Keď to maminka kapitálne zbabre.

V tomto prípade by bol na mieste expresívnejší výraz, ale hrám sa na dámu. Čo sa vlastne stalo: Nad Mišutkinými škôlkarskymi výstúpeniami visí nejaké prekliatie. Akože idú tie vianoce, mali v škôlke „Posedenie pri jedličke“ (Fakt sa to tak volá.).

Tentokrát som ostala nejaká pomýlená ja (zase raz). Vedela som, že bude, hovorili nám to na rodičovskom združení (aj rodičovské združenie sa stále volá rodičovské združenie), konkrétne, že 10.12. Tiež sa vtedy spomínalo, že všetky akcie nám pripomenú aj mailom.

Lenže nakoniec bola Miš toho 10.12. doma, pretože v škôlke mali odstávku elektriny. Mail o besiedke mi neprišiel a tak som vo štvrtok 11.12. ráno dumala, či sa bude besiedka konať alebo nie. Aj mi preblesklo mysľou, že by som ju asi pre istotu mala pekne obliecť, ale v rannom zhone mi to behom pár sekúnd úplne vyfučalo. Keď odchádzala, hovorila som si, že keby niečo, básničku vie.

No ale to, že nebola vypeknená, nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že ja som jej vystúpenie nestihla. Nešla som z domu a úplne zle som si to naplánovala a vyhradila som si na cestu z centra mesta 15 minút. Samozrejme že, v poobednej špičke čisté sci-fi. Tak som teda ďalších 15 minút (čo je prakticky trvanie celej akcie) meškala a akurát som stihla nástup prvákov základnej školy, ktorí vystupovali po škôlkaroch.

Čo vám budem hovoriť? Nielenže sa hanbím, navyše som o sebe presvedčená, že som matka vhodná akurát do smetí. Je mi to neskutočne ľúto. Nebola teda pekne oblečená. Naštastie ju pani učiteľky prezliekli do čistých vecí, pretože tie z rána neprežili výtvarnú a ešte ju aj pekne ju učesali. Básničku vedela. Videla som to na videu, ktoré mi poslala spolumamina z škôlky (strašná hanba.) Veľké šťastie, že jej dieťa stálo vedľa môjho a tak som to celé videla aspoň takto.

Po ceste domov som znova dumala, ako vyzistiť rozsah škôd a nepritom nespôsobiť nejaké ďalšie. Miš vyzerala, že ju to nejak extra nezobralo. Viac ju trápilo, že hračky, ktoré si škôlkari našli pod tou jedličkou, musia ostať v škôlke (konkrétne šlo o jedného čierneho koníka). Zdanlivo vyzerala, že sa nič nedeje, ale ona sa väčšinou zaobíde bez nejakých emocionálnych prejavov. Nič extra som však nevymyslela, tak som jej aspoň za seba povedala, ako ma to strašne mrzí. Ona to zase prešla tým svojím stoickým pokojom, takže vlastne neviem, či ju to trápi alebo nie. Už som sa v tom však nechcela rýpať.

Večer spala s nami a tak som sa ponáhľala z kúpeľne, aby som si s ňou slávnostne pozrela jej vystúpenie a veľmi ju zaň pochválila. Patrične som okomentovala, ako sa na to video teším, pritúlila sa a spolu sme pozerali.

Veru, toto som nedala a budem si to dlho pamätať. A navyše som v obrovskom pokušení utekať kúpiť toho koníka.

Viac na www.omichi421.wordpress.com