A bola svadba....trvala týždeň....

Tak sa spieva v jednej piesni od Zorky Kolinskej, ktorú si mnohé už asi nepamätáte. Ja som na nej vyrástla...starká ju milovala...pesničky z Repete s notami z Eurotelevizie som mala vystrihnuté a nalepené v zošite, niektoré mám dodnes. 

Dátum svadby sme nevyberali dlho. Nebolo na čo čakať. Skoro všetci, ktorých som tam chcela, boli mŕtvi. Nechceli sme čakať, kým umrie niekto ďalší.... Po novom roku sme si sadli, zobrali papier a pero a spísali plán svadby. Ako ľudia inteligentní a efektívni sme to mali asi za hodinu hotové. Tým, že ja som na svadby chodila spievať s kapelou od puberty...zažila som 2-3 svadby mesačne, presne som Vedela, čo treba, čo sa oplatí a čo neoplatí. 

Frajer chodil do práce a mával aj nočné služby, ja som na doktorandskom mala relatívne dosť veľa času, aby som vymýšľala a robila svojpomocne všetko,čo sa dalo. Od pozvánok a etikiet v Autocade až po zasadaci poriadok a program.. Všetko lacno a efektívne...ako sa povie veľa muziky za malo peňazí. Za tri mesiace bolo všetko hotové a pripravené. 

V tom čase sme sa už rozhodli do antikoncepcie peniaze nevrážať. Jednak nám už to bolo jedno a druhak sme si vraveli, že aj tak to môže chvíľu trvať, kým sa to podarí. Ani sme netušili...aká dlhá tá chvíľa nakoniec bude.  

A bola svadba... 

Poviem vám...po tých pohreboch tak krátko po sebe, už sme potrebovali niečo veselé a s nádejou. Bola to v našej generácii aj generácii môjho muža prvá svadba po asi 20 rokoch....možno viac. Tak si viete predstaviť ako sa všetci tešili a aká žúrka to bola.  Bol to nový začiatok. Nová generácia. Plná sála mladych ľudí, síce takmer žiadna rodina...ale zato kopa našich priateľov, ktorých dnes považujeme prakticky za rodinu. Každý niečo napiekol, každý niečo priniesol, každý sa chcel zúčastniť

Boli sme mladí, krásni, a desať rokov vo vzťahu. Preskákali sme všeličo. Nedostatok, tragédie aj ťažké chvíle...A vždy sme mali jeden druhého. Vždy som chcela mať partnera ako boli moji starí rodičia a zrejme sme sa našli. Od prvého dňa na novej škole...kde som písala, že jediné, čo tam nemám rada je K...(jeho priezvisko)...až po deň, keď mi na prst navliekol obrúčku, to bolo jedno obrovské dobrodružstvo a vesmír sa s nami zrejme pekne zahral...

Pred bakalárskymi štátnicami dostal môj otec cievnu mozgovú príhodu. Ako boli doterajšie tri roky najkrajšie v mojom živote...nasledujúce tri sa zmenili na totálne peklo. 

Nejaký čas bol v kóme. Pomaličky sa z toho dostával, rehabilitoval...bohužiaľ zrazenina mu zasiahla nejaké centrum pre sociálne správanie alebo ako to nazvali lekári...zostala mu nejaká porucha osobnosti, nerozoznával čo je dobré a čo zlé, robil nebezpečné veci, útočil, nedodržiaval hygienu....a pre celú rodinu to bolo peklo až kým sa nám nepodarilo ho umiestniť do ústavu, kde o pár mesiacov tragicky zahynul. Vinník bol psychicky chorý pacient, takže zostal nepotrestany. Na druhej strane ukončil trojročné trápenie našej rodiny...aké si nikto ani len nevie predstaviť. Odpustili sme mu. Život ide ďalej.  

Moja škola bola môj svet. Tam som unikala, tam som makala, aby sme sa mali lepšie ako naši rodičia, a aby som mohla mamu odbremeniť aspoň od starostí ako a začo doštudujem. Tam som mala priateľov, lásku.  Ešte viac som sa zahryzla do učenia a finančne som bola prakticky sebestačná. Brala som ako besny pes všetko, čo škola ponúkala. Kurzy, konferencie,sútaže....pedagogické minimum, ekonomické štátnice...brigády...len aby som nemusela ísť domov. V škole som už bola premiantkou...A na skúškach už moje písomky často ani nečítali, lebo stačili dve tri otázky a vedeli, že to mám v malíčku. 

Frajer bol v knihách tiež od rána do Včera, tiež mu to šlo výborne. "Domov" sme chodili čoraz menej a menej a všetky voľné chvíle venovali učeniu a diplomovke. Keď sme zoštátnicovali s vyznamenaním, (frajer rok po mne, lebo medicína je 6 ročná), nebolo väčšej radosti v rodine a v dedine. Z 52 prvákov, ktorí nastúpili so mnou, nás skončilo osem. Ja ako jediná žena.  Starí rodičia šli prasknúť od hrdosti a ja som bola neskutočne vďačná za všetku ich morálnu (a často aj materiálnu) podporu. Tam 20, tam 50 korún, čo mi starká šuchla pred odchodom do vrecka, často znamenalo spánok navyše, lebo som do školy nemusela ísť peši ale električkou. Dnes sa mi to zdá ako absolútne scifi...ale naozaj som existovala celú vysokú školu s tak limitovanými prostriedkami, že nechápem, ako som mohla doštudovať a vlastne mať všetko, čo som kedy potrebovala...

