Nechce sa mi. Nechce sa mi trepať na námestie s dvomi malými deťmi. Ale pôjdem. Pretože chcem žiť v štáte, kde korupcia, plagiátorstvo, zastrašovanie a mafia nebudú normou. Nerobím si ilúzie, že prestanú existovať. Chcem len žiť v krajine, kde tieto javy nebudú chápané a súdené ako súčasť bežného spoločenského folklóru, ale ako trestný čin.
V krajine, kde môže profesor bez strachu povedať: "Je to plagiát." Policajt: "Je to zločin." Chlapec na námestí: "Cisár je nahý." Bez toho, aby ich potom vyšetrovala NAKA.
A takúto krajinu chcem aj pre svoje deti. Možno nič nezmeníme. Ale idem na námestie, aby som sa o 15 rokov mohla svojim deťom pozrieť do očí, keď sa spýtajú, kde som vtedy bola ja. Či som sa aspoň pokúsila niečo urobiť. Aby som sa pred zrkadlom mohla pozrieť do očí sama sebe.
Nie, protestné zhromaždenie nie je ideálne miesto pre deti. Ale je ním teraz náš štát?