Príbeh o šťastnom konci (7)

Pred bakalárskymi štátnicami dostal môj otec cievnu mozgovú príhodu. Ako boli doterajšie tri roky najkrajšie v mojom živote...nasledujúce tri sa zmenili na totálne peklo. 

Nejaký čas bol v kóme. Pomaličky sa z toho dostával, rehabilitoval...bohužiaľ zrazenina mu zasiahla nejaké centrum pre sociálne správanie alebo ako to nazvali lekári...zostala mu nejaká porucha osobnosti, nerozoznával čo je dobré a čo zlé, robil nebezpečné veci, útočil, nedodržiaval hygienu....a pre celú rodinu to bolo peklo až kým sa nám nepodarilo ho umiestniť do ústavu, kde o pár mesiacov tragicky zahynul. Vinník bol psychicky chorý pacient, takže zostal nepotrestany. Na druhej strane ukončil trojročné trápenie našej rodiny...aké si nikto ani len nevie predstaviť. Odpustili sme mu. Život ide ďalej.  

Moja škola bola môj svet. Tam som unikala, tam som makala, aby sme sa mali lepšie ako naši rodičia, a aby som mohla mamu odbremeniť aspoň od starostí ako a začo doštudujem. Tam som mala priateľov, lásku.  Ešte viac som sa zahryzla do učenia a finančne som bola prakticky sebestačná. Brala som ako besny pes všetko, čo škola ponúkala. Kurzy, konferencie,sútaže....pedagogické minimum, ekonomické štátnice...brigády...len aby som nemusela ísť domov. V škole som už bola premiantkou...A na skúškach už moje písomky často ani nečítali, lebo stačili dve tri otázky a vedeli, že to mám v malíčku. 

Frajer bol v knihách tiež od rána do Včera, tiež mu to šlo výborne. "Domov" sme chodili čoraz menej a menej a všetky voľné chvíle venovali učeniu a diplomovke. Keď sme zoštátnicovali s vyznamenaním, (frajer rok po mne, lebo medicína je 6 ročná), nebolo väčšej radosti v rodine a v dedine. Z 52 prvákov, ktorí nastúpili so mnou, nás skončilo osem. Ja ako jediná žena.  Starí rodičia šli prasknúť od hrdosti a ja som bola neskutočne vďačná za všetku ich morálnu (a často aj materiálnu) podporu. Tam 20, tam 50 korún, čo mi starká šuchla pred odchodom do vrecka, často znamenalo spánok navyše, lebo som do školy nemusela ísť peši ale električkou. Dnes sa mi to zdá ako absolútne scifi...ale naozaj som existovala celú vysokú školu s tak limitovanými prostriedkami, že nechápem, ako som mohla doštudovať a vlastne mať všetko, čo som kedy potrebovala...

Prvá inžinierka v rodine. Hádam aj v dedine...to bolo slávy. Dnes vám je to možno divné...študuje každý kto chce čo chce, ale keď som pred 20 rokmi šla do školy, ženy šli z gympla najčastejšie na pedagogiky a sociálne práce, pripadne ešte na ekonomickú. Technické smery boli v tomto dosť neobvyklé. 

Prijali ma na doktorandské štúdium. To ešte len bol život!

Zo 400€ štipendia si zaplatiť 60€ ubytko na internáte a zbytok mať na život v Bratislave...Podarilo sa nám s frajerom sa ubytovať spolu. Začínal pracovať v nemocnici a na 16m štvorcových sme začínali žiť náš partnerský život. Mali sme všetko, čo si mladý človek môže priať. Posteľ, dvojplatničku a WC na izbe v centre mesta a kopu kamošov.  Chodila som prednášať do zahraničia, učila na škole, robila výskum, písala články a vedecké práce. On sa zasa zahryzol do práce lekára a makal spôsobom jemu vlastným, na tom, aby vždy urobil všetko pre pacienta. Často sme sa do noci rozprávali o pacientoch, študovali medicínske knihy a hľadali zahraničné zdroje, a zisťovali, či to naozaj urobil správne a či náhodou zajtra nevie spraviť niečo inak. 

Tie vianoce moja milovaná starká dostala infarkt. Sadla si a vydýchla a bolo. Podľa mňa vtedy sa moje detstvo skončilo naozaj. Starého otca to položilo. Inak vitálny sedemdesiatnik, ktorý robil desiatky kilometrov na bicykli denne, a dokázal sa postarať o 5 vnúčat naraz... zostal zrazu sám a bez života. Ked mu o pár týždňov po pohrebe diagnostikovali rakovinu....ani nás to vlastne neprekvapilo. Nemal viac pre koho žiť. 

Vzali sme si prvú hypotéku a kúpili maličký byt v Petržalke. Žili sme ako sme vedeli. Gazdovali, s láskou a humorom, páry okolo nás sa brali a tehotneli...a ja som nejako každú chvíľu očakávala nejaký ten prsteň. Na sviatok, na vianoce, na dovolenke....A nič. A on stále tvrdil ze svadba je blbosť a že ju predsa nepotrebujeme, že spoločná hypotéka je teda väčší záväzok.. 

Jeden jesenný večer....pamätám si to ako dnes. Stála som na zastávke električky pod mostom SNP. Vôbec neviem kam som šla...lebo od toho momentu to bolo nepodstatné. Volal mi starý otec. Bol úspešne zoperovaný a rakovina bola ako tak pod kontrolou, ale chuť do života už nemal. Vedel, že čoskoro umrie.  Volal mi preto, aby mi oznámil, že keď ma teda ten môj frajer chce, tak ma mu dá. Ja v šoku. 

Môj frajer totižto podľa zvykov, najprv zavolal môjmu starému otcovi aby ho popýtal o moju ruku...ako posledného chlapa v rodine, keďže otca som už nemala. 

Len som tam stála a plakala. Lebo mi bolo jasné, že ani pri najlepšej vôli si už môj starý otec so mnou na mojej svadbe nezatancuje... Aj tak bolo. Starký do par dní umrel. Jeho úloha bola splnená. Najmilovanejšiu vnučku si zaopatril a uistil sa, že je v dobrých rukách. Môj muž ostal jediným mužom v mojom živote...moja láska, moja opora. Moje všetko.