Ten pocit, keď uvidíš kabelku, bundu či maskaru, ktorú prosto musíš mať. Bez ohľadu na megaúspešnú odtučňovaciu kúru, ktorou posledný mesiac prešlo tvoje bankové konto. Presne ten pocit sa ma zmocnil, keď kuriér doviezol sánky. Prišiel síce o 2 hodiny skôr ako avizoval, ale čo z toho, keď posledný sneh zišiel pred 2 dňami. A doktor Iľko je presvedčený, že sa ešte oteplí.
Ale kde je vôľa, tam je cesta, a neexistuje problém, ktorý by nevyriešil google. O pol hodiny už snívam nad fotkou relatívne blízkeho kopca, kde sa ešte udržal sneh. Dva prestupy s dvomi deťmi a saňami a následná polhodinová prechádzka by odradili každého súdneho človeka. "Máš iba elegantné čižmy. Sane nemajú šnúru na ťahanie. Mladšie dieťa nemá rado sneh " ozývajú sa posledné zbytky zdravého rozumu.
Všetko márne.
O hodinu... Pod pazuchou ležérne držiac sane, za druhú ruku mladšie dieťa, nastupujeme do prvého autobusu. Na saniach je líščou smyčkou priviazaná horolezecká slučka. Na mojich nohách 7-ročné ošúchané topánky. V ich prípade prastará mantra: "Ešte sa to môže na niečo zísť" vyhrala nad racionalitou zázračného upratovania Marie Kondo.
Blahorečím osudu, že 125 cm dlhé sánky boli vypredané, a musela som sa uspokojiť s kratším, o 2 kg ľahším variantom.
O ďalších 45 minút... Bohatšia aspoň o 10 strieborných vlasov a o pol kila potu ľahšia vystupujem z tretieho autobusu. Mladšie dieťa zhodnotí zimnú rozprávku okolo seba lakonicky: "Nepáči sneh." Polhodinové stúpanie lesnou cestou s naloženými sánkami (náklad predstavuje dieťa "Nepáči sneh") by mohlo do svojho tréningového plánu zaradiť akékoľvek fitko. Lesné ticho tlmí silné emócie. Zmocňuje sa má pokora. Skláňam sa pred Marie Kondo. Mala pravdu. Zošúchané podrážky brutálne prešmykujú. Bonusom sú diery medzi podrážkou a kožou topánok. Ponožky mám mokré ako vecheť.
0 30 minút. Sme v cieli. Červené lúče zapadajúceho slnka zlátia belostný svah. V preklade: máme 15 minút na sánkovanie, ak chceme dôjsť do tmy na zastávku. Rozmýšľam, ako to vysvetlím deťom. Problém sa vyrieši sám. Deti sa po tretej jazde pýtajú domov. Na sánkach sa im páči iba keď idú pomaly. Všetkými dostupnými prostriedkami bojkotujú môj úmysel zviesť sa spolu na zastávku. Na šlapanie sú už príliš unavené. Vzdávam to a idem popri saniach naložených deťmi brzdiac horolezeckou slučkou.
Na zastávke nás privíta blikajúce svetlo autobusu. Ľavé zadné. Čakáme 15 minút na ďalší. 2 minúty pred jeho príchodom zahlási staršie dieťa, že chce cikať. Neskutočné, stihlo to, autobus akurát prichádza. Vtedy sa ozve mladšie. Tiež potrebuje cikať. Keď doloží: "Ale vydržím domov", v duchu ho vybozkávam na obe líca a nakladám nás do vykúreného dopravného prostriedku.
0 hodinu... Sme doma. Muž prichádza z práce. Neverí, že sme sa boli sánkovať.
0 12 hodín. Rozmýšľam, kde vlastne nemám svalovicu. Keby som sa sánkovala 3 razy do týždňa, do konca zimy mám ideálnu postavu. Vonku akurát nasnežilo...