Deň, ako každý iný. Zobudí ma môj jeden a pol ročný syn, ktorý každé ráno kričí mapa. Áno mapa, to som ja. Neviem, aký to je pocit, keď vás dieťa osloví mama. Ja som bola vždy mapa alebo mamba. Vezmem môjho milovaného Alexeja z postieľky a prebalím ho. Prebaľovanie je vždy boj o holý život, vyhýbam sa kopancom a moje ušné bubienky stenajú pri reve môjho syna. Cesta vedie do kúpeľne, umyjeme tvár, zuby a zjeme kopu zubnej pasty a skoro aj kefku. Potom sa ideme pekne naraňajkovať. No, dobre, možno nie tak pekne. Vlastne mám šťastie, ak polovica raňajok neskončí na zemi, na oblečení alebo v mojej tvári. Úspešne naraňajkovaní sa obliekame a letíme von. Alexeja usádzam do super nadupaného športového kočíka, ktorý je už zvyknutý na rýchle tempo mojej chôdze.

Chvíľu sa prechádzame a zrazu na nás vyletí veľký hnedý pes. Rozštekaná beštia mi skáče po kočíku. Neviem, či sa viac bojím alebo hnevám. Odháňam ho preč a kričím na jeho paničku, ktorá sa pozerá do mobilu, nech si ho dá láskavo na vôdzku. Slečna sa tvári veľmi urazene, veď predsa s vôdzkou v ruke sa ťažšie ťuká do telefónu. Nezabudnem podotknúť, aké je nezodpovedné mať na sídlisku psa len tak na voľno. Nahnevaná odchádzam a celý čas sa nervózne obzerám, či zase po nás nevyletí nejaký čokel. Psy mám veľmi rada, o tom potom. Myslím si však, že dodržiavať nejaké základné spoločenské pravidlá by sme mali, už len kvôli bezpečnosti. Nestačí, že nemôžem dieťa pustiť behať do trávy, lebo psíčkari nezbierajú výkaly?

Zamierim do obchodu. Pomaličky si nakúpim, čo treba a postavím sa k pokladni. Rady sú dlhé ako zoznam klamstiev Róberta Fica. Alexej začína byť značne nervózny. Mám len dve veci, jablká a mlieko. Všetci sa po mne pozerajú, ako sa bezúspešne snažím utíšiť
malého. Nikto nás však nepustí prednostne. Dokonca sa pani predo mnou ešte vykecáva s predavačkou, veď predsa zvestovať jej, že jej neter objednala nové parkety do detskej izby, je životne dôležité. Nepočká to. Ešte to tak. Po únavnej tragikomédii pri pokladni odchádzam z obchodu. Samozrejme, že mi nikto nepodrží dvere. Pán predo mnou mi ich
zabuchne rovno pred nosom. Trielim domov, vykladám nákup.

Čaká ma druhá náročná časť môjho dňa. Musím ísť do mesta dať si vytlačiť jednu z dvadsiatich prác, ktorú mám odovzdať v škole. Autobus mi ide o 10 minút, to stíham. Pomaličky kráčame na autobus. Na zastávke už čakajú ľudia, nejaké dve babky a traja muži. Autobus sa už blíži. Všetci nastúpia, nikoho ani nenapadne mi pomôcť s kočíkom. Tak ho tam nejak vytrepem sama, veď predsa, byť gentleman už nie je v móde. Babky sa usadili na sklápacie miesta určené pre kočíky a veselo si švitoria o boľavých kĺboch. Slušne ich teda prosím, či by si mohli presadnúť, lebo to je miesto pre kočíky. S hundraním popod starecké fúziky a pohľadom zabijaka si presadajú o pár sedadiel ďalej. Odparkovávam kočík a utekám kúpiť lístok. Samozrejme, šofér si neodpustí poznámku, že lístky sa nekupujú za jazdy. Môj argument, že mám kočík, ho neupokojil. Vraciam sa ku kočíku a poslušne sedím, demotivovaná egoizmom dnešného sveta. Rozveselí ma pohľad na môjho syna, ktorý na zazerajúce babky vyplazuje jazyk. 

