Áno, či nie? ! (krátka poviedka)

Skôr ako priložím dielko, by som rada upozornila, že nejde o skutočný príbeh, a akákoľvek podobnosť so živými či mŕtvymi je čisto náhodná 🙂 Poviedku som napísala asi pred 9rokmi do súťaže a neposlala 😀 tak snáď sa vám bude páčiť 🙂 tu je - 

4 hodiny po :
Naozaj som to urobila?

Všetko však nasvedčovalo tomu, že áno. Norov pohľad hneď ráno v hotelovej reštaurácii, mi to potvrdil. Usmieval sa na mňa spoza stola, kde už sedel s ostanými kolegami. Jeho strapaté gaštanové vlasy si určite stále pamätali moje ruky, ktoré sa s nimi hrali len pred pár hodinami. Zdalo sa, že sa ani neučesal. Veď načo, vždy bol chlapčensky strapatý a pritom mužne sebavedomý. Pomaly som prešla reštauráciou k bufetovému stolu. Vzala som si tanierik a dívala sa na jedlo. Vločky, vajíčka, šunka, ovocie, jogurty, mlieko, pomarančový džús, pečivo.

Fuj – teraz určite nič.

Tanierik som odložila a naliala som si kávu. Sadla som si bokom k Jane, ktorá už do seba tlačila obložený chlebík a zapíjala ho džúsom.
„Ahoj,“ pozdravila ma medzi sústami. „Ty nebudeš? Veď je to v cene,“ čudovala sa.
„Nie. To popíjanie včera večer mi neurobilo dobre. Žalúdok sa mi obracia a bolí ma hlava. Káva to hádam spraví,“ usrkla som si.
Čo to trepem, nie je taká hlúpa aby nezistila, že klamem. V jednej kancelárii sme spolu strávili takmer tri roky. Ona ma zaúčala. Ona sa so mnou smiala práve na Norovi a jeho chlapčenskom vzhľade, keď k nám pred rokom nastúpil.
„Ale veď si toho až tak veľa nevypila,“ prehodila len tak Jana a odhodila servítku do prázdneho tanierika.
„Veď vieš, že alkohol mi nikdy nerobil dobre,“ odvetila som, no ani som na ňu nepozrela.
Neblázni, takto to určite zistí. Rýchlo som na ňu hodila pohľad.
„Ale inak bola dobrá zábava, nie?“ usmiala som sa.
Jana na mňa prekvapene pozrela. Oou...chyba...zábava? Čo to trepem!
„Héj,“ zatiahla veselo. „Tak sa pochváľ, čo sa stalo? Hádam si len...Nie, ty nie. Ty by si nič také neurobila,“ hútala s úsmevom.

Ach, keby si vedela...

„Čo tým myslíš? Netáraj. Veď som predsa strávila noc v našej spoločnej izbe. Čo by som podľa teba asi tak mohla urobiť,“ tvárila som sa veselo, nenútene.

Tak ak teraz nepočuje ako mi bije srdce a nevidí, že sa červenám ako rak, tak jej môžem povedať hocičo!
„Ale na dobrú chvíľu si sa vytratila...“ nedala sa odbiť. Mala som tušiť, že sa nenechá odbiť len tak.
„Veď vravím, že som toho dosť vypila a nebolo mi dobre. Hádaj kde som tak bola,“ nadhodila som a naznačila gesto dvoch prstov smerujúcich k ústam. Ešte som k tomu vyplazila aj jazyk!

Ježiši, čo sa to so mnou robí. Veď ja predsa neviem klamať. Ako toto zvládnem?
Jana bola ako zaťažkávacia skúška. Keď to zvládnem s ňou, tak môj milovník gauča a kriminálnych seriálov, ktorého som mala doma, bude malina!

„No ako chceš, ale hádaj, kto sa nenápadne vytratil z párty veľmi krátko za tebou?“ úsmev od ucha k uchu. Ani nemusela dokončiť vetu. Veľmi dobre som vedela, koho som stretla, keď som podgurážená vychádzala z toalety.
„Kto?“ opýtala som sa so sileným úsmevom.
„Náš malý Don Chuan, no koho by si tipovala!“ smiala sa celá natešená. „Stavím sa o čo chceš, že si to rozdal s tou recepčnou, čo po nej poškuľoval keď sme dorazili! Alebo s jednou z prednášajúcich!“ chvíľu rozmýšľala. „Určite s tou čo rozprávala o nových grafikách! Mala takú krátku sukňu, že ju ani nemusela mať,“ zadúšala sa smiechom.

