Dovolenka s deťmi II.

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

O 10 sme sa dovalili domov a ja som teda začala baliť zvyšok vecí. Značnú časť domácnosti som zbalila do troch kufrov, troch príručných batožín a dvoch kočíkov.

Svetlo nádeje sa zapálilo, keď sme už na letisku dostali na kočík lietadlovú visačku. Vôbec mi nevadilo, že let hodinu meškal. Aspoň si deti pospali. Tesne pred nastúpením do lietadla sa musel Tomčiak pokakať takmer až do vlasov. (Odplienkované mám presne dve tretiny detí. Tomáš nie je jedno z nich) Museli sme ho okúpať v umývadle, kde tiekla iba studená voda. Na celom letisku teplo ako sviňa, ale jedine na toalete, kde bol prebaľovák bolo vyklimatizované na 19 stupňov. Do lietadla sme nastupovali s vymrznutým mrzutým deckom, ktoré sa rozhodlo v lietadle vrešťať ešte hlasnejšie. Dohoda ešte doma bola, že ja budem sedieť s Tomášom, pretože ak by som sme ho do lietadla vnášali spiaceho, je o kilo ľahší ako Ivana, preto sa mi bude lepšie nosiť (btw to kilo urobí naozaj veľký rozdiel) Dovolím si tvrdiť, že v danej situácii bol tatinko celý rád, že máme takúto dohodu. V lietadle nás rozdelili. Na poslednú chvíľu si totiž uvedomili, že detské dýchacie masky sú iba na sedadlách pri okne.

Tomáš sa ale vcelku rýchlo upokojil. Prvý krát v živote jedol nejakú napolitánku a tým lietadlo získalo na bodoch. Po chvíli prišiel chlap, že si mám ísť pre zmenu sadnúť k babám. Mišela spala a Ivutiena vymýšľala. 100x cikať, čítať časopisy, trhať časopisy, mačkať gombíky, jesť, mrviť, vylievať, robiť zle spiacej Mišute, pišťať, vykrikovať, preliezať sedadlá a ku koncu už vrešťať, lebo už totálne nevedela obsedieť a mne sa minuli nápady, ako ju zabaviť. Trochu pomohlo, že ľudia za nami ozvučovali celé lietadlo dvdčkom s Fíhou Tralala a tak sme si spievali tie jej odrhovačky.

Tomáš bol ako med. Po prílete môj vyspokojnený chlap skonštatoval, že nechápe, čo robím s tými deťmi, že pri mne vreštia a že nabudúce mám ten tablet dať tichšie. Uhm. Diky. Trafil do čierneho.

Potom už ale začal samotný výlet a ten splnil všetky moje najlepšie očakávania. Objavili sa síce ešte sople z príliš vyklimatizovaných interiérov, ale to sa dalo prežiť. Taktiež more bolo pre deti fuj, pretože fuj piesok, fuj horúci piesok, fuj slaná voda, fuj vlny, v ktorých sa nedalo stáť ani poriadne plávať, ale inak sa všetkým páčilo. Nakoniec sme mali základňu pri bazéne so slanou vodou. Vďaka tobogánom sme zistili, ako sa asi cíti hovienko v záchodovej mise. Bábätivce dobehli z plávania všetko čo v zime zameškali, pretože buď boli chorí alebo ja v práci. Tomčo na začiatku veľmi do vody ísť nechcel, ale ku koncu pobytu bez problémov skákal do hlbokého bazéna aj bez rukávnikov (tvárili sme sa, že sa v zásade tešíme..) Videli sme delífniu show a najväčší akváriový tunel na svete.

Nebola to dovolenka, že by som tam prečítala 2 knihy a 7 časopisov. Ani som si nerobila ilúzie, že by to tak malo byť. Dôležité pre mňa bolo, aby moje najväčšie problémy boli, kam sa pôjdeme kúpať a čo budeme jesť. A tak bolo. Na jahodové daiquiri budem spomínať ešte dlho. (To je skoro ako smoothie, nie?)

Vyskúšali sme si, že to spolu vieme cestovať a že je to aj zábava. Očakávam, že už to bude iba lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#dovolenka #dvojicky #lietadlo #trideti