Tiež chodíte s deťmi na cvičenie? Ja som s M začala, keď mal šesť mesiacov. Bola zima, von sa veľmi nedalo a ja som hľadala nejakú aktivitu, ako vypadnúť z domu. Trošku kvôli Miškovi a najmä kvôli sebe ;)

Začali sme teda chodiť do Borov. Rozhodovala som sa pomerne povrchne. Pre neohrabanú matku je v zime možnosť parkovať v garáži veľká pomoc ;) Ale neľutujem. Inštruktorka je milá, je to tam čisté, veľké a stretli sme sa tam fajn skupina mamičiek.  

Začiatky boli rozpačité. Miško nebol zvyknutý na iné deti, takže prvé hodiny boli „oťukávacie“. Trochu sa cvičilo, trochu sa mrnkalo. I keď na hodine nebol práve najaktívnejší, neuveriteľne ho to nakoplo a doma si vždy skúšal nové kúsky. Postupne si zvykol na detičky a vždy sme sa tešili na pondelky.

Pomerne veľká zmena prišla, keď sa naučil loziť. Na začiatku hodiny si len tak sedí a pozoruje deti. Potom sa rozbehne smerom, ktorý on považuje za ten správny a úplne „prdí“ na moje pokusy a lákadlá previesť ho po dráhe, ktorú nám inštruktorka prichystala. Je z neho prvotriedny rebel. Najprv som sa ho neúnavne snažila presvedčiť, ale zbytočne som otrávila nás oboch. Baví ho objavovať si veci podľa seba. Má svoje tempo i myslenie. Síce odcvičíme asi 10 % z celého programu, ale vidím, že sa teší a posúva sa vpred. Zvyká si na chaos, nových kamarátov a vždy sa inšpiruje k novým huncútstvam.

Takže ak sa rozhodujete, či chodiť s drobcom cvičiť, tak to určite vyskúšate. Je to „haluz“ :D

Mám tvorivú slinu. Obrovskú. Rada by som urobila milión vecí. A asi sto som už začala vyrábať. Nedarí sa mi však celkom tak, ako by som si predstavovala. S Miškom máme teraz ťažšie obdobie. Trápi ho spinkanie. Išiel mu von prvý zub, v deviatich mesiacoch. Chodila som ako zombie. Nezriedka sa stávalo, že som uspávala 4 hodiny denne a on prespal dve. Ruky som mala ako opica a môžem sa bez okolkov povedať, že také svaly som na rukách v živote nemala. Neviem si úplne predstaviť, ako budeme pokračovať, ale verím, že to dáme.

Ale o tvorení som chcela. Teraz na to nemám naozaj žiaden priestor. Tak si aspoň hľadám inšpiráciu a vymýšľam, čo by sa dalo urobiť. To je veľmi nebezpečné. Viete, čo všetko v blízkej budúcnosti plánujem?

-       Ušiť Miškovi teepeečko. Už sa mi podarilo zohnať drevené tyče, kúpiť a oprať látku, navrhnúť strih... Na pintereste som našla pár fajn vecí. 

-       Myslím i na seba. Našla som skvelú látku, ktorý som si kúpila na dlhé romantické šaty. Keďže môj letný program vyzerá skôr na behanie po detských ihriskách, plány som zmenila a rozhodla som si ušiť krátky nohavicový overal alias playsuit. Zohnala som na jednom blogu skvelý strih, už mám látku postrihanú...

-       Došiť ešte jedného dinosaura a po troch mesiacoch konečne dať návod na blog

-       V júni ideme na dovolenku a Mišovi by sa hodil softshellový i flísový overal.

-       A vymyslela som si, že mne by sa hodila i nejaká krásna farebná mikina. Zatiaľ sa ale držím a látku som si neobjednala.

A ešte povedzte ako to všetko dokončiť a ešte dať i na blog. Som tvorivá maniačka. Len to chce viac času. Neviete niekto zastaviť svet okolo? Nutne by som potrebovala časopriestorovú bublinu.