Vystupujeme v srdci Nitry, pri obchodnom centre. Pomaličky kráčame k prechodu. Nikde ani auta, tak sa smelo vydávam cez prechod. Zo zákruty sa vyrúti biele auto nemenovanej značky, ktorá má v znaku štyri kruhy. Ledva to ubrzdí. Vynadám mu vo všetkej počestnosti do všetkého možného, čo mi napadne. Určite nešiel maximálnou povolenou rýchlosťou. Dnes je totiž moderné sekať frajera na rýchlom aute, nikoho nezaujíma, že nevinných to môže stáť život. Nahnevaná sa rútim do obchodného centra. Papiernictvo je na druhom poschodí, takže mierim k výťahom. Stojím tam ako oteckovia na koncerte Mira Jaroša, znechutená a otrávená. Prešlo asi pätnásť minút a stále som sa nedostala do výťahu. To bude asi tým, že sa nimi vyvážajú zdraví mladí ľudia, ktorí sú leniví ísť po schodoch alebo prejsť sto metrov k eskalátorom. Och neverím, konečne sa dostávam do výťahu. Keď stúpame hore, cítim sa ako keby letím do vesmíru objaviť novú galaxiu. Vystupujem z výťahu, teda aspoň sa snažím. Ľudia zabúdajú, že najprv sa vychádza a potom sa vchádza. Čo už, nejako sa odtiaľ prederiem a idem do papiernictva. V pokoji si vytlačím, čo potrebujem. Idem k pokladni a môj syn zase chytá trochu raple. Začína nervačiť, asi sa mu už nechce sedieť v kočíku. Snažím sa v peňaženke vyloviť dve eurá, aby som mohla
zaplatiť. Samozrejme, pod nátlakom revu môjho anjelika sa mi všetky peniaze rozsypú. Predavačka mi ochotne pomáha zbierať, ale pohľady ľudí za mnou nevyzerajú práve
priateľsky. Som ešte vo väčšom strese. Ďakujem za pochopenie ľudia. Keď konečne zaplatím, celá červená zdrhám.

Už je obed, tak som sa rozhodla, že sa najeme niekde v reštaurácii. Sadáme si za stôl, čašníčka nás milo privíta. Pýtam sa, či majú detské jedálenské stoličky. Vraj nie. Paráda, veď deti nie sú ľudia, prečo by mali sedieť za stolom? Nevadí, už keď sme tu, je mi trápne
odchádzať. Vypýtam si porciu cestovín s kuracím mäsom a pýtam sa, kedy to bude. Čašníčka ma uisťuje, že do pätnástich minúť. No, čo vám budem hovoriť, po trištvrte hodine nám tie cestoviny konečne doniesli. Rýchlo sme sa najedli, samozrejme, neobišlo sa to bez toho, aby cestoviny skončili všade okolo nás. Nuž, keby majú detské stoličky, nemusela by čašníčka prevracať oči nad mojim akčným synom. Keďže sme po dlhej dobe v meste, idem si popozerať obchody. Zastaví nás milá staršia pani, teda na pohľad milá.
,,Aký krásny chlapček!“ hovorí mi.
„Ďakujem.“ slušne odpovedám.
,,Kým sú deti malé sú zlaté. Keď vyrastú, už to stojí za h...A po štyridsiatke už sú na odstreľ! Sú to malé nevďačné beštie.“ hovorí mi pani a ja na ňu v nemom úžase pozerám. Ako môže niekto niečo takéto povedať šťastnej matke? Rozčarovaná kráčam ďalej.

Vchádzam do obchodu s oblečením. Veľmi sa mi páči jeden svetrík, preto ho beriem a vydávam sa ku kabínkam.
,,Žiaľ, do kabínok nemôžete ísť s kočíkom.“ hovorí predavačka s úsmevom, ktorý má
vypadať, akože jej to je ľúto. No fajn, veď keď mám kočík, asi automaticky kradnem.
Vraciam sveter a opúšťam obchod. Dostatočne znechutená celým dňom odchádzam
z nákupného centra. Nastupujem do autobusu a začína sa tok mojich myšlienok.

