Pomocníčka

Idú Vianoce a to je čas pečenia koláčov. Vždy som zbožňovala tieto prípravy. U nás piekla moja babka a ja som jej pomáhala. Ok, skôr som jej „pomáhala“. Páčilo sa mi, že jej môžem pomáhať, páčilo sa mi ako vonia celý byt, ako sa u nej na balkóne hromadili napečené zásoby.

Obávam sa však, že moje deti tieto prírpavy zbožňovať nebudú. Môj veľmi ťažký materský limit je, že keď sa Miš rozhodne mi „pomáhať“, zatínam zuby. Keď počujem nadšené „Mami, budem ti pomáhať!“ alebo častejšie „JA! JA! JA to urobím!“ všetky chlpy sa mi postavia. Jedna vec je, že veci s ktorými mi pomáha, by som najradšej mala rýchlo za sebou. Jej zapojením sa sa činnosť nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Skrátka nie som dosť trpezlivá, aby som sa s ňou vyhrajinkala, aby mohla, ja neviem, vysávať.

Druhá vec je, že špeciálne pečenie ma samu dosť baví, vždy si pri ňom oddýchnem. Na ručné práce moc nie som, ale toto mi ide. A aj preto sa mi tú činnosť nechce s nikým zdieľať.

ALE, keďže som akčná matka vedomá si svojich limitov (aspoň väčšiny), bojujem so sebou a tak Miš zapájam vždy keď chce. Zuby síce zatínam, ale pevne dúfam, že to zase až tak zo mňa nie je cítiť.

Naposledy keď sme piekli bol scenár dosť typický:

Miš celá nadšená, nevedela sa dočkať … totálne ničoho. Alebo všetkého. Kým som vybrala veci, ktoré sme potrebovali, už bola celá znechutená od sústavného čakania: „Mami, kedy už budeme piéécť?!“ Trpezlivo som jej vysvetlila, ako zakaždým, že si musíme pripraviť misy, múku, vajíčka („Ja! JA! Budem rozbíjať vajíčka!“). Vybrala som dózu s múkou a keď som sa otočila od chladničky, kde som hľadala vajíčka, Miš mala celú dlaň až po zápästie ponorenú v múke. Samozrejme, že keď ju vytiahla, zdvihol sa biely oblak. Prehltla som všetko možné čo sa mi dralo na jazyk, obmedzila som sa iba na konštatovanie, že to asi nebol najlepší nápad. Potom začala prekladať múku z dózy do misy. Po druhej lyžici sa už zase nevedela dočkať: „Mami, kedy už budeme PIECŤ?“ Biela cestička na stole ma už nevzrušuje. Vždy ju tam nájdem, už som vytrénovaná, otrlá matka.

Miš všetko ochutnáva. Ochutná múku, cukor, prášok do pečiva, kakao, zase cukor, Heru, … Ochutnala by aj vajíčka, ale stihla som to. Namiesto vajíčka znova ochutnala cukor.

Keď sme pri vajíčkach, vždy spoločne naháňame v miske škrupiny. Už som pre istotu aj gúglila, či nezomrieme po požití zabudnutej vaječnej škrupiny alebo nedostaneme zápal slepého čreva. (Vraj nie.) Konečne príde chvíľa, keď dávame koláč do rúry. Približne po 24 sekundách ju prechádza trpezlivosť (Po kom to asi môže mať?): „Mami, kedy to už búúdé? Mňa už nebaví čákáť!“

Koláč potom, samozrejme, ani neochutná, lebo koláče nemá rada. Okrem perníkov. Perníky sú kapitola sama o sebe. Vždy si vyberie formičky, ktoré majú dlhé a úzke časti a potom vždy roní krokodílie slzy, keď jej to nejde pekne vykrojiť, alebo sa po upeční lámu.

Upratovanie škôd už nie je jej biznis. Múčne stopy mám všade, lebo Miš od pečenia odbieha a roznesie to kade tade.

Ale vyzerá, že nadšenie ju neopúšťa a môj otrávený prístup jej radosť nekazí. Ale ako vravím, pracujem na sebe a ona sa tiež zlepšuje ako rastie. Tak sa teším, že keď ju konečne vypiplem na pomocného kuchtíka, tak mi tu začnú robiť neporiadok pečeniachtivé drobce.

Viac na www.omichi421.wordpress.com