Len tak letmo som preletela prednedávnom stránku Modrého Koníka a narazila som na možnosť otestovať mliečka RAJO BREJKY, hneď som sa preklila a zapojila som sa s nádejou, že nás vyberú ako jednu z desiatich rodiniek na testovanie. A stalo sa ! Na moje veľké prekvapenie 🙂

Nevedeli sme sa dočkať, kedy príde balíček s mliečkami a v podvečer, keď sa u nás zjavil kuriér, bola s nami aj starká, ktorej sme samozrejme dali jedno hneď ochutnať, veď starké musia vedieť, že aj maminky dávajú svojim deťom iba samé dobroty 😉

Už keď bol náš testovací adept č.1, prvorodený Oliverko, v brušku, veľmi rada som kupovala "staré" RAJO BREJKY a doslovne som sa ho nevedela dopiť 🙂 Nečudovala som sa teda, že Oliverko toto mliečo má vééľmi rád 🙂
Mladší adept na testovanie, druhorodený Andrejko, ostal z balíčka prekvapený a úsmev na jeho malej tvári dával znať, že malé bruško sa už teší na testovanie 🙂

Musím so sklamaním povedať, že bolo skvelé a minulo sa veľmi rýchlo 😀 😉

Pamätala som si chuť všetkých troch s pôvodnou receptúrou, a zistili sme, že nová receptúra nie je o nič horšia, práve naopak! Znížený obsah cukru neubral na skvelej chuti, a pritom neškodí detským zúbkom. A pridané vitamíny ešte nikomu neboli na škodu !!! 🙂 Skvele namiešané mliečka 🙂

RAJO BREJKY VANILKOVÉ a JAHODOVÉ hrali u nás prím. Lahodná chuť v spojení so sýtosťou mlieka...hmmmmmmm... Jednoducho mňamka !!! 🙂

RAJO BREJKY ČOKOLÁDOVÉ síce nebolo podľa gusta malých fajnšmekrov, lebo jeho sýtosť nemusí mať hneď každý rád. Hustotou sa však vyrovnalo druhým dvom príchutiam, a netuším prečo pôsobí na jazýčku trošku hustejšie. Ani to však nezabránilo tomu, aby sme ho poriadne otestovali 🙂 😉 Najviac chutilo krstnej mame, ktorá sa náhodou zastavila u nás cestou z tréningu, aspoň doplnila energiu 😉

Chlapcom sa veľmi páčili aj vynovené obaly s príšerkami, jedno-oká, dvoj-oká a troj-oká príšerka 🙂
"Prosím si to s dvoj-okým strašidielkom " hlásil Oliverko 🙂
"Toto s tromi očami mám najradšej!" konštatoval 🙂

Ak by sa RAJO BREJKY mliečkam od spoločnosti RAJO udeľovali body, dostali by od nás plný počet. A 100%-né odporúčanie ostatným mamičkám, detičkám a starým mamkám 🙂

Boli sme im verní dlhé roky, a budeme im verní aj naďalej, pre nás ostávajú najlepšími ochuteními mliečkami pre deti.

Veľmi pekne Ďakujeme tímu Modrého Koníka a spoločnosti RAJO, že sme sa mohli tohto testovania zúčastniť 🙂 

https://www.modrykonik.sk/forum/otestovali-sme/vase-skusenosti-s-rajo/

Opäť jedno dielko vytiahnuté zo starej zásuvky, zaprášené časom.... 

    Konečne sa mi podarilo skončiť v práci skôr. Človek by si pomyslel, že po pracovnej dobe nie je v kancelárii čo robiť. Hlavne ak ste len jedna z účtovníčok vo veľkom podniku. Každý štvrtok som v poslednej dobe zostávala dlhšie v práci kvôli daňovému priznaniu. Dnes som sa však vyhovorila na migrénu a utekala domov. Teda, utekala do auta, aby som sa dostala domov. Mala som v pláne rýchlo nakúpiť a doma prichystať príjemnú, romantickú večeru. Piate výročie manželstva. Mrzelo ma, že nemáme žiadne deti, no obaja sme sa zhodli na tom, že sme v tom najlepšom veku k stabilizovaniu kariéry. Hlavne čo sa týka jeho. Ja s účtovníctvom dieru do sveta neurobím – často som sa preto smiala, keď sme spolu hovorili o deťoch.
Kufrík som hodila na zadnú sedačku. Prezula si lodičky a vycúvala z parkoviska. Zamierila som najprv do supermarketu. Nevzala som si vozík. Prebehla som pomedzi regály v kostýme krémovej farby s úzkymi, čokoládovými pásikmi. Sukňa nad kolená, dobre strihané sako formujúce moju celkom slušnú postavu. A modré botasky. Nečudo, že sa za mnou niektorí nakupujúci obzreli. Šialená baba letiaca pomedzi regály s vínom, dobre oblečená. Čo však znamenajú tie botasky?! Usmiala som sa na babičku, ktorá stála predo mnou v rade pri pokladni. Tiež sa rýchlo usmiala a pochválila mi kostým.
„Ďakujem, teraz však vyzerám trošku smiešne,“ ukázala som na svoju obuv.
Babka sa zasmiala a pokračovala vo vykladaní tovaru na pás. Kým som čakala na rad, premýšľala som, či som niečo nezabudla.
S nákupom v kufri, s vypnutým mobilom a povznesenou náladou som šikovne kľučkovala ulicami mesta. Náš dom v prímestskej časti bol jedným z novostavieb, ktoré obývali mladé rodiny. My sme boli jedny z mála, ktorí ešte nemali deti. Hneď ako som zabočila do našej ulice, padol mi zrak na auto odstavené pri chodníku. Nebolo to manželovo Audi, ale malá Fabia. Poznala som to auto. Patrilo jeho kolegyni. Pár krát sa u nás zastavila po práci, keď potrebovala poradiť, alebo zabudla niečo vybaviť. Trochu ma zamrzelo, že je tu aj dnes, pretože som chcela čím skôr nenápadne pripraviť večeru a stráviť pokojný večer s manželom. Zastala som pred garážou, vybrala veci z kufra a zamkla. Mala som plné ruky a nechcelo sa mi trápiť s kufríkom. Prešla som po skalách vyčnievajúcich z nášho zeleného, upraveného trávnika. Zastala som pred dverami a stlačila kľučku. Bolo zamknuté a mne nevedno prečo začalo srdce podivne biť. Cítila som ako sa mi do tváre hrnie krv, ruky sa začali triasť. Takmer som nevedela vytiahnuť kľúče. Ten pocit bol hrozný a v duchu som sa modlila, aby som znova len príliš fantazírovala. Napodiv som kľúč do zámky vložila na prvý krát a rázne vošla dnu.

