Zabudnite na matku s nadhľadom. Zabudnite na vtipné postrehy. Zabudnite na životom ostrieľanú trojkusovú matku. Teraz vám píše vystresovaná prvomatka prváčky, ktorá nenávidí systém, ktorý jej ukradol roky piplané bábätko, nenávidí tie inštitúcie, ktorý ten systém zabezpečujú a stále je presvedčená, že učiteľky na prvom stupni sú platené za to, aby spôsobovali deťom doživotnú traumu. Alebo aspoň ich matkám. Všetkým. Je to jedno, lebo v tomto prípade rozum dovolenkuje.

A tak roním krokodílie slzy, pretože vidím, že môjmu pokladu sa tam nepáči. Asi..? Neviem.

Blog na tému prvá trieda vo mne vrie už dlho, ale ja som stále nevedela čo mám doň napísať. Ak sa mám držať faktov, tak by som napísala, že prvý dojem – zlý. Päť detí z Mišutinej škôlky, ktoré šli s ňou do tejto školy, rozhodili do štyroch tried. Jedine spolužiačky - dvojčatá nechali spolu.

Asi po mesiaci som pochopila, prečo to spravili. Stretla som jednu známu, ktorá mala syna v tejto škole pred desiatimi (!) rokmi a s ním zo škôlky prešlo do jednej triedy tuším 17 spolužiakov. Rodičia týchto detí boli jedna partia, ktorá spolu chodila na dovolenky. Takéto rodičovské komando muselo tú pani učiteľku ničiť. Skúste hádať, ktorá pani učiteľka to bola. Jasné, že tá naša. V tom čase musela začínať, čiže má môj obdiv, že to ustála.

Záverom – Mišutka tam ostala bez kamošiek. Áno, ani to by nemuselo byť v zásade zlé, veď si nájde nové. Ale. Ale Miš sa s nimi nechcela kamarátiť. Vraj jej vadilo, že sú neposlušní a divokí. Myslím, že oni by sa s ňou aj kamarátili, vždy sa k nej správali pekne, ale ona radšej sedela v lavici a kreslila, vystrihovala a lepila.

Doteraz keď som pre ňu chodievam, má okolo seba strašný bordel, ceruzky a fixky všade, pod sebou more strihancov a pred sebou štós kresieb a koláží.

V úvode roka si vybrala dve divožienky, ktoré ju medzi seba veľmi nechceli. Skúšala si ich získať sladkosťami a tak sme vysvetlili, ako to funguje s naozajstnými kamarátkami. Pomohla nám aj pani vychovávateľka, ktorá ju na rôzne aktivity dávala do skupiny s inými dievčatami. A tiež som ju povzbudzovala, že sa môže hrať aj s chalanmi.

Teraz je to trochu lepšie a už sa zapája do rôznych skupiniek aj sama. Viem to, lebo vždy keď idem po ňu, tak ju trochu špehujem.

Srdce mi v každom prípade riadne krváca. A uvedomila som si, že to je presne ten moment, kedy ju už môžem iba z diaľky pozorovať, ale svoj boj si musí vybojovať už viac menej sama.

Nič nespravím ani s tým, že tam nechce jesť. Ani desiatu. Takmer vždy sa mi vráti prinajlepšom nakusnutá. „No..vieš, mami...mňe sa tie prestávky zdajú krátke..“. Ok, také zlé to nie je, niečo stihne - drobná sladkosť zmizne vždy.

Potom neje ani obed od ich fancy kuchára a keď jej obed náhodou chutí, tak mi nosí ochutnávky. Už som degustovala rizoto a domáce pečivo, čo im tam upiekli. A minule na mňa vyskúšala „Mami, ja som nemohla zjesť rožok z desiaty, lebo mi tak chutil, že som si ho chcela šetriť.“

Hm.

Pre mňa najväčší problém je, že moje decko je partizán. Nikdy nechce nič povedať. Ja, prirodzene, zúfalo prahnem po každej novej informácii a tá malá ma odbije niečím ako „Dobre.“, „Ja si už nepamätám.“ alebo „Pani učiteľka hovorila, že mám trénovať písanie...alebo také niečo.“ a viac potom už ani pol slova.

Skúšala som na ňu aj finty, ktoré som našla po internetoch „7 tipov ako sa originálne pýtať dieťaťa na školu“ alebo tak nejak. Nič.

Mojím najväčším úspechom bola veta:

„Mami, ale veď ty by si mala vedieť čo sme mali na obed, keď ho platíš.“

WTF?!

Moje decko je rezistentné na všetky formy výsluchu. Jediné, čo som ešte neskúšala, je svietiť jej stolovou lampou priamo do tváre.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Zase mi tak nejak po 100 rokoch prišlo, že by bolo fajn napísať nový blog. No a keď musíš, tak musíš a tak čítajte.

Asi vás neprekvapím, keď oznámim, že oficiálne sú všetky tri deti odovzdané vzdelávacím inštitúciám. Niektoré s väčším úspechom, niektoré s menším. Tým väčším deťom, ktoré sú vo vzdelávacích inštitúciách s menším úspechom sa budem venovať nabudúce. Teraz sa pozrieme na tie malé s veľkým (úspechom).

Ľudia, to je také dobré! Prestavte si, že máte vyhorenú matku po troch – nie, moment - šiestich rokoch na materskej, viete, kam deti pôjdu, viete, čo tie deti potrebujú , poznáte učiteľky, poznáte systém..no čo viac treba? Už som sa nevedela dočkať, kedy nastúpia na celý deň a desila som sa momentu, že ochorejú a budú musieť zostať doma.

Spomínam, ako som prvý krát odprevádzala do škôlky Miš. Hehe. Nenávidela som systém, ktorý mi kradol tri roky piplané bábätko, nenávidela som tie inštitúcie, ktoré ten systém zabezpečujú, dlho mi trvalo, kým som si uvedomila, že učiteľky nie sú platené za to, aby spôsobovali môjmu pokladu doživotné traumy, ale že sú vlastne úplne super a krokodílie slzy som ronila, keď som videla, že môjmu pokladu sa tam páči …!

Druhý krát pri krpcoch som ronila slzy, že aj 15.9. je zase nejaký voľný deň. Vravím, už som na tom bola zle.

Systém okolo ranného vychystávania sme si našli rýchlo. Môj rekord vo vychystávaní rodiny, trasa posteľ-auto, je niečo okolo 17 minút. Tri deti a jedna matka. No dobre, až také super to nie je – keď sa veľmi ponáhľam, nestihnem si spraviť make up.

Najprv vyhodíme Miš v škole. Tej stačí iba zastaviť auto. Vygúľa sa z neho sama a Tomáš potom slávnostne zatvorí. Potom sa tešíme ako na ňu trúbime, keď kráča po chodníku.

Odkedy nosím dvojičky do škôlky, nečítam Facebook ráno v posteli, ale v škôlkarskej šatni. Mám more času, kým sa vyzlečú z tých 300 vrstiev. (Teda – najprv im to nešlo, takže aj jedna vrstva bola problém a kým to natrénovali, prišla zima. Blbé, no.)

Znova sa potvrdilo, že maminka je brzda pokroku. Túto fintu mi ukázal tatinko. A je to dobrá finta, pretože keby som nepozerala do mobilu, ale na nich, tak by som to nevydržala a pomohla im.

Ivuška je prezlečená asi za 4 minúty, Tomáš za 20. Keď si vyzúva topánky, robí pri tom zvuky ako keby chcel odniesť mŕtveho mamuta do jaskyne. Do toho stále hádže pohľad typu siroty Podhradských. Aj po tých mesiacoch to stále skúša, hoci vie, že ja ho nevidím.

Do škôlky prichádzame prví a ja, vďaka Tomuchovi, odchádzam posledná. Ale aspoň poznám všetkých rodičov osobne.

Oslobodená od detí potom kmitám celý deň, aby som o druhej vyzdvihla Miš, aby sme stihli spraviť úlohy, kým krpci prídu zo škôlky. Ale to je iný príbeh, ako som už spomínala.

O štvrtej to už taká pohodička nie je. To už viem, že v najlepšom prípade bude revať iba Tomáš. Ivuška už väčšinou vie, že aj doma čakajú super veci. Napríklad druhý olovrant. Tomuško sa veľmi nerád necháva vyrušiť z aktivty, ktorá ho zaujala. Buď začne plakať alebo sa na mňa nazlostí „Ja som sa chceu ešte huať!“, dramaticky rozhodí tými chudými rukami, dupne a hrozivo sa mračí. V každom prípade sa tým sa blokne a už vôbec nespolupracuje. Takže sa znova obliekame tých obligátnych 20 minút. Vychystanej Ivanke je v plnej poľnej teplo a tak mi nenápadne uteká na schody za rohom, alebo sa hojdá na takom podivuhodnom kuse nábytku, ktorý vyzerá ako polmesiac a asi je to sedák. Čiže je spotená a otlčená, kým sa pán brat ráčia vychystať. Ak ide so mnou aj Miš, tak je na tom dosť podobne. O ten mesiac sa totiž s Ivanou bijú. Alebo sa na ňom hojdajú naraz, čo vedie ešte k horším ujmám na zdraví.

Ja sa odtiaľ ponáhľam, pretože poobede tam majú taký špecifický smrad, z ktorého ma napína ešte od čias ako som s nimi bola tehotná a chodila som tam pre Miš.

To už do mobilu nepozerám, ale snažím sa hlavne Tomáša obliekať, tak aby si nevšimol, že to vlastne robím za neho.

Doma je už dobre, vypustím ich a idem servírovať ten druhý olovrant.

A teda v čom je to iné, že sú dvojičky? Napríklad to, že sa o seba starajú. Konkrétne Ivuška o Tomáša. On má to svoje laxné tempo stále, takže raz ho pani učiteľka upozornila, že ak sa neprezlečie do pyžama, kým veľká hodinová ručička prejde z jedného miesta na druhé (5 min), tak pôjde spať tak ako je. Ivanka sa tak zľakla, že pôjde spať holý, že ho začala obliekať. Inak sa hrajú aj každý sám. Ivanka už dokonca má aj kamošku. Tomáško má kľud, keďže akčná sestra je zamestnaná inými deťmi a do všetkého mu nekafre.

Ja? Ja som v tomto druhom dejstve zbavená takého sentimentu, aký som zažívala prvý krát. Už ma nedojíma, že moje ďalšie bábätká sú už také veľké, že chodia do škôlky. Skôr presne naopak. Chvalabohu, že už sú takí veľkí a takí samostatní.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Mišutka je v našej rodine stále pilotný projekt. Situácie, do ktorých sa s ňou dostávame, sú pre nás nové. Fakt, že okrem nej máme ďalšie dve deti, tomu nijak neprispieva. Pri Miš vymýšľame ako zvládať úplne nové veci a s malými sa vlastne učíme ako s dvomi deťmi naraz zvládnuť to, čo sme už zažili, ale v takom čase, ktorý bežne stačí na menej ako jedno dieťa.

Tento príspevok je dôkazom toho, že keď už decko vypiplete a vyšupnete ho do sveta (nechcete, ale musíte), čoraz menej viete ovplyvniť to, čo vaše dieťa v tom svete porobí. A keď teda už nejaké blbosti porobí, vy si môžete jedine trieskať hlavu o stenu. A veruže si ju trieskate. Riadne. Neviete nijak zaručiť, že váš potomok sa bude správať ako očakávate.

Všetky tri naše deti sú plavci. Trepeme sa s nimi po kurzoch od malička pretože to, či dieťa vie plávať je v našej rodine otázkou základného prežitia. To znamená, že naša najstaršia už niekoľko rokov pláva bez strachu a bez pomôcok bazénoch i jazerách.

Miš práve po prvý krát od bábätka na plávanie nechodí. Od januára do apríla sme na plávaní, ktoré mala zaplatené, boli dva krát a tak som ho prehodila až od septembra. Preto sme sa potešili, keď prišla možnosť zo škôlky, že deti budú mať dva týždne kurz plávania. Môj chlap sa ešte uisťoval, či bude kurz aj pre tých, čo už vedia plávať, aby to nebol len zabitý čas a utopené peniaze.

Nejakú kulehu som šípila ja a aj on. Obaja totiž dobre poznáme tendenciu našej nastaršej v najnevhodnejších momentoch sa tváriť ako z pomocnej školy. Vypleští tie modré oči a v tom okamihu jej ubudne tak 15 bodov IQ.

Chlap jej ešte pred kurzom rozprával niečo o tom ako sa budú deti na plávaní deliť do skupín podľa toho, ako vedia plávať. Ja som nepovedala nič, ale keď sa vrátila po prvej hodine, hneď som sa jej pýtala ako bolo.

- „Delili nás podľa veľkosti. Som v kačičkách.“

- „A aké sú ostatné skupiny?“

- „Korytnačky, rybičky, delfíny.“

- „A čo ste robili?“

- „Ležali sme na vode.“

- „A ostatné skupiny?“

- „Ležali na vode a kopali nohami.“

Keby sa na mňa niekto v tej chvíli pozeral, môj výraz by musel byť zaujímavý. V prvej štvrťsekunde by tam videl poznanie typu „Ja som to vedela!“, v druhej „No doprdele, to je aká škoda!“, v ďalšej „Mňa šľahne!“ a na záver „Čo včul?“.

Potom tento emocionálny boj vyhralo sklamanie a celé to pokračovalo zápasom ako prežiť to sklamanie bez ďalších emocionálnych obetí.

Veru, nevedela som čo spraviť. Rodina krčila plecami a ja som teda najprv uvažovala, že to nechám tak. Veď čo? Blbé plávanie, o dva týždne bude po ňom. Potom mi to nedalo, pretože som si uvedomila, že si to tam neužije, keď sa bude čľapkať vo vode po kolená s trojročnými. Nasledujúce plávanie som ešte neurobila nič. Dúfala som v zázrak, že si inštruktori všimnú, ako moje dieťa pláva a sami od seba pochopia, že ju musia preložiť do inej skupiny. Ale viete ako to je s tými zázrakmi..

