"Liečiť sa, čo najviac ležať v posteli, ráno si pospať, oddychovať," slová doktorky vo mne vyvolali predstavu raja. Ani Danteho verše o nebi, či videnie svätého Hieronyma, sa nechytajú na jej slová. Tej predstave sa nedá odolať. A tak som sa dala vypísať na svoju prvú PN.
Počas choroby zvyčajne robím z domu, ale teraz ma presvedčila. Žiadny služobník Alaha by sa viac netešil na rajskú záhradu plnú hurisiek ako ja na PN. Peniaze som oželela. Týždňový wellnes mi predsa stojí za osminu výplaty. Budem čítať knihy, piť teplý čaj, počúvať hudbu, spať... O tomto predsa snívam už od narodenia prvého dieťaťa. A teraz mám prísľub rajskej blaženosti v rukách, čierne, teda vlastne zelené, na bielom.
Cesta k rajskej bráne je však tŕnistá a nedosiahne ju každý... Už večer dostalo staršie dieťa teplotu. Utešujem sa myšlienkou, že mať doma iba jedno dieťa je predsa skoro ako dovolenka. Ale ľahšie prejde ťava uchom ihly ako ja nebeskou bránou... Holt, v strede som sa zasekla. Asi to bude zabudnutými kilami z druhého tehotenstva. Mladšie dieťa začalo kašľať.
A tak sa začal raj. Deťom. Tešia sa, že nemusia ísť do škôlky. Únava z choroby im nedovoľuje upratovať po sebe hračky. A ja? Všetko je takmer ako v mojom sne. Čítam knihy...o Tomášovi a jeho priateľoch, počúvam hudbu...zo Spievankova, varím teplé čaje, a počas nočného merania teploty snívam o spánku. Moja lojalita k firme rastie raketovým tempom. Nedočkavo odrátavam dni, kedy sa môžem vrátiť do práce.

Cestujte ekologicky, ekonomicky, (n)ekonečne dlho. Vyskúšajte Tatry vlakom. V úzkom objatí prírody aj spolucestujúcich. O zážitky máte postarané ešte skôr, ako dorazíte na dovolenku. Tu je ten náš.
Kúpiť miestenky hodinu pred odchodom nedeľného rychlika je rovnako pravdepodobné ako zoznámiť sa na Štrbskom plese s Yetim. Ale mama má vždy plán B. Tým bol osobák odchádzajúci 15 minút pred rýchlikom. Nakoniec po rozhodovaní hodnom Hamleta vyhrala alternatíva C, posledné 2 miesta v Regiojete s deťmi na kolenách.
Aká malicherná bola dilema ABC sa ukázalo v Ružomberku. Tu sa svorne stretli rýchlik A, osobák B a súkromný dopravca C. Dokonca priateľsky počkali aj na rýchlik D, ktorý vyrazil 2 hodiny po nich. Pred nami sa vykoľajil rušeň. Slušne nám oznámili, že o niekoľko hodín dlhšie si môžeme užiť stanicu v Ružomberku a náš dopravný prostriedok.
Doteraz neviem, či za to mohla rýchla a pravdivá informácia, jedna šalená veselá východňárka vo vozni, ustavične do uší dobiedzajúce slušné Slovensko alebo sám Soros v prestrojení, ale... nič sa nestalo. Nik v našom vozni si nepotreboval uľaviť anatomickými ani náboženskými zvolaniami na adresu dopravných spoločností využívajúcich koľaje, ničí svet sa pre meškanie nezrútil. Zrútili sa iba bariéry medzi nami.
Ľudia si svorne vybavovali náhradnú dopravu, východňárka zahrala s našimi deťmi v uličke pexeso, pri úspešnom odchode o zhruba 3,5 hodiny sme si spontánne zatlieskali a mladý pár oproti nám súťažil s deťmi, kto prvý uvidí cestou aké zvieratko. Všetku frustráciu sme vybili smiechom. Znie to ako príbeh zo Strážnej Veže a chýba len tradičná ilustrácia zobrazujúca leva v nevinnej hre s jahniatkom na iskrivozelenej trávičke. Ale bolo to tak.
Niekedy prosto stačí malý podnet na cestu od frustrácie k smiechu, od spoločnej nepríjemnosti k príjemnému spoločenstvu, od ľudí, ktorí riešia svoj problém, k ľuďom, ktorých zaujíma osud rušňovodiča vykoľajenej lokomotívy. Prežil.

