Ja a Ty VS Ty a Ona (krátka poviedka)

Opäť jedno dielko vytiahnuté zo starej zásuvky, zaprášené časom.... 

    Konečne sa mi podarilo skončiť v práci skôr. Človek by si pomyslel, že po pracovnej dobe nie je v kancelárii čo robiť. Hlavne ak ste len jedna z účtovníčok vo veľkom podniku. Každý štvrtok som v poslednej dobe zostávala dlhšie v práci kvôli daňovému priznaniu. Dnes som sa však vyhovorila na migrénu a utekala domov. Teda, utekala do auta, aby som sa dostala domov. Mala som v pláne rýchlo nakúpiť a doma prichystať príjemnú, romantickú večeru. Piate výročie manželstva. Mrzelo ma, že nemáme žiadne deti, no obaja sme sa zhodli na tom, že sme v tom najlepšom veku k stabilizovaniu kariéry. Hlavne čo sa týka jeho. Ja s účtovníctvom dieru do sveta neurobím – často som sa preto smiala, keď sme spolu hovorili o deťoch.
Kufrík som hodila na zadnú sedačku. Prezula si lodičky a vycúvala z parkoviska. Zamierila som najprv do supermarketu. Nevzala som si vozík. Prebehla som pomedzi regály v kostýme krémovej farby s úzkymi, čokoládovými pásikmi. Sukňa nad kolená, dobre strihané sako formujúce moju celkom slušnú postavu. A modré botasky. Nečudo, že sa za mnou niektorí nakupujúci obzreli. Šialená baba letiaca pomedzi regály s vínom, dobre oblečená. Čo však znamenajú tie botasky?! Usmiala som sa na babičku, ktorá stála predo mnou v rade pri pokladni. Tiež sa rýchlo usmiala a pochválila mi kostým.
„Ďakujem, teraz však vyzerám trošku smiešne,“ ukázala som na svoju obuv.
Babka sa zasmiala a pokračovala vo vykladaní tovaru na pás. Kým som čakala na rad, premýšľala som, či som niečo nezabudla.
S nákupom v kufri, s vypnutým mobilom a povznesenou náladou som šikovne kľučkovala ulicami mesta. Náš dom v prímestskej časti bol jedným z novostavieb, ktoré obývali mladé rodiny. My sme boli jedny z mála, ktorí ešte nemali deti. Hneď ako som zabočila do našej ulice, padol mi zrak na auto odstavené pri chodníku. Nebolo to manželovo Audi, ale malá Fabia. Poznala som to auto. Patrilo jeho kolegyni. Pár krát sa u nás zastavila po práci, keď potrebovala poradiť, alebo zabudla niečo vybaviť. Trochu ma zamrzelo, že je tu aj dnes, pretože som chcela čím skôr nenápadne pripraviť večeru a stráviť pokojný večer s manželom. Zastala som pred garážou, vybrala veci z kufra a zamkla. Mala som plné ruky a nechcelo sa mi trápiť s kufríkom. Prešla som po skalách vyčnievajúcich z nášho zeleného, upraveného trávnika. Zastala som pred dverami a stlačila kľučku. Bolo zamknuté a mne nevedno prečo začalo srdce podivne biť. Cítila som ako sa mi do tváre hrnie krv, ruky sa začali triasť. Takmer som nevedela vytiahnuť kľúče. Ten pocit bol hrozný a v duchu som sa modlila, aby som znova len príliš fantazírovala. Napodiv som kľúč do zámky vložila na prvý krát a rázne vošla dnu.

Nemala som vidieť to, čo mi poskytol pohľad na kuchynskú linku, ktorú bolo vidieť hneď z dverí. Zadok môjho manžela, ktorý obopínali ženské nohy. Tašky mi vypadli z rúk a začula som praskajúce sklo. Fľaša vína sa rozbila. Nevadí, už ju nebudem potrebovať.
Pri zvuku rinčiaceho skla sa dvojica strhla a Adam pozrel mojim smerom. V očiach mal neopísateľný výraz. Z časti som ho poznala ako výraz vzrušenia, ktorý som zvyčajne vídavala pri našom milovaní. Z časti to bol výraz plný prekvapenia a zhrozenia. Spoza jeho pleca vykukla žena, ktorej nohy by som najradšej dolámala. Spotené čierne vlasy sa jej prilepili na čelo a takmer zakrývali celú tvár. Dvojica sa rýchlo od seba odlepila, Adam si naťahoval nohavice, ktoré predtým ležali pri jeho členkoch. Ako si potrpel na vyžehlené puky! Rýchlo som sklonila zrak a chytila sa za hlavu.