Nakoniec som sa nechala presvedčiť, že zavolám hlavnému inštruktorovi a skúsim sa s ním dohodnúť, že by Miš vyskúšal ako pláva a posunul by ju vyššie. Presne som vedela, prečo to nechcem vytelefonovať. Nechcela som pôsobiť ako trafená, ambiciózna matka, ktorá si myslí, že má doma druhú Moravcovú, ale nikto okrem nej to nechce vidieť a tak svojej pýche razí cestu sama. Samozrejme, že to tak bolo. Inštruktor v telefóne znel nekonečne trpezlivo a blahosklonne, navyknutý komunikovať presne s týmto druhom materí. Sľúbil mi, že sa na to moje dieťa pozrie, len ráno to máme povedať aj učiteľke v škôlke, aby povedala, ktoré decko to je.

Tuto nastal zaujímavý moment, ktorý si podľa mňa zaslúži samostatný príspevok (ale zatiaľ iba zbieram dáta). Môj chlap vyhlásil, že on ráno postráži malých a ja pôjdem do škôlky komunikovať s učiteľkou. Vraj sa ich bojí. E? Ale vraj na škole sa už s nimi rozprávať bude. Chcem tomu veriť.

Tak som teda šla ja a vybavila čo bolo treba.

Poobede som sa už nevedela dočkať ako to dopadlo. Miš začala veľmi nádejne: „Maminka, budeš sa tešiť. Som v delfínoch.“ To sú tí najlepší (poprosím potľapkať po pleci).

To je všetko. Jedna veta. A ja som chcela počuť všetko, vrátane farby autobusu, ktorý ich tam viezol.

„Viac si už nepamätám.“ a už jej nebolo. Tak si spomeň, dopaže! To bolo hádam horšie ako keď prišla s tými kačičkami. Takto ma zabiť …!

Nakoniec som z nej vytiahla, že ju šmarili do vody, ona zaplávala a „...tak ma trénerka vybrala z vody a na rukách ma preniesla k delfínom.“

No jupí. Tak to nakoniec dobre dopadlo. Miš zrazu chodí nadšená, plávanie ju baví a naozaj ju tam učia nové veci, nie iba splývať.

A ja? Ja môžem iba dúfať, že sa moje decko poučilo, že má ukázať čo vie a nie čakať, že to okolie pochopí samé od seba. Zároveň dostala lekciu o tom, že existujú druhé šance.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

#plavanie #comamrobit? #zabijemsa? #ajtakjulubimakokona #zufalamatka 

Áno, aj ja sa môžem chváliť svojmi deťmi. Sú úžasné a vychované, môžem so všetkými tromi naraz plus s dvomi psami sama ísť do Freshmarketu, naobedovať sa tam, ísť krížom cez celý lokál si kupiť kávu, nejakú zeleninu a zísť dole do garáže. Môžeme cestovať MHD. Všetci z toho máme výlet a veľký zážitok, pretože sme rozmaznaní chodiť všade autom. Zvládame nákupy, návštevy, reštaurácie a ostatné spoločenské situácie.

Potom raz sa stane, že sa nám všetkým naraz stretnú „svoje dni“ a maminka to rozdýchava týždeň.

Teda rozdýchavam to tak, že až som sa po 100 rokoch znova unúvala napísať blog.

Začalo to už tým ako sme vybrali Mišelu zo škôlky. Behom piatich sekúnd som ju chcela vrátiť naspäť. Vybehla von, ako zmyslov zbavená letela, cesta – necesta, hysterická matka – nehysterická matka. Malí, zatiaľ bez akýchkoľvek zmyslov, za ňou, samozrejme. Dobehla som ju, keď vyliezla na nejaký múrik, Ivana a Tomáš tiež a potom nevedeli zliezť.

Chytila som ju za plecia, sklonila sa (tých 10cm) pred jej tvár a zavrčala, že buď sa okamžite upokojí alebo jej zakážem holú existenciu (a sľúbenú cukráreň) na najbližších 30 rokov.

Do cukrárne sme prišli bez úrazu a bez nervov. Bol tam detský kútik, takže topánky, bundy a svetre lietali ešte skôr, než som našla miesto na sedenie.

Tešila som sa, že vypustím tigre a v kľude si stlačím svoj koláč. No isto.

Ivanka.

„Mami, posím si papať.“ Tak som jej naložila do úst z jej koláča. Nechať ju jesť samu čokoládovú tortu je len pre otrlé nátury. Rovno som zavolala aj Tomáša. Miš si menežovala svoj koláčik už sama.

Odkrojila som si zo svojho, že si ho idem tiež naložiť…

Ivanka.

„Mami, posím si kouáčik.“ Znova.

Na tretí krát, som si stihla strčiť lyžičku do úst.

Veľké modré oči. Ivanka.

„Mami, pitie si posím.“

Potom si posila ešte cikať, papať, piť, kakať („Nejde mi kakať, mami.“ a tvárička na ktorú sa nedá hnevať.) zase papať, zase piť a potom, po 36 minútach sme išli domov. (Pýtate sa, kde boli Mišela a Tomáš? Neviem. Hrali sa a občas prišli nabagrovať koláč či kouáč, ako kto.)

Teda na poštu sme šli. Milión ľudí, dve okienka. Moje tri deti. Ja, milión prvá v rade.

Majú tam taký dizajnérsky počin, akože fontánku. Chvalabohu, nefunguje. Ako preliezka však funguje výborne. Nevýhodou je, že tak pre jedno dieťa.

Rev, krik, pády, sácanie, krik, ešte väčší rev a tých milión čakaním otrávených, zúčastnených ľudí. Ani som sa na nich nemusela pozerať, aby som vedela, čo si myslia. Myslela som si, že sa nikdy nebudem za svoje deti hanbiť. Už si to nemyslím.

Syčala som po svojich deťoch, ktoré na mňa s prehľadom dlabali (alebo cez vzájomný krik ma skrátka nepočuli), vždy keď som niekoho postavila zo zeme, padol ďalší, pri tom som sa snažila neodísť z radu na okienko… Bolo to na poriadnu po zadku pre všetkých troch, ale povedala som si, že takú radosť nespravím ani publiku, ani sebe. A tak som to uhrala na flegmatickú matku.

Jediná dobrá vec na tom celom bola, že keď som sa dostala k okienku, nikto z ostatných zákazníkov si netrúfol pípnúť, že kým vypisujem šek, mám sa postaviť bokom, aby zatiaľ vybavili niekoho iného.

Po ceste domov som drapla Ivanu a Tomáša za ruku a šla som svojim tempom domov. Mišuta sa chytila Tomáša, aby stíhala.

Vyliala som si pred nimi krivdu za celé poobedie. Napoly konštruktívne, napoly plná emócií som im vysvetlila, prečo sa tak strašne hnevám.

Mišela a Tomáš chápali svoje previnenie a kajúcne potichu kráčali vedľa mňa. Ivanka nie. Mraučala tým svojím „chřipákom“ a ďalej mala pocit, že má nejaké práva, ktorých sa môže po tom všetkom ešte dožadovať.

„Mmm, mami, pusti ma…mmm, ťaháš ma. Ťaháš ma? Mmm, Bojí ma nožička. (Môže ťa aj druhá!) Mmmm, musím cikať (No jasne)…mm, Mami, poďme tam!, mmmm..“

Doma som zabásla krpcov do jedálenských sedačiek. V súčasnosti je skôr taká psychologická pomoc, pretože už vedia do nich vliezť a aj z nich vyliezť. Upackala som im večeru, ale stále som sa nebola schopná na nich ani pozrieť. Chcela som ich velice vytrestať ťaživým tichom, ale pôsobilo ťaživo iba na mňa. Oni už mali svoj biznis a zase raz mali mater v paži.

Titulná fotka bola z momentu, keď už boli všetci vymydlení a ešte pred spaním pozerali rozprávku. Mne už pomaly mäklo srdce, ale všetko sa mi trasie ešte aj teraz, keď to píšem.

Uvedomila som si, že keby som im capla po zadku v tej chvíli, rev by síce neprestal, ale ja by som naraz vypustila megatonu pary. Tým, že som to udržala, vypúšťam paru doteraz. Hm, tak teraz neviem, čo je lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Konečne, po dvoch rokoch, som mentálne dozrela na to, aby som šla s dvojičkami do detského kútika.

Keď sa znova obzriem do minulosti, ako to bolo s Miš, tak s ňou som chodila pomerne veľa do materského centra. Mala som tam svoju partiu mamín, chodili sme na tanečky, kreslenie, divadielka, vždy sme stihli poklábosiť, dať kávu a o pol 12 domov, obedovať a spať. Obidve.

Bolo to asi v druhom roku materskej a bolo to asi najlepšie obdobie.

S krpcami som kútiky nezažila, pretože spávali dva krát denne viac ako rok a pol. Potom prišlo leto a tak sme chodili von, potom jeseň, čiže moja robota a potom Vianoce. (Strašne rýchlo to letí… a to je dobre, pretože pozajtra bude zase leto).

Ale to sú v zásade výhovorky. Keby som veľmi chcela, tak by som sa aspoň raz týždenne utrhla z môjho bizi programu. Mne sa tam však zúfalo nechce chodiť. A odkedy som tam teda teraz párkrát šla, už aj viem prečo. Že pohodička? Že kávička? Že kamarátky? Že zabudni.

Napchať sa do auta je to najľahšie. Potom to vpustím do toho kútika a začína cvičenie na pozornosť, rýchlosť a pohotovosť. Pôvodne som si myslela, že vám opíšem prvý deň, ktorý sme takto strávili v kútiku, ale rovnaký priebeh to malo aj druhý, aj tretí krát, …

Prvá úloha pozostáva z toho, aby mi do herne nevbehli polovyzlečení s čižmami na nohách. Neskutočne ich zdržujem tým, že trvám na tom, že sa musia vyzliecť z aspoň tridsiatich vrstiev a som taká drzá, že ich nepustím, kým im nenavlečiem protišmykové ponožky (Barefoot matka). Jeden rozhorčene piští zabásnutý v mojom „objatí“, druhého škriekajúceho blokujem kolenom, aby neutiekol.

Nakoniec to teda vypustím do divočiny. Okamžite mi zmiznú z očí. To je chvíľa, kedy sa môžem vyzliecť aj ja. Ponáhľam sa, napäto počúvam, či nezačujem nejaký rev z herne, diktujem naše mená, „Áno, ďakujem, kávu si dám..“ a idem za deťmi dnu.

Tam vidím niečo, čo uteká od atrakcie k atrakcii tak rýchlo, že to vidím rozmazané. To je Ivana. (Pamätáte si rozprávky Looney Tunes, Bugs Bunny, Road Runner a spol.? Tak Ivucha je Tasmanian Devil.) Tomáša nevidím vôbec. Nakoniec ho nájdem schovaného za kreslom, ako sa pekne sám s niečím hrá. Zrazu si na neho spomenie Ivana a je po pokojnej hre. Nutne potrebuje presne to isté červené autíčko, ktoré má Tomčiak. Bitka. Škreky. Nakoniec im ho vychmatnem ja a revú obaja. Potom sa Ivutiena presmeruje inam a začínam za ňou utekať. Bzzm! Šmykľavka. No a čo, že sa šmýkajú aj iné deti. Ivuška zhodnotí, že sa im bude lepšie šmýkať pod oknom, tak im celú šmykľavku odtlačí preč. Bzzm! Trampolína. No a čo, že sa na malej detskej trampolíne silou vôle drží asi ročné bábo. Ivuške tam zavadzia, tak ho nohou odtlačí preč. Nemôžem povedať, že kopne, lebo to je prisilný výraz. Skôr ho tak odťuká heš. No ale mamina toho bábätka na mňa pozerá tak, ako keby mu Ivana odkopla hlavu. Ok, som príliš pomalá, priznávam.

Bzzm! Hojdačka. Moje nervy. Tam sa stretla s Tomášom, čiže som pokojnejšia, ale aj tak by mi asi vadilo, keby si kvôli hojdačke vyškriabali oči. Tak zase idem robiť boxerského rozhodcu. (Na čo som si dávala tú kávu? Veď vlastne ani neviem, kam mi položili šálku..) Chvíľu si nájdem pre seba, aby som kamoškám z partie, keď bola Miš malá, poslala nostalgickú fotku povestného hojdacieho baklažánu. Popri tom sa vysťažujem, že tu lietam ako s nasoleným zadkom za Ivanou, ktorá je nepredvídateľne nebezpečná sebe aj svojmu okoliu. Kamarátka mi s najlepším úmyslom odpíše, aby som sa venovala výhradne iba jej a bola tu iba pre ňu. Musela som sa uchechtnúť. SOM tu iba pre ňu. Inak by to ani nešlo. Tomáš je zabudnutý niekde v miestnosti (aspoň dúfam, že je stále tam).

Preto vlastne ani neviem, ako sa v tých kútikoch správa. Asi je menej ofenzívny, znesie iné deti v okolí jedného metra a keď nejakú hračku nedostane, tak si skrátka zoberie inú. Ale to sú iba dohady, naozaj neviem. Čo určite viem, vyzabíjať sa išiel jedine so sestrou.

Zaujímavá vec, ktorú som si hneď neuvedomila je, že kam sa pohli moje deti spolu, tam sa zrazu vyprázdnil priestor. Trampolína, pridali sa tam moji malí a zrazu, tam boli iba oni. To isté v plastovom domčeku. Pri autodráhe. Neprišla som na to, ako to robia, ale nejak podprahovo odplašia iné deti.

Záverom teda konštatujem, že moje dvojičky sa zúfalo nevedia hrať s inými deťmi. Je to totálny paradox a zase raz si pripadám ako naivná mater. Úprimne som si myslela, že keď ich je od začiatku viac, tak vedia zdieľať a fungovať s ostatnými bez problémov automaticky. Prd. Spolu síce vychádzajú, ale s cudzími sa to skrátka nemali ako naučiť. Ani nemajú záujem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

S radosťou oznamujem, že záujmy mojich mladších detí sa výrazne rozširujú. S poľutovaním musím oznámiť, že som netušila, koľko hračiek máme jednorazových.

Je pravda, že títo naší malí dostávajú výrazne menej hračiek, ako fasovala ich staršia sestra v ich veku. Nejde ani o to, koľko to stojí, ale skôr o to, že v zásade všetko, čo som mala pocit, že by mali mať, už majú po staršej sestre. Takže tie veci iba znova vyťahujem, zhruba v tom istom čase ako sa k nim dostala Miš.

