Malá akčná žena.

Ivuška je jedno šikovné, priebojné, inteligentné decko s uhrančivým pohľadom. Označenie Malá akčná žena ju vystihuje asi najlepšie.

A to aj v dobrom význame slova a aj v tom zlom. Medzi šikovnosťou, inteligenciou, aktivitou a prešibanosťou, neposednosťou a neposlušnosťou je totiž tenká hranica.

Naša Ivuška je decko, o ktorom stále viem. Je to vietor v rodine. Stále cirkuluje okolo mňa a spôsobuje, že ju nepretržite, minimálne podprahovo, vnímam. Keď sa Mišela a Tomáš pekne hrajú, Ivucha behá medzi nimi a robí im zlobu, aby upútala ich pozornosť. A ešte stíha behať aj za mnou a držať aj moju pozornosť v kondícii. Aj teraz keď píšem, tak stojí za mnou, capká ma po chrbte, naťahuje oblečenie a íska vlasy (Ivanka je veľký vlasofil. Ručička ponorená do vlasov je hneď druhá najlepšia ukľudňovacia vec po dudli.). Stále niečo rozpráva. Má taký typický, zvláštny, ako keby mierne zachrípnutý hlas. Do totálneho, hrdelného „chřipáku“ prechádza, keď je poriadne naštvaná.

Vietor potrebuje veľa energie, ale teda Ivutiena zo vzduchu nežije. Papá toľko, čo my všetci dokopy, vrátane tatinka. Váha ukazuje 13,2 kg, pričom u Tomáša 11,8. (Okrem toho je aspoň o 3 cm väčšia). Ráno zje svoje raňajky, doje (rozumej: ukradne, ak sa podarí) Tomášove a potom sa s ťažkým srdcom spod stola pozerá ako raňajkujem ja.

Čo sa týka jedla, od lakomosti by sa obaja vedeli pozabíjať. Tu sa prejavil ďalší môj naivný predpoklad: dvojičky sa vedia lepšie podeliť lebo od malička musia. Hehe. Aj vy sa smejete, že?

V hlavičke jej to funguje natoľko dobre, že si je vedomá, čo pácha na Tomášových jedlách a preto sa bojí, že sa jej to vráti a Tomáš začne kradnúť tiež. Preto keď sa musí vzdialiť od stola, berie pre istotu aj tanier.

Mimochodom, vtip o tom, že by sme mali dávať našim deťom jesť, už začína nudiť. Minule mi však kamarátka poradila, že keď už budem v obchode, mohla by som skúsiť kúpiť nejaké potraviny. Áno, vtip z rovnakej kategórie, ale jeden z tých originálnejších. Ja sa už pomaly na návštevách prestávam hanbiť za to, že obe moje deti vždy všetko zjedia. Aj cudzie. Avšak nedávno som mala ťažkú chvíľku (bola som bordová od hanby), keď sme odchádzali od susedov a Ivana sa mi vytrhla, bežala k tanieru, nabrala do tých malých ručičiek, čo sa jej pomestilo a spokojne sa vrátila ku mne. Aby neostala škoda.

Ivutienka sa vždy všetko veľmi rýchlo naučí. Jej ambicióznosť a priebojnosť je zarážajúca. Svojimi modrými očami odpozoruje čo treba a za chvíľu to vie. Ženie ju túžba presadiť sa, byť všade prvá a aby sme si všímali ju a ju a hlavne ju. Pripadá mi ako typický príklad prostredného dieťaťa (náš tatinko to nerád počuje, vraj škatuľkujem), ktoré ma v rodinných konšteláciách najväčší problém utrhnúť si kus pozornosti pre seba. Myslela som si, že pri dvojičkách nie je poradie súrodencov také dôležité. Omyl. Teoreticky, Ivuška, ako „prostredná“, druhá dcéra a po nej chlapec, zdanlivo nie je ničím zaujímavá. A tak sa tento zdanlivý „deficit“ snaží dobehnúť všetkými silami. A zjavne teda má na to, aby sa jej to darilo.

Síce po posledných skúsenostiach z plávania to vyzerá zase inak. Ivuška vie výborne vytvoriť dojem, že všetko vie a všetko zvládne, ale keď príde na lámanie chleba a treba počúvať inštrukcie a v nejakej činnosti vytrvať, šikovnejší je Tomáš.

Vo mne sa miesia pocity. Veľmi ju obdivujem. Je to veľmi schopné decko a niekedy mám pocit, že ju Tomáš brzdí. Občas uvažujem, ako by to s ňou bolo, keby bola sama. Bola by taká akčná? Alebo práve nie, pretože by ju nepoháňala žiadna konkurencia? Je jasné že početná konkurencia v rodine z nej dostala to najlepšie. Aspoň zatiaľ.

Viac na www.omichi421.wordpress.com