Nemala som vidieť to, čo mi poskytol pohľad na kuchynskú linku, ktorú bolo vidieť hneď z dverí. Zadok môjho manžela, ktorý obopínali ženské nohy. Tašky mi vypadli z rúk a začula som praskajúce sklo. Fľaša vína sa rozbila. Nevadí, už ju nebudem potrebovať.
Pri zvuku rinčiaceho skla sa dvojica strhla a Adam pozrel mojim smerom. V očiach mal neopísateľný výraz. Z časti som ho poznala ako výraz vzrušenia, ktorý som zvyčajne vídavala pri našom milovaní. Z časti to bol výraz plný prekvapenia a zhrozenia. Spoza jeho pleca vykukla žena, ktorej nohy by som najradšej dolámala. Spotené čierne vlasy sa jej prilepili na čelo a takmer zakrývali celú tvár. Dvojica sa rýchlo od seba odlepila, Adam si naťahoval nohavice, ktoré predtým ležali pri jeho členkoch. Ako si potrpel na vyžehlené puky! Rýchlo som sklonila zrak a chytila sa za hlavu.
„Táni,“ oslovil ma, nežne chytil za plecia.
Jeho ruky sa mi zrazu hnusili!
„Nedotýkaj sa ma!“ zasyčala som, dvíhajúc k nemu pohľad.
Keby to naozaj fungovalo, bol by mojim pohľadom pripravený o všetko. Nenávisť, ktorá z neho sršala by jeho telo vysušila ako slivku! Až tak, že by už bola na nič a jediné, čo by sa s ňou dalo urobiť, bolo hodiť ju do odpadkov. Fľochla som na ženskú, ktorej meno som počula mnoho krát, no zrazu bolo ako blen.
„Vypadnite,“ povedala som zastretým hlasom, ktorý však znel nezvyčajne pokojne.
„Vysvetlím ti to,“ začal Adam.
„Čo mi chceš vysvetliť?! Že to, čo som práve videla som vlastne nevidela? Že to, čo si teraz o tebe myslím, si vlastne nemyslím a len zasa robím z komára somára? Nebuď smiešny!“ zvolala som so smiechom.
Šialeným smiechom. Chcelo sa mi plakať, smiať a mlátiť ho hlava – nehlava. Všimla som si, že tá ženská postáva pri linke a uhládza si veľmi pekné, vyzývavé šaty. Bosorka.
Zagánila som na ňu :
„Vypadni moja, dobre? A tohto prasiaka si ber so sebou.“
Pozrela na mňa a potom na Adama. Kývol hlavou, vtedy si vzala kabelku. Prešla popri mne, obula sa, ešte raz pozrela na Adama a odišla. Nepovedala ani slovo. Nepovedala ani len ľutujem alebo pardon, že som ti ukradla manžela! Otočila som sa za ňou.
„Prajem ti, aby si sa raz cítila presne tak ako teraz ja! A dúfam, že to bude čoskoro!“ zvolala som kým nastúpila do auta.
„Vypadni. Vypadni skôr, ako naštartuje a odíde,“ povedala som Adamovi. Ani som na neho nepozrela. Už to bol cudzí človek.
„Máš kam ísť, tak choď. Som si istá, že to nebude prvý krát, čo skončíš v jej byte.“
Srdce mi divo bilo, nevedela som čo robiť. Nevedela som, či je dobré ostávať v tomto dome práve teraz. Mala som odísť. Nemala som však kam. Nechcela som totiž s nikým hovoriť. S rodinou vôbec nie.
„Tánička, prosím ťa, porozprávajme sa. Vysvetlím ti to. Aj napriek všetkému ťa ľúbim! Táni, nechcem ťa stratiť!“ znova ma chytil za plecia, no ja som ho znova odstrčila. Bránila som sama sebe pozrieť na neho, no jeho milý hlas, ktorý som ľúbila celé roky, bolo ťažké ignorovať. Pokrútila som hlavou, slzy sa mi tlačili do očí.