Ok, kecám. Nevyťahujem skoro nič z toho. Predošlé riadky bol iba môj plán, ktorý dosť nefunguje.

Ilustrujem na príklade: Nedávno som vytiahla puzzle. Také tie cca 12 kusové, niektoré časti boli do tvaru autíčok, alebo kvetiniek. Miš to skladala hádam aj po tme, keď mala cca rok a trištvrte. Krpci privítali novú aktivitu s veľkým nadšením. Tomuško hneď pochopil princíp, velice všetko vysypal a následne cpal na plochu jednotlivé kusy ako mu prišli do ruky. Ivuška vysypala svoje kvetinkové a potom si všimla, že Tomáš má určite lepšie. Tak sa začali o ne biť. Rev, krik, puzzle lietali po miestnosti, … zasiahla som v momente, keď ich začali v zápale boja krčiť. Nakoniec som ich ako tak spacifikovala a mohli sme sa sústrediť na princíp skladania puzzle. Po 4,5 sekunde to Ivanu prestalo baviť a išla sa pozrieť, či Mišuta nemá ešte lepšie puzzle. Jasné, že mala. Ale pre túto chvíľu si ich Miš ubránila.

Tomčiak pri tom obsedel a ku koncu už vedel doplniť autíčkové a kvetinkové časti, keď som mu ja poskladala tie okrajové. Nakoniec sa tiež išiel pozrieť, či Miš nemá niečo lepšie. Jasné, že mala. Síce si teritórium ubránila, ale dostala za to zo štyri nahnevané capkance po hlave od rozhorčeného brata.

Keď sme skúšali hrať pexeso, už od začiatku to bola katastrofa. Najprv som si zašpinila karmu, keď som v záchvate materskej iniciatívy vypla Ivuši Mášu a medveďa. To decko je na nej závislé, Máši nikdy nie je dosť. Takže tú som pre pexeso stratila, ešte som ani nevysypala krabičku na koberec. Mišuta sa zdula a nechcela hrať, keď zistila, že nebudeme hrať pexeso tak ako sa to má, ale tak, že otočíme kartičky hore obrázkom a tak budeme hľadať dvojice. Ostal jedine Tomáš a toho som to teda naučila. Ivuška sa neskôr trochu ukľudnila, vrátila sa k nám. Hrať sa síce nechcela, ale iniciatívne aspoň rozsadla krabičku, v ktorej býva to drevené pexeso uložené.

A tu teda tkvie problém – tie dve malé deti všetko zničia. Ja im skrátka neviem, ale fakt, že neviem nijakovsky nijak vysvetliť, ako sa majú hrať s hračkami tak, aby sa mali s čím hrať aj na druhý deň. Tomáš vždy okúše pneumatiky zo všetkých autíčok, ktoré doma nájde. Ivana si sadne do akejkoľvek krabice akejkoľvek veľkosti. Zatiaľ som nenašla knižku tak odolnú, že by prežila dlhšie ako mesiac. Drobné veci stále dávajú do úst. Tomáš je schopný si to napchať aj do ostatných otvorov.

Ak má knižka okienka, nikdy nie som dosť rýchla, aby som zabránila tomu, aby to okienko aspoň nenatrhli. Keď kreslíme, božechráň, aby som im dala do rúk fixky. Obaja predtým, než položia ceruzku na papier, ju fajnšmekersky vycmúľajú. (Potom im tečú super farebné sliny a majú super farebné fľaky na oblečení, ale to je zanedbateľný detail.).

Zatiaľ odoláva zničeniu tuším jedine lego. Ostatné hračky, ktoré majú bežne v dosahu, vyzerajú ako keby som ich zabudla vyhodiť. Ivuškina bábika Máša vyzerá ako vytiahnutá zo smetí, pre zmenu. Miesto vlasov jeden súvislý stojatý dred. Ani tú vec nemôžem oprať, lebo rozpráva.

V zásade ak chcem nejakú hračku uchovať aj pre nasledujúci deň, musím pri nich sedieť a dôsledne dbať na to, aby sa s ňou hrali tak ako sa má (uf, pri týchto slovách sa cítim ako vrah kreativity) a aby sa o ňu nezačali biť. V opačnom prípade vec zničia.

Je mi to ľúto, lebo takto sa nedostávajú k veciam, ku ktorým by už mohli. Priznám sa, že nemám toľko času, aby som pri nich mohla sedieť toľko, aby sa mohli s niektorými vecami hrať viac. Ideálny vzorec, v ktorom im to dám, ukážem čo s tým a potom sa hrajú sami, nefunguje. Rada by som vedela, či je to pri dvojičkach normálne. Miš taká nebola, ale je pravda, že to jedno decko sa po prvé ľahšie ustráži, po druhé viac si dá povedať a po tretie nemá sa s kým o hračky mlátiť.

Tak neviem teraz. Raz budem vnúčatám rozprávať, že sorry, ale nemám žiadne autíčka po vašom tatinkovi, pretože keď bol malý, zožral im všetky kolesá.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Ivuška je jedno šikovné, priebojné, inteligentné decko s uhrančivým pohľadom. Označenie Malá akčná žena ju vystihuje asi najlepšie.

A to aj v dobrom význame slova a aj v tom zlom. Medzi šikovnosťou, inteligenciou, aktivitou a prešibanosťou, neposednosťou a neposlušnosťou je totiž tenká hranica.

Naša Ivuška je decko, o ktorom stále viem. Je to vietor v rodine. Stále cirkuluje okolo mňa a spôsobuje, že ju nepretržite, minimálne podprahovo, vnímam. Keď sa Mišela a Tomáš pekne hrajú, Ivucha behá medzi nimi a robí im zlobu, aby upútala ich pozornosť. A ešte stíha behať aj za mnou a držať aj moju pozornosť v kondícii. Aj teraz keď píšem, tak stojí za mnou, capká ma po chrbte, naťahuje oblečenie a íska vlasy (Ivanka je veľký vlasofil. Ručička ponorená do vlasov je hneď druhá najlepšia ukľudňovacia vec po dudli.). Stále niečo rozpráva. Má taký typický, zvláštny, ako keby mierne zachrípnutý hlas. Do totálneho, hrdelného „chřipáku“ prechádza, keď je poriadne naštvaná.

Vietor potrebuje veľa energie, ale teda Ivutiena zo vzduchu nežije. Papá toľko, čo my všetci dokopy, vrátane tatinka. Váha ukazuje 13,2 kg, pričom u Tomáša 11,8. (Okrem toho je aspoň o 3 cm väčšia). Ráno zje svoje raňajky, doje (rozumej: ukradne, ak sa podarí) Tomášove a potom sa s ťažkým srdcom spod stola pozerá ako raňajkujem ja.

Čo sa týka jedla, od lakomosti by sa obaja vedeli pozabíjať. Tu sa prejavil ďalší môj naivný predpoklad: dvojičky sa vedia lepšie podeliť lebo od malička musia. Hehe. Aj vy sa smejete, že?

V hlavičke jej to funguje natoľko dobre, že si je vedomá, čo pácha na Tomášových jedlách a preto sa bojí, že sa jej to vráti a Tomáš začne kradnúť tiež. Preto keď sa musí vzdialiť od stola, berie pre istotu aj tanier.

Mimochodom, vtip o tom, že by sme mali dávať našim deťom jesť, už začína nudiť. Minule mi však kamarátka poradila, že keď už budem v obchode, mohla by som skúsiť kúpiť nejaké potraviny. Áno, vtip z rovnakej kategórie, ale jeden z tých originálnejších. Ja sa už pomaly na návštevách prestávam hanbiť za to, že obe moje deti vždy všetko zjedia. Aj cudzie. Avšak nedávno som mala ťažkú chvíľku (bola som bordová od hanby), keď sme odchádzali od susedov a Ivana sa mi vytrhla, bežala k tanieru, nabrala do tých malých ručičiek, čo sa jej pomestilo a spokojne sa vrátila ku mne. Aby neostala škoda.

Ivutienka sa vždy všetko veľmi rýchlo naučí. Jej ambicióznosť a priebojnosť je zarážajúca. Svojimi modrými očami odpozoruje čo treba a za chvíľu to vie. Ženie ju túžba presadiť sa, byť všade prvá a aby sme si všímali ju a ju a hlavne ju. Pripadá mi ako typický príklad prostredného dieťaťa (náš tatinko to nerád počuje, vraj škatuľkujem), ktoré ma v rodinných konšteláciách najväčší problém utrhnúť si kus pozornosti pre seba. Myslela som si, že pri dvojičkách nie je poradie súrodencov také dôležité. Omyl. Teoreticky, Ivuška, ako „prostredná“, druhá dcéra a po nej chlapec, zdanlivo nie je ničím zaujímavá. A tak sa tento zdanlivý „deficit“ snaží dobehnúť všetkými silami. A zjavne teda má na to, aby sa jej to darilo.

Síce po posledných skúsenostiach z plávania to vyzerá zase inak. Ivuška vie výborne vytvoriť dojem, že všetko vie a všetko zvládne, ale keď príde na lámanie chleba a treba počúvať inštrukcie a v nejakej činnosti vytrvať, šikovnejší je Tomáš.

Vo mne sa miesia pocity. Veľmi ju obdivujem. Je to veľmi schopné decko a niekedy mám pocit, že ju Tomáš brzdí. Občas uvažujem, ako by to s ňou bolo, keby bola sama. Bola by taká akčná? Alebo práve nie, pretože by ju nepoháňala žiadna konkurencia? Je jasné že početná konkurencia v rodine z nej dostala to najlepšie. Aspoň zatiaľ.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Nápad ísť s dvomi, resp. tromi malými deťmi na dovolenku lietadlom sa môže zdať ako nie úplne najrozumnejší. Hlavne po minulých zážitkoch. Ale po prvé, človek má tendenciu na zlé zabúdať a po druhé môj cestovateľský duch už pišťal nudou a ja som to jednoducho chcela vyskúšať. Avšak najvýznamnejší argument, ktorý mi dodával odvahu bol, že do poslednej chvíle som zo srdca neverila, že sa tam naozaj dostaneme.

Čakala som, že sa stane všetko, vrátane teroristického útoku a my ostávame v Senci.

Chvíľami to vyzeralo, že sa moje katastrofické predpovede naplnia. Nahnuté sme mali poriadne. Týždeň pred odletom mi len tak náhodou napadlo skontrolovať pasy. Hahá. Jasné, že platnosť Mišutinho vypršala pred tromi mesiacmi. Našťastie, sme stihli vybaviť nový. Keď mi pár dní po tom prišlo z cestovky upozornenie, že mám skontrolovať pasy, už som sa iba dobre pobavila.

Deň pred odletom som odovzdala všetky deti kamoške, aby som mohla pobaliť, presťahovať nás do Bratislavy, aby sme odtiaľ mohli letieť do sveta. Večer, keď som si pre nich šla, oznámila mi „Ivuške pri obedňajšom spánku niečo vytieklo z ucha.“ Zatmelo sa mi pred očami. (Naša posledná dovolenka do Tunisu skončila 5 hodín pred odletom na Mišelinom vysokom CRP a vysokých teplotách.)

Doma som Ivuške naliala do ucha „Burowovú ušnú inštiláciu“ (Slovo „inštilácia“ mi asi navždy utkvie v pamäti. Vôbec mu nerozumiem). Tipovala som, že uško ju mierne pobolieva, ale nie je to žiadna tragédia. Chlap ma však vyhnal na pohotovosť. On sa tváril, že má pred odchodom ešte prácu. Uhm. No lebo ja nie. Dobaliť polozbalené kufre nie je robota. Jupí. Tak sme šli.

Na pohotovosti to bola totálna prča. Celá, poriadne plná čakáreň mala jednu diagnózu – črevná viróza. Videla som princezné úplné vyblité z podoby, ktorým tatinko držal pred tvárou misku, trafenú maminku, ktorá pri okienku hystericky vysvetľovala, že jej malý má od piatej ráno (bolo 8 večer) zelené striekavé stolice (wtf?!) a zvažovala ako rýchlo odtiaľ utečiem a čo budem teda robiť. Našťastie jeden správne mierený telefonát ma nasmeroval priamo na ORL pohotovosť. Po vyšetrení som mala chuť plakať a smiať sa naraz. Diagnóza bola začervenaný bubienok a dostali sme – Burowovú ušnú inštiláciu. Milujem ju. Ale večerný kľud milujem viac.

O 10 sme sa dovalili domov a ja som teda začala baliť zvyšok vecí. Značnú časť domácnosti som zbalila do troch kufrov, troch príručných batožín a dvoch kočíkov.

Svetlo nádeje sa zapálilo, keď sme už na letisku dostali na kočík lietadlovú visačku. Vôbec mi nevadilo, že let hodinu meškal. Aspoň si deti pospali. Tesne pred nastúpením do lietadla sa musel Tomčiak pokakať takmer až do vlasov. (Odplienkované mám presne dve tretiny detí. Tomáš nie je jedno z nich) Museli sme ho okúpať v umývadle, kde tiekla iba studená voda. Na celom letisku teplo ako sviňa, ale jedine na toalete, kde bol prebaľovák bolo vyklimatizované na 19 stupňov. Do lietadla sme nastupovali s vymrznutým mrzutým deckom, ktoré sa rozhodlo v lietadle vrešťať ešte hlasnejšie. Dohoda ešte doma bola, že ja budem sedieť s Tomášom, pretože ak by som sme ho do lietadla vnášali spiaceho, je o kilo ľahší ako Ivana, preto sa mi bude lepšie nosiť (btw to kilo urobí naozaj veľký rozdiel) Dovolím si tvrdiť, že v danej situácii bol tatinko celý rád, že máme takúto dohodu. V lietadle nás rozdelili. Na poslednú chvíľu si totiž uvedomili, že detské dýchacie masky sú iba na sedadlách pri okne.

