Únava materiálu.

Zase som raz bola vytočená do bledomodra. Mala som pocit, že to skrátka nedáme tak, aby sme zachovali mentálne aj fyzické zdravie všetkých zúčastnených.

Bábätká momentálne fungujú v režime, že v čase, kým sú hore, lietame za nimi a snažíme sa striedavo zabrániť zániku ich existencie, alebo vecí, ktoré majú práve v rukách. Nič nepomáha, aby sa situácia zlepšila. Čítame knižky, chodíme von, rozprávame sa, skúšame loptičky hádzať, autíčka púšťať, lego skladať, veže z kociek stavať,… nič. Knihy sú síce zaujímavé, ale čítajú všetkými zmyslami, takže knihy sa pomaly míňajú. Minule ma už Miš prosila, aby som im už nedávala jednu knihu, pretože ju má rada a už ju natrhli.

Všetko končí v ústach. Všetko. Vrcholom jemnej motoriky je, že dve legové kocky rozpoja, ale iba na to, aby si ich napchali do gágora a oslintané zahodili. To isté s ceruzkami pri trápnom a úplne zbytočnom pokuse kresliť.

Naše aktivity vyzerajú tak, že ich po spaní (či už rannom, alebo cez deň) vypustím, Ivuša si všimne, že som nechala v kuchyni šamlík (bez neho by som nenavarila), tak sa začne naň liepať a sťahovať veci z linky, zo stola a verím tomu, že keby mala príležitosť, skontroluje aj sporák. Keď šamlík nie je k dispozícii, postačia lanká na žalúziách, iskra na sporáku, rúra, psia voda, košík s pečivom…a to sme len v kuchyni. Márne som im vyhradila zásuvku a poličku, ktoré „môžu“. V obývačke toho moc nemajú čo zničiť, iba ak neusledujem notebook, mobil, tablet, diaľkáče od televízie a prípadne nejaké dekorácie. Tie som síce postupne zbalila, čím som uvoľnila miesto na parapete, tak na ňu vyliezajú a šklbú žalúzie.

Krízová je ešte kúpeľňa. Tiež je tam šamlík, ale tentokrát Mišelin. Dočiahnu len tak-tak, visia na umývadle a chniapu kade tade. Vyzerá to strašne krkolomne. Radi ochutnávajú zubné kefky všetkých členov domácnosti. Štyri zuby vyfluorované jedna radosť. Jasné, že ich učím, ktoré sú tie ich a oni to aj veľmi dobre vedia. Vyberú si ich iba vtedy, keď sa veľmi krivo pozerám.

Samozrejme, že na všetky rizikové miesta majú senzor, a vždy presne vedia kedy sú dostupné. Mne senzor, kedy sa idú zabiť chýba, tak lietam hore dole a robím čo sa dá. Deti síce zatiaľ žijú, ale bez následkov to nie je.

Cítim sa vyhorená a unavená, nevidím u nich žiaden pokrok. Skúšam rôzne metódy, skúšam to podobrotky, skúšam to pozlotky, ale všetko funguje asi tak 3,5 sekundy. Mám pocit, že im venujem svojím spôsobom viac ako Mišute v ich veku, ale výsledky kde nič, tu nič.

Nikdy som nesúhlasila s matkami, ktoré všetko skrývali, vykladali, zatvárali, ohradzovali, aby decko nespôsobilo žiadnu pohromu, ale pomaly začínam byť taká aj ja. Niekedy už fakt nevládzem byť v stále strehu. Aj vojnu s vianočnou výzdobou som prehrala a najkrehkejšie ozdoby som dala z dosahu. Ako zvyčajne, hľadám chybu v sebe, ale už fakt neviem, čo vymyslieť, aby sa nejak pohli ďalej.

Stále si pamätám ako som nadšene konštatovala, že s Miš to od roka začalo byť super. Už bola partner do diskusie a dalo sa s ňou dohodnúť. Kedy skonštatujem niečo podobné s týmito..?

Viem, že zo mňa hovorí únava a bezmocnosť. (Asi) naivne som si myslela, že keď pôjdem na chvíľu do práce, tak sa vrátim v stave podobnom nirváne a nekonečnej tolerancie na ich vyvádzanie. Už sa však naozaj teším na dobu, keď ich večer uložím pre to, aby ráno neboli unavení, nie pre to, že po celom dni mám dosť a už potrebujem frei.

Viac na www.omichi421.wordpress.com