Keď odvelíte maminku do práce.

Tak sa to stalo. Chvíľa, na ktorú som sa tešila a aj som sa jej bála ako čert kríža. Nastúpila som do práce.

Nebojte, nenechala som doma tri nezaopatrené deti napospas osudu full time. Do práce chodím približne dva dni do týždňa. Síce na celý deň plus dlhá cesta, ale večer už všetci zase v jednej posteli (to chvalabohu nie, ale hodilo sa mi to tam).

Pracujúca matka..nový status, nové obzory, poviem vám.

Úvodom - mám dosť. Ťažko povedať, či je to novosťou práce, alebo tým, že predtým som po príchode domov z práce nemusela upratovať hračky, chystať večeru a rýchlo šupnúť ešte jednu pračku, kým pôjdem spať. Mozog v hladine alfa od momentu ako som auto zacúvala do garáže a neodbila pri tom ani jedno zrkadlo.

Doma hluk, bordel, tri deti, dva psy a všetci sa navzájom prekrikovali, pretože každý mi chcel niečo povedať tým svojím spôsobom. Tešila som sa, že ich zase vidím, ale nestíhala som to sledovať a nebodaj na to aj reagovať. V tie prvé dni sa mi stalo, že Miš mňa tlieska a lúska prstami okolo hlavy „Mami! Mami!“, aby upútala moju pozornosť, lebo si všimla, že ma stratila. Do toho Ivuša potrebovala ískať moje vlasy a Tomčiak ma presviedčal, že ho mám zavesiť za nohy dole hlavou. (Alebo sa uskromní a bude stačiť, keď mu dovolím požuť diaľkové od telky.)

Podľa mňa ma najviac zabilo, že som o 6:30 už sedela v aute. Skoro vstávať som si na materskej odvykla, pretože za normálnych okolností prvé oko rozliepam o pol ôsmej.

V samotnom výkone povolania to bola v prvý deň kríza. Mám pocit, že som nielenže vypadla z pracovných návykov (poobedná siesta by mala byť povinne v Zákonníku práce), cítila som sa tam ako vypadnutá zásuvka. Konkrétne kuchynská, ktorá sa zrazu pokúša napchať do kancelárskeho stola. Čistý chaos, fakt som nevedela, kde je sever. Zabila to hneď ráno tetuška, ktorá vošla do miestnosti a vraví mojej kolegyni: „Jéj, vy máte dnes pomocníčku?“ (akože vnúčatko). Kolegyňa ani brvou nemihla a odpovedá: „To je magistra Pikulová, dnes školíme spolu.“ A tak som natiahla pravicu a išla sa predstaviť. Moje sebavedomie sa scvrklo na veľkosť špendlíkovej hlavičky. Celé zle.

Cestou domov som musela jesť, aby som za volantom nezaspala. Takže každý večer som poctivo šúpala mrkvu, aby som mala na druhý deň čo chrúmať aspoň po Senec.

Po prvých šiestich pracovných dňoch nové obzory dokorán otvorené. Úprimne neviem, ako to budem stíhať, keď pôjdem do práce na plný úväzok. A to som ani nemusela rozvážať deti po krúžkoch a vyzdvihovať ich zo školy.

Pôvodne som si myslela, že sa v práci nabijem, odreagujem tým, že budem mať plnú hlavu iných vecí ako detí a vďaka tomu budem mať potom doma viac trpezlivosti. Priznávam, že toto v mojom prípade vôbec nefunguje.

Na druhej strane, raz nástup do práce musel prísť a ja som si už dlho hovorila, že štyri a pol roka, ktoré som doma, sú už dosť dlhá doba. A fakt neviem, ako by som sa vracala po oficiálnych šiestich. Takisto musím konštatovať, že po treťom dni som si uvedomila, že ma to celkom baví a nie som uspávač hadov. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nebudem stratený prípad.

Viac na www.omichi421.wordpress.com