Zaujímalo by ma, prečo sú ľudia tak zahľadení do seba. Je to otázkou výchovy, alebo len idú s davom? Prečo musí byť niekto prehliadaný a diskriminovaný? Prečo nerešpektujeme práva ostatných ľudí? Kam sa stratili základy slušného správania? Myslím, že keby nie sme voči sebe takí ignoranti, svet by bol krajší. Na niečo sú však takéto skúsenosti dobré. Aspoň viem, akého človeka chcem zo syna vychovať. Slušného, nesebeckého, milého, ochotného, zodpovedného....Chcem aby bol človekom, ktorý sa nenechá strhnúť pseudoideálmi dnešnej doby, ale bude tým najlepším samým sebou.

Milé mamičky, premýšľali ste niekedy nad tým, ako vás vnímajú predmety, ktoré každodenne používate? Zamysleli ste sa vôbec, ako sa asi cíti detská fľaška, hubka na riad, či metla? Nuž teda, ja vám prinášam exkluzívny článok, napísaný mojou rychlovarnou kanvicou. *personifikované rozprávanie každodenne používaného predmetu s expresivnymi prvkami - neprezivajte to ❤️*

Prebúdzam sa do krásneho rána, som prázdna a suchá. Zapojená som v elektrine stále, takže energie mám neúrekom. Dnes snáď budem mať pokojný deň, bez popálenín. Ako sa tak obzerám po kuchyni, snažím sa zaostriť čísla na ručičkových hodinách. Oh preboha! Už bude pol ôsmej. Začujem to – detský plač. Vnímam to ako výstražnú sirénu. Kiežby som tak mohla ujsť, energiu na to mám, lenže nemám nohy. Zostáva mi už len pár minúť, aby som sa pripravila na najhoršie. Počujem ju kráčať dolu po schodoch – matku toho dieťaťa. Ešte s ním ide do obývačky – neviem čo tam robia, ale tá žena vraví tomu dieťaťu niečo v zmysle ,,Jéééj kto nám to nacikal do plienočky?". Tieto jej nezmyselné monológy trvajú celý deň, asi ju to dieťa nemá rado, keď jej neodpovedá.

No super už ide! Prichádza tá ženská v rozťahanom pyžame. Dieťa usádza do kresielka a blíži sa ku mne. Preboha! Veď včera večer mala ešte obočie! Dnes ráno vyzerá horšie ako tá plná výlevka kúsok odo mňa. Berie ma do rúk a nalieva do mňa ocot. Super, pomaly sa vo mne rozpúšťa vodný kameň. Trpím pri tom síce, ale aspoň budem čistá. Chvíľu počkám, kým vyšumím. Ona zatiaľ robí tie nezmyselné grimasy a dieťa z nej chytá svalový kŕč v ústach – ľudia tomu odborne vravia úsmev. Blíži sa ku mne a berie ma do rúk. Jupí, objatie! Ále nie, to zo mňa len vylieva ocot. Ešte ma asi trikrát prepláchne nech nesmrdím po octe. 

Toto všetko by bolo fajn, keby nenasleduje tá horšia časť našich spoločných chvíľ. Tá desivá žena s oslintaným tričkom od dieťaťa do mňa znovu napúšťa vodu a nastokáva ma na kolík. Potom stisne tlačítko, ktoré keď je stisnuté, tak začnem ohrievať vodu. Ale ja sa nedám a tlačítko skočí naspäť. A ona ho stláča znovu. Ale ja sa opäť priečim. A zase ho stlačí. Ja však trucujem. A potom to príde! Dobre, dobre, zapnem sa, len ma nebi. A tak sa voľky nevoľky zapínam a ohrievam tú prekliatu vodu. Kým sa nenarodilo dieťa, používali ma oveľa menej. To dieťa je nejaké náročné, keď nechce piť vodu z vodovodu, ale len prevarenú. Na druhej strane sa aspoň cítim dôležitá. Tá ženská čo na mňa nadáva každý deň keď sa nechcem zapnúť, ma predsalen potrebuje. HA! Chvíľu som mala takú hypermodernú konkurentku, na nej sa dala nastaviť aj teplota. Ale jednej noci som jej zlomila kábel a rozdupala kontakty!