Tomáš sa ale vcelku rýchlo upokojil. Prvý krát v živote jedol nejakú napolitánku a tým lietadlo získalo na bodoch. Po chvíli prišiel chlap, že si mám ísť pre zmenu sadnúť k babám. Mišela spala a Ivutiena vymýšľala. 100x cikať, čítať časopisy, trhať časopisy, mačkať gombíky, jesť, mrviť, vylievať, robiť zle spiacej Mišute, pišťať, vykrikovať, preliezať sedadlá a ku koncu už vrešťať, lebo už totálne nevedela obsedieť a mne sa minuli nápady, ako ju zabaviť. Trochu pomohlo, že ľudia za nami ozvučovali celé lietadlo dvdčkom s Fíhou Tralala a tak sme si spievali tie jej odrhovačky.

Tomáš bol ako med. Po prílete môj vyspokojnený chlap skonštatoval, že nechápe, čo robím s tými deťmi, že pri mne vreštia a že nabudúce mám ten tablet dať tichšie. Uhm. Diky. Trafil do čierneho.

Potom už ale začal samotný výlet a ten splnil všetky moje najlepšie očakávania. Objavili sa síce ešte sople z príliš vyklimatizovaných interiérov, ale to sa dalo prežiť. Taktiež more bolo pre deti fuj, pretože fuj piesok, fuj horúci piesok, fuj slaná voda, fuj vlny, v ktorých sa nedalo stáť ani poriadne plávať, ale inak sa všetkým páčilo. Nakoniec sme mali základňu pri bazéne so slanou vodou. Vďaka tobogánom sme zistili, ako sa asi cíti hovienko v záchodovej mise. Bábätivce dobehli z plávania všetko čo v zime zameškali, pretože buď boli chorí alebo ja v práci. Tomčo na začiatku veľmi do vody ísť nechcel, ale ku koncu pobytu bez problémov skákal do hlbokého bazéna aj bez rukávnikov (tvárili sme sa, že sa v zásade tešíme..) Videli sme delífniu show a najväčší akváriový tunel na svete.

Nebola to dovolenka, že by som tam prečítala 2 knihy a 7 časopisov. Ani som si nerobila ilúzie, že by to tak malo byť. Dôležité pre mňa bolo, aby moje najväčšie problémy boli, kam sa pôjdeme kúpať a čo budeme jesť. A tak bolo. Na jahodové daiquiri budem spomínať ešte dlho. (To je skoro ako smoothie, nie?)

Vyskúšali sme si, že to spolu vieme cestovať a že je to aj zábava. Očakávam, že už to bude iba lepšie.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Iba…?

60 mesiacov alebo teda 5 rokov máme Mišutienu. Keď som si roky prepočítala na mesiace, tak ako to robím pri krpcoch, prišlo mi to strašne málo. 5 rokov už znie ako viac času, ale 60 mesiacov je akože ju máme od minulého týždňa.

Ja by som povedala, že 60 mesiacov z môjho života bolo obdobie, kedy som ju ešte nemala a zvyšných 324 už áno.

Život s takým päť ročným tvorom je už naozaj v pohode. Ráno sa sama sa oblečie, sama sa obslúži z chladničky, pustí si rozprávky, sama sa umyje a keby mi nezašepkala do ucha „Mami, idem kakať.“, ani sa nezobudím. (Samozrejme za predpokladu, že krpci sú bezpečne uprataní v postieľkach, hrajú sa a netlčú sa cez mreže).

Miš je športovo založené decko. Na bicykli nezaostáva, vo vode nezaostáva, na korčuliach zaostávam ja a veľmi rada sa pridá, keď ma chytí záchvat a po večeroch cvičím doma pred telkou: „Maminka, donesiem ti mobil a pusti tú tetu, čo ukazuje ako máme cvičiť.“ Už so mnou skúšala aj planking. Rada chodí na gymnastiku „Je to super, ale všetko ma bolí.“

Na druhej strane nemá ambíciu tancovať ako baletky, ani ako hiphopové tanečnice a ani spoločenské tance ju nechytajú „Ja by som sa to nevedela naučiť, mami.“

Vie poskytnúť masáž: „Som tvoja masérska dáma.“

Vie už čo-to prečítať, len zvyčajne zabudne, že to už vie.

Mastí hru Dobble najlepšie z rodiny.

Doma sa nám hromadia koníky, teší sa keď bude veľká, pretože „…si konečne kúpim toho bieleho koníka a budem sa o neho starať.“ Tajne dúfa, že si zaobstaráme mačku. Čiernobielu a bude sa volať Vaneska. Nateraz sme to odložili, lebo sme ju presvedčili, že by sa u nás v paneláku mohlo stať, že mačička vypadne z okna. Sľúbili sme jej ju, keď raz budeme bývať v dome. Pár dní po tomto rozhovore sondovala, či ten náš imaginárny dom bude mať poschodie. Priznám sa, že v prvom kole som vôbec nepochopila čo sa ma to vlastne pýta.

Nikdy som ju nenútila pomáhať okolo bábätiek v rámci teórie, že veci, ktoré „musím“ automaticky robím s odporom. V rodine sme sa vyhli sme sa aj obligátnemu „Ty budeš veľká sestra a budeš pomáhať..“ a tak mám za to kvalitnú, ochotnú a nevynútenú babysitterku. Miš je na seba hrdá ako to zvláda a ja sa môžem pokojne otočiť chrbtom a napríklad im uvariť obed. Mám istotu, že keby niečo, Miš sa ozve.

Čo sa týka stravy, neviem kde sa to v nej vzalo, ale živo sa zaujíma o to, čo je zdravé a čo nie. „Mami, a chlebík je zdravý?“, „Mami, voda je zdravá?“, „Kukurica je zdravá?“ „Melón je zdravý?“ Miestami som už nevedela čo dodať, tak sme tému uzavreli, že nič nie je zdravé ak sa toho je prehnane veľa a že treba mať pestrú stravu. Samozrejme, že je dôkladne oboznámená s tým, že sladkosti sú nezdravé, ale to jej vôbec nebráni v ich konzumácii.

Nepúšťa sa do konfliktov, skôr sa snaží všetkým vyhovieť, alebo ustúpi. Je prispôsobivá a je rodený diplomat. Nikdy mi do tváre nepovie nie priamo.

„Dáš si chlebík?“

„Áno, ale … maminka?… máme ešte Brumíka?“

Alebo zážitok mojej svokry, keď prichytila Mišutu, moju neter a ich bratranca z druhého kolena, ktorý plakal. Babka hneď vedela, koľká bije. „Baby, čo ste mu spravili, že plače?“ Katka (neter) hneď začala vymýšlať výhovorky. Mišela so stoickým pokojom vyhlásila „Iba sme mu vrátili čo spravil on nám.“ Sama neviem, čo by som jej na to povedala..

Najnovšie sa mi zdá, že si zachováva silnú ženskú hrdosť. Na susedovie chalanov v Senci pozerá zhora, necháva sa dobývať a naposledy sa s nimi obťažovala hrať iba pre to, aby ich s prehľadom natrela v Dobble.

Keď vidím to moje vyšportované, momentálne opálené, veľké dievča, zdá sa mi už takmer dospelá. Na druhej strane je to stále to moje bábätko, ktoré som si naozaj užila a každý jej pokrok bol pre mňa zázrak. V prípade úbohých krpcov je to len ďalšia fáza, ktorú musíme prežiť a ja nostalgicky spomínam, aká bola Miš v ich veku. A tak raz, keď s mojou mamou všetci traja vyšli z brány von a Ivuša sa rozbehla na jednu stranu, Tomáš na druhú, totálne selektívne hluchí, mama sa len chytila za hlavu a vraví Mišute:„Jejda, ty si taká nebola!“ A Miš na to: „Vieš, Babi, ja som sa narodila poslušná.“

PS: Na fotke je lepkavá Tomášková ručička v akcii.

#narodeniny #5rokov #60 mesiacov #sommama #hrdamama #dvojicky #sestra #trojmatka #trideti

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Minule som bola v práci a Miš som stretla až večer o ôsmej, keď sa vrátila z plávania. Lietala som okolo domácnosti, dobiehala som, nadbiehala som povinnosti, pretože som mala pracovať aj nasledujúci deň. V letku som sa nestihla zamyslieť, prečo má Mišela na líci červený fľak. V rýchlosti som usúdila, že to asi má vyštípané z chlórovej vody, uložila som si vzadu v hlave poznámku „Pred spaním natrieť“ a fičala som ďalej.

Zrazu si chlap medzi rečou spomenul:„A ozaj, Mišela mala na líci fľak, keď som ju bral zo škôlky. Najprv nechcela povedať z čoho, ale potom som z nej dostal, že ‘Maťo mi dal facku.’“

„Prosím?!!“ Pozrela som sa na škvrnu inými očami. Doprdele.

Ľudia, poviem vám poučenie: Nikdy nechcite nasrať matku, ktorá má mladé. Mne sa doslova zatmelo pred očami a zdravý rozum síce niečo na mňa artikuloval, ale nič som nerozumela. Ja som nikdy nebola nejak v šťastnom tranze z faktu, že mám deti, ale biológia u mňa fungovala bezchybne, vrátane všetkých inštinktov levice.

Prvý krát som naplno prežila tento pocit, keď mala Miš tri dni a ešte v pôrodnici ju očkovali. Ja som bola prítomná. Síce som nevyškriabala tej sestričke oči, ale tisli sa mi slzy do očí z napätia ako veľmi som to chcela urobiť. (Na okraj musím poznamenať, že Mišelka cele očkovanie prespala, ani sa nezamrvila, keď ju pichli.)

Niečo podobné sa mi stalo aj teraz. Začala som pobehovať po kuchyni a nevedela kde začať. Vedela som, že v tejto chvíli to cudzie decko aj tak nerozdrapím a tak som nevedela, čo teraz.

Pokusy vyžmýkať niečo z Mišuty nič neprinášali. Pomaly sa ma začínala báť a tak začala meniť verzie. Nebola to facka, popísala si to fixkou, „My sa občas kamarátime, občas nie.“.

Jej „výpovede“ boli úplný chaos, nevedela som sa vôbec k ničomu rozumnému dopátrať. Absolútne mi nedávali zámienku ísť a rozdrapiť to cudzie decko.

Môj chlap ma vyhecoval tým, že nad tým iba mykol plecom so slovami „Asi si zaslúžila.“ Ha-ha.

Nakoniec som napísala každej kompetentnej kamarátke, ktorá mi zišla na um. Viac hláv, viac kapusty, či čo. Moja hlava chcela krv, tak som potrebovala počuť niečo rozumné.

Hneď prvá reakcia stála za uváženie: „Zlatko, zabíjať ho predbežne nebudeme.“

Nakoniec som si upratala možnosti od V pokoji a slušne sa opýtam učiteliek či si niečo nevšimli po Zdvihnem toho fracka za golier tých zvyšných 5 centi, o ktoré je ešte stále odo mňa menší a zasyčím mu do ucha…

Prvú možnosť som ešte upravila na Chlap pôjde do škôlky a slušne sa opýta… a potom som už len čakala čo bude.

Ráno Miš nemala na tvári nič. Preto som pohotovo poslala drahému fotku ako dôkazový materiál.

A teda: v škôlke si nevšimli, že by tí dvaja mali nejaký konflikt. Fľak sa Mišute spravil údajne počas spánku, pretože si spala na ruke, na ktorej mala tetovačku a asi to bude kožná reakcia. Levica vo mne ostala neuspokojená, ale čo sa dalo robiť? K pravde sa už nedopátram.

Zaujímavé bolo, že na druhý večer sa jej ten fľak spravil zase. Už som bola doma, tak som mala odsledované, ako vyzerala keď prišla zo škôlky. Naordinovala som jej pre istotu fenistilové kvapky a odvtedy po škvrne ani stopy.

Musím skonštatovať, že som svojou bojovou reakciou prekvapená. Bola som pripravená si to svoje mladé chrániť hlava-nehlava. Vlastne som na seba hrdá, že som nikoho nezabila. Zasa som sa o  kúsok viac spoznala a premyslela čo robiť, ak bude niekto mojím levíčatám ubližovať.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Ihrisková matka je v mojom ponímaní osoba, ktorá chodí venčiť svoje ratolesti na ihrisko pravidelne. Keďže ich je viac, poznajú sa, postávajú, posedávajú, odjedajú detské chrumky a klábosia.

Ja nie som ihrisková matka. Mám svoju partiu mamín, z času na čas nepohrdnem detskou chrumkou, rada klábosím, ale na ihriskovú matku som to zatiaľ nedotiahla.

Po prvé pre to, že neznášam ihriská. Všetko je tam vysoko, ďaleko, decko je ťažké, a zúfalo ma nebaví lietať za ním, dávať pozor, aby sa v zápale zábavy niekde neskántrilo. No a krát 2, samozrejme. Preto na ihriská chodíme málo. (Mišela už môže, vie tam lietať aj sama a pri tom sa neprizabiť). Druhý dôvod prečo nemusím ihriská je, že tie maminy čo tam trávia každý deň (alebo mám brutálne šťastie a vždy, keď sa tam raz za dva týždne vytrepem, stretnem tie isté) ma nikdy neprijali medzi seba. Nemám rada predsudky, tak nejak principiálne ich vlastne vôbec nechápem, ale na ihriskách sa mi už zo dve materské stalo, že som bola odpísaná čisto na základe nejakého predsudku.

Situácia vyzerá takto: Prídem na ihrisko, hlúčik matiek na jednej strane pieskoviska, ja na druhej. Moje deti sa rozbehnú, hor sa na adrenalínové dobrodružstvo. Maminy sa zomknú do pevnejšieho hlúčika, sem tam niektorá otočí hlavou a skenuje. Mňa a moje deti. Z Mišelčej materskej som z ulice poznala jednu maminu, s ktorou sme sa normálne zdravili a sem tam prehodili slovko – dve. Keď som ju strela v tlupe na ihrisku, tvárila sa, že ma nepozná. Bez srandy. A tam niekde začala celá moja ihrisková averzia.

