Tajne dúfam, že tento blog nikdy nebude čítať moja doktorka, lebo by ju asi porazilo z toho, čo všetko so sebou stváram. Ale veď to možno poznáte. Zo zúfalstva dokáže robiť človek všeličo. Niekedy to dokonca aj funguje.

Ešte pred pár mesiacmi som mala ekzém asi na 70 až 80 percentách môjho tela (foto vyššie ešte nie je úplne dno, ktoré som s ekzémom zažila, bolo to aj horšie). Jediné miesto, kde som ekzém nemala, bola hlava. 

Kožnú ambulanciu som navštívila v období, keď som mala ekzém iba na rukách, najmä dlaniach. Doktorka mi spravila testy a vyšlo mi, že som alergická na kathon. Ide o nejaký konzervant, ktorý sa nachádza doslova všade. Áno, aj v toaleťáku. U mňa bol problematický najmä saponát. Po tom, čo sme začali používať umývačku riadu, sa môj stav upravil. Pár mesiacov bol život „báječný, béžový, rúžový“ a potom sa to spustilo. Ekzém som začala mať doslova všade. Nohy, ruky, brucho, pazuchy, hruď, chrbát…Každý deň to bolo horšie a horšie. A tak človek začína googliť, najmä po zahraničných stránkach a robiť zo seba pokusného králika. V skratke uvádzam, čo mi pomáha v boji s ekzémom. Stále som sa ho nezbavila a podľa mojej lekárky, je to už choroba „navždy“, len sa budú striedať horšie a lepšie obdobia. Nejak sa s touto víziou do budúcnosti neviem zmieriť a tak ďalej hľadám a skúšam. Takže, čo sa mi osvedčilo (tzn. že sa to nemusí osvedčiť iným):

1. Studená sprcha. Začínala som kombináciou teplý soľný kúpeľ zakončený studenou vodou. Kohútik treba otočiť pekne do modrej. Žiadne letné vodičky. Nebola som veľký fanúšik tohto spôsobu, ale keďže na svrbenie mi nič iné nezaberalo, tak som tomu prišla na chuť. Ľadová voda mi dokázala svrbenie utlmiť na niekoľko hodín. Preto som do svojho programu zaradila studenú sprchu aj ráno. Najprv svoje telo na sucho premasírujem kefou a potom na seba šľahnem studenú vodu. Sú aj krajšie veci na zemi, ale ako som už písala vyššie, fakt to zaberá.
2. Soľná kúpeľ. Najprv som si zadovážila soľ z mŕtveho mora, ale neskôr som objavila magnéziovú soľ. Fakt super vec. Dokonca je vraj dobrá na nervy a má upokojujúce účinky. Dávam ju do kúpeľa aj deťom. Neviem posúdiť, či sú potom menej bláznivé. V najhoršom období som sa v magnéziovej soli kúpala takmer každý deň. Teraz to striedam so sprchou.
3. Sóda bikarbóna. Výborná vecička. Neverila som, ako fantasticky to dokáže zabrať. Pokiaľ si ju nanesiete na pokožku rozdráždenú škrabaním, asi to bude štípať. Vždy som nechala sódu chvíľku pôsobiť, zmyla, natrela kokosovým olejom a prišla veľká úľava. Ak chcete vyskúšať, skúste najprv na malej ploche.
4. Meditácie. Choroba ako je ekzém, chce zmenu štýlu. Vždy som sa považovala za pozitívneho človeka. Ale reálne som si musela priznať, že kým navonok som optimista, v duchu sa stále na niekoho alebo niečo nadávam. Treba povedať stop. Zmeniť prístup. Hneď ako sa vynorí negatívna myšlienka – nechať ju tak a nerozvíjať ju. Večer na upokojenie ešte meditujem. Pekne to harmonizuje.
5. Kozmetika. Som rada, že aj počas najhoršieho obdobia som odolala impulzívnymi nákupom kozmetiky určenej na ekzém. Bohužiaľ, vzorky sú u nás ešte stále tak trochu sci-fi a kozmetika z lekárne nie je vždy práve najlacnejšia. Spomínam si, ako som sa v istej lekárni pýtala na nejaké mydlo vhodné na ekzém. Odporúčali mi najdrahšiu emulziu. V druhej lekárni mi dali mydlo za asi štyri eurá. Myslím, že poslúžilo dobre. Teraz značky striedam. Zväčša ide o nechtíkové mydlá. Osobne od mydla nečakám zázrak, ide mi hlavne o to, aby bolo šetrné k citlivej pokožke. Natieram sa najmä kokosovým olejom a potom kombinujem. Od kožnej lekárky som dostala na predpis kyselinu mliečnu vo forme krému. Výborná vecička! Na odporúčanie kamarátky som si zadovážila aj Avéne Xeracalm. Zaberá veľmi dobre, ale finančne je to náročnejšie. Preto veci striedam. A keď je úplne najhoršie, siahnem aj po kortikoidnom kréme, ktorý mám na predpis. Nikdy ho neužívam tak, ako mi povedala lekárka, ale menej často. Stačí to.
6. Jedlo. V najhoršom období som dostala ako darček k narodeninám potravinový test, z ktorého vyplynula moja intolerancia na kvasnice a kvasené veci. Ale objavili sa tam okrajovo aj iné potraviny, ktoré som vylúčila zo svojej stravy. Takmer úplne som sa vzdala lepku a rafinovaného cukru. Stopku dostal aj alkohol. Vedľajší účinok – takmer žiadna celulitída (už do dvoch týždňov), mínus 3 kilá a zmizla mi druhá brada. Istý čas som skúšala aj vegánsky štýl stravovania, ale žiadne super výsledky to mne osobne neprinieslo. Momentálne jem najmä ovocie, zeleninu a mäso.
7. Suplementy. Dopujem sa probiotikami, B-komplexom, vitamínom D, olejmi (šípkový, konopný, ľanový) a tinktúrami.
8. Pohyb. To je moja slabina. Ešte stále si neviem nájsť dostatok času na cvičenie, ale snažím sa hýbať, čo najviac.
9. Spánok. Možno spávate 8 hodín denne, ale aká je kvalita vášho spánku? Odkedy som sa začala na to pozerať takto, upravila som svoj režim. Niektoré veci pri dvoch malých deťoch neovplyvním, preto dobíjam baterky aj počas dňa.