Prvá inžinierka v rodine. Hádam aj v dedine...to bolo slávy. Dnes vám je to možno divné...študuje každý kto chce čo chce, ale keď som pred 20 rokmi šla do školy, ženy šli z gympla najčastejšie na pedagogiky a sociálne práce, pripadne ešte na ekonomickú. Technické smery boli v tomto dosť neobvyklé. 

Prijali ma na doktorandské štúdium. To ešte len bol život!

Zo 400€ štipendia si zaplatiť 60€ ubytko na internáte a zbytok mať na život v Bratislave...Podarilo sa nám s frajerom sa ubytovať spolu. Začínal pracovať v nemocnici a na 16m štvorcových sme začínali žiť náš partnerský život. Mali sme všetko, čo si mladý človek môže priať. Posteľ, dvojplatničku a WC na izbe v centre mesta a kopu kamošov.  Chodila som prednášať do zahraničia, učila na škole, robila výskum, písala články a vedecké práce. On sa zasa zahryzol do práce lekára a makal spôsobom jemu vlastným, na tom, aby vždy urobil všetko pre pacienta. Často sme sa do noci rozprávali o pacientoch, študovali medicínske knihy a hľadali zahraničné zdroje, a zisťovali, či to naozaj urobil správne a či náhodou zajtra nevie spraviť niečo inak. 

Tie vianoce moja milovaná starká dostala infarkt. Sadla si a vydýchla a bolo. Podľa mňa vtedy sa moje detstvo skončilo naozaj. Starého otca to položilo. Inak vitálny sedemdesiatnik, ktorý robil desiatky kilometrov na bicykli denne, a dokázal sa postarať o 5 vnúčat naraz... zostal zrazu sám a bez života. Ked mu o pár týždňov po pohrebe diagnostikovali rakovinu....ani nás to vlastne neprekvapilo. Nemal viac pre koho žiť. 

Vzali sme si prvú hypotéku a kúpili maličký byt v Petržalke. Žili sme ako sme vedeli. Gazdovali, s láskou a humorom, páry okolo nás sa brali a tehotneli...a ja som nejako každú chvíľu očakávala nejaký ten prsteň. Na sviatok, na vianoce, na dovolenke....A nič. A on stále tvrdil ze svadba je blbosť a že ju predsa nepotrebujeme, že spoločná hypotéka je teda väčší záväzok.. 

Jeden jesenný večer....pamätám si to ako dnes. Stála som na zastávke električky pod mostom SNP. Vôbec neviem kam som šla...lebo od toho momentu to bolo nepodstatné. Volal mi starý otec. Bol úspešne zoperovaný a rakovina bola ako tak pod kontrolou, ale chuť do života už nemal. Vedel, že čoskoro umrie.  Volal mi preto, aby mi oznámil, že keď ma teda ten môj frajer chce, tak ma mu dá. Ja v šoku. 

Môj frajer totižto podľa zvykov, najprv zavolal môjmu starému otcovi aby ho popýtal o moju ruku...ako posledného chlapa v rodine, keďže otca som už nemala. 

Len som tam stála a plakala. Lebo mi bolo jasné, že ani pri najlepšej vôli si už môj starý otec so mnou na mojej svadbe nezatancuje... Aj tak bolo. Starký do par dní umrel. Jeho úloha bola splnená. Najmilovanejšiu vnučku si zaopatril a uistil sa, že je v dobrých rukách. Môj muž ostal jediným mužom v mojom živote...moja láska, moja opora. Moje všetko. 

Internát...

Miesto, kde sa teda dejú veci...

Keby moji rodičia chodili na vysokú školu a niekedy bývali na internáte ,v živote nikdy by ma do Bratislavy nepustili 😂😂😂

V rodine je veľké "pozdvižení". Prvá vysokoškoláčka...milovaná vnučka odchádza každú nedeľu na vlak do obrovskej a ďalekej Bratislavy. V nedeľu obedujeme u starkej, a odchádzam odtiaľ nabalená zaváraninami a koláčmi, ktoré mi musia vydržať aspoň do štvrtka. Naši si totiž môžu dovoliť dať mi maximálne 300 korún týždenne. Stovka na vlak tam, stovka na vlak domov a za stovku musím týždeň vydržať. Kúpim si pauzák a milimetrový papier do školy, dve vifonky a jeden obed v piatok v škole...A nezostane mi ani halier. Bude to ťažké...musím si nájsť nejakú brigádu, inak zbohom, zábavný študentský život...

Ale kedy? V škole od nás denno denne na každý predmet chcú vypracované nejaké zadania. Našťastie ma to baví a ide mi to rýchlo. Na prednášky chodím poctivo, lebo ma to fakt zaujíma, a je to jediná možnosť ako s tými profesormi diskutovat...navyše som jedna z troch dievčat v ročníku a profesori si hneď všimnú keď tam jedna z nás nie je.  Keby si spolubývajúca nevodila na izbu frajera, bola by som aj viacej vyspatá, ale sme tam piati v jednej izbe a počuť každý šuch. Vykryštalizuje sa to tak, že ráno o siedmej idem do práce, o jednej do školy (v niektoré dni opačne) a o siedmej večer som na intraku. Do desiatej porobím zadania a idem spať. Takýto vojenský režim mi vynesie prospechové štipendium a rešpekt u spolužiakov priemyslovákov, ktorí pochopili, že baba z gympla ich asi prešťala...Peniaze vrážam do kníh, kurzov, divadla a zážitkov. Idem prvýkrát na lyžiarsky za svoje...môžem ísť so spolužiakmi na pivo a nespoliehať sa, že niekto ma pozve...Nemusím už chodiť každý týždeň domov, pretože mám už na to, aby som sa prestravovala dva týždne sama. Pracujem za 45 sk na hodinu, a som hrdá na to, že si zarábam na seba sama. 

