosť presvedčivý a tak som sa postavila a išla tam medzi nich sa schovať a zaspievať snimi spoločnú pieseň.. ...miestnosťou sa ozývalo.... "opri sa o mňa, bude ti lepšie"....  

Lujza bola sympatická žena, a bolo super, že ma poinformovala o všetkom čo ju napadlo... Nechápala som čo je to tu za pravidlá, veď predtým som si dala kávu, zapálila, kedy som chcela teraz môžem kávu iba po raňajkách a obede? Veď to neprežijem... Plakala som a chcela som ist okamžite domov, pozerala som do plafóna a nadávala si do sprostých kráv a čo som to urobila.. Na obed sme boli rozdelení do dvoch jedálni, sestrička mi ukázala stôl pri ktorom sedím, že tam mám  pekne menovku a to bude teraz moje miesto... Sedel oproti mne chlap, ktorý vyzeral že permanentne spí, keď chodil po chodbe podopieral sa stenami...Sem ja teda určite nepatrím, veď som po detoxe, vyzerám normálne, načo som sem vlastne išla? Po obede sme sa s pohárom vody dostavili pekne zase do rady na lieky, to som už ako tak poznala... A potom káva, konečne.. Samozrejme radosť ma prešla, keď som zistila, že si s kávičkou nesadnem a nepofajčím, keďže na fajčarni bolo zakázané ísť s kávou a mali sme sa tam čo najrýchlejšie vystriedať.. Už mi tá káva ani nechutila..  Nestačí, že mi ju zobrali a zamkli,ani si ju nevychutnám akoby som chcela.. Zvalila som sa do postele a pustila ďalšiu etapu plaču.. Rozmýšľala som, že pojdem do vyšetrovne a poviem že som si to rozmyslela a chcem ísť domou..  Veď je 17.6 môj syn ma o týždeň prvé sväté prijmanie, musím vybavovať veci, musím tam byť predsa... Už dva týždne to rieši priateľ, exmanžel zo ženou, preboha veď to je moja úloha, to ja tu jednoducho nemôžem ostať.. Na to či ma na to prijmanie pustia sa stále nikto nevyjadruje, pýtala som sa  hneď ako ma prijímali... Do izby nabehla sestrička aby som išla do vyšetrovne, že ma chce vidieť pani doktorka... Vzdychla som si a nesmelo odkráčala  za sestričkou.. Posadila som sa na posteľ oproti mladučkej doktorke, ktorá sa ma milým hláskom opýtala "pani W, ako sa máte?"  no to hádam sranduje, pomyslela som si.  " som zmätená" trasľavým hlasom som odpovedala... " Mne povedali úplne inak, ako to tu bude" začala som koktať a samozrejme sa mi tlačili slzy do očí... Doktorka sa ma znova začala vypytovať množstvo otázok, "koľko ste pili, drogy, gambling?" nechápala som načo sú jej tieto informácie, veď už milión krát som odpovedala na tieto otázky, naozaj som už mala dosť toho rýpania sa v mojom živote... To som vtedy ešte ani len netušila ako veľmi ma tam rozpitvajú....

