Vianočná návšteva u svokrovcov. Svokru bolí chrbát a akčná švagriná, inak prajná duša, zavelí: "Treba sa rozhýbať, skúsime nordic walking. Ideš s nami?" "Čoby nie," pridám sa. Nemám ani šajnu, čo to je, ale veď chodiť viem, aj dáku túru som už zvládla, sem-tam sa opriem o paličky a bude. Obúvam si čižmy. Švagriná skúseným okom mrkne na 5-centimetrové opätky. "Nemáš tu iné?...Hmm, to zvládneš."
Začíname rozcvičkou na dvore. Deti hneď zhodnotia, že hra počká. Ktovie, kedy nabudúce bude podobné divadlo. Tie najmladšie sa rehocú nahlas, staršie sa distingvovane pootočia. Všetky však zrejme majú šiesty zmysel, lebo ani jedno sa k nám nepridá, keď konečne štartujeme z domu.
Kovové hroty palíc narážajú na asfalt. Rada by som napísala, že jemne cinkajú alebo zvonia. Je to však dunivý monotónny zvuk prenikajúci do každej chalupy. Žiada sa mi zvolať: "Hrnce, misky drótovať!"
Svokra sa pokúsi o menšiu vzburu. "Nemohli by sme s tým začať až v lese za dedinou?" "Nie," odpovedá s úsmevom švagriná. "Potrebujete sa zo začiatku počuť, aby sme vedeli, či idete dobre." Rozmýšľam, či je vzájomný vzťah mojich spolupútničiek naozaj taký idylický, ako som si vždy myslela. Je mi svokry aj ľúto. Predsa len, býva tu od mladosti, každý ju pozná... Hrdinsky mlčky kráča vpred. Rozmýšľam, či sa nemodlí. Ak áno, ašpiruje na sväticu, lebo sme cestou zázrakom nikoho nestretli.
Švagriná pridáva za každým krokom nový pokyn. "Pozerajte vpred, chrbát vystretý, paličky zahadzujte za seba a znova chytajte, paličky nesmú predbehnúť nohy, hýbte ramenami..."
Svokra konštatuje, že už je predsa len staršia osoba, nestíha to všetko. Rozmýšľam, na čo sa vyhovorím ja. Škoda, že nie som tehotná...
Vchádzame do lesa. Cesta stúpa a švagriná pritvrdí: "Musíte sa stále rozprávať." "Ja radšej počúvam," skúsim nesmelo podotknúť. Nútiť introverta neustále rozprávať v spoločnosti viac ako jednej osoby je podľa mňa psychickou obdobou španielskej čižmy.
Švagriná vysvetľuje, že rozprávanie je najlepším indikátorom ideálneho tepu. Nemôžeme odporovať, je vyštudovaná fyzioterapeutka.
Blato strieda chvíľami ľad. Svokra poznamená, že cestu pozná a nikam nevedie, ale švagriná sa nedá obmäkčiť. Stojíme pred rozoraným poľom. Svokra skromne podotkne, že tu predsa len dákych 40 rokov býva a vravela to... Švagriná úkosom fľochne na moje topánky. Zdá sa mi, že ľútostivo. V každom prípade zavelí ísť krížom cez pole. Nohy sa zabárajú do blata až po členky a my poslušne konverzujeme. Hurá, asfaltka! Už nám neprekáža ani hlahol palíc. Sme na asfaltke, ktorá vedie dolu kopcom do dediny!
Švagriná sa pokúsi o pochvalu: "Dobre hádžeš paličky...ale nevystrela si chrbát... chrbát máš krásne vystretý, ale zabudla si pozerať vpred..."
Vítajú nás všetky psy v dedine, ale nami to ani nehne. Rozmýšľam, či fyzické vyčerpanie podobne ako alkohol odbúrava pocit hanby alebo uvoľnené endorfíny zvýšili našu psychickú odolnosť.
Na dvore nás ešte čaká strečing s paličkami. Najmladšie dieťa sa k nám pridáva. Švagriná sa zmiluje, sústredí sa na drobca, chváli jeho výkon a naše chabé pokusy nekomentuje. Dokonca iniciatívne sama umyje zablatené paličky. Vrcholom jej empatie je fakt, že nám nenavrhne, aby sme si pokus zopakovali.
V duchu sa skláňam pred svokrou. Kým ja už vidím svoj zadok na gauči, ona spovedá švagrinú, kde by kúpila také paličky...