„Táni,“ oslovil ma, nežne chytil za plecia.
Jeho ruky sa mi zrazu hnusili!
„Nedotýkaj sa ma!“ zasyčala som, dvíhajúc k nemu pohľad.
Keby to naozaj fungovalo, bol by mojim pohľadom pripravený o všetko. Nenávisť, ktorá z neho sršala by jeho telo vysušila ako slivku! Až tak, že by už bola na nič a jediné, čo by sa s ňou dalo urobiť, bolo hodiť ju do odpadkov. Fľochla som na ženskú, ktorej meno som počula mnoho krát, no zrazu bolo ako blen.
„Vypadnite,“ povedala som zastretým hlasom, ktorý však znel nezvyčajne pokojne.
„Vysvetlím ti to,“ začal Adam.
„Čo mi chceš vysvetliť?! Že to, čo som práve videla som vlastne nevidela? Že to, čo si teraz o tebe myslím, si vlastne nemyslím a len zasa robím z komára somára? Nebuď smiešny!“ zvolala som so smiechom.
Šialeným smiechom. Chcelo sa mi plakať, smiať a mlátiť ho hlava – nehlava. Všimla som si, že tá ženská postáva pri linke a uhládza si veľmi pekné, vyzývavé šaty. Bosorka.
Zagánila som na ňu :
„Vypadni moja, dobre? A tohto prasiaka si ber so sebou.“
Pozrela na mňa a potom na Adama. Kývol hlavou, vtedy si vzala kabelku. Prešla popri mne, obula sa, ešte raz pozrela na Adama a odišla. Nepovedala ani slovo. Nepovedala ani len ľutujem alebo pardon, že som ti ukradla manžela! Otočila som sa za ňou.
„Prajem ti, aby si sa raz cítila presne tak ako teraz ja! A dúfam, že to bude čoskoro!“ zvolala som kým nastúpila do auta.
„Vypadni. Vypadni skôr, ako naštartuje a odíde,“ povedala som Adamovi. Ani som na neho nepozrela. Už to bol cudzí človek.
„Máš kam ísť, tak choď. Som si istá, že to nebude prvý krát, čo skončíš v jej byte.“
Srdce mi divo bilo, nevedela som čo robiť. Nevedela som, či je dobré ostávať v tomto dome práve teraz. Mala som odísť. Nemala som však kam. Nechcela som totiž s nikým hovoriť. S rodinou vôbec nie.
„Tánička, prosím ťa, porozprávajme sa. Vysvetlím ti to. Aj napriek všetkému ťa ľúbim! Táni, nechcem ťa stratiť!“ znova ma chytil za plecia, no ja som ho znova odstrčila. Bránila som sama sebe pozrieť na neho, no jeho milý hlas, ktorý som ľúbila celé roky, bolo ťažké ignorovať. Pokrútila som hlavou, slzy sa mi tlačili do očí.
„Nemôžem. Choď, prosím ťa.“
„Nie, nechcem odísť. A neodídem! No tak, pozri na mňa,“ chytil ma oboma rukami a prinútil zdvihnúť k nemu zrak. „Ľúbim ťa Táni.“
A priehrada sa pretrhla. Slzy sa mi rinuli po lícach a končili na jeho dlaniach, ktorými ma stále držal.
„Prečo?“ dostala som zo seba. Len jediné slovo, typické pre nepochopiteľné situácie.
„Neviem,“ povedal nešťastne a pozrel pred dom.
Vedela som, že auto je stále tam. Čakala na neho. A on neodchádzal. Zrazu som nevedela, čo chcem. Mala som pocit, že ho stále mám rada. Silnejšia však bola chuť zvíťaziť nad ňou! Obyčajnou chuderou, čo sa jej pritrafil do cesty ženatý chlap, po ktorom hneď chňapla. Ukázať jej, že darmo má výstredné šaty, dlhé nohy a prsia takmer ako sexbomba. Chcela som, aby vedela, že ju iba využil. Pozrela som von. Sedela v aute a upravovala si vlasy. Ach bože – pomyslela som si – ty si ale typ! Všimla si môj pohľad a usmiala sa! Sto čertov do mňa vošlo. Odstúpila som od Adama k dverám a usmiala sa najdokonalejším úsmevom aký som v tej chvíli vedela vykúzliť. Potom som zabuchla dvere. Adam sa ku mne vrhol a objal ma.