Ešte keď som sedela vo vyšetrovni sestrička niekam volala, aby som mala obed.. Miestami mám zahmlené spomienky, ako by som bola v nejakom tranze... Pamätám si, ako som sa išla popozerať po chodbe, dokým tam nebolo ani nohy, pozerám sa na  veľkú nástenku na ktorej bol akýsi rozpis.. Vraj " náš režim dňa" na časy tam bol rozpisaný celý deň, režim od pondelka do nedele.. Čítam ďalej... Presnosť je výsada kráľov... Čo aká presnosť? Preboha to čo je... Vrátila som späť, že si pojdem zapáliť no miestnosť s nápisom fajčiareň bola zatvorená... Zrazu  počujem akýsi ruch..  Vtom sa dovalilo asi 20 ľudí na môj smer.. Okamžite som zaliezla do izby a schúlila sa do postele a začala rumazgať o dušu.. Posteľ ako bezpečne miesto nezaberala.. Chcela som ísť domov.. Hneď, okamžite...  Viem, že som rozmýšľala koho budem mať na izbe, menovku na dverách som si prečítala asi stokrát a modlila sa nech to nieje zase nejaká divná osoba.. Vyšla som pred dvere izby s uplakanými očami a znova sa snažila byť neviditeľná.. Okolo mňa rýchlosťou blesku prebehla akasi blondína, nepamätám si kde sa zjavila ale v tom momente mi blyslo hlavou, že táto mi je asi najsympatickejšia zo všetkých tých divných ľudí , že to by mohla byť moja spolubývajúca..  Stála som tam a pozerala som do zeme a slzy mi nezastavitelne tiekli po tvári... Kde to som, prečo, nepatrím sem, chcem ísť domov... Tý divný ľudia sa mi začali prihovárať, pamätám si celkom sympatickú ženu, ktorá  stála oproti mne " ty si tu asi nová, že?" spýtala sa ma a ja som na nu nesmelo pozrela a prikývla a spustila ešte väčší plač... " joj, neplač, zajtra bude lepšie" znova sa ozvala... Doprdele, nič nebude lepšie!!! Chcem ísť domov za deťmi.. Pomyslela som si... Niektorý tam pobehovali, kričali jeden cez druhého  a ja som sa snažila asi vtlačiť sa do tej steny nech si ma už proste nikto nevšíma.. V tom ma zrazu chytil niekto okolo krku" ahooj, novú tvár tu máme, joj ty plačeš, ale neplač, ja som tu predseda, ja som Majo, poď medzi nás bude ti tu dobre" nesmelo som sa pozrela na chlapa, ktorý bol asi o dve hlavy vyšší odo mňa, bol cely potetovaný a pôsobil ako čistý biletár z discotéky, keď som mala 17... "a na ktorej si izbe? Aa to si na izbe s Lujzu, to je super baba, lepšiu si dostať nemohla" pomedzi slzy som sa pousmiala, bolo to milé... "pustite ju zapáliť, je tu nová" velmi ochotne ma všetci pustili, veď kto by neodolal tej uplakanej kôpke nešťastia....  Pamätám si, že s každej strany mi niekto podával ruku a predstavoval sa..  Ale nevnímala som, všimla som si iba ďalšieho počmaraného chalana (hrozne mi pripomínal separa,neviem prečo, možno preto, že bol počmaraný aj po tvári ) ešte aj s pircingom a vyzeral byť velmi veselý na to kde sme... Zrazu mi podáva  ruku .. "ja som Heňo, ahoj"  potichu som si opakovala mená, pretože toho na mňa už bolo veľa a pýtala som sa kam som sa to do frasa dostala....  Pomaly som sa začala vybalovať, keď nabehla do izby tá blondínka a podala mi ruku " ahoj ja som Lujza"  do rúk mi strčila preložený papier na polovicu s mojim menom  , "tu máš menovku" a začala mi vysvetľovať.. 

" toto su tvoje dve poličky, tu si pekne ulož oblečenie, do komínkov! 

, posteľ musíš mať ustlanú, nemôžeš ležať na paplóne, takto si ho môžeš cez deň preložiť"  podala mi názornú ukážku ako si mam cez deň rolovať  paplón..

" kôš musí byť vždy vysypaný, stolík si každé ráno pred bodovaním utrieš" 

Pozerala som na ňu tými uplakanými očami a snažila sa byť prítomná a nasávať informácie ktoré na mňa výchrlila... Hm, ty tu asi niesi nová, pomyslela som si.... 

Pamätám si na dni, keď som nahnevaná doma hovorila " ja raz naozaj skončím v Pezinku!! "  Vtedy som netušila, že 17.6.2022 tam naozaj budem...