A tak som zostala už len ja! Domáci miláčik. Síce moja práca páli, mám ju rada. Naučila som sa tiež pišťať, ako čajník, teda aspoň tak hovorí tá žena. Neviem ako sa volá, ale asi GÚ, lebo tak na ňu kričí jej dieťa, Alebo macko? To zase hovorí taký pán, ktorý chodieva domov okolo šiestej večer a obchytkáva ju pri umývaní riadu. Pomaly sa blížim ku koncu, voda vrie a ja sa vypínam. Žena ma berie a nalieva zo mňa vodu do malej plastovej nádoby. Potom do nej sype nejaký prášok, asi kokaín, a zaštupľuje ju. Určite to bude kokaín, lebo dieťa je vždy po vypití obsahu veselé a šťastné. HALO! Prečo zo mňa nevyleješ zvyšnú vodu ty citovo vyprahnutá chudera? Zase sa vo mne bude usádzať ten vodný kameň – grr. Nechápem načo ma každý deň čistí, keď ma potom nechá takúto zanesenú. Ja asi tej ľudskej logike nepochopím nikdy. Nuž čo, idem si radšej oddýchnuť, lebo dnes ma použije ešte aspoň 5x. No a kým zaspím, budem premýšľať nad tým, ako si vypýtať od tej ženy dovolenku. 

Ležali sme s Patrikom na gauči v našom prenajatom dvojizbovom byte. Ako každý večer sa mi maznal s bruchom a jedoval nášho syna, aby ho kopol. Lenivé dieťa, málokedy kopol. Vždy keď som sledovala s akou láskou sa môjmu brušku prihovára, mala som slzy v očiach. Tvoríme pár 18 mesiacov a polovica z nášho vzťahu je len moje tehotenstvo. Nikdy som nečakala, že by to šlo takto rýchlo. Napodiv, za tých 18 mesiacov sa poznáme asi viac, ako niektoré páry po rokoch manželstva. Vieme o sebe naozaj všetko. Poznáme každé naše gesto a dokážeme sa rozprávať pohľadmi. Na nič sa pred sebou nehráme, neskrývame sa keď ideme na WC a keď sa nám niečo nepáči, povieme si to narovinu. Keď som sa pred týždňom v noci pocikala, lebo som nestihla na WC, bez hanby som ohlásila Patrika aby mi pomohol to upratať. Áno, smial sa ako nepríčetný a neodpustil si pár vtipov o dôchodcoch, ale to je vlastne jeden z milión dôvodov, prečo ho milujem. Lebo z každej situácie vie vyťažiť to najúsmevnejšie. To možno nie každej žene vyhovuje, no mne ako pesimistickej osobe jeho večný optimizmus rozjasňuje každý deň. 

Stále pozorujem, ako sa môj lenivý syn prebúdza a snaží sa odkopnúť svojho ocka. Zhŕňam si v myšlienkach svoje tehotenstvo. Úprimne, keď som otehotnela mala som trochu hororové predstavy, keďže ma kopa mamičiek strašila nevoľnosťami a kadečím iným. Ja som žiadne nevoľnosti nemala, keby mi nevynechá menštruácia, asi by som ani nevedela, že som tehotná. Vlastne mi nebolo nič, dokonca ani brucho mi nerástlo, vykuklo až niekedy v siedmom mesiaci. Samozrejme, ujo Google, večný pomocník, mi podal kopu pozitívnych i negatívnych informácií o tehotenstve. Napokon som usúdila, že najlepšie je nič nečítať. Verila som svojmu gynekológovi s dlhoročnou praxou a možno trochu kontroverznými názormi. Niekedy v treťom trimestri ma začala páliť záha a bolieť lonová kosť. Inak bolo celé tehotenstvo úžasné a vôbec mi nezavadzal pupok, na ktorý sa skoro každá v deviatom mesiaci sťažuje. Pôrodu som sa nebála, vnímala som to ako niečo nevyhnutné a krásne. Hm, pôrod. Ako tu tak ležím a pozorujem mojich chlapcov, dostanem také tušenie, že to bude čoskoro. Mám týždeň pred termínom.
,,Myslím, že malý sa čoskoro vypýta na svet." poviem Patrikovi hladiac ho po vlasoch.
,,Veľmi ma mrzí, že budeš tak trpieť." pozrie na mňa previnilo. Musím sa usmiať. Za celé tehotenstvo sa mi už 100x vopred ospravedlnil za pôrod. Je to môj citlivý Patrik. A práve preto som sa rozhodla, že ho pri pôrode nechcem. Zo začiatku bol plný odhodlania, ale čím viac sa blížil ten náš termín, tým viac som videla v jeho očiach strach a neistotu. Aj keď mi tvrdil, že to zvládne, poznám ho. Dohodla som sa s mojou mamou, ktorá mi bola zároveň najlepšou priateľkou, že bude pri pôrode ona. Odprisahala by som, že keď som to oznámila Patrikovi, počula som, ako mu spadol kameň zo srdca.
"Už sa mi neospravedlňuj, niečo predsa pre nášho princa vydržím." povedala som s úsmevom. Uložili sme sa spať a ja som v objatí lásky svojho života sladko zaspala.

