Príbeh o šťastnom konci (6)

Internát...

Miesto, kde sa teda dejú veci...

Keby moji rodičia chodili na vysokú školu a niekedy bývali na internáte ,v živote nikdy by ma do Bratislavy nepustili 😂😂😂

V rodine je veľké "pozdvižení". Prvá vysokoškoláčka...milovaná vnučka odchádza každú nedeľu na vlak do obrovskej a ďalekej Bratislavy. V nedeľu obedujeme u starkej, a odchádzam odtiaľ nabalená zaváraninami a koláčmi, ktoré mi musia vydržať aspoň do štvrtka. Naši si totiž môžu dovoliť dať mi maximálne 300 korún týždenne. Stovka na vlak tam, stovka na vlak domov a za stovku musím týždeň vydržať. Kúpim si pauzák a milimetrový papier do školy, dve vifonky a jeden obed v piatok v škole...A nezostane mi ani halier. Bude to ťažké...musím si nájsť nejakú brigádu, inak zbohom, zábavný študentský život...

Ale kedy? V škole od nás denno denne na každý predmet chcú vypracované nejaké zadania. Našťastie ma to baví a ide mi to rýchlo. Na prednášky chodím poctivo, lebo ma to fakt zaujíma, a je to jediná možnosť ako s tými profesormi diskutovat...navyše som jedna z troch dievčat v ročníku a profesori si hneď všimnú keď tam jedna z nás nie je.  Keby si spolubývajúca nevodila na izbu frajera, bola by som aj viacej vyspatá, ale sme tam piati v jednej izbe a počuť každý šuch. Vykryštalizuje sa to tak, že ráno o siedmej idem do práce, o jednej do školy (v niektoré dni opačne) a o siedmej večer som na intraku. Do desiatej porobím zadania a idem spať. Takýto vojenský režim mi vynesie prospechové štipendium a rešpekt u spolužiakov priemyslovákov, ktorí pochopili, že baba z gympla ich asi prešťala...Peniaze vrážam do kníh, kurzov, divadla a zážitkov. Idem prvýkrát na lyžiarsky za svoje...môžem ísť so spolužiakmi na pivo a nespoliehať sa, že niekto ma pozve...Nemusím už chodiť každý týždeň domov, pretože mám už na to, aby som sa prestravovala dva týždne sama. Pracujem za 45 sk na hodinu, a som hrdá na to, že si zarábam na seba sama. 

Najviac sa však teším na piatok poobede. S frajerom sa stretneme na stanici a máme nerušené tri hodiny spolu vo vlaku. Dostal sa na tú medicínu, aj do Bratislavy aj do Martina. Keďže všetky moje školy na ktoré ma prijali boli v Bratislave, rozhodol sa pre Komenského. 

Je to naozaj krásne obdobie. Prvé tri roky na výške boli asi najlepšie v mojom živote. Keď si mladá, pekná, zaľúbená a ešte aj šikovná a múdra (a skromná teda...😂) tak je svet gombička. Makať bolo treba, ale bol čas sa aj zabávať aj si užívať, aj sa prechádzať ruka v ruke po starom meste a spriadať plány do budúcnosti.

Vtedy niekde sme sa začali rozprávať aj o deťoch. Spomínam si, ako trápne som sa cítila, keď sme sa každé tri mesiace v lekárni skladali na antikoncepciu 😂 ale moje vnútorné ja mi nedovolilo platiť si to sama, pretože keď chceme sexovat obaja, musíme byť aj zodpovední obaja. (Chudák môj muž...už vtedy pol výplaty z brigády dával vlastne mne 😂😂) Padali aj debaty o tom, čo by sme robili, keby antikoncepcia zlyhala. Frajer tvrdil, že on sa nechce ženiť a ani deti nechce. Že radšej priplatiť za dobrú spoľahlivú antikoncepciu, ale že on deti do tohto škaredého sveta priviesť nechce. Dokonca zvažoval vazektomiu. Na otázku, že čo ak si to raz rozmyslí, odpovedal, že  detí v detských domovoch je dosť a on nemá problém nejaké si vziať a postarať sa oň.

Niekde tam majú korene naše prvé debaty o adopcii.