„Nemôžem. Choď, prosím ťa.“
„Nie, nechcem odísť. A neodídem! No tak, pozri na mňa,“ chytil ma oboma rukami a prinútil zdvihnúť k nemu zrak. „Ľúbim ťa Táni.“
A priehrada sa pretrhla. Slzy sa mi rinuli po lícach a končili na jeho dlaniach, ktorými ma stále držal.
„Prečo?“ dostala som zo seba. Len jediné slovo, typické pre nepochopiteľné situácie.
„Neviem,“ povedal nešťastne a pozrel pred dom.
Vedela som, že auto je stále tam. Čakala na neho. A on neodchádzal. Zrazu som nevedela, čo chcem. Mala som pocit, že ho stále mám rada. Silnejšia však bola chuť zvíťaziť nad ňou! Obyčajnou chuderou, čo sa jej pritrafil do cesty ženatý chlap, po ktorom hneď chňapla. Ukázať jej, že darmo má výstredné šaty, dlhé nohy a prsia takmer ako sexbomba. Chcela som, aby vedela, že ju iba využil. Pozrela som von. Sedela v aute a upravovala si vlasy. Ach bože – pomyslela som si – ty si ale typ! Všimla si môj pohľad a usmiala sa! Sto čertov do mňa vošlo. Odstúpila som od Adama k dverám a usmiala sa najdokonalejším úsmevom aký som v tej chvíli vedela vykúzliť. Potom som zabuchla dvere. Adam sa ku mne vrhol a objal ma.
„Toto nie je koniec, však? Odpusti mi, nehnevaj sa. Bol som blázon, som idiot! Mala by si ma nakopať a nadávať! Nenávidieť ma! Ale nerob to, Tánička, láska moja,“ snažil sa ma pobozkať, no nedala som mu šancu.
„Toto ti nikdy neodpustím. Nikdy,“ utrela som si slzy. „Sľúbili sme si úprimnosť a vernosť! Len pred piatimi rokmi, preboha! Si obyčajný...“ hľadala som vhodné slovo.
„Chlap,“ vyšlo zo mňa napokon. „Typický chlap, ktorý myslí len na svoje chute a na svoje ego! A ešte na jednu vec!“
„Tánička, no tak...“
„Ale prosím ťa,“ zatiahla som posmešne, idúc do obývačky. „Ako by si sa cítil ty, keby si prišiel domov a našiel ma s roztiahnutými nohami?! Nebuď smiešny a nepresviedčaj, že ty by si mi odpustil! Vyhodil by si ma z domu ako špinavú handru a teraz odo mňa chceš, aby som ti odpustila?! Aby som ti uverila, že ma ľúbiš?!“ môj hlas sa postupne zvyšoval a ruky si nevedeli nájsť pohodlnú polohu.
„Proste to nechápem. Netuším, prečo si to urobil!“ pozrela som na neho a čakala. Naozaj som chcela počuť pravdu? Chcela som od neho vôbec niečo počuť? Sama neviem.
„Vieš, stalo sa to pred pár mesiacmi...“
„Čo?“ takmer som omdlela, musela som si sadnúť.
„Zostali sme znova v práci dlhšie a Bea bola taká milá...“
„Ach prosím ťa, nemusíš mi opisovať každý detail!“ povedala som znechutene.
Vedomie, že to trvá dlhšie vo mne zabilo aj ten posledný kúsok citu, čo som k nemu prechovávala. Sedela som na gauči, ktorý sme spolu vybrali pred pár rokmi, keď sme sa sťahovali do nového domu z prenajatého bytu. Tvár som mala v dlaniach, myšlienky všade naokolo. Čo teraz vlastne bude ďalej? Rozvod? Panebože, ako to zvládnem? Čo poviem našim? Vlastne im nemusím nič hovoriť. Nikomu nemusím nič hovoriť...