Vystrihovačka - spod schránky
Obľubujete reklamné letáky? Jablká, na ktorých ešte nestihla zaschnúť rosa, mäso tak čerstvé, že by ste sa nečudovali, keby začalo krochkať či kotkodákať. Symbióza majstrovstva photoshopu a prírody - a to všetko za neuveriteľné ceny... Vytlačené na papieri v čase, keď je všetko na webe. Keď tí uvedomelejší už aj krumple radšej škrabú nad miskou či starým hrncom. V tom čase sa spod schránky na náš stôl prepracovali letáky.
Jedného krásneho dňa vtedy dvojročná dcérka pochopila, ako pracovať s nožnicami. Nastrihala pexeso. Hrdosť nad jej šikovnosťou, získaných 5 minút pokoja na kávu a jej neskonalé nadšenie ma donútili hľadať ďalšie pexeso. A keď už žiadne nebolo, nakresliť jej ho. S rastúcou praxou drobca sa pomer práce (moje kreslenie verzus jej strihanie) otočil rýchlejšie ako skóre v zápase s Kanadou - samozrejme v môj neprospech. Na kávu už nebol čas. Osvietilo má, že teraz by mohol kresliť muž a ja som sa vyparila do obchodu.
Muža som našla vegetiť pri káve, ceruzky sa ani nedotkol. Úlohu vyriešil s typicky mužskou kreativitou. Poznáte, ten typ kreativity, ktorý rastie exponenciálne s možnosťou zjednodušiť si úlohu a získať čas pre seba. Dcérke dal reklamný leták nemenovaného reťazca. Dieťa nadšene vystrihovalo šunku, banány a chladené kurence. Kam sa hrabe nejaké pexeso! Neskôr mi začala vystrihnutý tovar predávať. Zapojil sa aj starší syn. Neverila by som, ale obe deti to baví už asi rok.
Pomedzi letáky postrihali more klasických vystrihovačiek, jedno tričko aj otravné vlasy, ktoré mama odmietla skrátiť, ale ich láska k letákom nepoľavila. Za tú chvíľu hanby pri schránke to stojí. Detské nadšenie totiž pripomína maniere dôchodcov z čias najväčšej slávy tejto formy marketingu - z každého druhu ideálne aj v čo najväčšom množstve. Čo človek nespraví pre dieta... Len radšej nerozmýšľam, čo si o nás myslia susedia🙂

Občas tie najsilnejšie lekcie prídu v najabsurdnejších situáciach...
V priebehu pol hodiny som sa zo stavu zdravá jak repa prehupla do módu chorá jak pes. Zuby cvakajú do taktu mne neznámej, ale evidentne svižnej piesne. Dala by som na seba aj obávaný sveter z valašky a dedkove fusakle, keby boli poruke. Keď telesná tekutina vyprodukovaná obličkami zázračne zmení farbu zo žltej rovno na červenú, prinúti má to k akcii.
Moja doktorka končí o pol hodiny a pohotovosť ešte zatvorená. Ja v práci. Za pokus to stojí, poviem si a vyberiem sa, teda skôr vyplazím sa, k doktorke. Keď tam nebude, bývam 5 minút od nej, aspoň si ľahnem, kým sa bude dať ísť na pohotovosť. Hmmm, ľahnem v tomto prípade predstavuje eufemizmus pre periodické opakovanie 2 činností, pobytu na WC a chvíľou zbierania odvahy na tento pobyt, pričom perióda sa kráti s pribúdajúcim časom.
Nestihla som. Teda doktorku, ale mám šancu stihnúť u nej záchod, čo v mojom prípade tiež nie je na zahodenie. Do čakárne prichádzam až po druhej. Napodiv, vnútri sedia dvaja ľudia. S malou dušičkou sa pýtam sestričky, či by ma ešte zobrali alebo mám ísť na pohotovosť. "Nech mi vynadajú, ale nech ma zoberú, nech mi dajú zaplatiť vyšetrenie po ordinačných hodinách, ale nech ma zoberú," šepcem si podivnú modlitbu. Zobrali!!!
Doktorka je dôkladná, žiadne vyšetrenie z rýchlika, je tu na 100% iba pre mňa. Na dokonale čistý záchod má dokonca vystrojila toaletným papierom. Neplatila som ani cent. Ale čo má úplne dostalo, za celý čas neprehodila jedinú narážku na tému, kedy som prišla, že robí cez čas, ako si to pacienti predstavujú, že má toho veľa, je unavená...
Domov som sa doplazila s drgotajúcimi zubami a trikrát preštrikovanými nohami, ale maximálne šťastná a vďačná. Mám v sebe okrem antibiotík viac materiálu na premýšľanie ako po dobrej knihe alebo výstižnej kázni.
Keď A, tak aj B... Keď sa rozhodnem pre niekoho obetovať, už mu nepredhadzovať na oči, koľko má to stálo. Keď pustím muža von, už sa nesťažovať, aké boli deti medzitým protivné. Byť tu na 100% pre človeka, ktorý práve stojí predo mnou. Neviem, či to dám... Najhoršia bolesť už prešla, ale v duchu stále "smekám klobouk".

