Asi pred mesiacom sa u nás v škole vyskytla mačička. Mladá mačka. Dobíjala sa dovnútra, skákala na kľučku, plakala za dverami. Bolo mi jej veľmi ľúto. Písala som sa socialne siete, skupiny nášho mesta, komu sa stratila, prípadne kto by ju chcel. Získala som veľa lajkov, čo mi prišlo choré. Nepomohli ani mne, ani mačičke- tie lajky. Inak žiadna ozva. Kŕmila som ju a dúfala, že po vyučovaní odíde. Na tu kľučku skákala, plakala tam celé doobeda. Mala som službu vo vestibule. Až mi srdce trhal ten plač. Aj som ju chvíľu hladkala, snáď sa upokojí, odbehne. Je krotká, prítulná, milá. Sama by som si ju vzala, lenže mám fenku, ktorá mačky nemá rada. Bývam v byte. Obvolala som kadekoho. Nič. Mačička si zvykla. Už na kľučku neskáče, dnu sa nedobíja. Krmime ju s kolegyňou, deti jej nosia desiatu(stredoškoláci) keď sa chcú vyšmyknúť na cigaretu, odvolávajú sa, že mačičke je dlho, isto je hladná.. Takže mesiac máme školskú mačku.. Nasťahovala sa do živého plota. Otvoria sa vchodové dvere, stačí povedať: Čiči poď. A už je pri nohách. Dnes som bola na obede, hľadala ma sekretárka, že mám návštevu, staršia pani, hovorí čosi o mačke a sekretarka netuší čo. Prisla som na sekretariat. Bola tam postarka, strcila mi do rukypsiu salamu a vraj vie, ze krmim tu rysavo sedu mačičku, tak nech má dost jedla. Či jej môže najst domov, lebo ako postarka pozna vela ludi, urcite najde. Taku ra utobila