„Dovolenka“ s deťmi

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Samotné kúpanie – pohodička.

Všetci spokojne vymočení (vo vode, nie do vody), po dvoch hodinách odchádzame.

Sprcha, našťastie, tečie aspoň dovtedy, kým osprchujeme deti. Na mňa už voda nevyšla, ale vlastne som si to v tom švungu ani nevšimla.

Lietala som hore dole, snažila som sa čo najrýchlejšie obliecť všetkých.

Miš sa práve v tej chvíli rozhodla, že je vhodný čas na emocionálne vydieranie. Ja, krkavčia mať, som jej totiž nechcela kúpiť hru na mobil.

„Mami, som smutná…“ ,

„Hmm..to je škoda, mami,“

„Ale ja by som veľmi chcela, aby som mohla toho Arielinho koníka zobudiť.“

„Mišuta, nič ti nekúpim, zabudni. Obliekaj sa.“

„Aj tak budem smutná..“

A po chvíli, keď som nereagovala.

„Mami!!“ „Vieš, prečo som smutná..?“ stále to skúšala, tým svojím ľútostivým hlasom. Ja som stále nereagovala, nemala som na to chuť ani kapacitu. Čakala som kým sa urazí, čím by otravný rozhovor skončil, ale ona nie a nie, stále si húdla svoje.

„Obliekaj sa!“

Za seba som mala pocit, že pobehujem v miestnosti 2×2 metre tak rýchlo, že sama seba navzájom zrážam.

Hľadám čisté plienky, triedim guču oblečenia (Samozrejme, že mi polovica obsahu skrinky vypadla na mokrú podlahu), obliekam dieťa, podávam chlapovi kusy zvrškov na ďalšie dieťa, poháňam ľutostivú Mišelu, fénujem vlasy, balím, obliekam seba, ospravedlňujem sa ďalším desiatim ľuďom, ktorí k nám nepatria, pretože zrážam aj tých, hľadám, či sme nič nezabudli (Ivuška komplet oblečená behá po štyroch po mokrej dlážke, Tomáš sa oblečený vracia sám k bazénu), snažím sa nezúriť, odchádzam.

Čistý čas štyri a pol minúty.

Deti spokojné, ja vyflusnutá.

Tak teraz vážne zvažujem, či sa odhodlať na letnú dovolenku. Ak to má vyzerať takto, tak nikam nejdem. Aspoň v tejto chvíli to cítim takto.

Ale vraj som imúnna optimistka. Neviem síce úplne presne čo to znamená, ale myslím si, že imúnny optimista by zakončil blog slovami: Alebo na dovolenku pôjdeme. Bude to prvá, na ktorej nepriberiem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#dvojicky #dovolenka