List do minulosti (alebo čo som potrebovala počuť pred piatimi rokmi)

Neboj sa, si tá najlepšia mama pre svoje dieťa. Ono naozaj nepotrebuje dokonalú mamu. Potrebuje teba. Lebo ani ono nebude dokonalé, hoci určite tak vyzerá.
Potrebuje mamu, ktorá sa snaží. Potrebuje vidieť svoju cholerickú mamu, ako odíde do izby, trieska do vankúša a potom pokojne pokračuje v riešení problému. Potrebuje vidieť svoju ustráchanú mamu, ako dvakrát obíde predajňu, ale nakoniec vojde a asertívne reklamuje pokazené mäso.
Lebo aj ním lomcuje ohromný hnev, keď mu súrodenec zoberie hračku. Aj ono sa bojí poprosiť na ihrisku cudzie dieťa o kýblik a lopatku. Je fajn vidieť, že mama sa cíti podobne. A aj keď to pre ňu nie je jednoduché, ide vzniknuté situácie riešiť.
A občas potrebuje vidieť aj mamu, ktorá vo svojej snahe zlyhá. Môžeš robiť chyby. Ba vlastne musíš robiť chyby. Pretože si človek. A pretože tvoje dieťa potrebuje vedieť, že aj ono môže urobiť chybu. Že je to normálne.
Uvidí napríklad to, že ti prasknú nervy a bezdôvodne naň nakričíš. Ale zažije aj, čo spravíš potom. Bude cítiť objatie, počuť prepáč, že som na teba kričala. Nebolo to správne. Viem, že si nič zlé nespravil. Ľúbim ťa a vždy ťa budem ľúbiť.
A tak sa aj ono naučí, že keď niečo zvrže, nemusí hádzať flintu do žita. Že aj mama to minule zvrzala. Že ti môže povedať prepáč a objať ťa. A rozhodnete sa, že si spolu spravíte nové, krásne ráno a budete sa zase snažiť, aby ste sa spolu cítili dobre.

Výchovná pomôcka... z čajovne
Asi každý má doma nejakú obľúbenú vychytávku. Toto je moja. Čajové hodiny (3,4,5 minút). Odporúčam. Niežeby som na materskej pravidelne relaxovala pri perfektne pripravenom a presný počet minút luhovanom sypanom čajíku. Relaxujem samozrejme pri čerstvo upraženej a pomletej káve🙂
Ale ak sa vám doma občas stane, že chvíľa určená na hranie sa stane chviiiiiíľou, keď príde na obliekanie a o 5 minút treba ísť do škôlky znamená, že je ešte čas pohrať sa s legom, možno sa zíde aj vám. Pre malé deti 5 minút znamená toľko, čo pre nás Planckov čas (česť výnimkám).
Situácie, ktoré nám hodiny uľahčili:
1. Keď sa deťom nechce vyliezť z vane alebo sa chcú ešte hrať v izbe, dohodneme sa, že sa ešte môžu kúpať, kým prejdú jedny presýpacie hodiny. Sami si vyberú, ktoré. Vidia, ako čas pomaly plynie, neukončím hru naraz.
2. Keď ide ráno obliekanie pomaly... Kto predbehne ráno hodiny, bude mať čas sa ešte chvíľu pohrať.
3. Keď máme do odchodu z domu alebo na oblečenie naozaj len 5 minút, oznámim, že keď prejdú biele hodiny, musíme ísť.
4. Keď sa im zdá, že v izbe je veľa upratovania a nechce sa im. Dohodneme sa, že sa bude upratovať len jedny biele hodiny, ale riadne. Keď vidia, koľko sa toho stihlo za 5 minút, často si pýtajú druhé hodiny na upratovanie, aby už bolo všetko pekné.
5. Sami si občas robia súťaž pri prezliekaní do pyžama, ktoré hodiny predbehnú.
6. Niekedy sa im nechce súťažiť s nikým. "Nenos hodiny, my sa aj tak rýchlo oblečieme."
7. Keď chcem 5 minút pre seba, dám im hodiny, keď prejdú, môžu zase dôjsť za mnou.
8. Hodiny sú fajn, keď sa deti chcú dohodnúť a spolupracovať. Dieťaťu, ktoré do škôlky, do obchodu alebo na návštevu ísť nechce, sú hodiny ukradnuté. Pretáča ich, ako chce. Alebo ich niekde šmarí. Sú ale prekvapivo odolné🙂 A po rozobratí sa dajú znova poskladať.
9. Ak chcete, podeľte sa s vašou obľúbenou vychytávkou.