Vošla som do vyšetrovane, kde ma privítala červenovlasá pani, čo som si myslela, že je doktorka  až neskôr som zistila že to bola iba sestra... Nepamätám si už ktorá sestrička sa mi to začala hrabať vo veciach, videla som iba ruky v rukaviciach ako mi prehrábava celú tašku, ako dáva nabok voňavku, kávu.. Ta červenovláska mi tam dala na prečítanie dva papiere, ktoré treba podpísať a znova ma začala vypočúvať... Medzitým mi dali fúkať, merali mi tlak, vážili ma... Sedela som tam ako prikovaná a snažila sa počúvať, čo mi hovorí ale absolútne si nepamätám až na vetu " chcete si ešte niekomu zavolať? , potom Vám telefón odoberieme "  zbystrila som a zakoktala " a a áno, priateľovi"  podala mi telefón a ja som  vytočila... miláčik.. V telefóne sa ozývalo nekončiace vyzváňanie a ja som začínala panikáriť.  Nedvíhal... Doprdele, prečo nedvíha, veď oni mi berú telefón!!!  " Priateľ ma nedvíha" potichu zo strachom som povedala, dúfajuc  veď neskôr mu snáď zavolám, alebo mi zavolá  na pevnú ako predtým, alebo večer, keď mi dajú telefón... "Kávu vam zamkneme u nás v skrini" doprdele, čo ?  Prečo mi berú kávu? Veď som sa tešila ako si  ju po tom ako sa ubytujem urobím. Absolútne som nechápala čo rozpráva... "Rodina vie kde ste? Koho uvediem ako kontakt? Odfodte im aspoň telefónne číslo kam Vám môžu zavolať medzi 8- 9 hod" s roztrasenými rukami som odfotila papier s telefónnym číslom a poslala priateľovi na whatsape.... " tu sa môže informovať na vás medzi 8-9 u ošetrujúceho lekára, a na toto číslo môže volať vám"  V tom mi začal zvoniť telefón... "volá mi priateľ, môžem to dvihnúť?" nesmelo som sa spýtala sestričky... Rýchlo to vybavte a potom si vypnite mobilný telefón " pamätám si, že som len niečo zakoktala do telefónu, že už nemôžem, že mi berú telefón," poslala som ti číslo kam mi môžeš volať " čo mi odpovedal si nepamätám iba mi vysvetľoval prečo mi nemohol dvihnúť" zlato, nemohol som mal som call" doprdele, myslela som si, kašlem ja tvoj call, keď už nemôžem volať. .  Rozrasená som vypla telefón a podala ho sestričke... "tu mi to podpíšete"   a zacala menovať čo všetko mi zobrali... "občiansky,vodičský preukaz, preukaz poistenca, bankomatové karty ..." sakra, mala som pocit, že keby mám aj rodný list mi zoberú... " A kedy si môžem zavolať domou, na koľko môžem telefonovať ?" začala som výzvedať, bola som naučená na hodinu každý deň, na neobmedzené hobory na chodbe na spoločný telefón..." no na pevnú vám môžu volať v čase od 20:00 do 21:00 na 3 minúty, a mobil si musíte vždy nahlásiť predsedovi a dostanete ho na 5 minút a tu vo vyšetrovni si vybavíte hovor" v tom momente som spustila vodopád sĺz " ale, ale ja mám dve malé deti, ja nemôžem takto....." čo som spoza smoklenia rozprávala som nerozumela ja, nie ešte sestričky... Preboha, kde som... To čo je.... Prečo mám volať iba 5 minút? A sem mi môže iba 3? Veď to nestihnem ani jednu vetu povedať..." poďte zavediem vás na izbu" pohádzala som rozbabrané veci naspäť do tašky a nesmelo išla za sestrou.. " Toto je vaša izba"  pozerala som na biele dvere s nápisom izba číslo 1 a s menovkou ženy, ktorá mala byť somnou na izbe... " poďte si zapáliť, hoci sa teraz nefajčí, vidím že to potrebujete" zamrmlala sestrička a vedľa mojej izby bola miestnosť, ktorú mi odomkla a ja som sa usadila na jednu s troch stoličiek a cez mokrú tvár pozerala na ofajčené steny ako v poslednom pajzli... " keď dofajčíte, vybalte sa a ostante na izbe, kým ostatným neskončí komunita " či niečo v tom zmysle zamrkotala a odišla.. Čudovala som sa, že nikde neni ani nohy a je tam podivné ticho... Jediný zvuk bol čvirikajúci ventilátor v okne a moje vzlyky...

