Príbeh o šťastnom konci (8)

A bola svadba....trvala týždeň....

Tak sa spieva v jednej piesni od Zorky Kolinskej, ktorú si mnohé už asi nepamätáte. Ja som na nej vyrástla...starká ju milovala...pesničky z Repete s notami z Eurotelevizie som mala vystrihnuté a nalepené v zošite, niektoré mám dodnes. 

Dátum svadby sme nevyberali dlho. Nebolo na čo čakať. Skoro všetci, ktorých som tam chcela, boli mŕtvi. Nechceli sme čakať, kým umrie niekto ďalší.... Po novom roku sme si sadli, zobrali papier a pero a spísali plán svadby. Ako ľudia inteligentní a efektívni sme to mali asi za hodinu hotové. Tým, že ja som na svadby chodila spievať s kapelou od puberty...zažila som 2-3 svadby mesačne, presne som Vedela, čo treba, čo sa oplatí a čo neoplatí. 

Frajer chodil do práce a mával aj nočné služby, ja som na doktorandskom mala relatívne dosť veľa času, aby som vymýšľala a robila svojpomocne všetko,čo sa dalo. Od pozvánok a etikiet v Autocade až po zasadaci poriadok a program.. Všetko lacno a efektívne...ako sa povie veľa muziky za malo peňazí. Za tri mesiace bolo všetko hotové a pripravené. 

V tom čase sme sa už rozhodli do antikoncepcie peniaze nevrážať. Jednak nám už to bolo jedno a druhak sme si vraveli, že aj tak to môže chvíľu trvať, kým sa to podarí. Ani sme netušili...aká dlhá tá chvíľa nakoniec bude.  

A bola svadba... 

Poviem vám...po tých pohreboch tak krátko po sebe, už sme potrebovali niečo veselé a s nádejou. Bola to v našej generácii aj generácii môjho muža prvá svadba po asi 20 rokoch....možno viac. Tak si viete predstaviť ako sa všetci tešili a aká žúrka to bola.  Bol to nový začiatok. Nová generácia. Plná sála mladych ľudí, síce takmer žiadna rodina...ale zato kopa našich priateľov, ktorých dnes považujeme prakticky za rodinu. Každý niečo napiekol, každý niečo priniesol, každý sa chcel zúčastniť

Boli sme mladí, krásni, a desať rokov vo vzťahu. Preskákali sme všeličo. Nedostatok, tragédie aj ťažké chvíle...A vždy sme mali jeden druhého. Vždy som chcela mať partnera ako boli moji starí rodičia a zrejme sme sa našli. Od prvého dňa na novej škole...kde som písala, že jediné, čo tam nemám rada je K...(jeho priezvisko)...až po deň, keď mi na prst navliekol obrúčku, to bolo jedno obrovské dobrodružstvo a vesmír sa s nami zrejme pekne zahral...