Vianočná návšteva u svokrovcov. Svokru bolí chrbát a akčná švagriná, inak prajná duša, zavelí: "Treba sa rozhýbať, skúsime nordic walking. Ideš s nami?" "Čoby nie," pridám sa. Nemám ani šajnu, čo to je, ale veď chodiť viem, aj dáku túru som už zvládla, sem-tam sa opriem o paličky a bude. Obúvam si čižmy. Švagriná skúseným okom mrkne na 5-centimetrové opätky. "Nemáš tu iné?...Hmm, to zvládneš."
Začíname rozcvičkou na dvore. Deti hneď zhodnotia, že hra počká. Ktovie, kedy nabudúce bude podobné divadlo. Tie najmladšie sa rehocú nahlas, staršie sa distingvovane pootočia. Všetky však zrejme majú šiesty zmysel, lebo ani jedno sa k nám nepridá, keď konečne štartujeme z domu.
Kovové hroty palíc narážajú na asfalt. Rada by som napísala, že jemne cinkajú alebo zvonia. Je to však dunivý monotónny zvuk prenikajúci do každej chalupy. Žiada sa mi zvolať: "Hrnce, misky drótovať!"
Svokra sa pokúsi o menšiu vzburu. "Nemohli by sme s tým začať až v lese za dedinou?" "Nie," odpovedá s úsmevom švagriná. "Potrebujete sa zo začiatku počuť, aby sme vedeli, či idete dobre." Rozmýšľam, či je vzájomný vzťah mojich spolupútničiek naozaj taký idylický, ako som si vždy myslela. Je mi svokry aj ľúto. Predsa len, býva tu od mladosti, každý ju pozná... Hrdinsky mlčky kráča vpred. Rozmýšľam, či sa nemodlí. Ak áno, ašpiruje na sväticu, lebo sme cestou zázrakom nikoho nestretli.
Švagriná pridáva za každým krokom nový pokyn. "Pozerajte vpred, chrbát vystretý, paličky zahadzujte za seba a znova chytajte, paličky nesmú predbehnúť nohy, hýbte ramenami..."
Svokra konštatuje, že už je predsa len staršia osoba, nestíha to všetko. Rozmýšľam, na čo sa vyhovorím ja. Škoda, že nie som tehotná...
Vchádzame do lesa. Cesta stúpa a švagriná pritvrdí: "Musíte sa stále rozprávať." "Ja radšej počúvam," skúsim nesmelo podotknúť. Nútiť introverta neustále rozprávať v spoločnosti viac ako jednej osoby je podľa mňa psychickou obdobou španielskej čižmy.
Švagriná vysvetľuje, že rozprávanie je najlepším indikátorom ideálneho tepu. Nemôžeme odporovať, je vyštudovaná fyzioterapeutka.
Blato strieda chvíľami ľad. Svokra poznamená, že cestu pozná a nikam nevedie, ale švagriná sa nedá obmäkčiť. Stojíme pred rozoraným poľom. Svokra skromne podotkne, že tu predsa len dákych 40 rokov býva a vravela to... Švagriná úkosom fľochne na moje topánky. Zdá sa mi, že ľútostivo. V každom prípade zavelí ísť krížom cez pole. Nohy sa zabárajú do blata až po členky a my poslušne konverzujeme. Hurá, asfaltka! Už nám neprekáža ani hlahol palíc. Sme na asfaltke, ktorá vedie dolu kopcom do dediny!
Švagriná sa pokúsi o pochvalu: "Dobre hádžeš paličky...ale nevystrela si chrbát... chrbát máš krásne vystretý, ale zabudla si pozerať vpred..."
Vítajú nás všetky psy v dedine, ale nami to ani nehne. Rozmýšľam, či fyzické vyčerpanie podobne ako alkohol odbúrava pocit hanby alebo uvoľnené endorfíny zvýšili našu psychickú odolnosť.
Na dvore nás ešte čaká strečing s paličkami. Najmladšie dieťa sa k nám pridáva. Švagriná sa zmiluje, sústredí sa na drobca, chváli jeho výkon a naše chabé pokusy nekomentuje. Dokonca iniciatívne sama umyje zablatené paličky. Vrcholom jej empatie je fakt, že nám nenavrhne, aby sme si pokus zopakovali.
V duchu sa skláňam pred svokrou. Kým ja už vidím svoj zadok na gauči, ona spovedá švagrinú, kde by kúpila také paličky...