No bola by to úplná psychická samovražda, keby som s ním ostala aj naďalej. Zdvihla som k nemu zrak, práve vo chvíli, keď hovoril, že to trvá takmer už tri mesiace.
„To nemyslíš vážne.“
„Mrzí ma to. Som naozaj sviniar, myslel som len na seba. Skončím to. Sľubujem. Chcem len teba. Ľúbim ťa...“
„Nehovor to viac. Keby si ma ľúbil, neurobil by si to,“ vstala som. „Keby si ma ľúbil, nebol by si ma klamal! Nenašla by som ťa s tou....“ bolo mi zle.
Žalúdok sa mi obracal všetkými smermi. Mala som pocit, že adrenalín mi vyteká aj ušami. A on tam stál, tváril sa nevinne, kajúcne, láskyplne.
Vstala som a podišla k nemu: „Je mi z teba naozaj zle. A je mi zle zo seba, keď si predstavím, koľko krát si spal najprv s ňou a potom so mnou. Je mi zle z toho, aká som bola slepá a hlúpa.“
V tom momente som vedela, že je koniec. Všetka láska sa vytratila, nemohla som si spomenúť na jedinú príjemnú vec. Teraz bol správny čas, aby odišiel. Prešla som do chodby a otvorila dvere. V duchu som sa zasmiala, keď som si všimla jej auto. Toľko sebavedomia! Mala by ho ísť rozdávať chudobným!
„Stále ťa čaká. Asi už vedela, ako to dopadne. Tipujem, že ste si boli blízky aj po inej stránke. Bože, viem si predstaviť, koľko si jej o mne natáral. A ja som ju zatiaľ považovala za neskúsenú kolegyňu, ktorá často potrebuje pomoc. Ľutovala som ju, lebo som si vedela predstaviť, aké to má ťažké. Ja som taká krava!“ krútiac hlavou som sa šialene smiala, rozprávajúc sa sama so sebou.
Zašiel do spálne. Počula som, ako berie z vešiakov nejaké veci, potom buchli dvere na skrini. Trochu ma pichlo pri srdci. Slzy sa znova tlačili do očí. Zrazu som si spomenula na dni, keď nám bolo dobre a na dušu mi sadol smútok. Vynoril sa spoza rohu a pozrel na mňa. Stále som stála pri dverách, ruka na kľučke sa mi viditeľne triasla. City vo mne blúdili a nevedeli, ktorá cesta je správna. Ľúbila som ho, kráčajúceho ku mne s poloprázdnou taškou v ruke. Nenávidela som ho, lebo som vedela kam ide. Ľúbila som ho, keď podišiel ku mne, pozrel mi do očí, pobozkal ma na líce a nenávidela, keď povedal :
„Prepáč mi. Myslel som, že to bude len chvíľková záležitosť. Keď sa to stalo prvý krát, mal som chuť sa zabiť, všetko ti povedať. Odhovorila ma. Nebolo to správne. Už len z úcty k tebe a k tvojej láske som ti to mal povedať. Teraz to už viem. Chcem aby si vedela, že ma to mrzí. Teraz idem, sadnem si k nej do auta, no nechám sa zaviesť do hotela. Prisahám...“
„Raz si už prisahal a nedodržal si slovo. Aké to bude teraz?“ slzy mi zmáčali tvár. Tie jeho sa tiež leskli.
„Táni, som idiot. Bol som idiot,“ zdôraznil slovo bol a pobozkal ma na druhé líce.
„Zajtra ti zavolám. Alebo sa zastavím. Odpusť mi, že som všetko pokazil. Naozaj ma to mrzí, no neviem to vziať späť,“ zohol sa pre tašku, ešte na mňa pozrel a odišiel.
Pozerala som za ním, keď nastúpil do auta. Usmiala sa na neho, niečo povedal a úsmev jej zmizol z tváre. Zapol si pás a oprel sa hlavou dozadu. Naštartovala a auto sa vzdialilo. Zatvorila som dvere, zamkla a zviezla sa na zem. Potrebovala som sa vyplakať.
Revala som, sediac na studenej dlážke, nevedno ako dlho. Plač však pomaly utíchol a všetky spomienky víriace mi mysľou som zahnala. Poutierala som si tvár do rukáva, na ktorom zostali čierne šmuhy po make-upe. Bolo mi to jedno. Kvokla som si k taškám a zaniesla som ich do kuchyne.
Položila som ich na stôl, vyhýbajúc sa pohľadu na pracovnú dosku pri umývadle. Vzala som si metlu a upratala neporiadok na chodbe. Potom som zhodila zo seba sako, natiahla si gumené rukavice a upratala celú kuchyňu.
Do pohára som si naliala zvyšok nedopitého vína z chladničky a odniesla ho do kúpeľne. Mala som chuť na kúpeľ typu amerických hviezd. Kopa bubliniek, sviečky, hudba a víno. Zariadila som však len víno a dlhú sprchu. Od horúcej vody sa zaparili celé steny a štípali ma líca. Nevedela som, čo robiť. Silné nutkanie utiecť ma prenasledovalo až kým mi od únavy neoťaželi nohy, čo som chodila hore-dolu po dome. Kam sa však mám uložiť? Na gauč, lebo sama to v spálni nezvládnem? A čo ak to robili aj tam? Veď koľko krát tu bola pred tým, ako som sa vrátila z práce? Napokon zvíťazila spálňa. Presvedčili ma ďalšie dva poháriky koňaku, čo som vytiahla z baru a strach, že nájdem jej nohavičky vtesnané pod poduškou gauča.
Uložila som sa na svoju stranu postele. Potom som chvíľu uvažovala nad ženami, ktoré prežili čo ja. Ako to zvládli? Čo urobili? Spomenula som si na pár rád z nejakého časopisu. Prvá rada znela – poriadne sa vyplakať. Hotovo – potešila som sa. Druhá, alebo jedna z ďalších – spite v strede postele... Presunula som si vankúš do stredu, jeho som zhodila na zem. Tiež paplón. Zažala som lampu na mojej strane a chvíľu pozerala do plafóna. Cítila som zrazu zvláštnu prázdnotu. Netušila som, čo bude zajtra. Ako všetko vyriešime. Vedela som, že to zvládnem. Nech sa stane čokoľvek, budem myslieť len na seba. Tak ako on, keď myslel len na seba. Zvládnem to. Musím a chcem. Kvôli sebe.
Napokon som zaspala