Čo? S tou? A čo ak áno? A potom ja? Fuj!

Mrkla som k stolu, kde sedeli všetci chlapi z práce. Preberali veľmi zaujímavú tému, ktorú im vykladal hádajte kto – samozrejme, že Noro!
Ak im niečo povedal, zabijem ho.

„Tak tú by som tiež tipovala,“ zasmiala som sa a kdesi ma čosi zabolelo.

Nebuď naivná – prikázala som si. Prišla si mu do cesty. To je všetko. Hádam si nezačneš namýšľať, že sa mu naozaj páčiš alebo čo! Veď som už stará. Určite bol len opitý a nadržaný. Možno si teraz ani nepamätá, koho to zatiahol do záchodu pre vozičkárov!

Pri tej spomienke mi prebehli po chrbte zimomriavky. Znova som cítila jeho horúci dych, rýchle ruky a nástojčivú túžbu. Krv sa mi zohriala pri pomyslení, ako ma oprel o studenú kachličkovú stenu. Vykasal mi sukňu a...

Už s tým musím prestať. O nič nešlo. Ak to nehodím za hlavu, naozaj si na mne ľudia všimnú zmenu...

Musela som byť sama. Rýchlo som sa rozlúčila s Janou so slovami, že sa idem ešte rýchlo osprchovať a zbaliť.
Presne tak, sprcha. Studená, hnusná studená sprcha. Veď ja si to hneď vymyjem z mozgu!

Rýchlo som mrkla k susednému stolu. Pohľady sa nám stretli.

Ježiš Mária, Eva spamätaj sa! Neskoro, červeň sa mi znova nahrnula do líc. Na stehná sa vrátil horúci dotyk jeho rúk...

Vletela som do izby, zamkla a pozhadzovala všetko oblečenie. V sprche som si pustila takú studenú vodu, akú ešte v živote nie! Zrazu som si vedela predstaviť, ako sa chlapci cítia pod sprchou keď im nástroje takmer zmiznú. Bradavkami som mohla rezať sklo! Vôbec nie príjemný pocit.

5 a pol hodiny po :
Všetci sme čakali na autobus pred hotelom. Ja s Janou vzadu, o niečom sme hovorili. Ale ani za svet si neviem spomenúť o čom. Nemohla som prestať myslieť na to, aké to bude keď sa vrátim domov. Keď sa vrátim do práce. Ako budem pracovať, ak si to budem stále pripomínať? A ja som si to pripomínala každú chvíľku! 

Fakt to bol debil, čo povedal, že studená sprcha povzbudí ducha! Mne povzbudila akurát vznik zápalu močových ciest! 

Hneď ako som vyšla zo sprchy som nemyslela na nič iné. Noro. Jeho mladé silné telo. Jeho chlapské, šikovné ruky. Noro. Jeho sladké, opojné, nenásytné, dokonalé bozky...

Prestaň!

„Čo?“
„Čo čo?“ pýtam sa zrazu Jany.
„No vravíš, aby som prestala. Vadí ti niečo? Veď len hovorím, že ak nám to budú rátať ako normálne hodiny v robote, tak je to super. Počuj, tebe fakt nie je dobre, že?“ pozerala na mňa, snažila sa chytiť mi čelo, no zastavila som jej ruku.
„Som v pohode, netáraj, nič mi nie je! Len ma stále bolí hlava. Prepáč, veď ma poznáš, ako ťa ja niekedy počúvam,“ usmiala som sa a štipla som ju do boku. „Nehnevaj sa.“
„Ale v poho. Ja viem, že veľa táram. Aha, konečne.“ 

Veru konečne!

Autobus zastavil pred nami a nastúpili sme. Najradšej by som si bola sadla niekam úplne dozadu a hlavne sama, no to bolo nemožné. Jane bývalo v autobusoch zle, takže sedávala zásadne vpredu. A ja som si pravdaže musela sadnúť k nej, dúfajúc, že začneme hovoriť o hlúpostiach.