Niekedy som náchylná veriť tomu, že človek dostane vo svojom živote presne takú lekciu, akú potrebuje. Pred asi dvomi rokmi som si prešla aj ja tou svojou. Moje druhé tehotenstvo bolo dosť stresujúce. Testy mi dávali šancu 1:2, že naše dieťa bude postihnuté Downovým syndrómom. Nič príjemné. Túto obavu potvrdila aj lekárka na morfologickom ultrazvuku. Moje rozhodnutie bolo, dieťa si ponechať, nech ďalšie testy dopadnú akokoľvek. Zároveň sme začali o možnosti, že naše dieťa bude zrejme postihnuté, hovoriť otvorene s okolím. Pár reakcií bolo podporných, asi dve neutrálne a väčšina bola v štýle – prečo nejdeš na potrat, to ešte oľutujete, budete mať hrozný život, teraz strúhate hrdinov, ale potom vás to prejde, prípadne sa nám niektorí známi začali taktne vyhýbať. Desila som sa, že ak takto ľudia reagujú ešte pred narodením dieťaťa, ako naň budú pozerať, keď bude na svete? Ako sa budú k nemu správať a čo je horšie, ako sa budú rodičia o ňom vyjadrovať pred svojimi deťmi, ktoré budú ich názormi ovplyvnené? Kocky však boli hodené. Nakoniec sa nám narodila Agátka a nemá Downov syndróm.

Pravdou však je, že aj keď mám dnes dve zdravé deti, nemusí to tak byť aj zajtra. Ako sa asi žije postihnutým deťom? Ak sa chcete aspoň na chvíľu vcítiť do ich kože, môžete sa prísť pozrieť na výstavu Zmysel to má aj bez zmyslov do BIBIANY. A nezabudnite zobrať aj deti. Hoďte si kockou a nechajte na osud, aké postihnutie vám „priklepne“. Alebo si skrátka vyberiete sami a potom uvidíte, ako dokážete zvládať jednotlivé úlohy. My sme na výstavu prišli s tromi deťmi vo veku od 3 do 12 rokov. Všetky si z toho niečo odniesli. Hoci sa v BIBIANE konajú ďalšie dve výstavy (Až naprší a uschne, V hlavnej úlohe stolička) tu sme sa jednoznačne zdržali najdlhšie. Nakoniec, kde by si mohli deti vyskúšať, aké to je byť na vozíčku či nevidieť. Zahrať si môžu aj kvíz, keď pri hľadaní indícií zistia, ako sú na tom so svojim zdravím. Za odmenu potom dostanú odznak. Interaktívnu výstavu dopĺňajú knihy zo zbierok BIBIANY a IBBY (Medzinárodná únia pre detskú knihu), ktoré majú spoločnú tému – postihnutie detí alebo mladých ľudí. Pre mňa osobne bola toto najsilnejšia časť výstavy. Už len keď som čítala popis k niektorým knihám, mala som zimomriavky po tele. Škoda, že veľa z nich zrejme nikdy nevyjde v slovenskom preklade.

P.S.: Aké poučenie som si zobrala z lekcie, o ktorej som písala v úvode? Nevyjadrovať na všetko veľkohubo svoj názor bez ohľadu na to, čo si o tom myslí alebo čo cíti druhá strana...