Ten pocit, keď uvidíš kabelku, bundu či maskaru, ktorú prosto musíš mať. Bez ohľadu na megaúspešnú odtučňovaciu kúru, ktorou posledný mesiac prešlo tvoje bankové konto. Presne ten pocit sa ma zmocnil, keď kuriér doviezol sánky. Prišiel síce o 2 hodiny skôr ako avizoval, ale čo z toho, keď posledný sneh zišiel pred 2 dňami. A doktor Iľko je presvedčený, že sa ešte oteplí.
Ale kde je vôľa, tam je cesta, a neexistuje problém, ktorý by nevyriešil google. O pol hodiny už snívam nad fotkou relatívne blízkeho kopca, kde sa ešte udržal sneh. Dva prestupy s dvomi deťmi a saňami a následná polhodinová prechádzka by odradili každého súdneho človeka. "Máš iba elegantné čižmy. Sane nemajú šnúru na ťahanie. Mladšie dieťa nemá rado sneh " ozývajú sa posledné zbytky zdravého rozumu.
Všetko márne.
O hodinu... Pod pazuchou ležérne držiac sane, za druhú ruku mladšie dieťa, nastupujeme do prvého autobusu. Na saniach je líščou smyčkou priviazaná horolezecká slučka. Na mojich nohách 7-ročné ošúchané topánky. V ich prípade prastará mantra: "Ešte sa to môže na niečo zísť" vyhrala nad racionalitou zázračného upratovania Marie Kondo.
Blahorečím osudu, že 125 cm dlhé sánky boli vypredané, a musela som sa uspokojiť s kratším, o 2 kg ľahším variantom.
O ďalších 45 minút... Bohatšia aspoň o 10 strieborných vlasov a o pol kila potu ľahšia vystupujem z tretieho autobusu. Mladšie dieťa zhodnotí zimnú rozprávku okolo seba lakonicky: "Nepáči sneh." Polhodinové stúpanie lesnou cestou s naloženými sánkami (náklad predstavuje dieťa "Nepáči sneh") by mohlo do svojho tréningového plánu zaradiť akékoľvek fitko. Lesné ticho tlmí silné emócie. Zmocňuje sa má pokora. Skláňam sa pred Marie Kondo. Mala pravdu. Zošúchané podrážky brutálne prešmykujú. Bonusom sú diery medzi podrážkou a kožou topánok. Ponožky mám mokré ako vecheť.
0 30 minút. Sme v cieli. Červené lúče zapadajúceho slnka zlátia belostný svah. V preklade: máme 15 minút na sánkovanie, ak chceme dôjsť do tmy na zastávku. Rozmýšľam, ako to vysvetlím deťom. Problém sa vyrieši sám. Deti sa po tretej jazde pýtajú domov. Na sánkach sa im páči iba keď idú pomaly. Všetkými dostupnými prostriedkami bojkotujú môj úmysel zviesť sa spolu na zastávku. Na šlapanie sú už príliš unavené. Vzdávam to a idem popri saniach naložených deťmi brzdiac horolezeckou slučkou.
Na zastávke nás privíta blikajúce svetlo autobusu. Ľavé zadné. Čakáme 15 minút na ďalší. 2 minúty pred jeho príchodom zahlási staršie dieťa, že chce cikať. Neskutočné, stihlo to, autobus akurát prichádza. Vtedy sa ozve mladšie. Tiež potrebuje cikať. Keď doloží: "Ale vydržím domov", v duchu ho vybozkávam na obe líca a nakladám nás do vykúreného dopravného prostriedku.
0 hodinu... Sme doma. Muž prichádza z práce. Neverí, že sme sa boli sánkovať.
0 12 hodín. Rozmýšľam, kde vlastne nemám svalovicu. Keby som sa sánkovala 3 razy do týždňa, do konca zimy mám ideálnu postavu. Vonku akurát nasnežilo...

