Nomádi. Kočovníci, kočíkovníci a iní nomádi. Krátka úvaha 🙂
Zajtra budeme s M po dlhšom čase doma. Nemáme žiaden plán na výlet a to ma privádza k téme, ktorú mám dlhšie v hlave.
Život v meste je podivná vec. Ľudí je tu množstvo, ale i tak sa človek môže cítiť osamelý. Keď sa narodil M a začali sme „kočíkovaciu“ éru, bolo mi často na potulkách okolo domu akosi otupno. Na ulici som stretávala rovnaké mamičky. Kde tu sme sa na seba usmiali a každá si išla svojím smerom. Ja by som sa často rada i prihovorila, ale prišlo mi to divné. Tak sme sa stretávali na rovnakom ihrisku, niekedy nás bolo i päť a každá sme si sama riadila svoj koč.
Premýšľala som, či sa i tie ostatné mamičky cítia osamelo a prečo sa vlastne nebavíme. Každá sme si pozerali do mobilu a ťukali. Možno by v súčasnej dobe pomohla aplikácia podobná Waze. Na mapke sa zobrazí tvoj kočík s krpcom a ty si nastavíš ikonku. Všetko od „neotravuj“ až po „chcem si pokecať“. Jednoducho mi chýba „kočíkovacia zoznamka“.
Ale... prečo sa vlastne spolu nebavíme tak normálne?
Kočíkovanie bola jedina cinnost,kedy som relaxovala. Pocuvala som muziku,uzivala si pocasie,citala knihu....maly spinkal a mne vobec nechybali mamicky,ktore by sa aj tak bavili o tom istom...spi ti?kojis?prikrmy....dokola dokolaaa dokolaaaa.....Pretoze par pokusov o konverzaciu som dala a olutovala som😂
Oddychla som si a nakrmila dusu umenim. Kocikovanie o samote bol moj liek na nezblaznenie sa
Začni písať komentár...
A mne je tak smutno, ked sama kocikujem v tomto cudzom mesteeee ja by som si hned pokecala 😍