S obavami som vošla dnu.. V malej miestnosti som si všimla iba stôl s počítačom a za ním sediac vcelku mladého doktora v respirátore.. "Dobrý deň, pani" dvakrát povedal, zle moje priezvisko, už som sa obávala, že nastal nejaký omyl a nakoniec ma ani nečakajú ale čakajú nejakú inú pani.. Zakričal na sestričku, ktorá to celé vyriešila " pred dvomi dňami sme mali pani s podobnym priezviskom, obe končia na" ičová, asi sa to len zle zapisalo, všetko je v poriadku" Dobre, tak ešte raz posaďte sa pani W. " znova ma oslovil tentoraz už správnym priezviskom.."Takže, vy máte problém s alkoholom ano? Chceli ste si aj niečo urobiť?" ach, už zase tie isté otázky... " No šak asi mám, neviem... V tom mi skočil do reči" a koľko toho pijete, teda pili ste? " Prevrátila som očami, panebože to naozaj  ďalšie otázky a výsluch,akoby si to nevedel prečítať s tých papierov, ktoré dostal z psychiatrie.. Nepamätám si čo som hovorila, pamätám si len na otázku" prišli ste na celú liečbu, 10 týždnov? " to som zbystrila," čože, koľko? Na psychiatrii mi povedali ze tak 2-3 týždne, že tu nemusím byť toľko, že keď budem sa cítiť... " nenechal ma ani dohovoriť, keď mi začal čosi vysvetľovať, ze to sa dohodneme na oddelení s doktorkou, veď liečba je dobrovoľná, môžem odísť kedy chcem, ale oni sú radi keď človek absolvuje celú liečbu, aby do toho znova nespadol.." dajte tomu čas, neriešte to teraz"  ostala som zaskočená zmätená, bála som sa... Podal mi papier, že ma prijímajú na hospitalizáciu a poslal ma von čakať na sestričku, ktorá ma odvedie na oddelenie... Stála som na chodbe a pisala správy priateľovi..

   1. Mam stres..

    2.Cela liecba trva 3 mesiace. Teraz ma len prijali idem na oddelenie a tam sa dozviem viac. 

    3.Cele leto v prdeli 🙄

    4.Som blba

Priateľ :Drz sa 😘😘😘😘

Ale pohode neboj to das 😘😘😘 si sikula 😘

A zase ja vyklepaná ako nedeľné rezne.. 

5..Ach

6. Uvidím teraz ma len prijal a potom sa uvidí 

 Priateľ bol zjavne somna vyklepaný tiež :

Som zmätený z tvojich informácií, drz sa😘😘😘😘

    7.Ja neviem tiež som zmetena 

    8.Teraz ma len prijal a potom ma budu prijímať na oddeleni na ktoré idem a tam mi dajú  viac info 

    9.Proste cela liecba trva 3 mesiace ale odísť môžem kedy chcem lebo je to dobrovoľne len oni chcu aby to clovek absolvoval cele aby do toho nespadol. Povedal mi ze mam tomu dat cas neriešiť to teraz 

    10.Proste ozvem sa ked budem vedieť viac 

    11.Teraz mi dal len papier ze prijmam hospitalizáciu ostatne sa budem dohadovat na oddeleni s osetrujucou lekarkou🤷‍♀️

    12.Nemam signál 

    13.Bojim sa

    14.Strašne

To bola moja posledná sms.. Prišla po mna sestrička, taká zlatá, milá trochu som sa ukludnila a prečítala si posledné správy od priateľa.. 

Sak jasne laska sak ale to sme vlastne vedeli ze to trvá tých 10 týždňov 🙂 pohoda ved si povieme 🙂

Hlavne klud milujem ta 😘😘😘

Jak nemas keď máš 🙂 klud laska 😘

Dobre laska milujem ta 😘😘

Myslím na teba 😘😘😘😘

A milujem ta 😘😘😘😘

Sestrička vzala moju tašku za jedno ucho a pomaly sme vykročili na oddelenie.. Pamätám si, že tá cesta vďaka nej, bola uvoľnená, dokonca som sa aj zasmiala, keď mi povedala "pomalšie poďme, ja som astmatička, ja sa rýchlo zadýcham" viem, že mi ešte niečo vravela, aby som nemala strach, ale čím bližšie sme boli tým väčšmi som sa bála...  Vošli sme do budovy, na vrátnici sedeli dvaja ľudia nad zošitom, ktorý sa divno pozerali  a uškrňali... "príjem na A"? tušim sa niekto spýtal... Sestrička privolala výťah a vystúpili sme na druhom poschodí... Stáli sme pred dverami s veľkým nápisom.. KLINIKA DROGOVÝCH ZÁVISLOSTÍ.. Oddelenie A... No doprdele to kam som sa dostala?!  Nesedelo mi tam slovo drogy a závislosť... (vtedy ešte nie) Vošli sme dnu a zamnou sa druhý krát zamkli dvere... 