Skôr ako priložím dielko, by som rada upozornila, že nejde o skutočný príbeh, a akákoľvek podobnosť so živými či mŕtvymi je čisto náhodná 🙂 Poviedku som napísala asi pred 9rokmi do súťaže a neposlala 😀 tak snáď sa vám bude páčiť 🙂 tu je - 

4 hodiny po :
Naozaj som to urobila?

Všetko však nasvedčovalo tomu, že áno. Norov pohľad hneď ráno v hotelovej reštaurácii, mi to potvrdil. Usmieval sa na mňa spoza stola, kde už sedel s ostanými kolegami. Jeho strapaté gaštanové vlasy si určite stále pamätali moje ruky, ktoré sa s nimi hrali len pred pár hodinami. Zdalo sa, že sa ani neučesal. Veď načo, vždy bol chlapčensky strapatý a pritom mužne sebavedomý. Pomaly som prešla reštauráciou k bufetovému stolu. Vzala som si tanierik a dívala sa na jedlo. Vločky, vajíčka, šunka, ovocie, jogurty, mlieko, pomarančový džús, pečivo.

Fuj – teraz určite nič.

Tanierik som odložila a naliala som si kávu. Sadla som si bokom k Jane, ktorá už do seba tlačila obložený chlebík a zapíjala ho džúsom.
„Ahoj,“ pozdravila ma medzi sústami. „Ty nebudeš? Veď je to v cene,“ čudovala sa.
„Nie. To popíjanie včera večer mi neurobilo dobre. Žalúdok sa mi obracia a bolí ma hlava. Káva to hádam spraví,“ usrkla som si.
Čo to trepem, nie je taká hlúpa aby nezistila, že klamem. V jednej kancelárii sme spolu strávili takmer tri roky. Ona ma zaúčala. Ona sa so mnou smiala práve na Norovi a jeho chlapčenskom vzhľade, keď k nám pred rokom nastúpil.
„Ale veď si toho až tak veľa nevypila,“ prehodila len tak Jana a odhodila servítku do prázdneho tanierika.
„Veď vieš, že alkohol mi nikdy nerobil dobre,“ odvetila som, no ani som na ňu nepozrela.
Neblázni, takto to určite zistí. Rýchlo som na ňu hodila pohľad.
„Ale inak bola dobrá zábava, nie?“ usmiala som sa.
Jana na mňa prekvapene pozrela. Oou...chyba...zábava? Čo to trepem!
„Héj,“ zatiahla veselo. „Tak sa pochváľ, čo sa stalo? Hádam si len...Nie, ty nie. Ty by si nič také neurobila,“ hútala s úsmevom.

Ach, keby si vedela...

„Čo tým myslíš? Netáraj. Veď som predsa strávila noc v našej spoločnej izbe. Čo by som podľa teba asi tak mohla urobiť,“ tvárila som sa veselo, nenútene.

Tak ak teraz nepočuje ako mi bije srdce a nevidí, že sa červenám ako rak, tak jej môžem povedať hocičo!
„Ale na dobrú chvíľu si sa vytratila...“ nedala sa odbiť. Mala som tušiť, že sa nenechá odbiť len tak.
„Veď vravím, že som toho dosť vypila a nebolo mi dobre. Hádaj kde som tak bola,“ nadhodila som a naznačila gesto dvoch prstov smerujúcich k ústam. Ešte som k tomu vyplazila aj jazyk!

Ježiši, čo sa to so mnou robí. Veď ja predsa neviem klamať. Ako toto zvládnem?
Jana bola ako zaťažkávacia skúška. Keď to zvládnem s ňou, tak môj milovník gauča a kriminálnych seriálov, ktorého som mala doma, bude malina!

„No ako chceš, ale hádaj, kto sa nenápadne vytratil z párty veľmi krátko za tebou?“ úsmev od ucha k uchu. Ani nemusela dokončiť vetu. Veľmi dobre som vedela, koho som stretla, keď som podgurážená vychádzala z toalety.
„Kto?“ opýtala som sa so sileným úsmevom.
„Náš malý Don Chuan, no koho by si tipovala!“ smiala sa celá natešená. „Stavím sa o čo chceš, že si to rozdal s tou recepčnou, čo po nej poškuľoval keď sme dorazili! Alebo s jednou z prednášajúcich!“ chvíľu rozmýšľala. „Určite s tou čo rozprávala o nových grafikách! Mala takú krátku sukňu, že ju ani nemusela mať,“ zadúšala sa smiechom.

Čo? S tou? A čo ak áno? A potom ja? Fuj!

Mrkla som k stolu, kde sedeli všetci chlapi z práce. Preberali veľmi zaujímavú tému, ktorú im vykladal hádajte kto – samozrejme, že Noro!
Ak im niečo povedal, zabijem ho.

„Tak tú by som tiež tipovala,“ zasmiala som sa a kdesi ma čosi zabolelo.

Nebuď naivná – prikázala som si. Prišla si mu do cesty. To je všetko. Hádam si nezačneš namýšľať, že sa mu naozaj páčiš alebo čo! Veď som už stará. Určite bol len opitý a nadržaný. Možno si teraz ani nepamätá, koho to zatiahol do záchodu pre vozičkárov!