Najviac sa však teším na piatok poobede. S frajerom sa stretneme na stanici a máme nerušené tri hodiny spolu vo vlaku. Dostal sa na tú medicínu, aj do Bratislavy aj do Martina. Keďže všetky moje školy na ktoré ma prijali boli v Bratislave, rozhodol sa pre Komenského. 

Je to naozaj krásne obdobie. Prvé tri roky na výške boli asi najlepšie v mojom živote. Keď si mladá, pekná, zaľúbená a ešte aj šikovná a múdra (a skromná teda...😂) tak je svet gombička. Makať bolo treba, ale bol čas sa aj zabávať aj si užívať, aj sa prechádzať ruka v ruke po starom meste a spriadať plány do budúcnosti.

Vtedy niekde sme sa začali rozprávať aj o deťoch. Spomínam si, ako trápne som sa cítila, keď sme sa každé tri mesiace v lekárni skladali na antikoncepciu 😂 ale moje vnútorné ja mi nedovolilo platiť si to sama, pretože keď chceme sexovat obaja, musíme byť aj zodpovední obaja. (Chudák môj muž...už vtedy pol výplaty z brigády dával vlastne mne 😂😂) Padali aj debaty o tom, čo by sme robili, keby antikoncepcia zlyhala. Frajer tvrdil, že on sa nechce ženiť a ani deti nechce. Že radšej priplatiť za dobrú spoľahlivú antikoncepciu, ale že on deti do tohto škaredého sveta priviesť nechce. Dokonca zvažoval vazektomiu. Na otázku, že čo ak si to raz rozmyslí, odpovedal, že  detí v detských domovoch je dosť a on nemá problém nejaké si vziať a postarať sa oň.

Niekde tam majú korene naše prvé debaty o adopcii. 

Ako každoročne...aj tento rok sa nám tu opakujú tie isté otázky...

Aký darček pod stromček pre manžela....svokru....dieťa 2r, dieťa 11 r...?

Chcete vedieť odpoveď? 

Ja sa riadim jednoduchou zásadou. Pokiaľ musím dlho a urputne rozmýšľať, čo by som danej osobe kúpila pod stromček, pravdepodobne to znamená, že danú osobu dostatočne nepoznám a cez rok s ňou dostatočne nie som, aby som vedela, čo má rada a čo by ju potešilo. A to je dostatočný dôvod aby som s takou osobou netrávila sviatky a neriešila pre ňu darčeky na Vianoce. 

Nemáte za čo 😉

P.S. Nikto na MK netuší, aké záujmy má vaše dieťa, manžel či rodič. Niektorá svokra sa urazí, keď dostane sprchový gél, niektorá je vtipkárka a s láskou spomína na Vianoce keď dostala od zaťa hrable ( za tónov pesničky Starej babe daaaaame hrable, aaaaby dobre hrabala...). Niektorá miluje zvieratká, iná vás s kocúrikom poženie za humná...

Rozprávajte sa. Počúvajte. Vždy sa nájde niečo aj pre tých, čo majú všetko a nechcú nič.  Keď len niečo jedlé.  Obľúbený rum alebo špeciálna edícia čokolády...

5:20

Manželovi zvoní budík. Mladšieho (1r.) pohyb v spálni vyruší, hľadá mamu. Pricucne sa a do šiestej sa odo mňa nepohne. Keď o 6 tvrdo zaspí, vyplížim sa na WC, napiť, umyjem si zuby a oblečiem sa, idem pripraviť plienku, šatku a veci na oblečenie pre malého. Prehodím dve tri slová a organizačné pokyny s manželom, ktorý vyvenčil psa a odchádza 6:30. 

6:45

Staršiemu zvoní budík. Po ceste do kúpeľne preberieme, čo sa mu snívalo, tristo prvýkrát vysvetlím prečo si musí zúbky umyť aj ráno, zaasistujem pri zatváraní pasty a pomôžem keď pri vykladaní kefky ešte neprebudený zhodí pol obsahu poličky nad umývadlom. To, samozrejme zobudí malého. Idem mu dať cucnúť, ale keďže už počuje brata, s hlasným "babaabaa" sa dožaduje aby som ho z postele vzala. Starší kričí, že kakal a potrebuje utrieť. Mladšieho položím na zem v kúpeľni a dúfam, že to Savo neotvorí a utieram zadok. Kým sa starší oblieka, mladšieho nechávam hrať sa pri ňom v detskej a idem zatiaľ vyložiť umývačku a obehnúť dom, poodostierať, pootvárať okná a pozbierať zabudnuté ponožky a poháre.  Dneska sú výnimočne disciplinovaní a 15 minút nepočujem žiadne "mamaaaaaa on mi to berie" alebo "mamaaaaaa on robí niečo nebezpečné"...😂🤦‍♀️

7:40 

Mladšieho prebaľujem, za výdatnej sebaobrany prezliekam a viažem do šatky. Starší nevie nájsť bundu, hľadám bundu, zisťujeme, že včera bol od piesku a dal ju do práčky. Vyzúvam sa, idem do skrine vziať inú, vysvetľujem, prečo si musí obliecť práve túto, 7:54 odchádzame. 7:59:59 dorazíme do škôlky a zisťujeme, že zabudol mikinu. Školníčka zatvára a ja ešte stíham zakričať, nech si na von dá aspoň jedno tričko zo skrinky navyše. 