O 3:00 ráno som sa prebudila na bolesti krížov. JE TO TU. Vedela som to, cítila som to. Bolesti boli veľmi slabé a moja lenivosť vstať z postele veľmi silná a tak som ešte ležala. O 6:00 zvonil Patrikovi budík, musel vstávať do práce. Keď uvidel, že nespím, hneď spozornel. Povedala som mu, že už to asi pomaly prichádza. Zbledol, na čele mu vyskočili kropaje potu a zmätene hľadal tašku pripravenú do pôrodnice. Vysvetlila som mu, že ešte je čas, nech ide kľudne zatiaľ do práce a ja mu zavolám, veď pracuje pár minút od nášho bytu. Stálo ma to veľa námahy, ale napokon som ho presvedčila. Ľahla som si späť do postele a ešte chvíľu leňošila. Okolo 8:00 som zavolala mame, že už mám pár hodín bolesti. Neverili by ste, ako rýchlo sa moja mama teleportovala ku mne. Bolesti som mala v podstate bez prestávky, snažila som sa na to nesústrediť. Tak som si ešte umyla riady a dlážku, dala som si sprchu, namaľovala som sa, opílila som si gélové nechty a 23natočila :som si vlasy. Áno viem, som chorá, ale aspoň som odpútala pozornosť od bolestí. Keď som už mala kontrakcie každých 5 minút zavolala som Patrikovi, že je čas ísť do pôrodnice. Obliekla som sa, hrdo som si obula svoje čižmy na opätku a o 15:00 sme vyrazili. 

Príjem. Pôrodnica. 5 cm. Vraj je to ešte nadlho. Domov ma však už nepustili, spravili mi klystír a šup na vzdycháreň. Napojená na pásy som surfovala po internete a sledovala oprotiležiacu, ako sa všemožne snaží niekam odskákať na fitlopte. Nechodila som na predpôrodú prípravu a neučila som sa dýchať. Ani ten balón som nepoužívala. Nechávala som to na prírodu. Doktor ma občas vyšetril a potom navrhol, že by bolo fajn rodiť sekciou, lebo mám úzku panvu a bude to ešte trvať, kým sa dostatočne otvorím. NIE. JA POČKÁM. Nechcela som rodiť sekciou, to radšej ešte vydržím pár hodín bolestí. Bolo už niečo po 20:00 a doktor mi pichol Plegomazin, vraj to drobca buď posúri alebo úplne stopne. Neviem či ho to priamo posúrilo. :D O 22:00 mi doktor odpustil plodovú vodu a čakali sme. Na sálu ma vzali niekedy okolo 22:30.  Dieťa sa už tlačilo von, ale moja "vstupná brána" nebola stále dostatočne otvorená a tak sme museli môjho syna zatláčať. Doktor sa veľmi snažil o pôrod bez nástrihu, ale keďže ja som z nástrihu nemala nejaký stres tak som si ho vyžiadala. A dobre som urobila, dieťa bolo po chvíľke vonku. Neviem, prečo sa toho nástrihu ženy tak boja, nebolo to také zlé. Môj syn sa narodil 23:17 a neplakal. Neplakal lebo spal. Chápete? Ja sa trápim a on spí. Moja mama prestrihla na dvakrát pupočnú šnúru, keďže sa triasla ako drahý pes. Po chvíľke mi priniesli môjho anjelika. Ten krásny moment keď sa dieťatko prvýkrát prisaje na prsník...tak ten sa nekonal. Môj syn opäť spal. :D Chvíľku mi ho nechali a potom ho vzali na vyšetrenia a ukázať ockovi. Mňa medzitým doktor zašíval. Kto by bol povedal, že pri zašívaní môže byť taká sranda. Pán doktor ma uistil, že má roky praxe a bude to precízne. Priznala som sa, že ja neviem zaštopkať ani ponožku. A konverzácia bola na svete, húževnato sme riešili šitie a iné domáce práce. Nakoniec sme sa zhodli, že ak mu prídem navariť, tak mi príde on domov poštopkať ponožky. A bolo po šití. Vraj som ako nová. Chvíľu som si ešte poležala na sále a potom ma vzali na izbu. 