Nasadli sme do sanitky, ktorá mala vzadu jedno lehátko a dve sedačky... Predtým som ešte vypýtala od sanitara mobil a volala priateľovi, že už vyrážame.. Cestou sme si písali, odpisovala som na niekoľko zmeškaných správ, na ktoré som nemala čas tú hodinu, keď som mala telefón a chcela volať s priateľom a deťmi... Už som nebola taká pokojná, začínala som mať strach, kam idem, zase noví ľudia, veď na tej psychiatrii som si už zvykla, už som si s toho občas aj srandu urobila, že veď som medzi svojimi... To som ešte nemala poňatia čo ma čaká najbližšie dni a týždne... Aleš celú cestu nepovedal ani slovo... Znova bol taký ustrachaný, ako v prvý deň, keď prišiel..Chytila som ho za ruku, pozrel sa na mňa usmial a vedela som že cíti, že sme v tom spolu.. Mala som pocit, že ta cesta trvá nekonečne.. V tom som uvidela tabuľu s nápisom Psychiatrická nemocnica Pfilipa Pinela Pezinok.. Sme tu... Srdce mi búchalo, začala som sa potiť a začinala som sa neskutočne báť.. Vystúpili sme pri príjmacej budove kde sme si ešte zapálili na odvahu a vošli do veľkej priestrannej chodby,kde stál sbskár a smial sa na mne ako po chodbe naháňam zástrčku, aby som si nabila telefón... Nevedela som vtedy, že mi je to tak na dve veci... Ešte pri cigarete som sa rozprávala zo sanitárom, či nevie na ktoré oddelenie idem "ale neboj sa, pôjdete na ženské, to už bude otvorené, voľný pohyb, telefón" hovorím si, joj no to by bolo super "ved aha, tam sa nejaké paničky prechádzajú, už idú do bufetu" vzdychla som si "tak vám ďakujem, snáď to bude tak" bola som už v neskutočnom strese, niečo vo mne kričalo o pomoc.. Akási sestrička tam začala pobehovať, a pýtala sa či sme prišli na príjem, s Alešom sme prikývli a prvá som šla do kancelárie ja a potom Aleš.. Vtedy som ho videla na dlhú dobu posledný krát...

Bolo 17.6... bežné piatkové ráno.. Dobre, tak nebolo úplne bežné, 14 dní som nevidela svoje deti,bola som na psychiatrii, z ktorej ma mali previezť na liečenie do Pezinka...Ráno som si dala kávu, raňajky, ranné lieky.. A motala sa po chodbe, zbalila som sa ešte večer predtým... Boli tam aj dve staršie pani, ktoré som si veľmi obľúbila, veľmi mi dodávali odvahu, pekne sa somnou rozprávali, doslova som snich cítila lásku.. Sedeli sme spolu na chodbe rozprávali sa a čakala som, kedy sanitár zavelí, že odchádzame..Prvý odvoz do Pezinka bol ráno o 7 a potom sme boli na rade ja s Alešom o 9 tej... Ku podivu som bola celkom pokojná, oproti Alešovi , ten si to skoro 3krát rozmyslel, že nikam nejde,ubezpečovala som ho, že to zvládneme, že to dáme... Veď ja tam idem, a to ma doma čakajú dve deti, a kým nebudem ja v poriadku nebude nič v poriadku... Prebudil sa vo mne nejaký materinský inštinkt, objala som ho a cítila som aký veľký má strach,ale ja som bola stále pokojná ( myslím, že za to mohli dávky diazepanu).. "Pani W, pan Š poprosím ku dverám, o 5 minút odchádzame" ....  Sanitár mi vzal tašku a ku podivu sme veselo vykročili po schodoch dole ku sanitke,asi som sa tešila, že po 14tich dňoch idem na vzduch.. Vonku som ho ukecala, či si ešte nedáme jednu zdravotnú na vzduchu, našťastie aj sanitár aj šofér sanitky boli fajčiari.. Vychutnávala som si cigaretu, akoby som tušila, že je n dlhú dobu zase posledná na čerstvom vzduchu...