Pri tej spomienke mi prebehli po chrbte zimomriavky. Znova som cítila jeho horúci dych, rýchle ruky a nástojčivú túžbu. Krv sa mi zohriala pri pomyslení, ako ma oprel o studenú kachličkovú stenu. Vykasal mi sukňu a...

Už s tým musím prestať. O nič nešlo. Ak to nehodím za hlavu, naozaj si na mne ľudia všimnú zmenu...

Musela som byť sama. Rýchlo som sa rozlúčila s Janou so slovami, že sa idem ešte rýchlo osprchovať a zbaliť.
Presne tak, sprcha. Studená, hnusná studená sprcha. Veď ja si to hneď vymyjem z mozgu!

Rýchlo som mrkla k susednému stolu. Pohľady sa nám stretli.

Ježiš Mária, Eva spamätaj sa! Neskoro, červeň sa mi znova nahrnula do líc. Na stehná sa vrátil horúci dotyk jeho rúk...

Vletela som do izby, zamkla a pozhadzovala všetko oblečenie. V sprche som si pustila takú studenú vodu, akú ešte v živote nie! Zrazu som si vedela predstaviť, ako sa chlapci cítia pod sprchou keď im nástroje takmer zmiznú. Bradavkami som mohla rezať sklo! Vôbec nie príjemný pocit.

5 a pol hodiny po :
Všetci sme čakali na autobus pred hotelom. Ja s Janou vzadu, o niečom sme hovorili. Ale ani za svet si neviem spomenúť o čom. Nemohla som prestať myslieť na to, aké to bude keď sa vrátim domov. Keď sa vrátim do práce. Ako budem pracovať, ak si to budem stále pripomínať? A ja som si to pripomínala každú chvíľku! 

Fakt to bol debil, čo povedal, že studená sprcha povzbudí ducha! Mne povzbudila akurát vznik zápalu močových ciest! 

Hneď ako som vyšla zo sprchy som nemyslela na nič iné. Noro. Jeho mladé silné telo. Jeho chlapské, šikovné ruky. Noro. Jeho sladké, opojné, nenásytné, dokonalé bozky...

Prestaň!

„Čo?“
„Čo čo?“ pýtam sa zrazu Jany.
„No vravíš, aby som prestala. Vadí ti niečo? Veď len hovorím, že ak nám to budú rátať ako normálne hodiny v robote, tak je to super. Počuj, tebe fakt nie je dobre, že?“ pozerala na mňa, snažila sa chytiť mi čelo, no zastavila som jej ruku.
„Som v pohode, netáraj, nič mi nie je! Len ma stále bolí hlava. Prepáč, veď ma poznáš, ako ťa ja niekedy počúvam,“ usmiala som sa a štipla som ju do boku. „Nehnevaj sa.“
„Ale v poho. Ja viem, že veľa táram. Aha, konečne.“ 

Veru konečne!

Autobus zastavil pred nami a nastúpili sme. Najradšej by som si bola sadla niekam úplne dozadu a hlavne sama, no to bolo nemožné. Jane bývalo v autobusoch zle, takže sedávala zásadne vpredu. A ja som si pravdaže musela sadnúť k nej, dúfajúc, že začneme hovoriť o hlúpostiach.

10 hodín po :
Konečne sama. Bohuš išiel našťastie na nočnú a stihli sme akurát zbežnú konverzáciu. Ako bolo – dobre – tak fajn, už bežím – drž sa. Pusa. A už ho nebolo.
Špinavé veci v koši na prádlo. Čisté v skrini.

To som mala tieto nohavičky? Dobre, že som nemala nejaké bombarďáky.

Hodila som čierne čipkované boxerky k ostatným veciam. Nemohla som na to prestať myslieť, nech som urobila čokoľvek. Akokoľvek som sa snažila, nedalo sa, tak som sa rozhodla, že si to všetko zrekapitulujem a hotovo. Zmierim sa s tým, že som porušila svoju celoživotnú zásadu a nebudem viac na to myslieť...

11 hodín predtým :
Už nechcem koňak ani vidieť – pomyslela som si nad umývadlom, špliechajúc si vodu na tvár.
Uhladila som si vlasy, ktoré som mala stiahnuté do konského chvosta a ovlažila si krk. Pár krát som sa zhlboka nadýchla a otvorila dvere.

„Ach, prepáč, vôbec som ťa nevidel!“ rýchlo sa ospravedlňoval kolega Noro. Vrazili sme do seba, len čo som vyšla z dverí toalety.
„To je v poriadku, ty mi prepáč, tiež som ťa nevidela.“ Trochu som sa usmiala a šla preč. Chcela som vyjsť na vzduch. Nechcelo sa mi vracať do hotelového baru. Bol tam cigaretový dym a ani vôňa alkoholu by mi neurobila dobre. A k tomu som si predstavila Janu ako flirtuje s kolegami, z ktorých sa zvyčajne len smeje. To stačilo. Hoci som mala na sebe len tenké tielko a sukňu pod kolená, vybrala som sa von. Pred vchodom som zastala. Krásna letná noc. Chvíľu ma triaslo od chladu, no prešlo to. Telo si zvyklo na zmenu. Oprela som sa o drevené zábradlie a pozerala na hviezdy.

„Ako žiaria, však?“ začula som za sebou známy hlas.
Otočila som sa.