8:05 

Prídem domov. V schránke vidím žltý lístok, tak bežím na poštu, je len do 12 a neskôr je tam dlhý rad. Mám šťastie, teraz sú predo mnou len traja, takže o pol 9 sme doma. Vytasim 🐐🐐, kŕmim (stále v šatke) a voľnou rukou zatiaľ pripravujem mlieko do fľaše. 

8:50

Dávam mladšieho do kočíka s fľaškou mliečka a dúfam, že rýchlo zaspí. Včera som si nakúpila, dnes mám variaci deň, potrebujem doobeda urobiť jedlo na najbližšie tri dni. Malý vypil, fľašku vrhol z kočíka von a reve. Robím ďalšiu a idem sa s ním trochu poprechádzať, aby som ho uhojdala. Úspech. Zaspal. Nechávam kočík na dvore, bežím dnu, postavím vodu na čaj, nasypem psovi granule a nalejem vodu, pozatváram okná a idem sa pustiť do varenia. 

9:30

Manžel kúpil kačacie stehná a odvčera sa rozmrazujú. Aby mi to zjedli na večeru aj deti, rozhodujem sa pre sous-vide úpravu a utekám do špajze po suvidovač a vákuovačku. Mäso ochucujem, idem ho zavákuovať, zistím, že vo vákuovačke nie sú sáčky. Nazad do špajze a hľadám sáčky. Našla! Kačka sa varí, upratujem vákuovačku, umývam linku a náradie. Dolievam do zásobníka jar a dopisujem na nákupný zoznam Sanytol. Ďalšie jedlo, čo dnes treba urobiť, nech máme obedy na tri dni, je sviečková. Robím ju rada, lebo je to že 99% zeleniny a trocha smotany. A pre deti s morčacieho tentoraz. Dlho vydrží a mäsko so šťavou je u nás veľmi obľúbené.

10:30

Idem do špajze po cibuľu a z chladničky vyberám zeleninu. Vyberiem si aj jogurt a zjem ho nastojaka vždy keď idem okolo stola. Očistím zeleninu, šupky idem vyhodiť do kompostu, cestou beriem von aj psa, ktorému sa chce cikať. Cestou späť beriem opraté suché rohožky a polievam kvetináč so zasadenými rastlinkami. Vyťahujem W krájač a krájam zeleninu. Po 11 je to všetko úspešne v hrnci, umývam linku, umývadlo aj batériu. Umývam nádobu na zeleninu, aby neplesnivela a upratujem zvyšnú zeleninu. Volá kuriér. Umyjem si ruky. Idem prebrať balík. Dokončím upratovanie kuchyne. 

11:30

Nalievam si čaj, beriem telefón a "úradujem". Zaplatím šek do škôlky. Pozriem maily. Je tam poistka na motorku, zaplatím aj tú. Odpoviem na správy, čo vyžadujú odpoveď. Odfotím dokumenty a pošlem do poisťovne. Mám šťastie, krpec sa len pomrvil, ale spí ďalej. Vytvorím si zásielku v appke a zaplatím, pripravím krabicu aby som mohla poobede odniesť do zasielkovne. 

12:00

Malý vstáva. Po tých dvoch fľašiach mliečka je, samozrejme, precikaný, takže vyzliekam dieťa aj kočiar, umývam dieťa a všetko hádžem do práčky. Malému dám cucnúť, trochu bojujeme aby si nechal dať plienku, obliekam mu bodycko a gate a dávam ho do sedačky nech sa naraňajkuje. Alebo naobeduje. Strčím mu do ruky kúsok ovocia, nech nereve, kým mu dám na tanier ostatné. Po čaji sa mi chce cikať, tak utekám na záchod, kým papá. Volá mi elektrikár. Pomedzi vety ako "áno, môže tam ísť trojžilák" a "áno, zásuvky chcem do metra vysoko", sa miešajú vety ako "nehadž to na zem" a "neplač, dolejeme vodičku"...🤷‍♀️ Zapínam robotický vysávač, ktorý máme kvôli psím chlpom, ten však musím najprv vyčistiť, lebo má plný zásobník. Kontrolujem sviečkovú, nechám ju ešte chvíľu. 

13:00

Beriem dieťa do detskej. Rozbaľujeme balík, odstrihujeme visačky z nových vecí, za výdatnej "pomoci" môjho asistenta fotím tie menšie a dávam ich na bazár. Nové väčšie hádžeme spolu do práčky a spolu s tými ocikanými to dávame prať. Hráme sa. Vypínam sviečkovú, s tým, že dokončím poobede. 