Nepomohol tomu ani zážitok ako sme vzorne čakali s dvomi malými deťmi na hojdačku. Krpci mali čosi vyše roka, ihrisko tuto u nás obsahuje 1 ks hojdačky a keď sme sa chceli ísť hojdať, je vždy obsadená. Tak sme slušne stáli v rade a čakali, kým nás mamina čo hojdala svojho potomka, pustí. 3 minúty, 8 minút, 12 minút…ono sa to nezdá, ale na ročné deti je to dlho. Ostentatívne na mňa táto mater pozerala, ale nepustila nás. Keby som bola na jej mieste, vidím maminu s dvojičkami, tak ich pustím, aj keby sa mi z ich matere chcelo grcať. Nerobím to pre ňu, ale pre tie deti. Táto nie, normálne som moje nechápajúce bábätivce odvliekla za ručičku preč zo slovami: „No, dievčatko sa veľmi chce hojdať, tak nás dnes asi nepustí..“

A teda do tretice môj posledný zážitok. Chvíľu som si myslela, že svitá na lepšie časy. Jedna mamina so mnou nadviazala kontakt. Mala okolo seba hlúčik zdanlivo rovnako starých detí, cca 6-7 rokov, jedno asi tak ako moji malí a jedno v bruchu, a keď spadlo dieťa spolumatky, vykríkla „Bože, dúfam, že nebude mať dvojitú zlomeninu ruky!“ Bez srandy. Vravím si však, dám jej šancu.

„To sú vaše?“ opýtala sa ma.

„Áno,“ vravím. Snažila som sa o priateľský, konverzačný tón.

„Uhmm… A koľko majú?“

„20 mesiacov.“

„Uhmm…“ Neviem či je to dobre, alebo zle, jej výraz nič neprezrádzal.

„A ktoré su vaše?“ neodpustila som si. Tým som sa definitívne diskvalifikovala. Jej výraz v tomto prípade už bol úplne zrozumiteľný. Cez zaťaté zuby mi napočítala tri kusy plus to jedno v bruchu. Na to som už nepovedala nič, pretože všetko čo mi napadlo, sa mi zdalo provokačné (napr. „A toto už bude chlapček?“ Mala totiž tri baby.), iba som sa tupo usmievala „Uhmm…“. Po tomto zážitku sa nemôžem tváriť, že chyba je iba na ich strane…

Záverom dodávam, že som nechcela nikoho uraziť. Ak trávite s deťmi čas na ihrisku a našli ste tam aj dobré kamarátky, tak vám úprimne závidím. Vždy som chcela kamošku – maminu „odvedľa“, žiaľ, nepodarilo sa.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Kde bolo tam bolo, bola jedna maminka a tá si myslela, že keď bude mať viac detí, tie sa naučia rýchlejšie si požičiavať a deliť sa o hračky.

A potom ich teda mala.

A tu rozprávka končí a začína horor. Pretože čo sa týka požičiavania hračiek medzi mojimi deťmi býva to horor, v lepších dňoch tragédia, tragikomédia, thriller, psychologický thriller a dráma. Niekedy viac žánrov naraz, občas jedna epizóda v žánroch preskakuje a občas ostáva v jednom od začiatku až po koniec. Rozprávka ani omylom.

Miš, svojho času jedináčik, sa o hračky vedela celkom slušne podeliť. Doma toto riešiť veľmi nemusela (iba ak so psami) a ja som na to, pravdaže, dbala. Veľa sme chodili medzi deti, kde mala dostatok príležitostí na sociálne interakcie a teda aj na zdieľanie hračiek. (Aká učená veta!)

Ja, svojho času stále jedináčik, som si (zase raz) naivne myslela, že keďže mám detí viac, je to dostatočná tréningová situácia na požičiavanie hračiek. Isteže...

Keď sa pozriem do minulosti (rozumej tak rok dozadu) krpci sa tĺkli o hračky akonáhle sa vedeli k sebe doplaziť na dĺžku ruky. A keďže bábätká robia všetko naplno, často bola takáto epizóda mládeži nepprístupná. Pamätám si 7 mesačnú Ivušku ako šklbe vlasy svojmu bratovi, hlava mu lietala hore dole, a pri tom pišťala, pretože jej niečo ukradol.

Ďalšiu spomienku mám znova na Ivušku, ako capká Mišelu po čele od zlosti, že jej niečo nechcela dať. A znova pri tom piští, samozrejme. Miš iba reflexívne klipkala očami ako jej tam pre nimi lietala tá ručička a nechápala, čo to má akože byť.

Tomčiak je zatiaľ najmenej agresívny. Iba sa srdcervúco rozplače, keď mu niekto niečo vezme. A vždy keď on plače, tak Dášenka začne zavíjať. Tomčo skúša Ivanku dobehnúť a ukradnúť si svoju vec naspäť, ale ešte ju zatiaľ ani raz nedobehol. U nás to v tej chvíli vyzerá tak, že sa krížom cez byt naháňajú dve bábätká, jedno kvíli, druhé piští, pes zavíja - čistý horor.

V ďalších situáciách už sa žánre menia. Mišelu nenaháňa. Tá mu zabuchne pred nosom dvere a je vybavený. Ostáva iba kvílenie a zavíjanie – dráma.

Keď je situácia taká, že Mišele niečo berú, tak od zlosti trieska všetkým čo jej príde pod ruku (aj bábätkami) a dramaticky prehlasuje „Dobre, ja sa tebou už nikdy nebudem hrať! Nechaj si to navždy!“ - psychothriller. (Viete si určite predstaviť ako hlboko sa krpcom tieto slová zarývajú do duše.)

Stále verím, že im raz vysvetlím, že si hračky musíme požičiavať. Dôsledne dohliadam, priamo riadim a moderujem proces požičiavania. Chvíľu má hračku jeden, potom mu ju vydrapím z papŕč, pretože sám od seba ju nedá, dám ju druhému, prvý reve, druhý sa hrá, po chvíli ju vydrapím druhému, dávam prvému, druhý reve, prvý sa hrá atď. Doblba im pri tom vysvetľujem čo robím a prečo to robím, chválim plačúce dieťa, ako krásne požičalo, upozorňujem hrajúce sa dieťa, že za chvíľu požičia. Aj tieto slová sa im zarývajú do duše rovnako hlboko ako tie Mišutine. V preklades titulkami: majú hlboko v paži.

Toto bolo všetko o tom ako si „požičiavame“ doma. S cudzími deťmi nemáme skoro žiadne skúsenosti, pretože krpci donedávna spali dvakrát denne a teda čas, v ktorom by som ich stihla brať medzi deti, prespali.

Ale teda už spíme menej a stretli sme cudzie dieťa. To chúďa si chcelo požičať Tomášove odrážadlo. Netušilo čo sa na neho chystá. Dobehla Ivuška. Postavila sa pred to úbožiatko, zapichla do neho tie svoje bledomodré, uhrančivé oči, rozkročila sa, ruky roztiahla za chrbtom, aby mala lepšiu stabilitu a zapišťala takým tónom, že mňa skoro vystrelo. To druhé dieťa asi bude mať poškodený sluch. (To sa, chvalabohu, nikdy nedozviem.) Mňa vo všeobecnosti z týchto Ivaniných pišťaní vystiera, ale tento bol naozaj mimoriadny. Siréna, či kto to je z gréckej mytológie, je šuvix. Nedala sa nijak usmerniť, nič si nechať vysvetliť. Jej misia bola ubrániť bratove odrážadlo a nič ju neodklonilo z jej misie. Ok, dala sa odniesť, tak som ju teda odniesla. Dva dni som nepočula na ľavé ucho.

Zo situácie som pochopila, že Ivuša to má tak, že svojich si môžeme masakrovať my, ale nedajbože, aby niekto cudzí niečo chcel. Vtedy si tých svojich bránime ako levica.

Ja sa stále nevzdávam úsilia, že z nich vychovám ľudí. Keď mám ich sporov plné zuby, hračku im vezmem a hrám sa s ňou ja. A basta!

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Tretie pokračovanie na tému maminka v práci.

Spätne si uvedomujem, že prvé náznaky som zaznamenala už minulé leto, keď som si dovolila odveliť sa na prázdniny. Vtedy pred mojím odchodom ochorel môj chlap. Zdĺhavý výber pred chladiacim pultom spôsobil, že ho napadol nejaký vírus a mne spôsobil starosti, ako sa postará o naše potomstvo v záchvate „kašlíčka a rýmičky“. Vtedy som ešte nemohla tušiť aký bude ďalší rok, takže súvislosti sa mi spojili až teraz.

Najprv vám ale objasním z čoho pozostávajú moje mimomaterské aktivity. V stručnosti, okrem práce na cca 6 dní do mesiaca chodievam aj na štvordňové školenia do Čiech. Od januára som bola trikrát.

Nové železné pravidlo v našej rodine je, že vždy pred mojím odchodom niektoré z detí ochorie. Vždy. Toto nie je žiadne preháhaňanie v záujme lepšej čítavosti. Robím si čiarky, sledujem to, takže viem.

Prvýkrát to boli síce trápne sople a pokašliavanie, ale choďte preč na 5 dní (školenie + práca), keď máte doma dve deti, ktoré sa topia v hlienoch a jedno, ktoré vyzerá, že sa možno bude topiť tiež. Dovtedy som tak dlho preč od svorky nebola. Ja som sa pre zmenu topila vo výčitkách.

Druhý krát mi volali do práce zo školky, že Miš zvracala. Telefonicky som narýchlo organizovala jej prevoz domov. Bolo to prvý raz, čo mi takto volali, takže stres, panika a – samozrejme výčitky. Našťastie kým to chytili aj moje mladšie deti, už som bola doma. Napriek celej tragédii som sa vďaka tomu dozvedela, že zo šiestich ľudí, s ktorými som pracovala, mali štyria dvojičky. To bola celkom haluz.

Teraz pred posledným mojím pracovno-školiacim sa výjazdom (vždy mi to vyjde tak, že hneď po školení idem do roboty a naopak) som tušila, že bude zle, už pár dní dopredu. V noci z piatka na sobotu (môj odchod naplánovaný na ďalšiu stredu) Ivuška zvracala prvý raz. Potom ešte raz a potom ju už len preháňalo. Uplakaná, ubolená preležala moja 19 mesačná dcéra celý deň. Pre ilustráciu – ja, dospelý človek, nie som schopná preležať celý deň keď som chorá a (ani) keď môžem. Ivucha s tým problém nemala. Keď som sa jej opýtala, čo ju bolí, otvorila ústa a ukázala si prstom dnu. Tam jej ešte doteraz prebieha divoké vrásnenie. Zrejme jej ide zvyšných 14 zubov naraz.

Keďže po sobote už vyzerala OK, iba veľmi nechcela jesť, pripísala som to všetko zubom. Miernu diétu som ukončila v utorok večer fľašou mlieka.

O druhej ráno nás zobudilo bublanie a kašeľ. Mlieko sa vypýtalo von. Keď sme umyli a upratali dieťa, otvorila som notebook a na chlapovu žiadosť som mu napísala mail s inštrukciami, čo má povedať lekárke, keď s Ivušou ráno pôjde. Čakali ma tri hodiny výdatného spánku pred odchodom. Budík bol nastavený na 5:40. Mozog mi však pracoval na plné obrátky, takže som si nakoniec užila takú hoďku a pol.

Potom, počas dňa, mi už len chodili správy s fotodokumentáciou ako sedia v čakárni, že máme asi rotavírus, inštrukcie ohľadom diéty, nákupný košík plný diétnych potravín, ktoré budú stačiť pre škôlku detí postihnutých rotavírusmi až do leta, vysmiatu Ivušku, Ivušku v aute, …dobre mi to padlo. Bola som v obraze.

Doma inštrukcie ohľadom diéty dostala rovno moja mama. Ja som prišla z práce, vytúlila pacientku, pobalila sa a odišla na školenie do Čiech. Výčitky som baliť nemusela, celý pytel išiel so mnou aj sám.

Teraz už sedím doma, svorka má najhoršie za sebou. Ja ešte nie. Ustavične pozorujem moje deti, či na nich neuvidím nejakú traumu spôsobenú neprítomnosťou matky. Zatiaľ to však vyzerá, že najväčšiu traumu, ako zvyčajne, mám ja.

Viac na www.omichi421.wordpress.com#dvojicky #choroba #pracujucamatka #rotavirus #vycitky

Zase púšťam paru po čerstvom zážitku. V prvom šokovom záchvate som sa rozhodla, že na dovolenku s krpcami proste nejdem. Minulý rok sme neboli tiež, pretože som si myslela, že s dvomi nechodiacimi deťmi to bude záder.

Po roku si myslím, že s tromi chodiacimi deťmi to bude väčší záder.

Boli sme cez prázdniny zase raz v aquaparku. Bola som potom unavená ako ťažná krava. Podmienky boli ideálne, trafili sme čas v rámci režimu, bol so mnou chlap a ani sme nič nezabudli. No napriek tomu, som mala dosť.

Veľkonočné sviatky skončili na snehu, deti boli zababušené ako cibule. To znamenalo po vstupe do budovy ich odbaliť, chytiť tri sady teplého oblečenia (vrátane môjho, Miš si niesla sama) do rúk, tašky do zubov, a ísť si oskenovať čip na zápästí. Jasné, mohla som nechať deti oblečené, ale Ivuša si vie vyzlieť čiapku. Tomáš to síce nevie (rozumej: samého by ho to nenapadlo), ale vie ju napodobniť, takže vlastne vie. A už keď májú dole čiapku, strhávajú aj šál a teda, môžem ich buď nechať oblečených, alebo zbierať zvršky zo zeme celú cestu k šatni. Aha, a ešte som zabudla, že cez turniket musím decko zobrať na ruky. Vyťahujem spod bundy tretie a štvrté chápadlo a beriem Ivušu na ruky. Ani nemôžem frflať na chlapa, nech niečo zoberie, lebo ten štandardne ide naložený viac ako ja.

Za turniketom to všetko zložím a prezujem deti. V tomto zariadení sú šatne spoločné, takže nastáva vyzliekací chaos. Snažím sa nejak rozumne upratať naše veci, aby sme mali potom pri obliekaní menší chaos, ale bez šance. Všetky handry končia natlačené v dvoch skrinkách, ani pánboh by sa v tom nevyznal.

Chvíľu tŕpnem, že som zabudla plávacie plienky, ale našťastie to bol planý poplach.

Samotné kúpanie – pohodička.

Všetci spokojne vymočení (vo vode, nie do vody), po dvoch hodinách odchádzame.