10 hodín po :
Konečne sama. Bohuš išiel našťastie na nočnú a stihli sme akurát zbežnú konverzáciu. Ako bolo – dobre – tak fajn, už bežím – drž sa. Pusa. A už ho nebolo.
Špinavé veci v koši na prádlo. Čisté v skrini.

To som mala tieto nohavičky? Dobre, že som nemala nejaké bombarďáky.

Hodila som čierne čipkované boxerky k ostatným veciam. Nemohla som na to prestať myslieť, nech som urobila čokoľvek. Akokoľvek som sa snažila, nedalo sa, tak som sa rozhodla, že si to všetko zrekapitulujem a hotovo. Zmierim sa s tým, že som porušila svoju celoživotnú zásadu a nebudem viac na to myslieť...

11 hodín predtým :
Už nechcem koňak ani vidieť – pomyslela som si nad umývadlom, špliechajúc si vodu na tvár.
Uhladila som si vlasy, ktoré som mala stiahnuté do konského chvosta a ovlažila si krk. Pár krát som sa zhlboka nadýchla a otvorila dvere.

„Ach, prepáč, vôbec som ťa nevidel!“ rýchlo sa ospravedlňoval kolega Noro. Vrazili sme do seba, len čo som vyšla z dverí toalety.
„To je v poriadku, ty mi prepáč, tiež som ťa nevidela.“ Trochu som sa usmiala a šla preč. Chcela som vyjsť na vzduch. Nechcelo sa mi vracať do hotelového baru. Bol tam cigaretový dym a ani vôňa alkoholu by mi neurobila dobre. A k tomu som si predstavila Janu ako flirtuje s kolegami, z ktorých sa zvyčajne len smeje. To stačilo. Hoci som mala na sebe len tenké tielko a sukňu pod kolená, vybrala som sa von. Pred vchodom som zastala. Krásna letná noc. Chvíľu ma triaslo od chladu, no prešlo to. Telo si zvyklo na zmenu. Oprela som sa o drevené zábradlie a pozerala na hviezdy.

„Ako žiaria, však?“ začula som za sebou známy hlas.
Otočila som sa.

Aha Cassanova.

Noro prišiel do firmy pred rokom, nastúpil na personálne oddelenie. Odvtedy mali robotníčky stále nejaký problém. Len aby ho videli. Nečudovala som sa. Keby som bola mladšia, tiež by som mala asi hriešne myšlienky pri pohľade na neho. Vysoký, chlapčensky stále strapatý a usmiaty. S jeho mužnou postavou a zamatovým hlasom však pôsobil ako Adonis. Úplne dokonalý.

Len si uvedom, že si vydatá žena a máš svoje zásady. Je to kolega, kamarát...to je všetko.

„Veru žiaria, ako vždy,“ usmiala som sa.
„Aj ty dnes žiariš,“ povedal milo.

ČO? HAHAHAHAHAHAHAHA a je aj vtipný!

„Tak Norino, ty vieš ako na baby,“ zasmiala som sa.

To teraz akože flirtujem? Tak to hádam nie...

„Nechceš sa prejsť?“ opýtal sa a vystrel ku mne ruku.

Či som sa chcela prejsť? Nemala som nič proti. Tak sme šli. Rozprávali sme sa. O ňom. O jeho príchode do firmy, o tom, že má stále kopu problémov so zamestnancami. Že už nevie, kde mu hlava stojí, stále musí niečo riešiť. A väčšinou hlúposti, maličkosti. Málokedy niečo vážne.

„To ma mrzí,“ počujem ako mu vravím a vnímam jeho rameno zavesené v mojom. „Ale preto si predsa prišiel k nám. Chcel si to robiť. Nerob si z toho ťažkú hlavu a rieš len vážne záležitosti,“ radila som.
„Eva, ty si vydatá, však?“ pýta sa zrazu.
„No áno, som, prečo?“ Jeho otázka mi nedávala zmysel. Veď sme hovorili o práci.
„Čo ja viem, si taká fajn, dá sa s tebou pokecať. Poradíš, vždy si milá. Občas si robíte s Jankou krutú srandu, ale aj tak...“

Ach ty lichotník!