Aha Cassanova.

Noro prišiel do firmy pred rokom, nastúpil na personálne oddelenie. Odvtedy mali robotníčky stále nejaký problém. Len aby ho videli. Nečudovala som sa. Keby som bola mladšia, tiež by som mala asi hriešne myšlienky pri pohľade na neho. Vysoký, chlapčensky stále strapatý a usmiaty. S jeho mužnou postavou a zamatovým hlasom však pôsobil ako Adonis. Úplne dokonalý.

Len si uvedom, že si vydatá žena a máš svoje zásady. Je to kolega, kamarát...to je všetko.

„Veru žiaria, ako vždy,“ usmiala som sa.
„Aj ty dnes žiariš,“ povedal milo.

ČO? HAHAHAHAHAHAHAHA a je aj vtipný!

„Tak Norino, ty vieš ako na baby,“ zasmiala som sa.

To teraz akože flirtujem? Tak to hádam nie...

„Nechceš sa prejsť?“ opýtal sa a vystrel ku mne ruku.

Či som sa chcela prejsť? Nemala som nič proti. Tak sme šli. Rozprávali sme sa. O ňom. O jeho príchode do firmy, o tom, že má stále kopu problémov so zamestnancami. Že už nevie, kde mu hlava stojí, stále musí niečo riešiť. A väčšinou hlúposti, maličkosti. Málokedy niečo vážne.

„To ma mrzí,“ počujem ako mu vravím a vnímam jeho rameno zavesené v mojom. „Ale preto si predsa prišiel k nám. Chcel si to robiť. Nerob si z toho ťažkú hlavu a rieš len vážne záležitosti,“ radila som.
„Eva, ty si vydatá, však?“ pýta sa zrazu.
„No áno, som, prečo?“ Jeho otázka mi nedávala zmysel. Veď sme hovorili o práci.
„Čo ja viem, si taká fajn, dá sa s tebou pokecať. Poradíš, vždy si milá. Občas si robíte s Jankou krutú srandu, ale aj tak...“

Ach ty lichotník!

Bola som poctená, polichotená. Bol taký milý...

„Prepáč, čo teraz poviem, ale myslím, že si strašne sexi.“

Keby som v tom momente niečo pila, alebo jedla, určite by mi bolo zabehlo. Myslím, že by som sa bola aj zadusila. Vedela som o sebe, že nevyzerám zle na svoj vek. Stále som sa snažila držať vo forme. Behávala som, cvičila... No povedal to on. Môj kolega, čo je odo mňa mladší asi o koľko... desať rokov? Chvíľu sme kráčali mlčky. Ja som nemohla povedať ani slovo. Potom začal rozprávať on. Znova o práci. Myslím, že vytušil, že na to, čo povedal nezareagujem. Prešli sme späť k hotelu.

„Vrátime sa k ostatným?“ opýtal sa pri vchode.
„Ja určite nie. Čerstvý vzduch mi urobil dobre, tak to nebudem riskovať a pôjdem si ľahnúť. Ďakujem za prechádzku,“ usmiala som sa a uvoľnila si ruku.
„Odprevadím ťa,“ navrhol.

Oou.

Len som mykla plecom. Prešli sme cez prázdnu recepciu a zastali pri dverách do mojej a Janinej izby. Neviem ako sa to stalo, no jeho prsty zrazu hladkali môj krk a ja som si jeho dotyk vychutnávala so zavretými očami.

Hej!

Doširoka som otvorila oči, keď som si to konečne uvedomila.

„Idem,“ povedala som. „Toto si nemal robiť...“
„Nemôžem si pomôcť,“ zašepkal a pritisol ma k dverám, prisajúc sa na moje pery.

Óch bože...takto vyzerá rozlúčka so zásadami!

Pritiahla som ho k sebe, hladkala jeho gaštanové vlasy, vychutnávala jeho chuť, cítila jeho ruky na prsiach. Srdce mi divo bilo. Chcela som ho hneď! A on chcel mňa!

„Tu nie, môže prísť Jana,“ povedala som.

No hlavne sa drž rozumu, to je dobre!!! Panebože, čo to robím?

Prekvapene na mňa pozrel. No ak si zo mňa robí srandu, asi ho zastrelím.
„Máš pravdu,“ súhlasil a začal sa obzerať po chodbe.
„Vlastne radšej nikde. Nerozumiem prečo robíš, to čo robíš, a hoci sa mi to páči, nie je to správne. Som vydatá žena...“ snažila som sa to vzdať.
„Radšej keby si nebola! No aj tak, si krásna, veľmi sexi žena, ktorú chcem! Evi chcem ťa hneď teraz, nemôžem si pomôcť, poď,“ potiahol ma za ruku.

Mierili sme po chodbe k posledným dverám. Bolo to wc pre vozičkárov. V tom momente som myslela len na to, aké je to nelogické zriadiť toaletu pre postihnutých na konci chodby. Vôbec som si neuvedomovala, že ma mladý, sexi kolega ťahá za sebou dnu a zamyká za nami dvere. Možno mi to v tej chvíli pripadalo viac normálne, ako to wc tak ďaleko na chodbe.

