Trochu škodoradosti zo života akurát sme to dnes spomínali zo susedou: V jedno letné ráno čakám na autobus do prace aj zo susedou na zastavke sa zarozprávame o deťoch čo a ako nastupíme do autobusu v rozprávaní sa prejde k tomu že si deťi nevažia hračky a ako mi malá robila z bábik Marie Antoanety s odseknutou hlavou ..bez toho nemohla bábika ani byť.A čas do práce rýchlejšie uteká a zrazu tesne pred zástavkou hovorím susede ty nevystupuješ ako sa tak stihla spamätať z vystupovania chúda zakopla v autobuse o schod a natiahla sa na podlahe ako handra ale najhoršie z toho v všetkého bolo že pri tom páde stihla dať kabelkou po ústach aj blísko sediacej tetuške.Chúda ani sa pri tom vystupovaní jéj nestihla ospravedlniť tak rýchlo utiekla z toho autobusu.Ale za nu som to vyriešila ja .Tetuška sa tvárila že to sa stáva ale smiala sa na néj po celú dobu až kým sme nevystúpili obidve na konečnéj .Po obede ked došla z roboty ma už čakala že aká to bola hanba .No nič sa nikomu nestalo ale škodoradosť najväčšia radosť ešte aj teraz sa smejeme na tom ako jéj vyletela kabelka...