Bola som poctená, polichotená. Bol taký milý...

„Prepáč, čo teraz poviem, ale myslím, že si strašne sexi.“

Keby som v tom momente niečo pila, alebo jedla, určite by mi bolo zabehlo. Myslím, že by som sa bola aj zadusila. Vedela som o sebe, že nevyzerám zle na svoj vek. Stále som sa snažila držať vo forme. Behávala som, cvičila... No povedal to on. Môj kolega, čo je odo mňa mladší asi o koľko... desať rokov? Chvíľu sme kráčali mlčky. Ja som nemohla povedať ani slovo. Potom začal rozprávať on. Znova o práci. Myslím, že vytušil, že na to, čo povedal nezareagujem. Prešli sme späť k hotelu.

„Vrátime sa k ostatným?“ opýtal sa pri vchode.
„Ja určite nie. Čerstvý vzduch mi urobil dobre, tak to nebudem riskovať a pôjdem si ľahnúť. Ďakujem za prechádzku,“ usmiala som sa a uvoľnila si ruku.
„Odprevadím ťa,“ navrhol.

Oou.

Len som mykla plecom. Prešli sme cez prázdnu recepciu a zastali pri dverách do mojej a Janinej izby. Neviem ako sa to stalo, no jeho prsty zrazu hladkali môj krk a ja som si jeho dotyk vychutnávala so zavretými očami.

Hej!

Doširoka som otvorila oči, keď som si to konečne uvedomila.

„Idem,“ povedala som. „Toto si nemal robiť...“
„Nemôžem si pomôcť,“ zašepkal a pritisol ma k dverám, prisajúc sa na moje pery.

Óch bože...takto vyzerá rozlúčka so zásadami!

Pritiahla som ho k sebe, hladkala jeho gaštanové vlasy, vychutnávala jeho chuť, cítila jeho ruky na prsiach. Srdce mi divo bilo. Chcela som ho hneď! A on chcel mňa!

„Tu nie, môže prísť Jana,“ povedala som.

No hlavne sa drž rozumu, to je dobre!!! Panebože, čo to robím?

Prekvapene na mňa pozrel. No ak si zo mňa robí srandu, asi ho zastrelím.
„Máš pravdu,“ súhlasil a začal sa obzerať po chodbe.
„Vlastne radšej nikde. Nerozumiem prečo robíš, to čo robíš, a hoci sa mi to páči, nie je to správne. Som vydatá žena...“ snažila som sa to vzdať.
„Radšej keby si nebola! No aj tak, si krásna, veľmi sexi žena, ktorú chcem! Evi chcem ťa hneď teraz, nemôžem si pomôcť, poď,“ potiahol ma za ruku.

Mierili sme po chodbe k posledným dverám. Bolo to wc pre vozičkárov. V tom momente som myslela len na to, aké je to nelogické zriadiť toaletu pre postihnutých na konci chodby. Vôbec som si neuvedomovala, že ma mladý, sexi kolega ťahá za sebou dnu a zamyká za nami dvere. Možno mi to v tej chvíli pripadalo viac normálne, ako to wc tak ďaleko na chodbe.

Pritisol ma na chladnú vykachličkovanú stenu a pritlačil svoje telo na moje. Toľko vzrušenia som dávno nezacítila. Krásny, mladý – oveľa mladší – očividne návštevník fitnescentra sa snažil dostať do mojich nohavičiek. Bola som v siedmom nebi...jeho ruky boli všade. Hladkal ma po stehnách, po zadku, bleskovo mi rozopol podprsenku a láskal mi prsia...

11a pol hodiny po
Určite ma bolo počuť všade!
Sadla som si do kresla v obývačke, pomaly chlipkala z vína a rozjímala nad neskutočným zážitkom. Netrápilo ma, ako sa budem k nemu správať v pondelok. Rozhodla som sa hodiť to všetko za hlavu a nikdy viac sa k tomu nevracať. Bolo to nie len porušenie manželskej prísahy, bolo to porušenia vlastnej zásady.

Nuž, pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Haha – slabá výhovorka. Odpila som z vína na jeden hlt asi polovicu.

Oprela som si hlavu do kresla, zatvorila oči a vrátila sa do wc pre vozičkárov.
Práve som vyzliekala svojho mladého kolegu...

