"Mikešeje"

Keď som bola decko, tešila som sa na Vianoce automaticky. Bolo to skvelé, stromček, výzdoba, koláče, darčeky a všetko. Otec, ktorý si nakladá už tretiu porciu kapra a nie a nie dojesť až taký skvelý nebol, ale dalo sa to prežiť.

Ako som bola čoraz staršia, čaro vianoc vyprchávalo. A na čo výzdoba, na čo koláče, veď budem zase ako prasa a zase sa budem naháňať za zbytočnými darčekmi.

A potom sa mi narodila Miš a celý môj vianočný entuziazmus sa vrátil v plnej sile. Zrejme ako rodič v niektorých evolučných veciach fungujem skvelo, pretože mám silnú potrebu odovzdať deťom tradície a zvyky. Ja sa na vianoce zase každý rok teším. Nie preto, že by som si ich ja nejako špeciálne užívala (pre mňa je to asi mesiac trvajúca drina a prípravy). Jednoducho povedané, ja sa teším na to, ako sa budú tešiť moje deti.

A preto sme znova začali v rodine hrať predvianočné a vianočné divadielka. To prvé divadielko je Mikuláš.

Robili sme Mikuláša aj keď mala Mišela 5 mesiacov. Spočívalo to v tom, že som si odfotila topánky a naaranžované sladkosti a bolo vybafčo.

Druhý rok to už bolo o niečom inom. V mikulásške ráno tatinko volal z kuchyne, že prišiel Mikuláš. Miš sa celá šťastná rozbehla za ním. Asi v polovici cesty si uvedomila, že vlastne nevie, čo to Mikuláš je, a možno by sa mala radšej báť. A tak druhú polovičku cesty dobehla s plačom. Potom však Mikuláša, (v jej vtedajšom podaní „Mikešeje“, ktorý u nás zľudovel) zobrala na milosť.

Ďalšie roky to už bolo v rámci normy. Nejaké vytrženie som u nej nepozorovala, ale to je u nej málokedy pozorovateľné. Pred rokom mala mikuláša oživeného tým, že mohla prelustrovať aj mikuláša jej trojmesačných súrodencov.

Tento rok, už tradične, umývala čižmy so Zdenkom. Ten vždy zorganizuje celú zábavu a potom ju buzeruje, aby to robila poriadne (to chválim, nekritizujem). Večer prebiehal normálne, žiadne nedočkavosti neboli.

Ráno madam našťastie zabudla, že mal nejaký Mikuláš chodiť. Nechali sme ju v posteli a šli v kľude dekontaminovať bábätká. Keď boli prezlečené, šli sme teda pripomenúť Miš, čo sa deje, a zábava mohla začať.

Prvý vbehol do kuchyne Tomčiak a celý sa rozžiaril. Hneď vedel čo je jeho a pustil sa do toho obal, šupka – neobal, nešupka. Ivuška neriešila čo je jej, ale išla na istotu: snažila sa dobroty vychmatnúť z rúk Tomášovi.

Miš vyzerala byť milo prekvapená. Najviac mala asi radosť z guličky, ktorú keď dáte do vane, roztečie sa do tvaru nejakého zvieratka (akého, to je prekvapenie) a pri tom to pustí do vody nezdravú farbu a vôňu. A najväčšiu radosť mala z toho, že na Mikuláša embargo na sladkosti neplatí. (Vo chvíli keď to píšem, ešte neblila.) Bábätky mali trochu zdravšie raňajky, detské piškóty zabrzdené ovocím.

Poobede sme šli pozrieť Mikešejeho do nákupného centra. Ivuška návštevu zahájila hodinu trvajúcim revom, na konci ktorého sme zistili, že mala zle obuté topánky a tlačili ju. Akonáhle sme ju vyzuli, vydýchla a odpadla. Tomuško zistil, že je super kŕmiť do maminky hranolky. Mala som aj nejaký trápny pokus odfotiť deti s Mikulášom, ale oni sa teraz fotiť skrátka nedajú. Iba keby som túžila po rozmazaných fotkách, alebo po ostrých fotkách hláv zozadu.

Najlepšie však bolo v takej, neviem ako lepšie to nazvať, promenáde s pohyblivými snehuliakmi. Nabehli tam naše tri deti a doslova to tam rozobrali. Mišela schytila megachumáč vaty, akože sneh, začala z neho odtrhávať guličky a lepiť to na tých snehuliakov: „Robím mu vyrážky!“ Tomáš mixloval s plotíkom, ktorý akože oddeľoval snehuliakov od cestičky. Plotík vydával perfektný škrípavý zvuk. Ivutiene trvalo asi 4 milisekundy kým to začala opakovať a ostatným cudzím deťom asi šesť. Dlho sme sa s chlapom nemohli tváriť, že sme iba náhodní okoloidúci. Prezrádzali nás prázdne kočíky. Tak sme si tú našu sebranku odtiahli preč, pričom sme za sebou zanechali ďalšie štyri deti, ktoré už tiež likvidovali oplotenie.

Čiže hlásim, že tentoročný Mikešeje: [✔].

Dodatočná pozn.: Neblila vôbec. Nejak strávila tú tonu cukru bez následkov.

Viac na www.omichi421.wordpress.com