 V niektorý deň, tam priviezli chlapa, ktorý sa mi zdal povedomý.. Netuším ani kedy tam  niektorí tí ľudia  prichádzali, ale predpokladám, že v noci. Keď sme pekne pod rúškom diazepamu sladko odfukovali.. Moja spolubývajúca Jarka tak fantastický ( bez irónie) chrápala, že ma to dokázalo uspať ako babätka ten biely šum, či čo sa im to púšťa (nepoznala som to pri mojich).. No keď mal  ten povedomý týpek ( volajme ho Dano) návštevu, myslela som, že padnem na zadok. Veď tá pani je s mojej dediny! Sakra, musím sa skovať, aby ma nevidela a nerozprávala to po celej dedine... Potom som sa zháčila, veď haló, aj ona tu ma syna, ktorý sa dokonca pokúsil podrezať si žily, čo si myslím, že zrovna ja ju zaujímam. . Nejak mi to potom nedalo, a keď som sa neskôr s Danom rozprávala, zistili sme, že svet je naozaj malý...sme s jednej dediny, i keď on tu už niekoľko rokov nežije a jeho exmanželka pracuje vo firme kde aj ja...  Bol tam aj jeden chalan, ktorého meno si už ale nespomínam, ktorý  sa zas opitý povadil a pobil zo ženou..  Zdal sa milý, kecali sme pri kartách o živote, deťoch, vzťahoch, akože silno som mu dávala rady, akú literatúru si ma prečítať, čo má robiť, tvárila som sa ako veľmi vyrovnaná a dokonalá osoba. ( na psychiatrii, áno? To tak určite) Ja čo mám v živote pekný bordel, nevyzná sa sama v sebe sa tvári pomaly ako párový terapeut.. Ale bola som hlavne nejakým štýlom vyrovnaná stým, že zajtra odchádzam do Pezinka, dokonca aj Aleš ide somnou..  Pojdeme spolu, budeme tam spolu pojdeme spolu na prechádzku do areálu, do bufetu, už budem po detoxe, na otvorenom oddelení,  doktorka tvrdila, že ten nový primár tam priniesol dáky" nový vietor", vynovil to tam, je to tam super.. No, normálne som sa aj tešila .... To som netušila, ako veľmi ma ten nový vietor ofúkne... 

"Pani W piatok Vás prevezieme do Pezinka"  "Hm, dobre  ďakujem" silene som odpovedala doktorke, ktorá mi prišla oznámiť tento verdikt... Zmocnil sa ma pocit úzkosti, strachu, viem, že  na jediné, čo som sa zmohla bola jediná otázka, ktorú som im kládla každé jedno ráno  na vizite" a pustia ma na to synove prímanie ktoré ma 25teho?" myslím, že už som im aj musela s touto otázkou liezť na nervy, a keby sa pozriem do záznamov, je tam písaná každý deň...Bola som tam myslím ze už 12 dní, veci špinavé, žiadne hygienické potreby, netušila som čo vlastne tam potrebujem... V piatok ráno som mala odchádzať, je streda, potrebujem veci... Večer pred tým som sa našťastie dohodla zo susedou, aby mi na druhý deň zavolala na pevnú, hneď som ju  poprosila, aby mi išla nachystať veci, aby mi ich priateľ mohol priniesť ráno v štvrtok , keď pôjde do práce... Samozrejme nadšený nebol, že načo ju otravujem a čo hento a toto ani si už poriadne nespomínam, čo mu zase vadilo, veď som mu chcela ušetriť prácu, a hlavne som vedela, že mi zase prinesie niečo iné ako potrebujem...  Ako vtedy keď priniesol veci na oblečenie, ktoré som mu povedala, (viac menej) , ale spodné prádlo, to mi priniesol asi všetko najčipkovanejšie čo som mala doma... Už iba ta čipkovaná čierna sexi košieľka tam chýbala.. (Možno by mali aspoň trochu zmeny ked by pozerali tie kamery)  " priniesol som ti všetko čo som na tebe videl" no veď fajn, neboli sme na to pripravení... Nikto s nás toto nečakal... Pri ranných liekoch som hovorila personálu, že mi priateľ prinesie veci  a či by ho mohli na sekundu zdržať nech sa aspoň postískame... Bola tam neskutočne zlatá sestrička, s ktorou som mala aj predtým niektorý deň, večerný rozhovor, keď som urevaná priniesla telefón..  Vtedy ma povzbudila, podporila a to čo ma vtedy trápilo, bolo preč... Šla som si zapaliť, keď zrazu dobehla mladá praktikantka za mnou na wc, že mam ísť na lieky... Pozerám na ňu, že o čom točí veď pred chvíľou som ich vypila... "Máte ísť jednoducho do vyšetrovne"  v tom mi cvaklo, veď priniesol mi veci, a jasne aby nebol problém , takto to sestrička zlatá uhrala... Priateľ stal vo dverách, tiež ho otočila aby chvíľu počkal...  Kým veci prezeral sanitár, aby tam nebolo nič nepovolené, my sme sa objimali vo dverách.... Objímali sme sa tak, ako v ten prvý večer, keď mi dal pusu za zastávkou... V tom momente neexistovalo nič okolo nás .. Iba MY dvaja... 