Sťahovali sme sa do nového bytu a potrebovali sme niekde „uplacírovať“ detské knihy. Najskôr sme samozrejme chceli knižnicu kúpiť. Ale potom sme na internete našli foto knižnice, ktorá by sa nám naozaj páčila. Knihy sa totiž dali umiestniť až po strop, deti mali dobrý prehľad o knihách, pretože boli uložené čelom a nie bokom a navyše to bolo aj esteticky celkom zaujímavé. Manžel skonštatoval, že spraviť takú knižnicu nebude až taká veľká robota, ja som mu uverila a tak sme sa do toho pustili.

Rada používam množné číslo, hoci v mojom prípade išlo iba o natieranie a rozhodnutie o tom, aké medzery budú medzi poličkami. Všetko ostatné bolo na manželovi. A keďže my sme na internete našli iba fotky, ale nie postup, radi sa s našim know-how s vami podelíme. Takže tu je postup, ktorý spísal môj manžel:

1. Namerať – naozaj platí dvakrát meraj a raz rež.
2. Kúpiť materiál – budete potrebovať dosky na bočné steny, dosky na policu a guľatinu na priečky. Nezabudnite ani na skrutky, kovové L profily na uchytenie do steny a farbu. Za drevené časti sme zaplatili asi 20 eur, farba nás vyšla na cca 5 eur (nespotrebovali sme celú plechovicu) a skrutky stáli asi 5 eur.
3. Narezať – režete len rovno, nemáte čo pokaziť. Nezabudnite vyrezať aj miesto na podlahové lišty, aby vám polica dosadla tesne k stene. My sme síce rezy neprebrúsili, ale odporúčam. Stačí zľahka prebehnúť šmirgľovým papierom.
4. Natrieť – my sme zvolili bielu farbu, rovnako ako bola stena. Polica tak neudrie do očí, lepšie vynikli farebné detské knižky a hlavne sme už mali otvorenú plechovicu, lebo sme pred tým maľovali niečo iné.
5. Zložiť a zoskrutkovať – najťažšia časť. Odporúčam si prizvať ešte jeden pár rúk, pôjde to rýchlejšie. Polica je síce plytká, no vysoká, aby nespadla, je dobré ju priskrutkovať k stene.

A teraz to najlepšie. Odkedy máme túto knižnicu, Hanku fascinujú obálky kníh a tak niekoľkokrát za deň stále niečo vyťahuje a chce si čítať. Aj Agátka už začína objavovať knihy a tak sme na najnižšie poličky umiestnili aj niečo pre ňu. Kvôli prístupnosti budú knihy „rotovať“, teda raz za čas sa knihy z vyšších políc premiestnia na nižšie. Okrem toho sme knižnicu ešte „vytuningovali“ nádobkami z IKEA. Pôvodne by mali slúžiť do kuchyne, my sme ich zavesili na knižnicu a plánujeme do nich dať pastelky.

Páčil sa Vám tento blog? Viac foto i iných článkov nájdete tu. 

Všetko to odštartoval leták z Lidla, ktorý niekoľko týždňov pred Vianocami ponúkal domček pre bábiky. Naše deti (tým myslím neterky aj Hanku) už nejaký ten čas frčia na zvieratkách a „petšopákoch“. Vždy keď sa s nimi hrali, vypratali knižnicu, aby im spravili priestor na ich domček. Takže sa mojej mame zdalo ako dobrý nápad jeden taký im kúpiť.

Lenže, keď sme nad tým uvažovali, čím ďalej sme si uvedomovali, že potrebujeme trošku iný domček, aký je v ponuke. A vôbec, prečo nejaký nevyrobiť. Veď pravidelne sme s deckami domčeky vyrábali zo škatúľ. Prekutrali sme Pinterest a mama hneď navrhla prerobiť starú policu. Ľutujem, že nemáme foto pred prerábkou. Policu prerobila mamina s mojím manželom na štýl knižnice Ikea. Potom ju mamina vymaľovala ružovou farbou a moja sestra namaľovala okná. Najprv chcela nalepiť nejaké pohľadnice, ale takto to vyzerá oveľa lepšie. Nápad s dvomi hrnčekmi kakaa, ktoré sa chladia na parapete kuchynského okna je skrátka super! Do zhlobenia domčeka a výstavby podkrovia (!) sa zapojil aj môj tato a švagor. Zabralo to dosť času. Keby nesúrili Vianoce (tiež sme sa mohli skôr spamätať), dali sa spraviť napríklad strešné okná, alebo akože škridlová strecha. V našom domčeku ešte rátame s garnižou a záclonou. Predpríprava je už spravená. Keď ho decká na Vianoce objavili, výskali od radosti. Z Lidla sme nakoniec kúpili nábytok pre bábiky, ktorý potom dievčatá rozmiestnili, tak ako sa im páčilo. A neustále ho premiestňujú, takže občas je posteľ aj na povale.  Zvieratkám aj „petšopákom“ sa v domčeku veľmi páči. Jediný, kto tam zatiaľ nemá prístup lebo „sa tam nehodí“ je chúďa Barbie. Sorry baby!