Jupí. Dnes je streda a ja mám večer voľno. Celý týždeň sa teším, ako si sadnem do kaviarne a nebudem robiť absolútne nič. A na dnes práve vyšla snežná apokalypsa.

Ale ja som si povedala, že si túto hodinku nenechám ujsť. Tak som sa odvážne vydala 20 centimetrovým dúbravským snehom. Vyzerala som asi ako šialený Yeti. Zasnežená tak, že mi ani kapucňu nebolo vidieť. A nemusím hovoriť, že najbližšia kaviareň je asi tri zastávky od nás a ja som si povedala, že sa prejdem ;) Ale dobre mi to padlo a už popíjam svoje vytúžene nealko pivko.

Dnes sme strávili s Miškom doma. Program sme museli odvolať a tak sme trávili deň upratovaním. Maminky, tiež máte ten pocit, že vás to nenapĺňa? Ja sa v tom stále neviem nájsť. Veľmi rada sa starám o Miška. Ale tie veci okolo domácnosti som vždy brala ako nutné zlo a teraz sa z toho stala náplň mojej práce. Hovorím si: „Načo tie roky školy, driny v zamestnaní a budovaní nejakej „kariéry“. Keby som aspoň pedagogiku študovala“.

Tiež s tým bojujete? Možno nie. Ja som sa vždy snažila byť až priveľmi samostatná a z emancipovanej ženskej sa žienka domáca tak ľahko nestane. A ja pritom ozaj úprimne obdivujem tie baby, ktoré s ľahkosťou vytvárajú teplo rodinného krbu, s láskou pečú koláče a prinášajú pocit domova. Chcela by som to vedieť.

Hádam bude mojim chlapom stačiť láska ;) A možno sa to raz naučím, uvidíme. Máte na to nejaký recept? Dajte :D

Zajtra budeme s M po dlhšom čase doma. Nemáme žiaden plán na výlet a to ma privádza k téme, ktorú mám dlhšie v hlave.

Život v meste je podivná vec. Ľudí je tu množstvo, ale i tak sa človek môže cítiť osamelý. Keď sa narodil M a začali sme „kočíkovaciu“ éru, bolo mi často na potulkách okolo domu akosi otupno. Na ulici som stretávala rovnaké mamičky. Kde tu sme sa na seba usmiali a každá si išla svojím smerom. Ja by som sa často rada i prihovorila, ale prišlo mi to divné. Tak sme sa stretávali na rovnakom ihrisku, niekedy nás bolo i päť a každá sme si sama riadila svoj koč. 

Premýšľala som, či sa i tie ostatné mamičky cítia osamelo a prečo sa vlastne nebavíme. Každá sme si pozerali do mobilu a ťukali. Možno by v súčasnej dobe pomohla aplikácia podobná Waze. Na mapke sa zobrazí tvoj kočík s krpcom a ty si nastavíš ikonku. Všetko od „neotravuj“ až po „chcem si pokecať“. Jednoducho mi chýba „kočíkovacia zoznamka“.

Ale... prečo sa vlastne spolu nebavíme tak normálne? 

Tento raz to nebude o tvorení. Ďurko stráži Miška a mám vychádzku z domu. A čas trošku premýšľať. Túto noc som nemohla spať. Stále mi v hlave bzučalo, ako mi príchod Miška zmenil život. 

Nič nie je ako predtým. A to je na tom super. Každý deň sa usmievam. Spievame si, tancujeme a bláznime sa. A keď mi je smutno alebo som unavená, pozrie na mňa tými veľkými očami a hneď mi je veselšie.

Už nie som ten vážny dospelák. Na veci sa pozerám inak. Nikdy som si nemyslela, že sa dá zažiť toľko zábavy, keď prdíte ústami. Hlavne, keď šoférujete a stojíte na plnej križovatke 🙂 Vtedy asi vyzerám, že som sa zbláznila. Ale pritom so sa iba bláznila.

S Miškom som šťastná.

Myslím, že si opäť raz prečítam Malého princa. Je krásne odhaľovať svoje detské ja. VEĽMI sa teším, čo príde ďalej. 

Joj, už musím bežať domov 🙂

Zatiaľ čaute.