Sprcha, našťastie, tečie aspoň dovtedy, kým osprchujeme deti. Na mňa už voda nevyšla, ale vlastne som si to v tom švungu ani nevšimla.

Lietala som hore dole, snažila som sa čo najrýchlejšie obliecť všetkých.

Miš sa práve v tej chvíli rozhodla, že je vhodný čas na emocionálne vydieranie. Ja, krkavčia mať, som jej totiž nechcela kúpiť hru na mobil.

„Mami, som smutná…“ ,

„Hmm..to je škoda, mami,“

„Ale ja by som veľmi chcela, aby som mohla toho Arielinho koníka zobudiť.“

„Mišuta, nič ti nekúpim, zabudni. Obliekaj sa.“

„Aj tak budem smutná..“

A po chvíli, keď som nereagovala.

„Mami!!“ „Vieš, prečo som smutná..?“ stále to skúšala, tým svojím ľútostivým hlasom. Ja som stále nereagovala, nemala som na to chuť ani kapacitu. Čakala som kým sa urazí, čím by otravný rozhovor skončil, ale ona nie a nie, stále si húdla svoje.

„Obliekaj sa!“

Za seba som mala pocit, že pobehujem v miestnosti 2×2 metre tak rýchlo, že sama seba navzájom zrážam.

Hľadám čisté plienky, triedim guču oblečenia (Samozrejme, že mi polovica obsahu skrinky vypadla na mokrú podlahu), obliekam dieťa, podávam chlapovi kusy zvrškov na ďalšie dieťa, poháňam ľutostivú Mišelu, fénujem vlasy, balím, obliekam seba, ospravedlňujem sa ďalším desiatim ľuďom, ktorí k nám nepatria, pretože zrážam aj tých, hľadám, či sme nič nezabudli (Ivuška komplet oblečená behá po štyroch po mokrej dlážke, Tomáš sa oblečený vracia sám k bazénu), snažím sa nezúriť, odchádzam.

Čistý čas štyri a pol minúty.

Deti spokojné, ja vyflusnutá.

Tak teraz vážne zvažujem, či sa odhodlať na letnú dovolenku. Ak to má vyzerať takto, tak nikam nejdem. Aspoň v tejto chvíli to cítim takto.

Ale vraj som imúnna optimistka. Neviem síce úplne presne čo to znamená, ale myslím si, že imúnny optimista by zakončil blog slovami: Alebo na dovolenku pôjdeme. Bude to prvá, na ktorej nepriberiem.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Minule ma kamoška zarazila otázkou, či nie som hrdá na to, že mám tri deti. A že mám dvojičky. A že sú zdravé, šikovné a že to celé funguje.

Dosť ma bolelo odložiť bokom všetku tú moju iróniu, sarkazmus a cynizmus, ale keď som to spravila, musela som si priznať, že som hrdá. Som hrdá na seba, na deti, na chlapa. A aj na psy.

Tak som zase trošku bilancovala. A teraz som sa dostala k tomu, aby som zistenia svojej otupenej mysle zosumarizovala a šupla na virtuálny papier. Priznávam, že o dobrých veciach sa píše ťažšie ako o domácich pohromách, napríklad v podobe Tomáša pijúceho zo psej misky. (Slamkou.)

Tak si teda už rok a pol fičím ako trojmatka a konečne začínam vidieť svetlo na konci tunela. Doma mi z týždňa na týždeň vyrástli ľudia, ktorí poväčšinou aj ako ľudia reagujú a pomaly začínajú inteligenciou dobiehať našich psov. (Áno, je to hnusné, ale pravdivé. Cynizmus, irónia a sarkazmus – vitajte späť).

Dopracovala som sa teda k nasledujúcemu:

1. Každý zlé obdobie trvá iba chvíľu. Iba chvíľu mali 2,5 kila a boli to prdkavé vajcia, iba chvíľu vrešťali (nielen) v noci ako zmyslov zbavení, iba chvíľu som k nim musela pobaliť polovicu domácnosti, iba chvíľu budú vonku utekať kade tade a na mňa kašľať. Určite iba chvíľu bude trvať, kým sa naučia sami jesť, kým sa zbavia plienok a rovnako aj iné radosti, ktoré nás ešte čakajú.
2. Konečne mi dorástli vlasy.
3. Mám (takmer) autobus a ešte som ho neoškrela.
4. Nikto mi neháda, že mám tri deti. Aby som bola úprimná, nikto mi neháda ani jedno.
5. Videla som ako sa bijú ročné deti. Pohľad pre bohov! Vždy zabudnem zasiahnuť, lebo plačem od smiechu.
6. Mozog mi neskamenel úplne. Pracujem, vzdelávam sa, chodím do sveta. Veľmi často to je manažérsky masterpiece, že to ide, ale ide to. A pomaly si to aj prestávam vyčítať.
7. Moje nové heslo: Hlavne vydržať!

Zatiaľ som sa nenaučila:

1. Vychovávať tvora mužského pohlavia. Odpusťte, milí páni, ale asi to fakt bude v génoch. (Síce nemyslím svoje gény, ale nevylučujem to.)
2. Nerozčuľovať sa, keď niečo niekto rozleje, rozbije, rozsype. Neznááášam zbytočnú robotu.
3. Vydržať hluk, ktorý narobia tri deti a dva psy.
4. Dosiahnuť nirvánu.

Záverom musím dodať, že pod vplyvom udalostí za poslednú dobu som neskutočne rada, že sú traja. A ešte radšej som, že to bolo iba na dvakrát.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Takže už som sa pochválila, že chodím do práce. Čo som sa zatiaľ nepochválila je, čo sa deje, keď sa vraciam domov.

Že neprichádzam domov plná energie a v stave nirvány, to som už spomínala. Domov sa teším. Naozaj. Ako však vchádzam do dverí, moje pocity obsahujú asi toto: Jééj, bábätivce! Mišina! Havíky! Chcem si ísť vyložiť nohy a dajte mi všetci pokoj! Jémine, to je bordel! Chce sa mi spať. Odlepte odo mňa tie deti! Čo budeme jesť? Aha, v sprchovacom kúte sú použité plienky. Poďte sa všetci pritúliť!

Mierne povedané, sú to protichodné pocity.

Na jednej strane nič nevládzem, na druhej strane mnou lomcujú výčitky, že ja som počas dňa v kľude zjedla obed a niekto mi spravil kávu pričom moje deti a domácnosť musela trpieť moju neprítomnosť. Nie je to ani kritika toho, že doma nie je poriadok podľa mojich predstáv, keď prichádzam. Fakt nečakám, že tí ktorí ostanú s deťmi budú leštiť kľučky. Som rada, že s nimi niekto je, kľučky si vyleštím aj sama. Problém, je že mám pocit, že ak tie kľučky nevyleštím hneď, budem zlá matka.

Hystericky snažím dobehnúť: chcem byť všade, všetko upratať, navariť na ďalší deň, umyť okná, hrať sa s deťmi, hrať so psami, oddýchnuť si. Nič z toho sa mi samozrejme nedarí, iba sú všetci na nervy.

Deti revú, pretože pobehujem hore dolu, nedočiahnu na mňa. Miš nereve, ale chodí za mnou a rozpráva zážitky z dňa, vyjednáva o sladkostiach a ja to nepočujem, lebo deti revú. Psi za mnou chodia, Dáša mi ťuká do nôh, pripomína sa. A tak za mnou chodí celá svorka, kým ja ako udretá pobehujem hore dole, upratujem postele, napĺňam pračku a robím ostatné veci, bez ktorých by tu dozaista všetci zemreli.

Akože niekde v kútiku mozgu mi bliká taký pomenší výkričníček, že to asi nie je úplne naporádku, ale asi nepípa dosť nahlas. Alebo je silnejšie moje nutkanie všetko postíhať a odolať presvedčeniu, že keby som pred spaním ešte nevyložila umývačku, deti by mi zobrala sociálka.

Ale tak, to by som nebola ja, keby som sa nesnažila bojovať aj so svojimi haluzami. Z celej sily sa snažím neupratovať hračky a dokonca ani špinavý riad ešte od raňajok. Aspoň nie hneď …

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Zase som raz bola vytočená do bledomodra. Mala som pocit, že to skrátka nedáme tak, aby sme zachovali mentálne aj fyzické zdravie všetkých zúčastnených.

Bábätká momentálne fungujú v režime, že v čase, kým sú hore, lietame za nimi a snažíme sa striedavo zabrániť zániku ich existencie, alebo vecí, ktoré majú práve v rukách. Nič nepomáha, aby sa situácia zlepšila. Čítame knižky, chodíme von, rozprávame sa, skúšame loptičky hádzať, autíčka púšťať, lego skladať, veže z kociek stavať,… nič. Knihy sú síce zaujímavé, ale čítajú všetkými zmyslami, takže knihy sa pomaly míňajú. Minule ma už Miš prosila, aby som im už nedávala jednu knihu, pretože ju má rada a už ju natrhli.

Všetko končí v ústach. Všetko. Vrcholom jemnej motoriky je, že dve legové kocky rozpoja, ale iba na to, aby si ich napchali do gágora a oslintané zahodili. To isté s ceruzkami pri trápnom a úplne zbytočnom pokuse kresliť.

Naše aktivity vyzerajú tak, že ich po spaní (či už rannom, alebo cez deň) vypustím, Ivuša si všimne, že som nechala v kuchyni šamlík (bez neho by som nenavarila), tak sa začne naň liepať a sťahovať veci z linky, zo stola a verím tomu, že keby mala príležitosť, skontroluje aj sporák. Keď šamlík nie je k dispozícii, postačia lanká na žalúziách, iskra na sporáku, rúra, psia voda, košík s pečivom…a to sme len v kuchyni. Márne som im vyhradila zásuvku a poličku, ktoré „môžu“. V obývačke toho moc nemajú čo zničiť, iba ak neusledujem notebook, mobil, tablet, diaľkáče od televízie a prípadne nejaké dekorácie. Tie som síce postupne zbalila, čím som uvoľnila miesto na parapete, tak na ňu vyliezajú a šklbú žalúzie.

Krízová je ešte kúpeľňa. Tiež je tam šamlík, ale tentokrát Mišelin. Dočiahnu len tak-tak, visia na umývadle a chniapu kade tade. Vyzerá to strašne krkolomne. Radi ochutnávajú zubné kefky všetkých členov domácnosti. Štyri zuby vyfluorované jedna radosť. Jasné, že ich učím, ktoré sú tie ich a oni to aj veľmi dobre vedia. Vyberú si ich iba vtedy, keď sa veľmi krivo pozerám.

Samozrejme, že na všetky rizikové miesta majú senzor, a vždy presne vedia kedy sú dostupné. Mne senzor, kedy sa idú zabiť chýba, tak lietam hore dole a robím čo sa dá. Deti síce zatiaľ žijú, ale bez následkov to nie je.

Cítim sa vyhorená a unavená, nevidím u nich žiaden pokrok. Skúšam rôzne metódy, skúšam to podobrotky, skúšam to pozlotky, ale všetko funguje asi tak 3,5 sekundy. Mám pocit, že im venujem svojím spôsobom viac ako Mišute v ich veku, ale výsledky kde nič, tu nič.

Nikdy som nesúhlasila s matkami, ktoré všetko skrývali, vykladali, zatvárali, ohradzovali, aby decko nespôsobilo žiadnu pohromu, ale pomaly začínam byť taká aj ja. Niekedy už fakt nevládzem byť v stále strehu. Aj vojnu s vianočnou výzdobou som prehrala a najkrehkejšie ozdoby som dala z dosahu. Ako zvyčajne, hľadám chybu v sebe, ale už fakt neviem, čo vymyslieť, aby sa nejak pohli ďalej.

Stále si pamätám ako som nadšene konštatovala, že s Miš to od roka začalo byť super. Už bola partner do diskusie a dalo sa s ňou dohodnúť. Kedy skonštatujem niečo podobné s týmito..?

Viem, že zo mňa hovorí únava a bezmocnosť. (Asi) naivne som si myslela, že keď pôjdem na chvíľu do práce, tak sa vrátim v stave podobnom nirváne a nekonečnej tolerancie na ich vyvádzanie. Už sa však naozaj teším na dobu, keď ich večer uložím pre to, aby ráno neboli unavení, nie pre to, že po celom dni mám dosť a už potrebujem frei.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Tak sa to stalo. Chvíľa, na ktorú som sa tešila a aj som sa jej bála ako čert kríža. Nastúpila som do práce.

Nebojte, nenechala som doma tri nezaopatrené deti napospas osudu full time. Do práce chodím približne dva dni do týždňa. Síce na celý deň plus dlhá cesta, ale večer už všetci zase v jednej posteli (to chvalabohu nie, ale hodilo sa mi to tam).

Pracujúca matka..nový status, nové obzory, poviem vám.

Úvodom - mám dosť. Ťažko povedať, či je to novosťou práce, alebo tým, že predtým som po príchode domov z práce nemusela upratovať hračky, chystať večeru a rýchlo šupnúť ešte jednu pračku, kým pôjdem spať. Mozog v hladine alfa od momentu ako som auto zacúvala do garáže a neodbila pri tom ani jedno zrkadlo.

Doma hluk, bordel, tri deti, dva psy a všetci sa navzájom prekrikovali, pretože každý mi chcel niečo povedať tým svojím spôsobom. Tešila som sa, že ich zase vidím, ale nestíhala som to sledovať a nebodaj na to aj reagovať. V tie prvé dni sa mi stalo, že Miš mňa tlieska a lúska prstami okolo hlavy „Mami! Mami!“, aby upútala moju pozornosť, lebo si všimla, že ma stratila. Do toho Ivuša potrebovala ískať moje vlasy a Tomčiak ma presviedčal, že ho mám zavesiť za nohy dole hlavou. (Alebo sa uskromní a bude stačiť, keď mu dovolím požuť diaľkové od telky.)

Podľa mňa ma najviac zabilo, že som o 6:30 už sedela v aute. Skoro vstávať som si na materskej odvykla, pretože za normálnych okolností prvé oko rozliepam o pol ôsmej.

