Demoličná čata

S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

A tu teda tkvie problém – tie dve malé deti všetko zničia. Ja im skrátka neviem, ale fakt, že neviem nijakovsky nijak vysvetliť, ako sa majú hrať s hračkami tak, aby sa mali s čím hrať aj na druhý deň. Tomáš vždy okúše pneumatiky zo všetkých autíčok, ktoré doma nájde. Ivana si sadne do akejkoľvek krabice akejkoľvek veľkosti. Zatiaľ som nenašla knižku tak odolnú, že by prežila dlhšie ako mesiac. Drobné veci stále dávajú do úst. Tomáš je schopný si to napchať aj do ostatných otvorov.

Ak má knižka okienka, nikdy nie som dosť rýchla, aby som zabránila tomu, aby to okienko aspoň nenatrhli. Keď kreslíme, božechráň, aby som im dala do rúk fixky. Obaja predtým, než položia ceruzku na papier, ju fajnšmekersky vycmúľajú. (Potom im tečú super farebné sliny a majú super farebné fľaky na oblečení, ale to je zanedbateľný detail.).

Zatiaľ odoláva zničeniu tuším jedine lego. Ostatné hračky, ktoré majú bežne v dosahu, vyzerajú ako keby som ich zabudla vyhodiť. Ivuškina bábika Máša vyzerá ako vytiahnutá zo smetí, pre zmenu. Miesto vlasov jeden súvislý stojatý dred. Ani tú vec nemôžem oprať, lebo rozpráva.

V zásade ak chcem nejakú hračku uchovať aj pre nasledujúci deň, musím pri nich sedieť a dôsledne dbať na to, aby sa s ňou hrali tak ako sa má (uf, pri týchto slovách sa cítim ako vrah kreativity) a aby sa o ňu nezačali biť. V opačnom prípade vec zničia.

Je mi to ľúto, lebo takto sa nedostávajú k veciam, ku ktorým by už mohli. Priznám sa, že nemám toľko času, aby som pri nich mohla sedieť toľko, aby sa mohli s niektorými vecami hrať viac. Ideálny vzorec, v ktorom im to dám, ukážem čo s tým a potom sa hrajú sami, nefunguje. Rada by som vedela, či je to pri dvojičkach normálne. Miš taká nebola, ale je pravda, že to jedno decko sa po prvé ľahšie ustráži, po druhé viac si dá povedať a po tretie nemá sa s kým o hračky mlátiť.

Tak neviem teraz. Raz budem vnúčatám rozprávať, že sorry, ale nemám žiadne autíčka po vašom tatinkovi, pretože keď bol malý, zožral im všetky kolesá.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#dvojicky #hracky #hry #trideti