14:00 

Na dvore sú susedovci. Obliekam dieťa a ideme von. Fascinuje ho hlina lopatky bagre, a kým sa deti hrajú, počas kontrolovania čo ktoré má v ústach a vysvetľovania, že hlina sa neje, stihneme so susedou prehodiť pár slov, a sľubujeme si, že už ozaj začneme chodiť behať 😂

15:00

Odhadneme, ktoré dieťa je čie, oklepeme od najväčšieho blata a ideme dnu. Prezlečiem, umyjem a prebalím, prehodím prádlo do sušičky a do práčky hodím to blatové. Volá svokra, niečo sa potrebuje opýtať, prehodíme pár slov a vidím, že malý tlačí do plienky. Prebaľujem, sprchujem, obliekam (a nemyslite si, že ten malý záškodník spolupracuje. Práve naopak!

16:00

Prichádza manžel so starším, ktorého cestou zobral zo škôlky. Preberáme, ako sa mali, hráme sa v obývačke na zemi, nalievam všetkým vodičku, čajík, debatíme s mužom a sme bombardovaní desiatkami otázok. Snažím sa zabrániť malému pchať prsty do kvetináča a trhať mi stránky z kníh. Naučil sa otvárať detské poistky na nábytku, vyliezť na gauč a prisunúť si stoličku k.stolu a vyliezť naň, tak striehnem ako jastrab. Krájam na tanier ovocie a idem hodiť šupky do kompostu. Kým ma nevidia, z tajných zásob beriem čokoládu a dopĺňam energiu, keďže kým nebude sviečková, nebude ani obed 🤷‍♀️

17:30

Malý zíva. Prebaľujem, obliekam, kým tato stráži, idem na záchod,  naviažem ho do šatky a ideme sa prejsť. Zaspí asi sto metrov od domu, tak si užívam ticho a idem okolo vinohradov. Zastavím sa v obchode po knedľu. Manžel zatiaľ odcvičil. Keď sa osprchuje, dám mu vyspaté dieťa, nech sa všetci traja hrajú, kým ja dokončím sviečkovú a upracem kuchyňu. 

19:30 

Vykladám sušičku. Robím deckám večeru, muž sa zatiaľ postará o psa a ide vyhodiť separovaný odpad. Každých 5 minút počúvam "mamaaaaaa potrebujem pomooooc" a "mamaaaaaa teraz ja som si to zobral "....

20:00

Sedíme pri stole. Každú chvíľu niekto niečo potrebuje, potom voláme s mamou cez videohovor, aby sme sa trochu videli. Muž zoberie deti umyť, ja upracem kuchyňu a ideme ešte na chvíľu do obývačky. 

21:00

Po troch urgenciách starší ide spať. Nalievam mu veci do difuzéra, zastieram, Zapínam budík, hviezdičky, mojkam, a kým manžel pozerá na internete správy (a "stráži" malého 😂), idem spáchať hygienu, vyložiť sušičku a prehodiť druhú varku do sušičky. 

22:00

Idem sa hrať s mladším, kým spácha hygienu manžel. Keď sa vráti do obývačky, idem zotriet podlahu a vyložím sušičku druhýkrát a zanesiem deckam veci do skríň. 

23:00

Líhame si do postele, malý sa pricucne a o chvíľku sme tuhí. 😂 A ďalší krásny deň za nami...😂 Zajtra nevarím, zajtra máme prací deň, stihnem aj tréning. A decka budú po plávaní unavené, zaspia skôr, snáď stihneme aj ťuťumuťu 😂

Aký ste mali deň vy? 😂

Mám pre vás dve správy.

Dobrú a zlú.

Ktorú chcete prvú?

Dobrá je, že drvivá väčšina zdravých detí, ide do škôlky /školy bez plienok aj bez toho, aby sa rodičia o to krvopotne  snažili. 

Tá (pre niekoho) zlá je, že o tom, kedy sa dieťa odplienkuje, nerozhodujete tak úplne vy (ani vaša mama, svokra, či iné príbuzenstvo a kamarátky...), a nerozhoduje o tom tak úplne ani vaše dieťa (nie vedome). A nemá vôbec žiaden zmysel hnevať sa na dieťa, že nechce na nočník, alebo, že ma stále "nehody". 

Nervové dráhy, ktoré zodpovedajú za to, že cítime, že sa nám chce vylučovať a zároveň to vieme kontrolovať a ovládať, dozrievajú OKOLO tretieho roku života. (Áno, okolo - znamená, že niekomu v 1,5-2 ale niekomu v 4-5. Vy síce dokážete dieťa mechanicky naučiť posadiť sa na nočník. A ono, keď tam bude dostatočne dlho a v správnom čase sedieť, tak sa tam aj vycika.

ALE- tým preberate na seba zodpovednosť za vylučovanie inej osoby. A načo? Verte dieťaťu, že je dostatočne schopné a zrelé, aby sa cítilo. Ono vie, či mu treba cikať . A keď to bude cítiť, aj vám to povie. To, že vy budíte dieťa v konkrétnom čase aby sa vycikalo, NIE je odplienkovanie. Keď sa na to nezobudí samo, ešte nie je pripravené. Dovtedy nerobte zbytočný stres sebe ani jemu, dokúpte pokojne ešte balík plienok a majte pokojné  noci.

Ďalšia vec. Deti sa učia napodobňovaním. Videli vás niekedy cikat do nočníka? Mnohé zdravé deti prejdú z plienky rovno na záchod. Pripadne chlapci odkukajú od otcov grify ako cikať postojačky a neocikať si spustené gate. 

Ďalšia vec. Bábätko po narodení je vcelku schopné dávať nám signály, že ide vylučovať. Na tom je založená bezplienková metóda, a môžem potvrdiť, že funguje, aj keď som pri nej z viacerých praktických a organizačných  dôvodov nevydržala.

