PÁR SLOV nielen k svetovému týždňu dojčenia!

JE EŠTE NEJAKÁ MATKA NA INTERNETOCH, KTORÁ NEDALA PRÍSPEVOK K SVETOVÉMU TÝŽDŇU DOJČENIA?? (#svetovytyzdendojcenia) Aha, ešte Ja😅. Tak ale, to musím napraviť... Lebo, keď už mám raz blog o materstve, tak tému kojenia nesmiem opomenúť. (Ja viem, kojenie je čechizmus, ale sorry not sorry, mne sa slovo dojčenie nepáči a MY SPACE, MY RULEZ) Veď som na ňu v podstate odborník. (Ibažeby nie!) Takže milé matky, kojte!

(Alebo nekojte.) Nejdem vám tu teraz dávať rozumy. Sama som si počas doterajšieho života prešla rôznymi fázami a názormi. Ehm.

*Kým som nemala deti, kojenie ma nezaujímalo. Sesterka sem-tam predo mnou kojila a to je asi tak všetko, čo som vtedy k tejto téme vedela podotknúť.

*Keď som čakala prvé dieťa, už som kojenie registrovala. Ale mala som aj všelijaké silácke reči a názory... Napriklad, že Ja proste kojiť budem, lebo sa mi nebude chcieť sterilizovať fľaše (tak sa aj stalo)... Alebo, že Ja budem kojiť maximálne pol roka, veď potom decko začne už prijímať normálnu potravu... (Tak sa aj nestalo! Prvú časť výroku som pretiahla o rok a druhú syn evidentne nepochopil, lebo v pol roku bol ešte na hony vzdialený od príjmu normálnej stravy, aby už mlieko nepotreboval).

*Smiala som sa matkám, čo koja dlho. Dokonca sme s mužom vymysleli iniciatívu DDD - tzv. Dojčenie Do Dôchodku (ale podmienkou by bolo dojčenie do dôchodku dieťaťa🙈... No ale uznajte, trochu vtipné to je). Dnes sa už nesmejem. Viem to pochopiť a dokonca to skôr obdivujem. Tak dlho vydržať! Hoci pre mňa toto nebola cesta. Priznávam, ani jedno z mojich detí sa neodstavilo samo. Obom som pomohla. Obom približne v roku a pol. Obe napriek tomu, čo som im "urobila", nesmierne milujem. Obe sú zdravé a prospievajú (-len mojej psychike niekedy neprospievajú... ale to je téma na iný Svetový deň či týždeň).

*Odsudzovala som matky, ktoré nekojili. Ale nemať mlieko a počúvať celé dni, ako dieťa plače, pretože je hladné, asi nepridá žiadnej matke k lepšej psychike v šestonedelí a verím tomu, že aj stres robí s laktáciou svoje. Ja viem, že na mamile píšu, že môže kojiť každá, ale asi tam už nepíšu, že za akú cenu. Lebo niekedy asi "vydržaj pianír" heslo proste nezaberie a pianírka nevydrží.

Ale to z nej horšiu matku nerobí. Doteraz sa mi niekedy zdá, že to matka vzdala priskoro alebo, že sa dosť nesnažila, ALE nebola som u nej doma, nežila som jej trápenia a hlavne sa na to dívam optikou ženy, ktorá si musela odstriekavať mlieko v sprche, lebo ho mala tak veľa. Takže sa snažím NESÚDIŤ. A keď o tom mamička sama nezačne hovoriť, ani sa na to nepýtam. Lebo inak... aj otázka: "Kojíš?" sa stala akousi konverzačnou záležitosťou, pričom ide jednak o mimoriadne intímnu činnosť medzi matkou a jej dieťaťom a dvojak, nemáme ani tušenie, čím si tá žena prešla.

*Kojenie na verejnosti nebol môj šialok mlieka! Určite je prirodzené jesť, ale pri tom stravovaní sa nemusí nikto dívať na môj prsník. To bolo moje zmýšľanie pri prvom dieťati. Pri druhom mi už bolo jedno, aj keby ma videl pri tom trebárs Matovič (nehľadajte v tom politické preferencie... nevolila som ho). Ale zase som sa nepretŕčala s odhaleným prsom pred parlamentom, aby som to docielila. Takže, ak bolo dieťa hladné, dostalo najesť. Aj vonku. Diskrétne. S láskou.

A asi to je pointa. Robme veci s láskou. S nervami, so smiechom, potichu, schované, odhalené, krátko, dlho, s umelým mliekom, prirodzene, s mierou, do extrému, ale s LÁSKOU.