Viac foto tu. 

Aby bolo jasné. Nechodí ani Dedo Mráz či Santa. Vlastne chodí, ale iba "akože". Naše deti vedia, že darčeky si dávame navzájom. Táto tradícia sa s nami vlečie už od nášho detstva, keď moja mama vyhlásila, že nemieni svoje zásluhy pripisovať imaginárnej bytosti (toho času to bol Dedo Mráz) a tak sme vždy vedeli, že darčeky nosia rodičia. Ba čo viac, napríklad ocino nás pravidelne brával na nákupy darčekov pre mamu. Dostávala naozaj fajnovosti. Jeden rok to bol napríklad lis na cesnak. Ale nie o tom som chcela. Myslím, že dôležitý bol celý odkaz, ktorý to v sebe nieslo. 

Už ako malému decku mi rodičia zriadili pokladničku, kde som si po celý rok šetrila drobné. Pred Vianocami sme šporkasku otvorili a spolu so staršou sestrou sme kúpili darčeky pre najbližších. Niečo sme aj vytvorili a keďže sestra bola taký ten večne nabudený aktivista, tak sme si pripravili aj pásmo vianočných piesní a básní, ktoré sme predniesli počas Štedrého večera. Moje Vianoce neboli ničím ochudobnené, preto ani my našim deťom nehovoríme, že im niečo Ježiško donesie. Vedia, že o darčekoch rozhodujeme my. A na oplátku sa ich snažíme viesť k tomuto spoločenskému úzu. Trochu ošemetná situácia nastáva, keď sa deti rozhodnú šíriť pravdu medzi svojimi kamarátmi. A tiež si aj my musíme neraz dávať pozor na jazyk pred inými deťmi, ktoré na Ježiška či Santu veria. 

Ale aby sme sa vrátili k téme. Snažíme sa deti viesť k tomu, aby nejaké darčeky vyrobili. Keďže deti tento blog zrejme nečítajú, môžem prezradiť, že staršia neterka Saška pre nás pripravila originálne tričká s potlačou linorytu. Keď dostaneme, foto zavesím na blog. Pred pár dňami som zase navrhla mladšej neterke Zuzke a dcérke Hanke, či by nechceli ako darčeky spraviť záložky do knihy. Stačili nám k tomu vylisované listy zo stromov, tvrdý papier, lepidlo, nožnice a nejaké fixky. Následné dekorovanie bolo už v detských rukách, hoci som im občas pomohla s písaním. Ešte ich musím zabaliť, pretože túto aktivitu už prenechali mne. Takže šťastné a veselé!

Viac foto a aktivít nájdete aj tu: https://classymom.blog/

Páčia sa mi veci, ktoré sú praktické a ešte aj dobre vyzerajú. Prvýkrát som tento luskáčik videla na nejakom zahraničnom webe a hneď som začala pátrať, či sa niečo také dá zohnať aj u nás a dá. Navyše cena je veľmi prijateľná.

Hneď ako sme luskáčik v tvare hríbika dali do obehu, zožal veľký úspech. Trojročné dieťa ešte môže mať trošku problém s lúskaním vlašských orechov, ale lieskovce už Hanka zvládla. Samozrejme, neskončili sme iba pri orechoch. Chcela vedieť, čo sa skrýva aj vo vnútri gaštana či žaluďa. Takže sme pátrali a lúskali. Nedávno sme skúšali takto čistiť aj burské oriešky. Hanka si dobre precvičila jemnú motoriku, naučila sa, čo sa skrýva v jednotlivých plodoch, ale zároveň sme si vysvetlili, kedy už stačí lúskať, pretože plod je už rozlúsknutý a nechceme predsa ublížiť jadierku. Na jednotlivé rozlúsknuté plody sme si ešte zobrali na pomoc lupu, aby sa Hanka lepšie pozrela, čo sa v nich ukrýva. Lupa ako taká je výborný pomocník pre deti. Využívame ju napríklad aj pri čítaní niektorých kníh (napr. Potulky zimou). A úplne na záver musím povedať, že luskáčik používame aj my dospeláci. Navyše sa dá postaviť na poličku, takže nikde nezavadzia a plní aj dekoračnú funkciu.

Pôvodne mal mať tento blog titulok  Vianočné pečenie s deťmi – vol. 1. Ale po absolvovaní prvého tohtoročného pečenia na sviatky s tromi deťmi vo veku 3, 7 a 11 rokov, som usúdila, že zrejme žiadne vol.2 či nebodaj 3 nebude.