1. " Vidím, že ste sa rozhodli ísť na liečenie, chválim a kam teda chcete ísť?Mám tu Veľké Zálužie, ale niesom si istá, či vás zoberú, kvôli poisťovni.. Potom Vám vieme odporučiť Pezinok, skúste si tam cez sociálnu sestru ísť zavolať ak sa rozhodnete ísť tam" niečo také mi splietala doktorka na vizite, mám pocit akoby na mňa hovorila iným jazykom... Jarka, moja spolubývajúca, ktorá ani neviem kedy prišla na moju izbu, mi vravela, že vraj tam je dobre ona tam bola 6 týždňov, boli tam aktivity, cvičiť sa dalo, že jej to pomohlo vtedy... To že tu bola znova za to, že pila som si vtedy vôbec neuvedomila. Na pevnú mi volal priateľ,aby som mu oznámila novinky.Mali sme dohodnuté časy, kedy som čakala pri telefóne, i keď občas zazvonil telefón zrovna, keď som si zašla zapáliť. Artur, ten zvláštny chalan čo tam bol, vkuse obsadzoval telefón, tým, že keď mu niekto volal iba sa ozval a odišiel od telefónu a nechal ho iba tak položený. On si pokračoval vo svojej divnej činnosti umývať stoly, stoličky, zárubne.. Potom šiel do sprchy a neviem či si zabudol oblečenie alebo to bol nejaký stav, ktorý som vtedy ešte nechápala zrazu začal behať po chodbe nahý, iba zakrytý rukami tam na prirodzení. Každopádne sme sa na tom veľmi zabávali, až do chvíle kedy pre neho prišli policajti a vzali ho vraj do Pezinka, pretože udajne nepil lieky ako mal... Bola som tam uz 10 dní... Aj som si celkom zvykla, cítila som sa fajn.. Ale, keďže som nejak doktorku nepochopila, nepodarilo sa mi vybaviť ten Pezinok, vraj mám prísť zajtra.. Na druhý deň mi zase doktorka povedala, že to vybaví ona a príde mi povedať, keď bude mať niečo nové... Samozrejme neprišla a ja som netušila čo bude nasledovať... Už som sa strácala v tom kto čo kedy ma riešiť, či to budú riešiť oni, či si to mam vybaviť sama, a vlastne ako, keď mobil majú oni... Všetci ostatní už pomaly boli poodvážaný do zariadení... Len ja som stále nevedela kedy... Dokonca aj Aleš sa rozhodol, že absolvuje liečenie....  Absolútne som netušila čo ma čaká ale podľa slov doktorky som sa nemala báť, a bola rada, že som sa tak rozhodla, priateľ bol tiež za, vraj ked mi to má pomôcť, nejaké dva, tri týždne to ešte vydržia... Bolo presne 11 dní čo som nevidela svoje deti... Netušila som vtedy, že tých dní bude ešte o dosť viac....