Takmer 12 hodín pred
Norova košeľa padla na dlážku a ja som mala možnosť prvý krát sa pokochať jeho telom.
Wow, tak to už hej, mľaskla som v duchu. Keď už klamať a podvádzať, tak aspoň takto poriadne!
Prisala som sa na jeho pery a moja znovu-prebudená aktivita ho veľmi potešila. Láskal ma jazykom všade, kde sa dalo. Dokonca tam, kde som si to nepredstavovala ani v najtajnejších snoch. Samotný sex bol rýchly, zvierací a sprevádzaný nenásytnými bozkami.

„Si skvelý,“ vzdychala som.

Usmieval sa, vychutnával každú sekundu. Slastne vzdychal a prirážal sprevádzaný mojimi pohybmi. Sama som nevedela, aká dokážem byť náruživá. Vo vyvrcholení som ho predbehla, čomu pravdepodobne pomohla naša poloha a mňa príjemne prekvapila.
„Moja sladučká,“ cmúľal mi bradavku.
Keď skončil, posadil sa na misu, pritiahol si ma na kolená a dlho ma láskal. Znova som sa vznášala.

Ani na minútu som nepomyslela na manžela. Vtedy nie. Ani keď sme sa znovu príliš vzrušili na to, aby sme mohli vyjsť von.

Druhý krát to nebolo o nič menej vzrušujúce, o nič menej nové, o nič menej nástojčivé. O nič menej hriešnejšie.
Po uspokojení sme však boli obaja viac pri zmysloch. Pozbierala som svoje veci a obliekla sa. Dúfala som, že Jana je ešte v bare. Noro sa tiež obliekol. Prekvapujúco sme boli obaja ticho. Telo sa mi stále trochu chvelo a cítila som ho v sebe, mala som nutkanie niečo povedať, no nedalo sa. Pozrela som na neho a usmiala sa. Opätoval mi úsmev.

„Nechce sa mi veriť, že...“

„Áno, neviem ako...“

„Jednoducho to necháme tak,“ vravím.

Alebo si to zopakujeme ešte pár krát do týždňa, alebo vždy keď sa bude dať, haha!

„Nechcem aby si si myslela, že som ťa zneužil alebo čo...“

„Ale netáraj,“ kývla som rukou. „Keby som to sama nechcela, nestalo by sa.“

Mlčal. Opláchol si tvár a pozrel na mňa. Podišiel bližšie a chytil ma za plecia. Pobozkal ma na pery. Jemne, nežne. Bozk z lásky.

„Keby sme sa stretli inokedy...Keby si bola sama...“
„Ale nie som,“ prerušila som ho v úplne zbytočných slovách. „Teraz vyjdeme von a odnesieme si toto tajomstvo so sebou. Stalo sa. Bolo mi úžasne a verím, že aj tebe. Ale sme dospelý a ja nechcem vo svojom živote nič meniť. Verím, že ani ty nie.“

12 hodín po
Prázdnu fľašu od vína som hodila do koša, umyla pohár a šla do postele.
Zaspávala som s vedomím, že v práci stretnem svojho milého, sympatického kolegu Nora.

A budeme sa tváriť akoby sa nič nestalo.

Veď sa predsa nič nestalo. To sa mi len snívalo. Krásny, veľmi živý, erotický sen. Hmm...

13 rokov po
Janina dcéra oslavuje osemnáste narodeniny. Veľkú marcipánovú tortu v tvare srdca má na stole medzi kopou darčekov. Od milej tety Evy dostane pozlátený náramok a darčekovú poukážku na päťdesiat eur.

Martina sfukuje sviečky a tete Eve chodí po rozume len jedna vec.

Sviečky jej pripomínajú plameň, ktorý v nej raz v noci, pred trinástimi rokmi rozdúchal jeden mladý muž.

Hej, bolo to dva krát!

Vlastne dva krát. Počas nevinného školenia. A potom nikdy viac. Teta Eva chodila ráno do práce a potom z práce domov k svojmu manželovi.

Niekedy si hovorievala :
Nič sa nestalo...

A inokedy zas :

A predsa sa stalo!

Martina sfúkla všetky sviečky na jeden raz.

Naozaj som to urobila?