Ako privolať Vianoce

Včera som deťom dala klasický čokoládkový adventný kalendár s klasickým vysvetlením: "Každý deň otvoríte jedno okienko a keď zjete poslednú čokoládku, budú Vianoce."
Staršie dieťa poslušne zjedlo prvú čokoládku a za chvíľu za mnou zhrozene beží žalujúc na sestru: "Mami, ona už otvorila aspoň 4 okienka a všetky zjedla!"
Maškrtné dieťa má odzbrojí absolútne nevinným pohľadom a vetou: "Veď ty povedala, keď všetko spapáme, budú Vianoce."
Keby som prišla o 5 minút neskôr, už sme mohli mať Vianoce🙂

Prečo nečítať Hitchcocka alebo najstrašidelnejší zážitok na materskej

Alfred Hitchcock. Príjemné zimomriavky. Kniha, pri ktorej sa rada bojím. Ale iba keď je muž hneď vedľa mňa. Jeden z najlepších je príbeh o nákladiaku s torzom nahej výkladovej figuríny. Jeho vodič v noci hľadá časti mŕtveho tela pod zámienkou, že zháňa stratené kusy figuríny.
Obyčajné poobedie mamy na materskej. Panelák s dvomi bytmi na spoločnej chodbe. Chodba je tmavá, maličké okno veľa nezmôže. Vedľa býva susedka aktívna v materskom centre aj v mestskej časti. Na chodbe si často odkladá prepravky s vecami.
Máličko nevyspatá (kombinácia dieťa:kniha 90:10) otváram dvere na chodbu. Chcem si z kočíka vybrať deku. O susedovie botník sa ležérne opiera bezvládne nahé ženské telo. Bez ruky. Nekričím, neplačem, prosto vrieskam. Nie je to strach, je to hrôza. Je mi jedno, že zobudím krvopotne uspaté dieťa. Jediné, čo vnímam, je mŕtvola. Ponižujúco nahá a bezmocná. Holohlavá. Po minúte revu si uvedomím, že predo mnou je vyzlečená figurína. Vrieskam ešte dve minúty, kým mi dôjde, že to nie je tá figurína z hororu.
Doma už vrámci dozvukov iba tíško revem s čerstvo zobudeným drobcom. Hitchcocka schovávam za knihy tak, aby som ho najmenej rok nemohla nájsť. V kúpeľni porátam nové šedivé vlasy a dumám, akú značku farby si zaobstarám. Zvažujem návštevu knižnice. Hitchcock a detektívky naozaj nie sú vhodná literatúra pre matku na materskej. Červená knižnica však nie je moja šálka kávy. Zajtra si trúfnem maximálne na Mravce sa nedajú a Zajka Bojka.

Nechce sa mi. Nechce sa mi trepať na námestie s dvomi malými deťmi. Ale pôjdem. Pretože chcem žiť v štáte, kde korupcia, plagiátorstvo, zastrašovanie a mafia nebudú normou. Nerobím si ilúzie, že prestanú existovať. Chcem len žiť v krajine, kde tieto javy nebudú chápané a súdené ako súčasť bežného spoločenského folklóru, ale ako trestný čin.
V krajine, kde môže profesor bez strachu povedať: "Je to plagiát." Policajt: "Je to zločin." Chlapec na námestí: "Cisár je nahý." Bez toho, aby ich potom vyšetrovala NAKA.
A takúto krajinu chcem aj pre svoje deti. Možno nič nezmeníme. Ale idem na námestie, aby som sa o 15 rokov mohla svojim deťom pozrieť do očí, keď sa spýtajú, kde som vtedy bola ja. Či som sa aspoň pokúsila niečo urobiť. Aby som sa pred zrkadlom mohla pozrieť do očí sama sebe.
Nie, protestné zhromaždenie nie je ideálne miesto pre deti. Ale je ním teraz náš štát?