Konečne som mala čas premýšľať. Priviedla som na svet malého krásneho a zdravého človiečika. Narodil sa môj malý Alexej. 29.11.2017. 50cm a 3020g. Zrazu som držala v rukách celý svet. Pochopila som, že pre toto som sa narodila, pre to, byť matkou. On je moje poslanie, moja zodpovednosť, môj zmysel, moje všetko. On je ten malý zázrak, ktorý som v sebe nosila 9 mesiacov a teraz ho budem doživotne milovať a chrániť. Poviem vám, toľko myšlienok, čo sa mi striedali v hlave po pôrode, toľko sa mi nevystriedalo niekoľko rokov. Od radosti a eufórie až po pochyby, či budem dobrá mama. Okolo 4:00 mi ho priniesli. Malé, jemné, voňavé klbko. Odbalila som ho a obdivovala tú dokonalosť. Ovoniavala som ho a dodnes viem, ako ešte voňal od plodovej vody. Môj najväčší úspech, porodiť tento skvost. Každý deň zaň ďakujem znova a znova. Zrazu som si bola istá, že to zvládnem a že mu budem tou najlepšou mamou, akou viem byť. Totiž, až keď sa prvýkrát vaše dieťa na vás pozrie pochopíte, že slovo NEMOŽNÉ neexistuje. <3

Nebudem klamať, že sme dieťa plánovali. Boli sme spolu krátkych 9 mesiacov a myslím, že ani jeden z nás nečakal, že sa náš vzťah takto rýchlo posunie. Vždy sme boli obaja zástancom toho, že všetko v živote príde vtedy, keď má. A veru aj prišlo. Slovo adrenalín vie v pravom slov zmysle definovať iba žena, ktorá s napätím ciká na tehotenský test, ociká si pri tom celú ruku a potom minútu čaká, koľko čiarok sa objaví. Na tom mojom sa objavili dve. 

Bol február 2017, mala som 20 rokov, 9 mesačný vzťah a zamknutá na malom WC v byte mojich rodičov som neveriacky hľadela na pozitívny tehotenský test. Paradoxne som sa veľmi potešila aj keď som vedela, že nemám v podstate žiadnu istotu, že to všetko dopadne dobre. Prvá vec, ktorej som sa bála, bola reakcia mojej mamy. Celú pubertu mi prízvukovala, aké je ťažké byť mladou mamou (ona sama ma porodila keď mala 21 rokov) a že si mám najprv dokončiť školu. No a škola bola práve tá druhá vec, ktorá ma napadla. Práve som začala denné štúdium na VŠ a keďže som odmalička snívala, že pôjdem raz na vysokú, celkom ma desila predstava sa tohto sna vzdať. Najmenej som sa bála reakcie môjho priateľa. Boli sme síce spolu krátko, ale niečo mi našepkávalo, že moje tehotenstvo prijme lepšie ako ja. Keď som sa spamätala z prvotného šoku, zahladila som stopy na WC a s ukrytým testom utekala do izby. 