Tým sa vlastne dostávame k téme vianočného pečenia s deťmi. Určite ste už videli krásne nastajlované fotky usmiatych mám a detí, ktoré radostne vykrajujú úhľadné perníčky. Možno majú trošku zafúľané ruky či tváričky, ale takým tým milým spôsobom. Ako to ale zvyčajne vyzerá naozaj?

1. Mladšie deti pristupujú k cestu ako k plastelíne. Potom sa čudujú, že sa cesto nespráva ako plastelína.

2. Druhý bod, súvisí s prvým. Prečo by som nemohla vaľkať cesto na dlážke, keď plastelínu môžem? Prečo nemôžem z vyvaľkaného cesta na dlážke vykrajovať koláčiky a dávať ich na plech? Prečo nemôžem cesto z dlážky zamiesiť do ostatného cesta na stole? (Jáááj. Aha, ale ja už som tam nejaké cesto zamiesila.)

3. Deti sú tvory tvorivé. Nečakajte, že sa dajú zviazať takou konvenciou ako formička. Najlepšie tvary sú ručné originály. Že ich nemáte potom s čím spojiť? No a?

4. Ak pečiete s viac ako jedným dieťaťom, pripravte sa na hádky o: formičky (je jedno koľko ich vyložíte, všetci sa budú biť akurát o veveričku, alebo srdiečko, alebo niečo iné), o cesto (ona mi zobrala moje cesto, ja som ho už mala pekne vyvaľkané), o múku, o to, kto má pravdu a o...ľubovoľné doplňte.

5. Nečakajte, že ich pečenie bude baviť do konca. Možno bude, u nás to z troch detí dali dve (najstaršia a najmladšia).

6. Nečakajte, že napečiete šesť plechov koláčikov. S vyššie uvedeným nasadením zvládnete tak dva, možno tri.

7. Určite očakávajte bordel v celej kuchyni, ktorý budete upratovať dvakrát dlhšie, ako trvalo celé pečenie. Ale čo už.

Vianočné pečenie s deťmi berte ako príjemné spestrenie chladných dní. Možnosť s deckami stráviť nejaký čas, vypestovať v nich zmysel pre trpezlivosť a hlavne sa zabaviť.

A ešte na záver recept na naše bezlepkové a bezlaktózové linecké koláče:

10 dkg kukuričnej múky

15 dkg MEHL FARINE od Schär

25 dkg MIX IT UNIVERZAL od Schär

16 dkg práškového cukru

3 bezlaktózové maslá (jedno 125 g)

2 žĺtka

Odporúčanie: Cesto po zamiesení nechajte odpočinúť tak cca 2 hodinky v chladničke. Vyvaľkajte na hrubšie ako pri lepkových lineckých koláčoch. Na vykrajovanie používajte formičky ako napríklad srdiečko alebo koliečko. Jemnejšie formičky sú síce fajn, ale po upečení sú koláčiky krehkejšie a tak sa ľahšie lámu. Pred tým, ako ich budete plniť, nechajte ich dobre vychladnúť.

foto: https://classymom.blog/

Obdobie, keď sa láme jeseň so zimou je u nás tento rok spojené s chorobami. Hanka aj Agátka nastriedačku soplia. Neteší ma to, ale keď už mám nejak zabaviť staršie dieťa, tak sa do toho pokúšam prepašovať aj trochu edukácie. Tento raz sme si zobrali na mušku ľudské telo. Vyrobili sme domáci stetoskop, mechanickú ruku a keď už bola Hanka unavená, prečítali sme si aj peknú knihu. Možno vás to tiež inšpiruje. 

Mechanická ruka

Budete potrebovať: kartón, slamky, špagát, nožnice, lepiacu pištoľ, ceruzku alebo fixku

Postup: Najprv obkreslite svoju ruku na kartón. Menšie deti vám môžu pomôcť (prípadne ich nechajte ruku vyfarbiť či ozdobiť). Ruku vystrihnite. Slamky budú slúžiť ako kosti, tak ich narežte na kúsky – tri menšie a jeden dlhší (ten bude na dlani). Pomocou lepiacej pištole ich pripevnite na ruku. Cez slamky prevlečte špagát, na konci zauzlite. Ruka dobre poslúži na výuku názvov jednotlivých prstov. Ak dáte farebné slamky, môžete si precvičiť aj farby. A poťahovaním si dieťa vyskúša aj jemnú motoriku.

Stetoskop

Budete potrebovať: plastovú hadičku, dva lieviky, lepiacu pásku, nožík

Postup: Nožíkom odrežte kus plastovej hadičky. Na jej konce pripevnite lieviky, ktoré zaistíte lepiacou páskou. Hotovo. Je dobré, ak je pri používaní stetoskopu ticho a tiež nezaškodí, aby sa počúvalo pod tričkom. U nás sa to trochu zvrhlo a deti začali používať stetoskop ako telefón. Som rada, že nikto neohluchol.