V samotnom výkone povolania to bola v prvý deň kríza. Mám pocit, že som nielenže vypadla z pracovných návykov (poobedná siesta by mala byť povinne v Zákonníku práce), cítila som sa tam ako vypadnutá zásuvka. Konkrétne kuchynská, ktorá sa zrazu pokúša napchať do kancelárskeho stola. Čistý chaos, fakt som nevedela, kde je sever. Zabila to hneď ráno tetuška, ktorá vošla do miestnosti a vraví mojej kolegyni: „Jéj, vy máte dnes pomocníčku?“ (akože vnúčatko). Kolegyňa ani brvou nemihla a odpovedá: „To je magistra Pikulová, dnes školíme spolu.“ A tak som natiahla pravicu a išla sa predstaviť. Moje sebavedomie sa scvrklo na veľkosť špendlíkovej hlavičky. Celé zle.

Cestou domov som musela jesť, aby som za volantom nezaspala. Takže každý večer som poctivo šúpala mrkvu, aby som mala na druhý deň čo chrúmať aspoň po Senec.

Po prvých šiestich pracovných dňoch nové obzory dokorán otvorené. Úprimne neviem, ako to budem stíhať, keď pôjdem do práce na plný úväzok. A to som ani nemusela rozvážať deti po krúžkoch a vyzdvihovať ich zo školy.

Pôvodne som si myslela, že sa v práci nabijem, odreagujem tým, že budem mať plnú hlavu iných vecí ako detí a vďaka tomu budem mať potom doma viac trpezlivosti. Priznávam, že toto v mojom prípade vôbec nefunguje.

Na druhej strane, raz nástup do práce musel prísť a ja som si už dlho hovorila, že štyri a pol roka, ktoré som doma, sú už dosť dlhá doba. A fakt neviem, ako by som sa vracala po oficiálnych šiestich. Takisto musím konštatovať, že po treťom dni som si uvedomila, že ma to celkom baví a nie som uspávač hadov. Samozrejme, vždy je čo zlepšovať, ale nebudem stratený prípad.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Milí moji,

nedávno som našla moje staré “reporty” z prvej veľkej cesty do veľkého, neznámeho sveta – do Ománu. Písal sa rok 2007, mala som (teraz už) neuveriteľných 24 rokov a všetko pred sebou.

Dadk z roku 2015 sa na Dadk ’07 dobre zabavila a tak som sa rozhodla, že sa so svojimi dojmami z toho výletu podelím aj s Vami.  Aby ste však nestratili prehľad o tom, ako sa má moja svorka, tak sa reporty budú každý druhý týždeň striedať s novinkami so sveta bábätiek a maminiek.

Ideme na vec:

Hojte,

odpusťte mi ten hromadný mail, ale chcela som vám napísať všetkým a sme tu len týždeň.

Včul mi tu behá po izbe slúžko, ktorý mení posteľnú bielizeň a robí poriadky a ja neviem, čo mám robiť, kým tu je, tak som si sadla za počítač a tvárim sa husto. Asi nepočítal s tým, že prídem tak skoro. Razíme teóriu, že vedia kedy si v izbe a kedy nie podľa toho, že po príchode musíš zastrčiť kartu od dverí do takého miesta na kartu od dverí. Bola som odprevadiť Chuapa, ktorý práve odpochodoval do práce a meškali iba hodinu, kým pre neho prišli…

No, takže letbu (to je ako plavba) som prežila v pohode. Vo Viedni som sa síce bála, Chuap sa na mne dobre bavil, pomáhal mi ako vedel: “Toto je ešte nič, počkaj, keď sa naozaj začne rozbiehať…Báť sa začni, až keď budeme pristávať…pripútavaš sa preto okolo pása, aby si si neudrela hlavu, keď sa lietadlo otočí hore bruchom…”

Ja som trpela predstavou, že lietadlo chodí len dopredu a tak som sa zľakla, že sa niečo pokazilo, keď som z okienka videla, že cúvame.

Druhý let už bol v pohode, dokonca som sa aj zabudla báť, keď sa nám podvozok vysunul až na druhý krát. Ako vravel Chuap – báť sa treba pri pristávaní….

Čo sa týka ľudí lietadle videla som…asi to bola pôvodne nejaká šikmooká, s plastikou nosa, kučeravými vlasmi, 5 kilovými reťazami na krku a o hlavu menším manželom, na ktorého peniaze už nevyšli.

Problém s očumovaním žien nemal Chuap, ale ja.

Strašne som chcela prísť na to, ako si viažu tie šatky, tak som sa nakoniec opýtala jednej baby čo sedela vedľa mňa keď sme šli z Dohy do Muscatu. Hovorila, že študuje v UK, ale angličtinu mala mizernú…celkovo som nadobudla pocit, že arabčanom je vo všeobecnosti zle rozumieť.

V Muscate nás nikto na letisku nečakal. Mali sme šťastie, že tá firma, kde Chuap školí, sídli práve na letisku, tak sme sa k nim dovliekli a potom nás niekto zaviezol do hotela. Šofér bol taký typický arabský dedo v nočnej košeli a s turbanom na hlave. Doteraz som nepochopila, či záleží na tom, či má muž hlave takú tú hrncovú čiapočku, alebo malý turban…zatiaľ som nadobudla pocit, že turban nosia tí „nižšie postavení“.

Dedo mal IQ 2, miesto klimatizácie pustil vyhrievanie zadného skla. Tak sa tomu čudoval, že až musel zastaviť na krajnici uprostred diaľnice a pomačkať všetky gombíky. Nakoniec mu Chuap vysvetlil, ktorý z nich je klíma.

V hoteli sa nám snažili nanútiť inú izbu, akú sme mali rezervovanú. Chuap si nakoniec vyhádal tu pôvodnú, ale nejak nám to na dobrom dojme o celom Ománe nepridalo.

Večer sme sa boli trochu prejsť. Teplo je tu strašné a hlavne vlhko. Keď sme sa vrátili na izbu tak sme doslova vyliali zo šiat. Na druhej strane, v miestnostiach je strašná kosa.

Rozmýšľali sme, prečo tak silno klimatizujú a padol názor, že možno preto, že na to majú. V izbe sme po príchode mali asi 15 stupňov, čo po takých 15 minútach nie je úplne príjemné. Tak som klímu vypla, že skúsim zakúriť otvorením okna, ale tí hajzli zobrali všetky okenné kľučky! Tak som teda vypla klímu ako som vravela, a už tu máme možno aj 19 stupňov.

Klimatizácia slúži ako vetrák, zapínam ju tak na 5 minút. Samozrejme, že sa pri tejto príležitosti lepšie prioblečiem, aby som sa nevrátila zo subtropickej krajiny so zápalom pľúc.

Ok, to je zatiaľ vsjo, ozvem sa znova.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Na úvod idem znovu trochu porovnávať. Miš v našej posteli cca do dvoch rokov spávala iba veľmi výnimočne. Bola síce s nami v spálni, ale vždy som sa snažila, aby spinkala vo svojej postieľke. Aj po kojení som ju vždy (hoci mnohokrát z posledných síl) preložila naspäť. Výnimočne sa stalo, že ju u nás zabudla a spali sme všetci spolu. Nechcela som to veľmi podporovať, lebo z môjho detstva si pamätám ako ťažko sa mi odchádzalo z rodičovskej postele.

K nám do postele teda začala chodiť, keď sme ju v dvoch rokoch odsťahovali do svojej izby. Ale tiež to bolo iba z času na čas.

Potom prišli dvojičky a spávala s nami skoro rok, pričom krpci boli sami v detskej izbe. Teraz sú už všetci spolu na hromádke, ale Miš k nám chodieva pomerne často. Nie je problém so zaspávaním, rada ide do detskej („Tam nie som sama.“), ale vždy sa poteší, keď jej sľúbime, že ju v noci preniesieme k nám. Cez víkendy je u nás štandardne, aby ju ráno bábätky nezobudili a všetci tak môžeme spať dlhšie.

No a keďže sa snažím byť spravodlivá voči všetkým deťom (nech ma to stojí čo chce), zmäklo mi srdce, keď Mišutka a tatinko (?!) mali nápad, že keď zaspia, prinesieme večer do postele aj bábätká. Bábätká sme prenášali už spiace.

Posteľ máme veľkú, spravenú na mieru od steny k stene, 220 cm. Čiže sa nemôže stať, že keď sme „Five in the bed“ a jeden sa premrví, koala vypadne.

Tak teda sme tam už všetci ležali a tešili sa zo seba. Ja som sa tešila asi 6 minút, Tomáško asi 11 a pol. Nakoniec sme ho preniesli naspať do jeho postele. U nás sa totiž prebral, pozeral, nevedel, čo sa deje, či sa ideme hrať alebo čo. V svojej posteli potom okamžite zaspal. Veď predsa tam sa spí.

Ivuška, tá sa prebrala tak na jednu štvrtinu a spala ďalej. Miš sa potešila z bábätiek a odpadla. Rovnako aj chlap.

Ja som ostala ležať na svojich 27 centimetroch postele. Z jednej strany sa na mňa tlačila Miš, z druhej Ivuša. Teplo mi bolo ako sviňa a bála som sa ísť na WC, lebo už by som sa nemala kam vrátiť. Dokopy sme zaberali asi štvrtinu z 220 cm (To je presne 55cm). Drahý si mohol spokojne odfukovať na zvyšných 165tich (!!!). Hodiny sa neskutočne vliekli. Vôbec nemalo zmysel deti odtláčať. Od pár minút boli obe pritúlené naspäť. Maminka je silný magnet.

Moje poznatky sú rôznorodé. Taký najvýraznejší je, že načo sme, dopaže, chceli takú veľkú posteľ?! Všetko sa to aj tak tlačí na maminku. Tatinko sa môže spokojne tešiť a rozťahovať. Bolo fajn, že sa bábätká túlia, pekne voňajú, ale asi by som privítala, keby sme za Tomčom odniesli do svojej postele aj Ivutienu.

Drahý sa ráno zobudil len s tými najlepšími dojmami. Vôbec nechápal, prečo som taká krkavčia matka a chcem, aby Ivutienu na ranné mlieko zaniesol k nej. Aj tak mi to bolo na nič, pretože už bolo pomaly treba ísť povzbudzovať Miš, aby sa sama obliekla do škôlky.

Hovorím si, že iba chvíľu sú deti malé. Onedlho už budú navždy iba veľké, samostatné a nebudú ma potrebovať. Preto si myslím, že nie je zlé občas si ich rozmaznávať a potuľkať, kým ešte aj oni chcú. Ale tento druh rozmaznávania v mojom prípade asi nie je na každý deň.

PS: Chlap tvrdí, že všetko je úplne inak.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Ako som sľubovala (tu: dvojickovo.sk/index.php/pribehy/vianoce/390-nase-prve-vianoce-s-dvojcatami.html), že budú akčnejšie, tak veru boli. Hneď z  úvodu sme museli prijať rôzne krízové opatrenia, pretože dve bábätká sú skrátka dve bábätká a ja mám len jedny nervy.

Výzdoba bola skromnejšia (aj tak tá, ktorá nebola prilepená, skončila zle), koláče sme vypekali po ôsmej večer, na veľké upratovanie som deti musela vypratať z domu a ako som sa obávala, v najväčšom ohrození existencie bol vianočný stromček.

Postavili sme ho tri dni pred vianocami a krpci boli uchvátení. Nažhavili tie malé paprčky a hor sa obchytkávať a ochutnávať. Napriek tomu, že Ivuška bola disciplinovanejšia, prvá guľa padla za obeť jej vinou. Normálne ju rozkusla. (Bez následkov, dýchajte.) Tomuško odolával ťažšie, v kuse sme ho museli napomínať. Prvý večer chodil okolo stromčeka s rukami za chrbtom, taký bol už vycepovaný, chúďatko. Mal síce teóriu, že keď sa schová za stromček a tam bude žuť vetvičky a svetielka, tak si ho nevšimneme, ale túto teóriu, žiaľ, musel zamietnuť.

Po dvoch dňoch nadšenie opadlo, tak som si dovolila zavesiť na strom zopár kusov sklenených guliek.

Ale teda prípravy sme stíhali, plánovanie celkom zvládam. Problém nastal, keď sa na štedrý deň zobudili bábätká poobede. Prvá vstala Ivutiena. Zobudila sa do zlého rozmaru. Vôbec jej na nálade nepridalo, keď videla prestavaný nábytok a čulý ruch príprav v celom byte. Spustila samozrejme najväčší Rev a jediné po čom túžila bolo visieť na mojich vlasoch. To úplne nešlo a tak som začala trochu stresovať. Nakoniec sa s nimi chlap zavrel do detskej, inak by som sa neprezliekla a nenachystala stôl.

Večera už bola v kľude, ktorý závisel hlavne od toho, že som zabezpečovala plynulý prísun potravy. Sedeli za mnou v tých svojich sedačkách a vždy keď dochádzalo jedlo, Ivuška ma zaťahala za vlasy, aby som doplnila zásoby. Nechcete vedieť, čo všetko pojedli.

Po večeri vznikol všeobecný upratovací ruch, Miš so svojou sesternicou sa stratili v detskej izbe. Babka bola poverená nahnať všetkých umyť si ruky a my sme sa teda šli hrať na Ježiška. Zase toho bolo mrte a to som sa naozaj snažila nepreháňať. (Ani som nebalila každú ponožku osve). Keď už teda boli darčeky naaranžované, na poslednú chvílu som si spomenula, že Miš uz dva týždne kreslí Ježiškovi srdiečka, vystrihuje ich a odkladá na kuchynský parapet. Utekala som do kuchyne, ale narýchlo som nevedela, kam ich dať (zahodiť ich neprichádzalo do úvahy). Práve šiel okolo Zdenko, tak som mu ich strčila do vrecka nohavíc. Nič lepšie mi nenapadlo.

Potom zazvonil zvonec a šlo sa na vec. Bábätká sa tvárili, že pochopili, že pod stromčekom sú veci aj pre nich a zdieľali s nami nadšenie.

Ja som podávala, vybaľovala, vystrihávala zložito zabalené hračky, tešila sa s deťmi, s dospelými a aj so psami, komentovala, upratovala koridor, chaosila, posúvala, fotila … úplne ma to vybaľovanie darčekov zničilo. A keď to celé skončilo, tak som si uvedomila, že aha..ešte moje.

