Príbeh o štastnom konci (2)

Volám sa Katka, bývam v bytovke v jednej doline na strednom Slovensku spolu s rodičmi a s dvomi mladšími súrodencami a chodím do štvrtej triedy. 

Bytovka je super. Podľa mňa sú tie byty dosť malé, lebo mame všetci traja spoločnú detskú izbu...A taká Lívia vo vedľajšom vchode ju má celú pre seba. Ale zasa, stačí zakričať pod ktorýkoľvek oknom a hneď vylezie parťák na hranie. A že ich je tu dosť, v každom byte aspoň jeden, niekde aj dvaja, rovnako starí lotri ako my, a v ostatných bytovkách rovnako tak. Je to také naše mini sídlisko, s preliezkami a obrovskou lúkou a poľom,  kde sa dá fakt do sýtosti vyblázniť. A na kuse asfaltovej plochy pred bytovkou zasa hrať basketbal či vybíjanú. A keď sa zotmie a rozsvietia sa prvé lampy, naše mamy len vykuknú z okna a zakričia: Domoooooov!

Brat je mladší o tri roky. Je to s ním katastrofa. Je to totálny blb (našťastie zatiaľ slabší, takže ho v pohode prebijem). Neznášam, keď potom reve a dostanem za to vždy aj ja. Prečo ja musím byť vždy tá "staršia a rozumnejšia"? Prečo musím naňho dávať pozor, vždy keď nás pustia von? Je to otrava...už nech môže chodiť von sám!

Sestra je ešte bábätko. S tou je aspoň sranda, teda, pokiaľ mi niečo nepokazí. So sesternicou ju vozievame v kočíku po dedine a cítime sa ako ozajstné veľkáčky. Teda...nehovorte mame, že sme ju minule vysypali...🤦‍♀️😂 dosť sa na nás hnevá, že sme naposledy doviezli kočík plný gaštanov, že jej len hlava trčala. No ale kam sme ich mali akože dat? Naspodku je len drôtený kôš, odtiaľ vypadávali. A potrebujeme ich do školy. Máme si priniesť na výtvarnú.

Hm. Škola. Robí mi trošku starosti. Doteraz som vždy mala samé jednotky. Baví ma to tam. Fakt. Chodím aj na hudobnú, aj na hádzanú a stíham všetko ľavou zadnou. O úlohách mama ani nevie, väčšinou ich stihnem spraviť ešte na hodine, kým si spolužiaci upracú veci z lavice. A teraz si naši zmysleli, že ma dajú do nejakej novej školy. Vraj triedna povedala. Bola som na prijímačkách. Povedali mi, že si pôjdem napísať dve písomky a potom pôjdeme do cukrárne. Písomky mi nevadia. Baví ma riešiť úlohy. Tak som šla. Bolo to úplne ľahké, neviem, čo tam ostatným toľko trvalo...

Neviem, či chcem ísť do novej školy. Ale mama vraví, že mi tam bude lepšie. Triedna nám aj tak odchádza, čiže nových učiteľov by som mala tak či tak. A autobusom aj tak už chodím na hudobnú, takže je rozhodnuté. Asi mi budu chýbať spolužiaci. Za 4 roky som si na nich dosť zvykla. Nemôžem síce povedať, že by som v triede mala kamošku na život a na smrť, ale už ich aspoň poznám...