Kniha o ľudskom tele

Hľadala som niečo, čo by bolo vhodné pre trojročné dieťa, ale zároveň by som bola rada, keby kniha rástla spolu s Hankou. Teda tak, aby si v nej našla niečo zaujímavé, aj keď bude staršia. Kniha Ľudské telo zo série Život na zemi presne toto spĺňa. Nájdete v nej veľa otázok a odpovedí, pričom niektoré z nich sú schované pod okienkami. Kniha je interaktívna a veľmi pekne ilustrovaná. Samozrejme, inak s ňou pracuje trojročné a inak sedemročné dieťa. Ale obe si v nej nájdu veľa zaujímavých vecí. A poučila som sa aj ja. 

Každá generácia má svoju ikonickú hračku. Akurát mám pocit, že dnešné deti pod tlakom obchodnej mašinérie, majú každú chvíľku niečo iné. Pred nedávnom to bol spinner. Tak rýchlo, ako sa hračka stala populárnou, tak sa rýchlo stala out. Retro ale out nie je. Retro je skrátka retro a tak som sa aj vďaka môjmu mužovi mohla vrátiť do svojho detstva.

Vtedy sme skákali gumu, zo škatúľ od topánok stavali domčeky pre bábiky a tým šťastnejším rodičia uvarili jojo. Kto mal na dvore jojo, ten bol pán. Nedávno manžel natrafil na pásku a tak sme si jedno uvarili. Pokiaľ chcete potešiť svoje deťúrence neotrepanou hračkou, môžete to skúsiť aj vy. Budete k tomu potrebovať:

pásku (takú, ktorou sa omotávajú napríklad palety s tovarom)

špagát

hrniec s vriacou vodou

Postup:

Pásku zmotáme a upevníme špagátom. Vložíme do vriacej vody a necháme variť cca 5 minút. Vytiahneme, necháme vychladnúť a potom sa už môžete hrať.

Poznámka: Konce pásky môžu byť trochu ostré, preto je táto hračka vhodná skôr pre staršie deti.

V obchodoch to síce už vyzerá tak, že o týždeň budú Vianoce, ale ešte stále tu máme jeseň. Bola by škoda nevyužiť dary prírody a nezapojiť deti. Tu je niekoľko tipov, ako s drobcami stráviť tieto dni.

Zbieranie pokladov

Tak to voláme my. Pretože pre deti sú gaštany, farebné listy, žalude, pierka vtákov, jablká či šípky naozaj hotové prírodné poklady. A potom z nich možno robiť rôzne veci.

Maľovanie listov

Z farebných listov možno robiť krásne kytice, ale napríklad sa dajú aj rôzne pomaľovať, lepiť a tak z nich vytvoríte postavičky či obrázky.

Gaštankovia

Tak toto je návrat do detstva ako sa patrí. Na výrobu potrebujete iba špáradlá, gaštany a fixku. Zvyšok je už na tvorivosti detí.

Ikebana

Zo všetkých nájdených pokladov v prírode môžete spraviť aj peknú ikebanu. Pridať môžete aj ďalší materiál. Budete potrebovať lepiacu pištoľ, podstavec na ikebanu a materiál.

Pečiatky

Čo s červivým jabĺčkom? Prekrojiť a nechať dieťa pozorovať chodbičky, ktoré si v ňom červík spravil. Potom ho stačí namaľovať a použiť ako pečiatku.

Zrážkomer

Prší? No a čo! Stačí plastová fľaša, fixka, pravítko, nožík a výroba zrážkomera na meranie toho, koľko naprší, je otázkou pár minút. Z plastovej fľaše zrežeme vrch a zasunieme ho dovnútra. Pomocou pravítka nakreslíme na fľašu stupnicu. Potom už iba stačí nájsť pre zrážkomer vhodné miesto (prípadne ho zaťažiť kameňmi, aby vydržal aj vietor).

Ženy sa vraj nikdy nesmiete spýtať na jej vek. Podľa mňa však existujú aj ďalšie otázky, ktoré by mali byť zakázané. O tom, čo nikdy nehovoriť tehotnej som už písala tu. Teraz som si zobrala na mušku poznámky, ktoré vedia potrápiť ženy po pôrode.

Koľko si už zhodila? Možno to poznáte. Ešte ani poriadne nezleziete z pôrodného stola a už vás známi bombardujú otázkami podobného charakteru. Pamätám si to ako dnes, keď som sa po prvom pôrode pozerala na svoje brucho, ktoré pretekalo zo strany na stranu (záležalo na tom, na ktorom boku som ležala) a v duchu som si hovorila: „Už nikdy nebude také ploché, ako pred tým.“ Mýlila som sa, pretože už o pár týždňov bolo takmer v rovnakej forme. Preto som si naivne myslela, že to isté sa udeje aj po druhom pôrode. Haha. Malá Agátka má už pol roka a moje brucho vyzerá stále tak...No skrátka nie je ploché. To je síce už môj problém, ale šikanovať ženy krátko po pôrode, pretože nejaká celebrita predsa už pár dní po tom, čo sa jej narodilo dieťa veselo krepčila na párty v priliehavých šatách, mi príde choré.