Nakoniec som si všimla Ivutienu, že už od únavy nevie stáť a tak som ju teda šla uložiť. Tomuško to zvládol lepšie, pretože zabudol, že je unavený. Prehŕňal sa kopami všetkého a o dušu sa hral.

Ale vlastne neviem, ako sa z hračiek tešili bábätká, pretože som to nestihla usledovať. Musela som sa popýtať rodiny a rekonštruovať podľa fotiek. U Miš viem, tá mi to neskôr povedala. Vyhral jednorožec z Mia&Me, ktorý sa objavil aj v liste (bola to jediná vec, ktorú napísala).

Keď sa rodina porozchádzala a ja som už začala upratovať, zrazu prišla Miš, krokodílie slzy na krajíčku. „Maminka, ja som nedala Ježiškovi srdiečka..“ Svoje pocity neviem opísať, ale prevládala úľava z toho, čomu všetkému sme sa vyhli vďaka môjmu sekundovému záchvatu jasnozrivosti. Zobrala som ju za ruku a išli sme skontrolovať parapet v kuchyni, aby som Miš poskytla rukolapný dôkaz, že Ježiško si srdiečka zobral sám. Mišela poprehadzovala celú výzdobu (ani jedno som nezabudla! Aká som!?) a spokojná sa sa odišla hrať.

Poviem vám, Vianoce boli podarená akcia a teda tie srdiečka si budem ešte dlho pamätať.

Viac na www.omich421.wordpress.com

Idú Vianoce a to je čas pečenia koláčov. Vždy som zbožňovala tieto prípravy. U nás piekla moja babka a ja som jej pomáhala. Ok, skôr som jej „pomáhala“. Páčilo sa mi, že jej môžem pomáhať, páčilo sa mi ako vonia celý byt, ako sa u nej na balkóne hromadili napečené zásoby.

Obávam sa však, že moje deti tieto prírpavy zbožňovať nebudú. Môj veľmi ťažký materský limit je, že keď sa Miš rozhodne mi „pomáhať“, zatínam zuby. Keď počujem nadšené „Mami, budem ti pomáhať!“ alebo častejšie „JA! JA! JA to urobím!“ všetky chlpy sa mi postavia. Jedna vec je, že veci s ktorými mi pomáha, by som najradšej mala rýchlo za sebou. Jej zapojením sa sa činnosť nielen predĺži, ale aj skomplikuje. Skrátka nie som dosť trpezlivá, aby som sa s ňou vyhrajinkala, aby mohla, ja neviem, vysávať.

Druhá vec je, že špeciálne pečenie ma samu dosť baví, vždy si pri ňom oddýchnem. Na ručné práce moc nie som, ale toto mi ide. A aj preto sa mi tú činnosť nechce s nikým zdieľať.

ALE, keďže som akčná matka vedomá si svojich limitov (aspoň väčšiny), bojujem so sebou a tak Miš zapájam vždy keď chce. Zuby síce zatínam, ale pevne dúfam, že to zase až tak zo mňa nie je cítiť.

Naposledy keď sme piekli bol scenár dosť typický:

Miš celá nadšená, nevedela sa dočkať … totálne ničoho. Alebo všetkého. Kým som vybrala veci, ktoré sme potrebovali, už bola celá znechutená od sústavného čakania: „Mami, kedy už budeme piéécť?!“ Trpezlivo som jej vysvetlila, ako zakaždým, že si musíme pripraviť misy, múku, vajíčka („Ja! JA! Budem rozbíjať vajíčka!“). Vybrala som dózu s múkou a keď som sa otočila od chladničky, kde som hľadala vajíčka, Miš mala celú dlaň až po zápästie ponorenú v múke. Samozrejme, že keď ju vytiahla, zdvihol sa biely oblak. Prehltla som všetko možné čo sa mi dralo na jazyk, obmedzila som sa iba na konštatovanie, že to asi nebol najlepší nápad. Potom začala prekladať múku z dózy do misy. Po druhej lyžici sa už zase nevedela dočkať: „Mami, kedy už budeme PIECŤ?“ Biela cestička na stole ma už nevzrušuje. Vždy ju tam nájdem, už som vytrénovaná, otrlá matka.

Miš všetko ochutnáva. Ochutná múku, cukor, prášok do pečiva, kakao, zase cukor, Heru, … Ochutnala by aj vajíčka, ale stihla som to. Namiesto vajíčka znova ochutnala cukor.

Keď sme pri vajíčkach, vždy spoločne naháňame v miske škrupiny. Už som pre istotu aj gúglila, či nezomrieme po požití zabudnutej vaječnej škrupiny alebo nedostaneme zápal slepého čreva. (Vraj nie.) Konečne príde chvíľa, keď dávame koláč do rúry. Približne po 24 sekundách ju prechádza trpezlivosť (Po kom to asi môže mať?): „Mami, kedy to už búúdé? Mňa už nebaví čákáť!“

Koláč potom, samozrejme, ani neochutná, lebo koláče nemá rada. Okrem perníkov. Perníky sú kapitola sama o sebe. Vždy si vyberie formičky, ktoré majú dlhé a úzke časti a potom vždy roní krokodílie slzy, keď jej to nejde pekne vykrojiť, alebo sa po upeční lámu.

Upratovanie škôd už nie je jej biznis. Múčne stopy mám všade, lebo Miš od pečenia odbieha a roznesie to kade tade.

Ale vyzerá, že nadšenie ju neopúšťa a môj otrávený prístup jej radosť nekazí. Ale ako vravím, pracujem na sebe a ona sa tiež zlepšuje ako rastie. Tak sa teším, že keď ju konečne vypiplem na pomocného kuchtíka, tak mi tu začnú robiť neporiadok pečeniachtivé drobce.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

V tomto prípade by bol na mieste expresívnejší výraz, ale hrám sa na dámu. Čo sa vlastne stalo: Nad Mišutkinými škôlkarskymi výstúpeniami visí nejaké prekliatie. Akože idú tie vianoce, mali v škôlke „Posedenie pri jedličke“ (Fakt sa to tak volá.).

Tentokrát som ostala nejaká pomýlená ja (zase raz). Vedela som, že bude, hovorili nám to na rodičovskom združení (aj rodičovské združenie sa stále volá rodičovské združenie), konkrétne, že 10.12. Tiež sa vtedy spomínalo, že všetky akcie nám pripomenú aj mailom.

Lenže nakoniec bola Miš toho 10.12. doma, pretože v škôlke mali odstávku elektriny. Mail o besiedke mi neprišiel a tak som vo štvrtok 11.12. ráno dumala, či sa bude besiedka konať alebo nie. Aj mi preblesklo mysľou, že by som ju asi pre istotu mala pekne obliecť, ale v rannom zhone mi to behom pár sekúnd úplne vyfučalo. Keď odchádzala, hovorila som si, že keby niečo, básničku vie.

No ale to, že nebola vypeknená, nebolo to najhoršie. Najhoršie bolo, že ja som jej vystúpenie nestihla. Nešla som z domu a úplne zle som si to naplánovala a vyhradila som si na cestu z centra mesta 15 minút. Samozrejme že, v poobednej špičke čisté sci-fi. Tak som teda ďalších 15 minút (čo je prakticky trvanie celej akcie) meškala a akurát som stihla nástup prvákov základnej školy, ktorí vystupovali po škôlkaroch.

Čo vám budem hovoriť? Nielenže sa hanbím, navyše som o sebe presvedčená, že som matka vhodná akurát do smetí. Je mi to neskutočne ľúto. Nebola teda pekne oblečená. Naštastie ju pani učiteľky prezliekli do čistých vecí, pretože tie z rána neprežili výtvarnú a ešte ju aj pekne ju učesali. Básničku vedela. Videla som to na videu, ktoré mi poslala spolumamina z škôlky (strašná hanba.) Veľké šťastie, že jej dieťa stálo vedľa môjho a tak som to celé videla aspoň takto.

Po ceste domov som znova dumala, ako vyzistiť rozsah škôd a nepritom nespôsobiť nejaké ďalšie. Miš vyzerala, že ju to nejak extra nezobralo. Viac ju trápilo, že hračky, ktoré si škôlkari našli pod tou jedličkou, musia ostať v škôlke (konkrétne šlo o jedného čierneho koníka). Zdanlivo vyzerala, že sa nič nedeje, ale ona sa väčšinou zaobíde bez nejakých emocionálnych prejavov. Nič extra som však nevymyslela, tak som jej aspoň za seba povedala, ako ma to strašne mrzí. Ona to zase prešla tým svojím stoickým pokojom, takže vlastne neviem, či ju to trápi alebo nie. Už som sa v tom však nechcela rýpať.

Večer spala s nami a tak som sa ponáhľala z kúpeľne, aby som si s ňou slávnostne pozrela jej vystúpenie a veľmi ju zaň pochválila. Patrične som okomentovala, ako sa na to video teším, pritúlila sa a spolu sme pozerali.

Veru, toto som nedala a budem si to dlho pamätať. A navyše som v obrovskom pokušení utekať kúpiť toho koníka.

Viac na www.omichi421.wordpress.com

Keď som bola decko, tešila som sa na Vianoce automaticky. Bolo to skvelé, stromček, výzdoba, koláče, darčeky a všetko. Otec, ktorý si nakladá už tretiu porciu kapra a nie a nie dojesť až taký skvelý nebol, ale dalo sa to prežiť.

Ako som bola čoraz staršia, čaro vianoc vyprchávalo. A na čo výzdoba, na čo koláče, veď budem zase ako prasa a zase sa budem naháňať za zbytočnými darčekmi.

A potom sa mi narodila Miš a celý môj vianočný entuziazmus sa vrátil v plnej sile. Zrejme ako rodič v niektorých evolučných veciach fungujem skvelo, pretože mám silnú potrebu odovzdať deťom tradície a zvyky. Ja sa na vianoce zase každý rok teším. Nie preto, že by som si ich ja nejako špeciálne užívala (pre mňa je to asi mesiac trvajúca drina a prípravy). Jednoducho povedané, ja sa teším na to, ako sa budú tešiť moje deti.

A preto sme znova začali v rodine hrať predvianočné a vianočné divadielka. To prvé divadielko je Mikuláš.

Robili sme Mikuláša aj keď mala Mišela 5 mesiacov. Spočívalo to v tom, že som si odfotila topánky a naaranžované sladkosti a bolo vybafčo.

Druhý rok to už bolo o niečom inom. V mikulásške ráno tatinko volal z kuchyne, že prišiel Mikuláš. Miš sa celá šťastná rozbehla za ním. Asi v polovici cesty si uvedomila, že vlastne nevie, čo to Mikuláš je, a možno by sa mala radšej báť. A tak druhú polovičku cesty dobehla s plačom. Potom však Mikuláša, (v jej vtedajšom podaní „Mikešeje“, ktorý u nás zľudovel) zobrala na milosť.

Ďalšie roky to už bolo v rámci normy. Nejaké vytrženie som u nej nepozorovala, ale to je u nej málokedy pozorovateľné. Pred rokom mala mikuláša oživeného tým, že mohla prelustrovať aj mikuláša jej trojmesačných súrodencov.

Tento rok, už tradične, umývala čižmy so Zdenkom. Ten vždy zorganizuje celú zábavu a potom ju buzeruje, aby to robila poriadne (to chválim, nekritizujem). Večer prebiehal normálne, žiadne nedočkavosti neboli.

Ráno madam našťastie zabudla, že mal nejaký Mikuláš chodiť. Nechali sme ju v posteli a šli v kľude dekontaminovať bábätká. Keď boli prezlečené, šli sme teda pripomenúť Miš, čo sa deje, a zábava mohla začať.

Prvý vbehol do kuchyne Tomčiak a celý sa rozžiaril. Hneď vedel čo je jeho a pustil sa do toho obal, šupka – neobal, nešupka. Ivuška neriešila čo je jej, ale išla na istotu: snažila sa dobroty vychmatnúť z rúk Tomášovi.

Miš vyzerala byť milo prekvapená. Najviac mala asi radosť z guličky, ktorú keď dáte do vane, roztečie sa do tvaru nejakého zvieratka (akého, to je prekvapenie) a pri tom to pustí do vody nezdravú farbu a vôňu. A najväčšiu radosť mala z toho, že na Mikuláša embargo na sladkosti neplatí. (Vo chvíli keď to píšem, ešte neblila.) Bábätky mali trochu zdravšie raňajky, detské piškóty zabrzdené ovocím.

Poobede sme šli pozrieť Mikešejeho do nákupného centra. Ivuška návštevu zahájila hodinu trvajúcim revom, na konci ktorého sme zistili, že mala zle obuté topánky a tlačili ju. Akonáhle sme ju vyzuli, vydýchla a odpadla. Tomuško zistil, že je super kŕmiť do maminky hranolky. Mala som aj nejaký trápny pokus odfotiť deti s Mikulášom, ale oni sa teraz fotiť skrátka nedajú. Iba keby som túžila po rozmazaných fotkách, alebo po ostrých fotkách hláv zozadu.

Najlepšie však bolo v takej, neviem ako lepšie to nazvať, promenáde s pohyblivými snehuliakmi. Nabehli tam naše tri deti a doslova to tam rozobrali. Mišela schytila megachumáč vaty, akože sneh, začala z neho odtrhávať guličky a lepiť to na tých snehuliakov: „Robím mu vyrážky!“ Tomáš mixloval s plotíkom, ktorý akože oddeľoval snehuliakov od cestičky. Plotík vydával perfektný škrípavý zvuk. Ivutiene trvalo asi 4 milisekundy kým to začala opakovať a ostatným cudzím deťom asi šesť. Dlho sme sa s chlapom nemohli tváriť, že sme iba náhodní okoloidúci. Prezrádzali nás prázdne kočíky. Tak sme si tú našu sebranku odtiahli preč, pričom sme za sebou zanechali ďalšie štyri deti, ktoré už tiež likvidovali oplotenie.

Čiže hlásim, že tentoročný Mikešeje: [✔].

Dodatočná pozn.: Neblila vôbec. Nejak strávila tú tonu cukru bez následkov.

Viac na www.omichi421.wordpress.com