Keď maminke praskajú nervy.

Áno, aj ja sa môžem chváliť svojmi deťmi. Sú úžasné a vychované, môžem so všetkými tromi naraz plus s dvomi psami sama ísť do Freshmarketu, naobedovať sa tam, ísť krížom cez celý lokál si kupiť kávu, nejakú zeleninu a zísť dole do garáže. Môžeme cestovať MHD. Všetci z toho máme výlet a veľký zážitok, pretože sme rozmaznaní chodiť všade autom. Zvládame nákupy, návštevy, reštaurácie a ostatné spoločenské situácie.

Potom raz sa stane, že sa nám všetkým naraz stretnú „svoje dni“ a maminka to rozdýchava týždeň.

Teda rozdýchavam to tak, že až som sa po 100 rokoch znova unúvala napísať blog.

Začalo to už tým ako sme vybrali Mišelu zo škôlky. Behom piatich sekúnd som ju chcela vrátiť naspäť. Vybehla von, ako zmyslov zbavená letela, cesta – necesta, hysterická matka – nehysterická matka. Malí, zatiaľ bez akýchkoľvek zmyslov, za ňou, samozrejme. Dobehla som ju, keď vyliezla na nejaký múrik, Ivana a Tomáš tiež a potom nevedeli zliezť.

Chytila som ju za plecia, sklonila sa (tých 10cm) pred jej tvár a zavrčala, že buď sa okamžite upokojí alebo jej zakážem holú existenciu (a sľúbenú cukráreň) na najbližších 30 rokov.

Do cukrárne sme prišli bez úrazu a bez nervov. Bol tam detský kútik, takže topánky, bundy a svetre lietali ešte skôr, než som našla miesto na sedenie.

Tešila som sa, že vypustím tigre a v kľude si stlačím svoj koláč. No isto.

Ivanka.

„Mami, posím si papať.“ Tak som jej naložila do úst z jej koláča. Nechať ju jesť samu čokoládovú tortu je len pre otrlé nátury. Rovno som zavolala aj Tomáša. Miš si menežovala svoj koláčik už sama.

Odkrojila som si zo svojho, že si ho idem tiež naložiť…

Ivanka.

„Mami, posím si kouáčik.“ Znova.

Na tretí krát, som si stihla strčiť lyžičku do úst.

Veľké modré oči. Ivanka.

„Mami, pitie si posím.“

Potom si posila ešte cikať, papať, piť, kakať („Nejde mi kakať, mami.“ a tvárička na ktorú sa nedá hnevať.) zase papať, zase piť a potom, po 36 minútach sme išli domov. (Pýtate sa, kde boli Mišela a Tomáš? Neviem. Hrali sa a občas prišli nabagrovať koláč či kouáč, ako kto.)

Teda na poštu sme šli. Milión ľudí, dve okienka. Moje tri deti. Ja, milión prvá v rade.

Majú tam taký dizajnérsky počin, akože fontánku. Chvalabohu, nefunguje. Ako preliezka však funguje výborne. Nevýhodou je, že tak pre jedno dieťa.

Rev, krik, pády, sácanie, krik, ešte väčší rev a tých milión čakaním otrávených, zúčastnených ľudí. Ani som sa na nich nemusela pozerať, aby som vedela, čo si myslia. Myslela som si, že sa nikdy nebudem za svoje deti hanbiť. Už si to nemyslím.

Syčala som po svojich deťoch, ktoré na mňa s prehľadom dlabali (alebo cez vzájomný krik ma skrátka nepočuli), vždy keď som niekoho postavila zo zeme, padol ďalší, pri tom som sa snažila neodísť z radu na okienko… Bolo to na poriadnu po zadku pre všetkých troch, ale povedala som si, že takú radosť nespravím ani publiku, ani sebe. A tak som to uhrala na flegmatickú matku.

Jediná dobrá vec na tom celom bola, že keď som sa dostala k okienku, nikto z ostatných zákazníkov si netrúfol pípnúť, že kým vypisujem šek, mám sa postaviť bokom, aby zatiaľ vybavili niekoho iného.

Po ceste domov som drapla Ivanu a Tomáša za ruku a šla som svojim tempom domov. Mišuta sa chytila Tomáša, aby stíhala.

Vyliala som si pred nimi krivdu za celé poobedie. Napoly konštruktívne, napoly plná emócií som im vysvetlila, prečo sa tak strašne hnevám.

Mišela a Tomáš chápali svoje previnenie a kajúcne potichu kráčali vedľa mňa. Ivanka nie. Mraučala tým svojím „chřipákom“ a ďalej mala pocit, že má nejaké práva, ktorých sa môže po tom všetkom ešte dožadovať.

„Mmm, mami, pusti ma…mmm, ťaháš ma. Ťaháš ma? Mmm, Bojí ma nožička. (Môže ťa aj druhá!) Mmmm, musím cikať (No jasne)…mm, Mami, poďme tam!, mmmm..“

Doma som zabásla krpcov do jedálenských sedačiek. V súčasnosti je skôr taká psychologická pomoc, pretože už vedia do nich vliezť a aj z nich vyliezť. Upackala som im večeru, ale stále som sa nebola schopná na nich ani pozrieť. Chcela som ich velice vytrestať ťaživým tichom, ale pôsobilo ťaživo iba na mňa. Oni už mali svoj biznis a zase raz mali mater v paži.

Titulná fotka bola z momentu, keď už boli všetci vymydlení a ešte pred spaním pozerali rozprávku. Mne už pomaly mäklo srdce, ale všetko sa mi trasie ešte aj teraz, keď to píšem.

Uvedomila som si, že keby som im capla po zadku v tej chvíli, rev by síce neprestal, ale ja by som naraz vypustila megatonu pary. Tým, že som to udržala, vypúšťam paru doteraz. Hm, tak teraz neviem, čo je lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com