Kedy bude druhé? Prípadne: Bude aj ďalšie? Ako prvorodička som po pôrode fakt nevedela, kde je sever. Hormonálne výkyvy sa postarali o to, že som sa vkuse potila. Všetko ma bolelo a pár týždňov som si nemohla sadnúť. Ktosi mi povedal, že prvé dni bábätko iba prespí. Je to lož. A do tohto šialeného kolotoča sa ma začali ľudia pýtať, kedy plánujeme druhé. Mala som chuť im povedať: „Čo vám šibe? Veď nezvládam ani toto dieťa.“ Samozrejme, že to po čase človek prehodnotí. Preto si myslím, že táto otázka je adekvátna tak rok po pôrode a nie týždeň po tom, čo sa žene narodilo dieťa.  

Kedy sa vrátiš do práce? Toto je taká „protipólová“ otázka k tomu, kedy bude druhé. Väčšinou sa ma to pýtali ľudia, ktorí ešte deti nemajú, prípadne neplánujú. Ľuďom skrátka nevyhoviete. Ak sa do práce hrniete skôr, ako má dieťa tri roky, tak ste kariéristka, ak naopak zostávate doma a nedajbože si to ešte aj užívate, tak ste niečo ako stepfordská panička. Prišla som na to, že na túto otázku neexistuje uspokojivá odpoveď pre všetkých a tak zvyknem povedať: „Neviem.“ Lebo to fakt neviem.

Čo sa týka impulzívnych a nepremyslených nákupov, mám slabosť na dve veci – papiernictvo a kníhkupectvo. Kým ešte v rámci zápisníkov a pier sa dokážem ako tak držať na uzde, s knihami je to stále horšie. Odkedy sa naša rodina rozrástla o Hanku, už totiž neriešim iba to, čo budem čítať ja, ale aj čo bude čítať moja dcérka. Máme šťastie na super kamarátov, ktorí nám vďačne posúvajú knihy po svojich odrastených deťoch. Dosť úspešne dokážeme zaloviť aj vo vlastných knižniciach. Nemôžem uveriť, že niektoré leporelá prežili nielen moje detstvo, ale dokonca aj čitateľské začiatky mojich neterí a knihy sú minimálne poškodené. Občas však predsa len kúpime Hanke nejakú knihu, prípadne na jej sviatok poprosíme ľudí, ktorí by ju radi obdarovali, aby namiesto hračiek či oblečenia priniesli knihu. A tak sa Hankina knižnica rozrastá. Priznám sa ale, že zorientovať sa v kníhkupectve medzi množstvom titulov pre deti, býva občas problém. Možno máte rovnakú skúsenosť. Preto som sa rozhodla spraviť video s mojimi tipmi na dobré čítanie pre malé deti vo veku cca 1,5 až 2 roky. Ak máte aj vy nejaké dobré tipy na krásne knihy pre malé deti, určite mi o nich napíšte do komentára. Budem veľmi rada.

Do Veľkej noci nám zostáva ešte pár týždňov, preto je najvyšší čas, začať chystať nejakú peknú výzdobu. My sme si vyskúšali vypestovať trávu v košíku a tak sa už niekoľko dní doma tešíme pravej jarnej atmosfére. Na takúto dekoráciu potrebujete iba pár drobností. Ozvláštniť ju potom môžete napríklad maľovanými vajíčkami. Ako na to sa dozviete v mojom videu. 

Čo budeme potrebovať

prútený košík

podložku pod košík

papierové obrúsky

mačaciu trávu (alebo psiu, alebo žito) asi 2 vrecúška

vodu

Postup

Košík vystelieme papierovými obrúskami. Do vystlaného košíka nasypeme semienka trávy. Zalejeme vodou a priebežne kropíme. Prvá tráva sa ukáže asi za týždeň. Za dva týždne by už mala byť pekne hustá. Priebežne trávu zalievame. Inšpiráciu som našla v knihe Kvetinové aranžmány z Ateliéru Papaver.

Blíži sa 14. február a to je presne ten čas, keď na nás začnú obchody chrliť kopec „valentínskeho“ tovaru. Svojich srdcu najbližších ale možno obdarovať aj niečím milým, čo nezruinuje vašu peňaženku. Zopár inšpirácií nájdete aj v mojom videu. 

...a ešte k tomu spraviť aj dobrý skutok. Dnes vám pripomeniem aktivitu, ktorou sme ako deti prešli asi všetci, ale možno ste na ňu už zabudli. Pozitívne je, že ňou zabavíte nielen menšie deti, ale aj tie väčšie. Ide o jednoduchú výrobu kŕmidla pre vtáky.

