Príbeh o štastnom konci (4)

Ani neviem ako tých 7 rokov ubehlo. V spomienkach mám jednu veľkú zmes školy, hudobnej, tanečnej, chodenia "von" s kamošmi, dvoch či troch vážnych či menej vážnych frajerov, víkendy s kapelou, sútaže a vystúpenia...A v hlave "ty to dáš, lebo ty si tá šikovná".

Čojaviem.

Neviem, či chcem byť stále tá šikovná. Je to dosť na nervy. Ľudia potom striehnu na každú vašu chybičku. Keď ma skúšajú a náhodou niečo neviem, (lebo stane sa, keď máme cez víkend dve akcie s kapelou, že som jednoducho nedospatá a zabudnem si niečo prečítať), dostanem dvojku a niektorí učitelia sa tvária spokojne, že "konečne sme ju nachytali". Keď skúšajú Romana, čo je najväčší blb v triede a on si naaaahodou dobre spravil ťahák, a trafí pár dobrých odpovedí, dostane tiež dvojku, aby mu vylepšili ten rad pätiek a nemusel robiť komisionálky...To ako fakt mu dajú takú istú dvojku ako mne? Som fakt naštvaná. Ešte že mám tú muziku. Je to totálne môj svet. Určite pôjdem na nejakú umeleckú školu a budem slávna speváčka...minimálne ako Marika Gombitová alebo tak...už len tie prihlášky konečne poposielať.

A zovšadiaľ sa na nás valia heslá ako "učte sa poriadne, to bude na maturite", "užívajte si strednú školu, nikde vám lepšie nebude" (diky, pani profesorka, za tento omyl...očividne vám nikde lepšie nebolo...mne ale náhodou áno...A oveľa...vysoká bola ešte lepšia 😂)

Po prázdninách som prišla do školy taká....iná. A vlastne my všetci. Od prvého septembra sa to začalo, každú chvíľu niekto oslavoval 18tku a bola to jedna žúrka za druhou. Ale niečo na nás bolo iné. Každý cez tie posledné prázdniny tak nejako dospel a vo vzduchu visí taká ťažoba, vedomie, že je to náš posledný spoločný rok, že sa naozaj musíme rozhodnúť, kam ďalej a rozlúčiť sa.

Niektoré skupinky dievčat "taktizujú" a dávajú si prihlášky na školu spolu. Nechcú sa rozlúčiť ani po maturite.

Ja neviem. Stále som chcela študovať tú hudbu. Ale stalo sa mi párkrát, že som ochorela a spievať nemohla, a zľakla som sa.. Čo keď sa mi niečo stane s hlasom? Čo keď ma hudba neuživí? Čo budem robiť, keď nebudem vedieť nič, len spievať?

Jeden deň sme šli na školský výlet. Bola pod ním zamaskovaná prezentácia vysokých škôl v Bratislavskej inchebe. Totálne mi to prišlo vhod, lebo fakt som sa nevedela rozhodnúť, všetko ma zaujímalo a všetko som chcela vedieť. Zo všetkého som mala samé jednotky, chodila som na olympiády, recitovať...a mohla som si naozaj vyberať. Akurát dejepis som z duše neznášala a dodnes mám problém z dátumami 🤦‍♀️ Keď niekto chcete aby som vám zablahoželala k narodeninám, tak mi, prosim, oznámte, že máte narodeniny a pozvite ma na oslavu. A ja vám kúpim darček a prídem, len, prosím, nečakajte, že si to budem pamätať 🙏

No ale...aha...školský výlet. Tešila som sa, že prídem na iné myšlienky, lebo na konci prázdnin som sa rozišla so svojím frajerom. Bola som z toho dosť sklamaná, bol to dosť vážny vzťah, na to, že som mala 17. Chalan bol vysokoškolák, z dobrej rodiny, zabezpečený, na rodičovskom pozemku sa mu staval dom, ktorý mal byť akože "pre nás", jeho rodičia ma zbožňovali (tí moji jeho už menej,lebo objektívne bol starší, bohatý a dosť namyslený, ale ja som ho vždy vedela "upratať" a asi aj preto ma mal rád, že som sa "nepokakala" z toho, že všetko má.) Nuž ale...šla som na dva týždne s kapelou do Nemecka a chlapec to nevydržal. Na diskotéke sa dal dokopy s nejakou slečnou a po mojom návrate mi trvalo asi 30 sekúnd, než sa mi so všetkým priznal. Bola som.z toho dosť smutná, ale snažila som sa nedať to na sebe poznať...lebo...viete ako. Staré mamy všetko vedia, a tá moja mi stále vravela, že on nie je pre mňa. Ach, keby som ju tak počúvala...ale vlastne...aspoň som mala skvelé zážitky a vnúčatám (ak niekedy nejaké budem mať) budem mať o čom rozprávať. A teda že bude o čom 😇

Ale kde som to bola? 

Aha...školský výlet...

Ten je dôležitý.

Nabudúce 😉