Tie dve čiarky, ktoré menia životy

Nebudem klamať, že sme dieťa plánovali. Boli sme spolu krátkych 9 mesiacov a myslím, že ani jeden z nás nečakal, že sa náš vzťah takto rýchlo posunie. Vždy sme boli obaja zástancom toho, že všetko v živote príde vtedy, keď má. A veru aj prišlo. Slovo adrenalín vie v pravom slov zmysle definovať iba žena, ktorá s napätím ciká na tehotenský test, ociká si pri tom celú ruku a potom minútu čaká, koľko čiarok sa objaví. Na tom mojom sa objavili dve. 

Bol február 2017, mala som 20 rokov, 9 mesačný vzťah a zamknutá na malom WC v byte mojich rodičov som neveriacky hľadela na pozitívny tehotenský test. Paradoxne som sa veľmi potešila aj keď som vedela, že nemám v podstate žiadnu istotu, že to všetko dopadne dobre. Prvá vec, ktorej som sa bála, bola reakcia mojej mamy. Celú pubertu mi prízvukovala, aké je ťažké byť mladou mamou (ona sama ma porodila keď mala 21 rokov) a že si mám najprv dokončiť školu. No a škola bola práve tá druhá vec, ktorá ma napadla. Práve som začala denné štúdium na VŠ a keďže som odmalička snívala, že pôjdem raz na vysokú, celkom ma desila predstava sa tohto sna vzdať. Najmenej som sa bála reakcie môjho priateľa. Boli sme síce spolu krátko, ale niečo mi našepkávalo, že moje tehotenstvo prijme lepšie ako ja. Keď som sa spamätala z prvotného šoku, zahladila som stopy na WC a s ukrytým testom utekala do izby. 

Chcela som to priateľovi oznámiť osobne, ale predbehol ma svojou zvedavosťou. Pípla mi od neho správa "No tak čo? Ako ten test?". Hmm..Nevedela som, čo mu napísať a tak som len jednoducho odfotila ten test a poslala som mu fotku. A potom to prišlo.. "ZOBRAZENÉ" a niekoľko nekonečne dlhých minút žiadna odpoveď. Moje myšlienky hneď dostali dramatický rozmer. Super, nabúchal ma a teraz zdrhne. Nechá ma v tom samú. Čo ak ma pošle na potrat? Našťastie som sa mýlila.
"Čakáš dvojičky? Prečo sú tam dve čiarky?" napísal mi v sms asi po 15 minútach. Usmiala som sa, neskutočne mi odľahlo a zároveň som sa zamyslela, či je tak v šoku alebo to myslí vážne. Napísala som mu, že nečakáme dvojičky, že to len znamená, že som na 99% tehotná, ale že kým to nepotvrdí lekár nech si to zatiaľ nechá pre seba. Presne ako som čakala, nasledoval dosť dlhý telefonát , v ktorom ma uisťoval ako sa teší a ako to spolu zvládneme. No a keď prišiel z práce tak samozrejme letel hneď pre mňa a niekoľko hodín sme rozoberali našu budúcnosť.

Hneď na druhý deň som sa vybrala ku gynekológovi, ktorý potvrdil, že sa naša láska rozrastie o jednu malú fazuľku. Pamätám sa ako mi stekali slzy po tvári, keď som tú malú čmuhu videla na ultrazvuku. A ešte lepšie si pamätám, ako stekali slzy po Patrikovej tvári, keď som mu doniesla fotku z ultrazvuku a povedala, že je to oficiálne. Nikdy predtým som ho nevidela šťastnejšieho. Zrazu som sa cítila pripravená a domov som odchádzala s krásnym pocitom, aký cíti len mama, keď nosí svoj poklad v bruchu. 

Ako prvej som to povedala mojej 15 ročnej sestre, na lavičke pred panelákom. Vlastne som jej to nepovedala, len som jej podala do ruky tehotenský test. Chvíľu naň civela a potom vyskočila a začala dosť kričať a nadávat, do toho plakala a vyzerala, že má nejaké kŕče. Pochopila som z toho, že sa teší. Keď sa vysporiadala s nadmernou eufóriou jej tvár zrazu nabrala vážny výraz.
"Mame to ešte nehovor! Musíme niečo vymyslieť lebo ju šľahne!" povedala vydesene. Dohodli sme sa, že si to nechme zatiaľ pre seba až kým nenadíde vhodná chvíľa. Samozrejme, nie je nič nenápadnejšie ako sestra v puberte, ktorá chce zrazu za mňa robiť domáce práce a chodiť miesto mňa do obchodu. :D Preto netrvalo dlho a mama na mňa vyrukovala s otázkou, kedy som mala naposledy menštruáciu. Stáli sme so sestrou v kuchyni pri linke a mama sedela za stolom. Obe nás pozorovala tým jej pohľadom policajta. Moja sestra je ukrutne zlý klamár. V momente celá očervenela a roztriasla sa.
"Veď mala teraz pár dní dozadu, som jej masírovala kríže!" vyhŕkla zo seba. Mama upriamila pozornosť na jej červenú tvár.
"Ja som si nevšimla teda...vždy to na vás vidieť." povedala mama.
"No mala menštruáciu len nejaké 2 dni tuším." zaklincovala to sestra. Už som vedela, že musím s pravdou von, lebo moja sestra vyzerala, že exploduje. A tak som to teda na mamu vybalila. Samozrejme, očakávaná reakcia matky. Že nie som normálna, taká mladá, zničím si život, školu nedokončím, kto to vychová, ešte som si neužila život. Kričala, plakala, hnevala sa. V tichosti som si pobalila veci a odišla spať Patrikovi. Predsalen, moja mama potrebovala vychladnúť.

Na druhý deň som sa s malou dušičkou vrátila domov. Tam ma už čakala mamina vrúcna náruč a slzy šťastia. Ospravedlnila sa mi, že nechcela na mňa kričať, len má o mňa strach a chce aby som bola šťastná. Ale že to spolu zvládneme, že to bude ok a že bude mať vnuka. Vtedy som ešte netušila, že bude mať naozaj vnuka. 

A takto sa odštartoval môj život mamy. Ten najkrajší život, aký som mohla mať. <3