Čo budete potrebovať

Masť (alebo loj)

Vtáčí zob

Umelohmotný alebo papierový pohárik

Špagát

Postup

Mierne roztopte masť, aby sa s ňou ľahšie pracovalo. Zmiešajte ju s vtáčím zobom. Zmesou naplňte poháriky a na záver do zmesi vopchajte kus špagáta tak, aby sa neskôr dal pohodlne zaviazať. Nechajte chladnúť buď vonku na mraze, alebo v chladničke. Keď je zmes stuhnutá, vystrihnite ju z pohárika, spravte uzlík na špagáte a môžete vešať po stromoch.

Zažila to zrejme každá budúca mamina. Pichľavé konštatovania na svoju adresu. Rozhodla som sa preto zostaviť zoznam najotravnejších poznámok, s ktorými som sa počas tehotenstva stretla ja, alebo moje kamarátky. Bohužiaľ, musím skonštatovať, že väčšinu z týchto zlomyseľností hovoria ženám iné ženy.

Ja som s takým bruchom už išla k pôrodu. Fakt si iba v šiestom mesiaci?

Táto poznámka má ešte niekoľko podôb (napr. Čakáš dvojičky? Ale ťa je! a pod.). Dotyčná vám chce povedať, že ste riadne pribrali a ona, keď bola tehotná, zaručene vyzerala (a aj bola) chudšia ako vy. Lenže nemá gule to povedať takto priamo. Nuž, ženy v tehotenstve priberajú. Niektoré viac, niektoré menej, niektoré majú brucho väčšie, niektoré menšie, nemá zmysel sa pre to stresovať. Skúste to ale vysvetliť hormónmi zmietanej tehotnej žene, ktorá pri každom pohľade na váhu zažíva malý šok z toho, koľko zase stihla za týždeň pribrať! Keby takúto poznámku vypustil z úst muž, poviem si, nevedomosť. Muži však tehotným skôr závidia, že môžu priberať, prejedať sa a vyhovárať sa pritom na tehotenstvo. Keď to ale spraví žena, nič iné ako zlomyseľnosť za tým nemožno vidieť.  

Vidno, že čakáš dievča. Uberá ti z krásy.

Kedysi veľmi dávno, keď nebol ultrazvuk, veštili baby pohlavie bábätka podľa toho, ako vyzerá nastávajúca mamička. Niekto rozhodol, že pokiaľ žena čaká chlapca, bude opeknievať a keď dievča, tak oškaredie. A hoci sa dnes spoliehame na modernú techniku, tento spôsob veštenia sa udržal aj v týchto časoch. Asi nemá zmysel vypisovať opäť niečo o hormónoch. Normálne to zhrniem zistením, že som videla baby, ktoré čakali chlapca a na kráse im to nepridalo. Ženám, ktoré sa rady venujú odhadu pohlavia dieťaťa by som chcela povedať iba jedno: tehotná má doma zrkadlo a jasne vidí, či opeknela alebo nie. Nie je potrebné jej to oplieskavať o hlavu.

Ty toto ješ?/piješ? (k otázke si domyslite aj zdvihnuté obočie a udivený výraz).

Ok. Priznám sa, že som už videla tehotné, ktoré fajčili ako fabrický komín a mala som z toho zmiešané pocity. Ale pokiaľ sa žena rozhodne piť kávu či s chuťou požíva plesňové syry, nepripadá mi to ako nič pohoršujúce. Rovnako, ak si tehotná dopraje deci vína. To už je ale na niektorých „zdravastravaforever“ ťažký kaliber a nasleduje prednáška o tom, čo všetko to dieťaťu spôsobuje. Pochybujem, že v takom Francúzsku či Taliansku je to témou číslo jeden. Zastávam názor, že treba počúvať svoje telo. A ak telo povie, že raňajšia káva je úplne ok, tak je ok. Určite viac ako cola. 

Už len musíš prežiť ten hrozný pôrod.
Nikdy som nepochopila, prečo má niekto potrebu „na nevyžiadanie“ vyprávať o hrôzostrašných pôrodoch a bolestiach tehotnej žene, ktorá sa (vo väčšine prípadov) na svoje dieťa teší. Pritom existujú ženy, ktoré mali ľahké pôrody.

Tvoje dieťa sa má narodiť v tento deň? To nie je šťastný dátum/nenarodí sa v dobrom znamení.

Horoskop môže byť celkom príjemná kratochvíľa, pokiaľ si z toho niekto nespraví alfu a omegu životných rozhodnutí. Zamyslime sa, koľko ľudí na svete je narodených v jednom konkrétnom znamení...Myslíte si, že sa na nich všetkých bude vzťahovať horoskop a tak všetci zažijú to isté? Zastávam názor, že každý dátum je šťastný, pokiaľ sa vám stane niečo šťastné a každé znamenie je dobré, pokiaľ je dobrý človek.