„Toto nie je koniec, však? Odpusti mi, nehnevaj sa. Bol som blázon, som idiot! Mala by si ma nakopať a nadávať! Nenávidieť ma! Ale nerob to, Tánička, láska moja,“ snažil sa ma pobozkať, no nedala som mu šancu.
„Toto ti nikdy neodpustím. Nikdy,“ utrela som si slzy. „Sľúbili sme si úprimnosť a vernosť! Len pred piatimi rokmi, preboha! Si obyčajný...“ hľadala som vhodné slovo.
„Chlap,“ vyšlo zo mňa napokon. „Typický chlap, ktorý myslí len na svoje chute a na svoje ego! A ešte na jednu vec!“
„Tánička, no tak...“
„Ale prosím ťa,“ zatiahla som posmešne, idúc do obývačky. „Ako by si sa cítil ty, keby si prišiel domov a našiel ma s roztiahnutými nohami?! Nebuď smiešny a nepresviedčaj, že ty by si mi odpustil! Vyhodil by si ma z domu ako špinavú handru a teraz odo mňa chceš, aby som ti odpustila?! Aby som ti uverila, že ma ľúbiš?!“ môj hlas sa postupne zvyšoval a ruky si nevedeli nájsť pohodlnú polohu.
„Proste to nechápem. Netuším, prečo si to urobil!“ pozrela som na neho a čakala. Naozaj som chcela počuť pravdu? Chcela som od neho vôbec niečo počuť? Sama neviem.
„Vieš, stalo sa to pred pár mesiacmi...“
„Čo?“ takmer som omdlela, musela som si sadnúť.
„Zostali sme znova v práci dlhšie a Bea bola taká milá...“
„Ach prosím ťa, nemusíš mi opisovať každý detail!“ povedala som znechutene.
Vedomie, že to trvá dlhšie vo mne zabilo aj ten posledný kúsok citu, čo som k nemu prechovávala. Sedela som na gauči, ktorý sme spolu vybrali pred pár rokmi, keď sme sa sťahovali do nového domu z prenajatého bytu. Tvár som mala v dlaniach, myšlienky všade naokolo. Čo teraz vlastne bude ďalej? Rozvod? Panebože, ako to zvládnem? Čo poviem našim? Vlastne im nemusím nič hovoriť. Nikomu nemusím nič hovoriť...

No bola by to úplná psychická samovražda, keby som s ním ostala aj naďalej. Zdvihla som k nemu zrak, práve vo chvíli, keď hovoril, že to trvá takmer už tri mesiace.
„To nemyslíš vážne.“
„Mrzí ma to. Som naozaj sviniar, myslel som len na seba. Skončím to. Sľubujem. Chcem len teba. Ľúbim ťa...“
„Nehovor to viac. Keby si ma ľúbil, neurobil by si to,“ vstala som. „Keby si ma ľúbil, nebol by si ma klamal! Nenašla by som ťa s tou....“ bolo mi zle.
Žalúdok sa mi obracal všetkými smermi. Mala som pocit, že adrenalín mi vyteká aj ušami. A on tam stál, tváril sa nevinne, kajúcne, láskyplne.
Vstala som a podišla k nemu: „Je mi z teba naozaj zle. A je mi zle zo seba, keď si predstavím, koľko krát si spal najprv s ňou a potom so mnou. Je mi zle z toho, aká som bola slepá a hlúpa.“
V tom momente som vedela, že je koniec. Všetka láska sa vytratila, nemohla som si spomenúť na jedinú príjemnú vec. Teraz bol správny čas, aby odišiel. Prešla som do chodby a otvorila dvere. V duchu som sa zasmiala, keď som si všimla jej auto. Toľko sebavedomia! Mala by ho ísť rozdávať chudobným!
„Stále ťa čaká. Asi už vedela, ako to dopadne. Tipujem, že ste si boli blízky aj po inej stránke. Bože, viem si predstaviť, koľko si jej o mne natáral. A ja som ju zatiaľ považovala za neskúsenú kolegyňu, ktorá často potrebuje pomoc. Ľutovala som ju, lebo som si vedela predstaviť, aké to má ťažké. Ja som taká krava!“ krútiac hlavou som sa šialene smiala, rozprávajúc sa sama so sebou.
