Občas tie najsilnejšie lekcie prídu v najabsurdnejších situáciach...
V priebehu pol hodiny som sa zo stavu zdravá jak repa prehupla do módu chorá jak pes. Zuby cvakajú do taktu mne neznámej, ale evidentne svižnej piesne. Dala by som na seba aj obávaný sveter z valašky a dedkove fusakle, keby boli poruke. Keď telesná tekutina vyprodukovaná obličkami zázračne zmení farbu zo žltej rovno na červenú, prinúti má to k akcii.
Moja doktorka končí o pol hodiny a pohotovosť ešte zatvorená. Ja v práci. Za pokus to stojí, poviem si a vyberiem sa, teda skôr vyplazím sa, k doktorke. Keď tam nebude, bývam 5 minút od nej, aspoň si ľahnem, kým sa bude dať ísť na pohotovosť. Hmmm, ľahnem v tomto prípade predstavuje eufemizmus pre periodické opakovanie 2 činností, pobytu na WC a chvíľou zbierania odvahy na tento pobyt, pričom perióda sa kráti s pribúdajúcim časom.
Nestihla som. Teda doktorku, ale mám šancu stihnúť u nej záchod, čo v mojom prípade tiež nie je na zahodenie. Do čakárne prichádzam až po druhej. Napodiv, vnútri sedia dvaja ľudia. S malou dušičkou sa pýtam sestričky, či by ma ešte zobrali alebo mám ísť na pohotovosť. "Nech mi vynadajú, ale nech ma zoberú, nech mi dajú zaplatiť vyšetrenie po ordinačných hodinách, ale nech ma zoberú," šepcem si podivnú modlitbu. Zobrali!!!
Doktorka je dôkladná, žiadne vyšetrenie z rýchlika, je tu na 100% iba pre mňa. Na dokonale čistý záchod má dokonca vystrojila toaletným papierom. Neplatila som ani cent. Ale čo má úplne dostalo, za celý čas neprehodila jedinú narážku na tému, kedy som prišla, že robí cez čas, ako si to pacienti predstavujú, že má toho veľa, je unavená...
Domov som sa doplazila s drgotajúcimi zubami a trikrát preštrikovanými nohami, ale maximálne šťastná a vďačná. Mám v sebe okrem antibiotík viac materiálu na premýšľanie ako po dobrej knihe alebo výstižnej kázni.
Keď A, tak aj B... Keď sa rozhodnem pre niekoho obetovať, už mu nepredhadzovať na oči, koľko má to stálo. Keď pustím muža von, už sa nesťažovať, aké boli deti medzitým protivné. Byť tu na 100% pre človeka, ktorý práve stojí predo mnou. Neviem, či to dám... Najhoršia bolesť už prešla, ale v duchu stále "smekám klobouk".