Pritisol ma na chladnú vykachličkovanú stenu a pritlačil svoje telo na moje. Toľko vzrušenia som dávno nezacítila. Krásny, mladý – oveľa mladší – očividne návštevník fitnescentra sa snažil dostať do mojich nohavičiek. Bola som v siedmom nebi...jeho ruky boli všade. Hladkal ma po stehnách, po zadku, bleskovo mi rozopol podprsenku a láskal mi prsia...

11a pol hodiny po
Určite ma bolo počuť všade!
Sadla som si do kresla v obývačke, pomaly chlipkala z vína a rozjímala nad neskutočným zážitkom. Netrápilo ma, ako sa budem k nemu správať v pondelok. Rozhodla som sa hodiť to všetko za hlavu a nikdy viac sa k tomu nevracať. Bolo to nie len porušenie manželskej prísahy, bolo to porušenia vlastnej zásady.

Nuž, pravidlá sú na to, aby sa porušovali. Haha – slabá výhovorka. Odpila som z vína na jeden hlt asi polovicu.

Oprela som si hlavu do kresla, zatvorila oči a vrátila sa do wc pre vozičkárov.
Práve som vyzliekala svojho mladého kolegu...

Takmer 12 hodín pred
Norova košeľa padla na dlážku a ja som mala možnosť prvý krát sa pokochať jeho telom.
Wow, tak to už hej, mľaskla som v duchu. Keď už klamať a podvádzať, tak aspoň takto poriadne!
Prisala som sa na jeho pery a moja znovu-prebudená aktivita ho veľmi potešila. Láskal ma jazykom všade, kde sa dalo. Dokonca tam, kde som si to nepredstavovala ani v najtajnejších snoch. Samotný sex bol rýchly, zvierací a sprevádzaný nenásytnými bozkami.

„Si skvelý,“ vzdychala som.

Usmieval sa, vychutnával každú sekundu. Slastne vzdychal a prirážal sprevádzaný mojimi pohybmi. Sama som nevedela, aká dokážem byť náruživá. Vo vyvrcholení som ho predbehla, čomu pravdepodobne pomohla naša poloha a mňa príjemne prekvapila.
„Moja sladučká,“ cmúľal mi bradavku.
Keď skončil, posadil sa na misu, pritiahol si ma na kolená a dlho ma láskal. Znova som sa vznášala.

Ani na minútu som nepomyslela na manžela. Vtedy nie. Ani keď sme sa znovu príliš vzrušili na to, aby sme mohli vyjsť von.

Druhý krát to nebolo o nič menej vzrušujúce, o nič menej nové, o nič menej nástojčivé. O nič menej hriešnejšie.
Po uspokojení sme však boli obaja viac pri zmysloch. Pozbierala som svoje veci a obliekla sa. Dúfala som, že Jana je ešte v bare. Noro sa tiež obliekol. Prekvapujúco sme boli obaja ticho. Telo sa mi stále trochu chvelo a cítila som ho v sebe, mala som nutkanie niečo povedať, no nedalo sa. Pozrela som na neho a usmiala sa. Opätoval mi úsmev.

„Nechce sa mi veriť, že...“

„Áno, neviem ako...“

„Jednoducho to necháme tak,“ vravím.

Alebo si to zopakujeme ešte pár krát do týždňa, alebo vždy keď sa bude dať, haha!

„Nechcem aby si si myslela, že som ťa zneužil alebo čo...“

„Ale netáraj,“ kývla som rukou. „Keby som to sama nechcela, nestalo by sa.“

Mlčal. Opláchol si tvár a pozrel na mňa. Podišiel bližšie a chytil ma za plecia. Pobozkal ma na pery. Jemne, nežne. Bozk z lásky.

„Keby sme sa stretli inokedy...Keby si bola sama...“
„Ale nie som,“ prerušila som ho v úplne zbytočných slovách. „Teraz vyjdeme von a odnesieme si toto tajomstvo so sebou. Stalo sa. Bolo mi úžasne a verím, že aj tebe. Ale sme dospelý a ja nechcem vo svojom živote nič meniť. Verím, že ani ty nie.“

12 hodín po
Prázdnu fľašu od vína som hodila do koša, umyla pohár a šla do postele.
Zaspávala som s vedomím, že v práci stretnem svojho milého, sympatického kolegu Nora.

A budeme sa tváriť akoby sa nič nestalo.

Veď sa predsa nič nestalo. To sa mi len snívalo. Krásny, veľmi živý, erotický sen. Hmm...

13 rokov po
Janina dcéra oslavuje osemnáste narodeniny. Veľkú marcipánovú tortu v tvare srdca má na stole medzi kopou darčekov. Od milej tety Evy dostane pozlátený náramok a darčekovú poukážku na päťdesiat eur.

Martina sfukuje sviečky a tete Eve chodí po rozume len jedna vec.

Sviečky jej pripomínajú plameň, ktorý v nej raz v noci, pred trinástimi rokmi rozdúchal jeden mladý muž.

Hej, bolo to dva krát!

Vlastne dva krát. Počas nevinného školenia. A potom nikdy viac. Teta Eva chodila ráno do práce a potom z práce domov k svojmu manželovi.

Niekedy si hovorievala :
Nič sa nestalo...

A inokedy zas :

A predsa sa stalo!

Martina sfúkla všetky sviečky na jeden raz.

Naozaj som to urobila?