Zašiel do spálne. Počula som, ako berie z vešiakov nejaké veci, potom buchli dvere na skrini. Trochu ma pichlo pri srdci. Slzy sa znova tlačili do očí. Zrazu som si spomenula na dni, keď nám bolo dobre a na dušu mi sadol smútok. Vynoril sa spoza rohu a pozrel na mňa. Stále som stála pri dverách, ruka na kľučke sa mi viditeľne triasla. City vo mne blúdili a nevedeli, ktorá cesta je správna. Ľúbila som ho, kráčajúceho ku mne s poloprázdnou taškou v ruke. Nenávidela som ho, lebo som vedela kam ide. Ľúbila som ho, keď podišiel ku mne, pozrel mi do očí, pobozkal ma na líce a nenávidela, keď povedal :
„Prepáč mi. Myslel som, že to bude len chvíľková záležitosť. Keď sa to stalo prvý krát, mal som chuť sa zabiť, všetko ti povedať. Odhovorila ma. Nebolo to správne. Už len z úcty k tebe a k tvojej láske som ti to mal povedať. Teraz to už viem. Chcem aby si vedela, že ma to mrzí. Teraz idem, sadnem si k nej do auta, no nechám sa zaviesť do hotela. Prisahám...“
„Raz si už prisahal a nedodržal si slovo. Aké to bude teraz?“ slzy mi zmáčali tvár. Tie jeho sa tiež leskli.
„Táni, som idiot. Bol som idiot,“ zdôraznil slovo bol a pobozkal ma na druhé líce.
„Zajtra ti zavolám. Alebo sa zastavím. Odpusť mi, že som všetko pokazil. Naozaj ma to mrzí, no neviem to vziať späť,“ zohol sa pre tašku, ešte na mňa pozrel a odišiel.
Pozerala som za ním, keď nastúpil do auta. Usmiala sa na neho, niečo povedal a úsmev jej zmizol z tváre. Zapol si pás a oprel sa hlavou dozadu. Naštartovala a auto sa vzdialilo. Zatvorila som dvere, zamkla a zviezla sa na zem. Potrebovala som sa vyplakať.
Revala som, sediac na studenej dlážke, nevedno ako dlho. Plač však pomaly utíchol a všetky spomienky víriace mi mysľou som zahnala. Poutierala som si tvár do rukáva, na ktorom zostali čierne šmuhy po make-upe. Bolo mi to jedno. Kvokla som si k taškám a zaniesla som ich do kuchyne.
Položila som ich na stôl, vyhýbajúc sa pohľadu na pracovnú dosku pri umývadle. Vzala som si metlu a upratala neporiadok na chodbe. Potom som zhodila zo seba sako, natiahla si gumené rukavice a upratala celú kuchyňu.
Do pohára som si naliala zvyšok nedopitého vína z chladničky a odniesla ho do kúpeľne. Mala som chuť na kúpeľ typu amerických hviezd. Kopa bubliniek, sviečky, hudba a víno. Zariadila som však len víno a dlhú sprchu. Od horúcej vody sa zaparili celé steny a štípali ma líca. Nevedela som, čo robiť. Silné nutkanie utiecť ma prenasledovalo až kým mi od únavy neoťaželi nohy, čo som chodila hore-dolu po dome. Kam sa však mám uložiť? Na gauč, lebo sama to v spálni nezvládnem? A čo ak to robili aj tam? Veď koľko krát tu bola pred tým, ako som sa vrátila z práce? Napokon zvíťazila spálňa. Presvedčili ma ďalšie dva poháriky koňaku, čo som vytiahla z baru a strach, že nájdem jej nohavičky vtesnané pod poduškou gauča.
Uložila som sa na svoju stranu postele. Potom som chvíľu uvažovala nad ženami, ktoré prežili čo ja. Ako to zvládli? Čo urobili? Spomenula som si na pár rád z nejakého časopisu. Prvá rada znela – poriadne sa vyplakať. Hotovo – potešila som sa. Druhá, alebo jedna z ďalších – spite v strede postele... Presunula som si vankúš do stredu, jeho som zhodila na zem. Tiež paplón. Zažala som lampu na mojej strane a chvíľu pozerala do plafóna. Cítila som zrazu zvláštnu prázdnotu. Netušila som, čo bude zajtra. Ako všetko vyriešime. Vedela som, že to zvládnem. Nech sa stane čokoľvek, budem myslieť len na seba. Tak ako on, keď myslel len na seba. Zvládnem to. Musím a chcem. Kvôli sebe.
Napokon som zaspala