Druhé Vianoce s dvojičkami.

Ako som sľubovala (tu: dvojickovo.sk/index.php/pribehy/vianoce/390-nase-prve-vianoce-s-dvojcatami.html), že budú akčnejšie, tak veru boli. Hneď z  úvodu sme museli prijať rôzne krízové opatrenia, pretože dve bábätká sú skrátka dve bábätká a ja mám len jedny nervy.

Výzdoba bola skromnejšia (aj tak tá, ktorá nebola prilepená, skončila zle), koláče sme vypekali po ôsmej večer, na veľké upratovanie som deti musela vypratať z domu a ako som sa obávala, v najväčšom ohrození existencie bol vianočný stromček.

Postavili sme ho tri dni pred vianocami a krpci boli uchvátení. Nažhavili tie malé paprčky a hor sa obchytkávať a ochutnávať. Napriek tomu, že Ivuška bola disciplinovanejšia, prvá guľa padla za obeť jej vinou. Normálne ju rozkusla. (Bez následkov, dýchajte.) Tomuško odolával ťažšie, v kuse sme ho museli napomínať. Prvý večer chodil okolo stromčeka s rukami za chrbtom, taký bol už vycepovaný, chúďatko. Mal síce teóriu, že keď sa schová za stromček a tam bude žuť vetvičky a svetielka, tak si ho nevšimneme, ale túto teóriu, žiaľ, musel zamietnuť.

Po dvoch dňoch nadšenie opadlo, tak som si dovolila zavesiť na strom zopár kusov sklenených guliek.

Ale teda prípravy sme stíhali, plánovanie celkom zvládam. Problém nastal, keď sa na štedrý deň zobudili bábätká poobede. Prvá vstala Ivutiena. Zobudila sa do zlého rozmaru. Vôbec jej na nálade nepridalo, keď videla prestavaný nábytok a čulý ruch príprav v celom byte. Spustila samozrejme najväčší Rev a jediné po čom túžila bolo visieť na mojich vlasoch. To úplne nešlo a tak som začala trochu stresovať. Nakoniec sa s nimi chlap zavrel do detskej, inak by som sa neprezliekla a nenachystala stôl.

Večera už bola v kľude, ktorý závisel hlavne od toho, že som zabezpečovala plynulý prísun potravy. Sedeli za mnou v tých svojich sedačkách a vždy keď dochádzalo jedlo, Ivuška ma zaťahala za vlasy, aby som doplnila zásoby. Nechcete vedieť, čo všetko pojedli.

Po večeri vznikol všeobecný upratovací ruch, Miš so svojou sesternicou sa stratili v detskej izbe. Babka bola poverená nahnať všetkých umyť si ruky a my sme sa teda šli hrať na Ježiška. Zase toho bolo mrte a to som sa naozaj snažila nepreháňať. (Ani som nebalila každú ponožku osve). Keď už teda boli darčeky naaranžované, na poslednú chvílu som si spomenula, že Miš uz dva týždne kreslí Ježiškovi srdiečka, vystrihuje ich a odkladá na kuchynský parapet. Utekala som do kuchyne, ale narýchlo som nevedela, kam ich dať (zahodiť ich neprichádzalo do úvahy). Práve šiel okolo Zdenko, tak som mu ich strčila do vrecka nohavíc. Nič lepšie mi nenapadlo.

Potom zazvonil zvonec a šlo sa na vec. Bábätká sa tvárili, že pochopili, že pod stromčekom sú veci aj pre nich a zdieľali s nami nadšenie.

Ja som podávala, vybaľovala, vystrihávala zložito zabalené hračky, tešila sa s deťmi, s dospelými a aj so psami, komentovala, upratovala koridor, chaosila, posúvala, fotila … úplne ma to vybaľovanie darčekov zničilo. A keď to celé skončilo, tak som si uvedomila, že aha..ešte moje.

Nakoniec som si všimla Ivutienu, že už od únavy nevie stáť a tak som ju teda šla uložiť. Tomuško to zvládol lepšie, pretože zabudol, že je unavený. Prehŕňal sa kopami všetkého a o dušu sa hral.

Ale vlastne neviem, ako sa z hračiek tešili bábätká, pretože som to nestihla usledovať. Musela som sa popýtať rodiny a rekonštruovať podľa fotiek. U Miš viem, tá mi to neskôr povedala. Vyhral jednorožec z Mia&Me, ktorý sa objavil aj v liste (bola to jediná vec, ktorú napísala).

Keď sa rodina porozchádzala a ja som už začala upratovať, zrazu prišla Miš, krokodílie slzy na krajíčku. „Maminka, ja som nedala Ježiškovi srdiečka..“ Svoje pocity neviem opísať, ale prevládala úľava z toho, čomu všetkému sme sa vyhli vďaka môjmu sekundovému záchvatu jasnozrivosti. Zobrala som ju za ruku a išli sme skontrolovať parapet v kuchyni, aby som Miš poskytla rukolapný dôkaz, že Ježiško si srdiečka zobral sám. Mišela poprehadzovala celú výzdobu (ani jedno som nezabudla! Aká som!?) a spokojná sa sa odišla hrať.

Poviem vám, Vianoce boli podarená akcia a teda tie srdiečka si budem ešte dlho pamätať.

Viac na www.omich421.wordpress.com