Dieťa s r.o.

Mišutka je v našej rodine stále pilotný projekt. Situácie, do ktorých sa s ňou dostávame, sú pre nás nové. Fakt, že okrem nej máme ďalšie dve deti, tomu nijak neprispieva. Pri Miš vymýšľame ako zvládať úplne nové veci a s malými sa vlastne učíme ako s dvomi deťmi naraz zvládnuť to, čo sme už zažili, ale v takom čase, ktorý bežne stačí na menej ako jedno dieťa.

Tento príspevok je dôkazom toho, že keď už decko vypiplete a vyšupnete ho do sveta (nechcete, ale musíte), čoraz menej viete ovplyvniť to, čo vaše dieťa v tom svete porobí. A keď teda už nejaké blbosti porobí, vy si môžete jedine trieskať hlavu o stenu. A veruže si ju trieskate. Riadne. Neviete nijak zaručiť, že váš potomok sa bude správať ako očakávate.

Všetky tri naše deti sú plavci. Trepeme sa s nimi po kurzoch od malička pretože to, či dieťa vie plávať je v našej rodine otázkou základného prežitia. To znamená, že naša najstaršia už niekoľko rokov pláva bez strachu a bez pomôcok bazénoch i jazerách.

Miš práve po prvý krát od bábätka na plávanie nechodí. Od januára do apríla sme na plávaní, ktoré mala zaplatené, boli dva krát a tak som ho prehodila až od septembra. Preto sme sa potešili, keď prišla možnosť zo škôlky, že deti budú mať dva týždne kurz plávania. Môj chlap sa ešte uisťoval, či bude kurz aj pre tých, čo už vedia plávať, aby to nebol len zabitý čas a utopené peniaze.

Nejakú kulehu som šípila ja a aj on. Obaja totiž dobre poznáme tendenciu našej nastaršej v najnevhodnejších momentoch sa tváriť ako z pomocnej školy. Vypleští tie modré oči a v tom okamihu jej ubudne tak 15 bodov IQ.

Chlap jej ešte pred kurzom rozprával niečo o tom ako sa budú deti na plávaní deliť do skupín podľa toho, ako vedia plávať. Ja som nepovedala nič, ale keď sa vrátila po prvej hodine, hneď som sa jej pýtala ako bolo.

- „Delili nás podľa veľkosti. Som v kačičkách.“

- „A aké sú ostatné skupiny?“

- „Korytnačky, rybičky, delfíny.“

- „A čo ste robili?“

- „Ležali sme na vode.“

- „A ostatné skupiny?“

- „Ležali na vode a kopali nohami.“

Keby sa na mňa niekto v tej chvíli pozeral, môj výraz by musel byť zaujímavý. V prvej štvrťsekunde by tam videl poznanie typu „Ja som to vedela!“, v druhej „No doprdele, to je aká škoda!“, v ďalšej „Mňa šľahne!“ a na záver „Čo včul?“.

Potom tento emocionálny boj vyhralo sklamanie a celé to pokračovalo zápasom ako prežiť to sklamanie bez ďalších emocionálnych obetí.

Veru, nevedela som čo spraviť. Rodina krčila plecami a ja som teda najprv uvažovala, že to nechám tak. Veď čo? Blbé plávanie, o dva týždne bude po ňom. Potom mi to nedalo, pretože som si uvedomila, že si to tam neužije, keď sa bude čľapkať vo vode po kolená s trojročnými. Nasledujúce plávanie som ešte neurobila nič. Dúfala som v zázrak, že si inštruktori všimnú, ako moje dieťa pláva a sami od seba pochopia, že ju musia preložiť do inej skupiny. Ale viete ako to je s tými zázrakmi..

Nakoniec som sa nechala presvedčiť, že zavolám hlavnému inštruktorovi a skúsim sa s ním dohodnúť, že by Miš vyskúšal ako pláva a posunul by ju vyššie. Presne som vedela, prečo to nechcem vytelefonovať. Nechcela som pôsobiť ako trafená, ambiciózna matka, ktorá si myslí, že má doma druhú Moravcovú, ale nikto okrem nej to nechce vidieť a tak svojej pýche razí cestu sama. Samozrejme, že to tak bolo. Inštruktor v telefóne znel nekonečne trpezlivo a blahosklonne, navyknutý komunikovať presne s týmto druhom materí. Sľúbil mi, že sa na to moje dieťa pozrie, len ráno to máme povedať aj učiteľke v škôlke, aby povedala, ktoré decko to je.

Tuto nastal zaujímavý moment, ktorý si podľa mňa zaslúži samostatný príspevok (ale zatiaľ iba zbieram dáta). Môj chlap vyhlásil, že on ráno postráži malých a ja pôjdem do škôlky komunikovať s učiteľkou. Vraj sa ich bojí. E? Ale vraj na škole sa už s nimi rozprávať bude. Chcem tomu veriť.

Tak som teda šla ja a vybavila čo bolo treba.

Poobede som sa už nevedela dočkať ako to dopadlo. Miš začala veľmi nádejne: „Maminka, budeš sa tešiť. Som v delfínoch.“ To sú tí najlepší (poprosím potľapkať po pleci).

To je všetko. Jedna veta. A ja som chcela počuť všetko, vrátane farby autobusu, ktorý ich tam viezol.

„Viac si už nepamätám.“ a už jej nebolo. Tak si spomeň, dopaže! To bolo hádam horšie ako keď prišla s tými kačičkami. Takto ma zabiť …!

Nakoniec som z nej vytiahla, že ju šmarili do vody, ona zaplávala a „...tak ma trénerka vybrala z vody a na rukách ma preniesla k delfínom.“

No jupí. Tak to nakoniec dobre dopadlo. Miš zrazu chodí nadšená, plávanie ju baví a naozaj ju tam učia nové veci, nie iba splývať.

A ja? Ja môžem iba dúfať, že sa moje decko poučilo, že má ukázať čo vie a nie čakať, že to okolie pochopí samé od seba. Zároveň dostala lekciu o tom, že existujú druhé šance.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#plavanie #comamrobit? #zabijemsa? #ajtakjulubimakokona #zufalamatka