Ide o to, že bábätko (vlastne akékoľvek mláďa cicavca, keď si všimnete,) pokiaľ má možnosť, nekaká si do hniezdočka. Ignorovaním signálov, ktoré nám naznačujú, že dieťa ide vylučovať, vlastne tieto signály potláčame a "naučíme" bábätko vylučovať do plienky. Všimnúť si to môžte na batoľatách. Keď idú cikať alebo kakať, odlezú za gauč, za skrinku, proste odídu kúsok z miesta, kde boli doteraz. (Pokiaľ nie sú pripnuté v kresielku alebo kočíku. Šatkujúce maminy tiež zrejme potvrdia, že bábo v šatke zostane nervózne a "chce ísť von", a potom zistia, že sa len pokakalo/pocikalo.).

Čiže -prvých pár mesiacov "učíme" bábätko vylučovať do plienky...aby sme ho to o par mesiacov odúčali. Logické, hm.

Záver - nestresujte. Plienky do 3r sú ÚPLNE v poriadku. A vôbec nevadí, že susedkina malá už od dvoch chodí bez (a mama nosí v kabelke dva náhradné outfity "pre istotu")  Pokiaľ máte pocit, že s vaším troj a viac ročným dieťaťom niečo nie je v poriadku, navštívte urológa. Nie mamu, kamošku alebo MK. 

Nie je. 

Vakcína je experimentálna, neotestovaná, mení DNA, ROZPLIETA ZAVITNICU (Áno, aj takúto blbosť už som počula), nebudeš mať deti, potratíš odteraz navždy, umrieš, dostaneš zrazeniny, budeš mať nežiaduce účinky, bolesti, horúčky, zimnicu....

Takto. 

Väčšina z nás sa narodila v 20.storočí. Už sme trochu zabudli, že vďaka medicíne už netreba mať 10 detí aby sa aspoň polovica dožila dospelosti. 

Vďaka medicíne nemáme obrnu, pravé kiahne, osýpky, mumps...

Vďaka medicíne neumiera každé bábätko v priečnej polohe alebo koncom panvovým ale mame veľkú slušnú prežívavosť detí aj matiek vďaka cisárskym rezom, anestézii a vedomosti o baktériách a dezinfekcii.

Vďaka medicíne vieme liečiť chlamýdie či herpes, cukrovku, niektoré rakoviny a infekcie. 

Vďaka medicíne neumierame v bolestiach na besnotu, tetanus a novorodenci na rotavirus...

Fakt si myslíte, že vakcínou proti Covidu nás chcú zabiť??? Fakt si myslíte, že takmer všetci zdravotníci  a čelní predstavitelia štátu sa dali zaočkovať len preto, že si nevážia život?

Áno...štatistika nepustí. Pri každom lieku, je malá skupina ľudí, ktorým liek škodí. Ja napríklad nemôžem žiadne antidepresíva, pretože mám po nich neutichajucu chuť skočiť z okna. Každý raz. A miliónom ľudí pomáhajú. Mali by ich zrušiť pretože MNE škodia? 

Vakcína je trocha vodičky s trochou bielkovín a pomocných látok. Rozloží sa hneď na to, ako telo zaregistruje kontakt a začne rozoznávať nepriateľa. "Nežiaduci účinok" v podobe teploty, triašky alebo nevoľnosti je vlastne veľmi žiaduci. Svedčí o tom, že telo rozoznalo protivníka a jeho imunitný systém pracuje. 

Vakcína môže spôsobiť DOČASNÚ neplodnosť mužov.  Spermie dozrievajú cca 3 mesiace. V prípade, že tvoj muž zateplotuje po podaní vakcíny, je možné, že najbližšie tri mesiace bude mať vo vajkach len kopu mrtvoliek. Ale je to z tej teploty. Rovnaké mŕtvolky tam bude mať, keď sa okúpe v horúcej vani alebo pôjde do sauny, alebo si zapne vyhrievanie sedačky v aute. Teplo spermiám škodí. Aj alkohol a fajčenie. Aj stres. Aj soplík. Pokiaľ nemôžete otehotnieť, skočte k urológovi. Nie na MK.

Existuje. 

A nie, nie je tu preto, aby rozhádal priateľov, zničil podnikateľov, ekonomiku a spôsobil, že tvoj muž začne chľastať a deti zabudnú aké to je, ísť po škole spolu fajčiť za kríčky a nadávať na matikárku.

Je to vírus. Jeho cieľom je to, čo je cieľom všetkých vírusov. Prežiť a množiť sa. Cieľom nie je zabiť všetkých hostiteľov. Cieľom je prežiť a množiť sa a ideálne mutovať tak, aby prežil, kým sa nájde liek či vakcína. 

Ako najlepšie prežije vírus? No tak, že bude ľahko nákazlivý, bude sa dobre šíriť a nezabije si hneď všetkých hostiteľov (zabil by aj seba a to nechce). Vírus nie je debil...je tu dlhšie ako my a má "rozum". Vyvinie si inkubačnú dobu a čas nákazlivosti tak, aby to jemu najlepšie zapadlo do plánov. Takto vznikla delta. Keď alfe umrelo príliš veľa hostiteľov naraz, pochopila, že sa musí zmeniť. Zabije len tých "slabších", a silnejšími sa nechá roznášať. Kýchanie a kašľanie je ideálny spôsob. A deti v kolektívoch, ktoré nikto nepodozrieva, lebo beztak sú furt sopľavé.