Chcela som to priateľovi oznámiť osobne, ale predbehol ma svojou zvedavosťou. Pípla mi od neho správa "No tak čo? Ako ten test?". Hmm..Nevedela som, čo mu napísať a tak som len jednoducho odfotila ten test a poslala som mu fotku. A potom to prišlo.. "ZOBRAZENÉ" a niekoľko nekonečne dlhých minút žiadna odpoveď. Moje myšlienky hneď dostali dramatický rozmer. Super, nabúchal ma a teraz zdrhne. Nechá ma v tom samú. Čo ak ma pošle na potrat? Našťastie som sa mýlila.
"Čakáš dvojičky? Prečo sú tam dve čiarky?" napísal mi v sms asi po 15 minútach. Usmiala som sa, neskutočne mi odľahlo a zároveň som sa zamyslela, či je tak v šoku alebo to myslí vážne. Napísala som mu, že nečakáme dvojičky, že to len znamená, že som na 99% tehotná, ale že kým to nepotvrdí lekár nech si to zatiaľ nechá pre seba. Presne ako som čakala, nasledoval dosť dlhý telefonát , v ktorom ma uisťoval ako sa teší a ako to spolu zvládneme. No a keď prišiel z práce tak samozrejme letel hneď pre mňa a niekoľko hodín sme rozoberali našu budúcnosť.

Hneď na druhý deň som sa vybrala ku gynekológovi, ktorý potvrdil, že sa naša láska rozrastie o jednu malú fazuľku. Pamätám sa ako mi stekali slzy po tvári, keď som tú malú čmuhu videla na ultrazvuku. A ešte lepšie si pamätám, ako stekali slzy po Patrikovej tvári, keď som mu doniesla fotku z ultrazvuku a povedala, že je to oficiálne. Nikdy predtým som ho nevidela šťastnejšieho. Zrazu som sa cítila pripravená a domov som odchádzala s krásnym pocitom, aký cíti len mama, keď nosí svoj poklad v bruchu. 

Ako prvej som to povedala mojej 15 ročnej sestre, na lavičke pred panelákom. Vlastne som jej to nepovedala, len som jej podala do ruky tehotenský test. Chvíľu naň civela a potom vyskočila a začala dosť kričať a nadávat, do toho plakala a vyzerala, že má nejaké kŕče. Pochopila som z toho, že sa teší. Keď sa vysporiadala s nadmernou eufóriou jej tvár zrazu nabrala vážny výraz.
"Mame to ešte nehovor! Musíme niečo vymyslieť lebo ju šľahne!" povedala vydesene. Dohodli sme sa, že si to nechme zatiaľ pre seba až kým nenadíde vhodná chvíľa. Samozrejme, nie je nič nenápadnejšie ako sestra v puberte, ktorá chce zrazu za mňa robiť domáce práce a chodiť miesto mňa do obchodu. :D Preto netrvalo dlho a mama na mňa vyrukovala s otázkou, kedy som mala naposledy menštruáciu. Stáli sme so sestrou v kuchyni pri linke a mama sedela za stolom. Obe nás pozorovala tým jej pohľadom policajta. Moja sestra je ukrutne zlý klamár. V momente celá očervenela a roztriasla sa.
"Veď mala teraz pár dní dozadu, som jej masírovala kríže!" vyhŕkla zo seba. Mama upriamila pozornosť na jej červenú tvár.
"Ja som si nevšimla teda...vždy to na vás vidieť." povedala mama.
"No mala menštruáciu len nejaké 2 dni tuším." zaklincovala to sestra. Už som vedela, že musím s pravdou von, lebo moja sestra vyzerala, že exploduje. A tak som to teda na mamu vybalila. Samozrejme, očakávaná reakcia matky. Že nie som normálna, taká mladá, zničím si život, školu nedokončím, kto to vychová, ešte som si neužila život. Kričala, plakala, hnevala sa. V tichosti som si pobalila veci a odišla spať Patrikovi. Predsalen, moja mama potrebovala vychladnúť.

Na druhý deň som sa s malou dušičkou vrátila domov. Tam ma už čakala mamina vrúcna náruč a slzy šťastia. Ospravedlnila sa mi, že nechcela na mňa kričať, len má o mňa strach a chce aby som bola šťastná. Ale že to spolu zvládneme, že to bude ok a že bude mať vnuka. Vtedy som ešte netušila, že bude mať naozaj vnuka. 

A takto sa odštartoval môj život mamy. Ten najkrajší život, aký som mohla mať. <3