Zabije starších a slabších a tých, ktorí majú rôzne ďalšie neduhy, tí sú jej totiž nanič.

Nedávno ma dosť zaskočila informácia,  že priemerné IQ na Slovensku je dvojciferné. Tak si vravím, hm, to mnohé vysvetľuje. Seriózne informácie a vedecké články sú často podávané ľuďom formou, ktorej proste nerozumejú. Plus mnohí neovládajú iný ako materinský jazyk. Pokúsim sa im (vám 😉) niektoré podať zrozumiteľne a jednoducho, t.j. "po lopate". Zdroje informácií si pokojne môžte vygoogliť (pokiaľ viete, Googlite radšej po anglicky alebo po nemecky, a zdroje si overujte, neverte všetkému len preto, že to niekto napísal na Facebooku alebo na MK. Editovať fotky dokáže v mobile hocikto. Už som videla (zle) editovane aj oficiálne grafy z oficiálnych štatistík.  Nakoniec -ani mne nemusíte veriť. Nikomu nemusíte veriť. Zaraďte sa podľa seba. Máte  občiansky a volebné právo a mnohí aj deti. Robte ako chcete. Je to vaše právo a vaša zodpovednosť.)

A sľubujem, že diskusie budú stáť zato 😉

V mnohých internetových diskusiách sa mnoho ľudí  (najmä žien) vyjadrovalo, že vôbec netušia, čo by mali robiť v situácii aká sa udiala na Morave. Pokúsim sa dať vám dokopy niekoľko tipov, ktoré vám môžu zachrániť krk, v prípade, že sa nabudúce takáto katastrofa prihodí vo vašej blízkosti. Skúste si toto všetko len tak jemne premyslieť v kľude, za dobrého počasia, aby ste v pripade núdzovej situácie nepanikarili.

Prečo by som vám vôbec mala radiť? Okrem toho, že mám vyštudovaný odbor liznutý meteorológiou, a veľká časť mojej praxe sa týkala živelných pohrôm ako záplavy, riziková analýza a varovanie...súkromne sa dosť zaujímam o veci ako survival, zbrane, taktika a podobne. 

A prečo tu? No - keby sa to stalo cez deň, my sme tie, ktoré sú samé doma s deťmi, kým sú naši muži v práci. Možno niekomu prídu tieto tipy vhodné, a budem veľmi rada za doplnenie, ak vám niečo bude chýbať. 

1. Základ je, vedieť o tom, že sa niečo takéto môže v našich končinách prihodiť a mať aspoň premyslené a vopred pripravené nejaké veci, vedieť kam sa schovať, a čo robiť. Aby nás neprekvapil fakt, že nejaké tornádo sa vôbec môže u nás vyskytnúť. Môže.

2. http://www.shmu.sk/sk/?page=1&id=meteo_radar Toto je dosť dôležitá stránka a pre mňa ako motorkára "must have", pretože radar ukazuje mraky a zrážky v reálnom čase aj ich pohyb/smer. Nie je nič ľahšie ako ráno pomedzi lustrovanie fejsbukov a koníkov, skontrolovať na pol sekundy, či sa okolo nás niečo formuje, resp.či nie sú vydané nejaké výstrahy. Ak tam nevidíte žiadne fľaky, je to OK. Modré sú len obláčiky, zo zelených mrholí, zo žltých silnejšie prší a keď majú fľaky červené pripadne až čierne jadro, vtedy je už zle a treba zbystriť. Ja vždy pozriem radar, kliknem na záložku "aladin" a pripadne na fb kuknem www.imeteo.sk tam varovania píšu takým ľudskejším jazykom. Plus navyše hneď vidieť, či sa vám dnes oplatí polievať alebo nie 😉

3. V kľude si prejdite váš dom/byt/záhradu a blízke okolie....A premyslite si, kde máte bezpečné miesto, kde by ste sa vedeli aj s deťmi schovať. Myslite na to, že okná budú s najväčšou pravdepodobnosťou rozbité a budú cez ne lietať črepy, trosky a bordel.

a) ak máte pivnicu, choďte do pivnice. Nie, ak jej hrozí zatopenie!

b) ak nemáte pivnicu, alebo pri každom väčšom daždi ju mate plnú vody alebo bývate pod kopcom kade tečú privalove dažde,....musíte nájsť bezpečnejšie miesto.  Porozmýšľajte, či neviete dať namontovať aspoň na niektoré okná na prízemí  vonkajšie okenice a spraviť si takú núdzovú miestnosť, trošku môžu pomôcť aj pevné vonkajšie rolety ale je tam riziko že ich vytrhne podtlak, choďte radšej do miestnosti bez okien čo najviac v strede domu (chodba, technická, špajza, kúpeľňa...). Alebo si dajte namontovať vnútornú okenicu do niektorej miestnosti s najmenším oknom. 

c) ak máte okná vo všetkých miestnostiach, schovajte sa v tej, kde je okno najmenšie resp kde máte najmenej skla a použite napríklad matrac z postele aby ste sa ochránili pred lietajucim bordelom. Niekde robia tak ze si ľahnú do vane a dajú na seba matrac. Alebo zalezte pod posteľ. Nikdy nelezte do podkrovia/na poval!!! Strecha letí ako prvá a moderné bungalovy s ich sadrokartónmi nie sú odolné takémuto tlaku. Keď už je naozaj zle a vidíte na radare, že cerveny/čierny fľak s prázdnom vnútri smeruje k vám, deti zapnite napríklad do autosedaciek. Vydrzia dosť a zabezpečia, že sa vám deti nebudú v panike motat po dome a neublížia si a zostanú na tom vašom bezpečnom mieste. A sedačky dajte k najvzialenejsiemu miestu od okien, chrbtom k oknu, prisunte nejakým nábytkom, prekryte matracom, poobzerajte sa okolo seba, čo máte doma a ako by sa dali deti čo najviac ochrániť.

d) ak nemáte pivnicu a bývate v montovanom dome -sadrokartón, osb dosky, fermacel,....žiaden betónový veniec ani múry...choďte k susedom, rodičom, kamošom, ktorí majú murovaný dom a/alebo pivnicu, alebo proste nalozte decka do auta a zmiznite aj 50 km...prinajhorsom si spravíte výlet...ale budete v bezpečí. 

e) ak bývate v paneláku, opäť...preč od okien - chodba, bytové jadro, prízemie, pivnica, kočikareň a pod. Logicky nie schodisko (sklo) a nie výťah (šachta funguje ako komín). 

4. Viete, kde máte hlavné uzávery vody/plynu, ističe? Vypnite, čo sa dá. Predídete väčším škodám. 

5. Máte poistený dom/byt/majetok? A mate dôležité dokumenty a doklady na bezpečnom mieste, aby ich nepoškodila voda /oheň? Mate ich pofotene/naskenovane a ideálne niekde na cloude/v maili, aby ste sa k nim vedeli dostať keď váš mobil, počítač budú nenávratne zničené? Mate pofoteny svoj dom zvonka aj zvnútra pre prípad poistnej udalosti?

6. Viete, čo by ste si zbalili, keby ste mali tak 5 minút na opustenie domova aj s deťmi? (Tip-ja mam nonstop zbalenu takú núdzovú stredné veľkú priesvitnú kozmetickú tašku, ktorú beriem vždy keď niekam ideme, lebo často cestujeme, kde mam male balenia základnej kozmetiky (odliatky do mini teglikov), všetky bežne potrebné lieky aspoň po pár kusov, kebyže si niekto zabudne svoje, mini lekárničku, nožničky, pinzetu, pero, zápalky, dezinfekčné obrúsky a gél, skladací nôž, proteinovu tyčinku, tampón, respirátor, termofoliu zo starej lekárničky, LED svetielko, powerbank...A kopec "blbosti" ktoré sa.mi vždy zídu...) a rovnako tak mam nonstop zbalenu jednu priesvitnú taštičku so základnými vecami pre deti (nadavkovane sušené mlieko a fľaška, jedlo v skle a lyžička, tyčinka pre staršieho, vlhčené, plienky, odsavacka, mydlo, vatove tyčinky, náhradné oblecenie...) čiže keď napríklad niekam ideme a neplánovane tam zostaneme aj celý deň, tak sme v pohode. A pravidelne tie tašky kontrolujem a mením staré za nové. Zvyknutá zo sluzobiek a častého cestovania. A je fajn mat najdôležitejšie dokumenty v jednej zložke, ktorú len hodíte do batoha a nemusíte zháňať čo v ktorom fascikli bolo. A v tom strese vám to hlavne ani nenapadne. 

7. Ak máte dom - ako vyzerá dvor/balkon/terasa? Mate tam veci, čo vám vedia uletiet? Detské domčeky, plastové hračky, kvetináče, trampolíny, bicykle...? Upracte ich dnu. Je fajn mat doma viacero gurtni, resp tých napinacich popruhov s háčikmi  (ja ich využívam hlavne pri balení na uchytenie veci v aute alebo pri prevoze motoriek). Viete s nimi napríklad uchytiť trampolínu o stĺpik plota pri silnom vetre, nech neodleti a nerozbije vám napr okno alebo nikomu auto. Alebo uchytiť iné veci, ktoré by mohli odletieť. Záhradný nábytok o zábradlie a pod. Mate na pozemku veľké stromy, ktoré by sa mohli zlomiť a spôsobiť škodu? Zvážte či ich netreba orezat a myslite na to, že môžu byť vyvalene/zlomené. 

8. Mate vždy plnú nádrž a dotankovavate keď ste na polovici/štvrtine, alebo jazdite večne na rezervu? 

9. Mate plán B, keď vám nejaký čas nepôjde voda/elektrina/plyn? Mate nejaku zásobu vody pripadne jedla pre deti na preckanie najhoršieho? (Kojace majú výhodu). Mate nabitu power banku na nabitie mobilu keď nejde elektrika? My napríklad mame plynový varič s bombou, keby nešla elektrina, a elektrickú platničku keby nešiel plyn. A par fliaš vody v spajzi. Tým že dokrmujem UM, som dosť psycho na to, aby som vždy mala k dispozícií teplú prevarenu vodu a zásobu UM, ale pri väčších resp plne kojenych deťoch je to o starosť menej.

10. V prípade že budete musieť odísť núdzovo autom, je fajn mat v ňom nonstop autonabíjačku s pasujucim káblom, fľašu vody, deku, rúško a nejake drobné. 

11.ak vás to chytilo vonku, zalezte do najbližšej (pevnej) budovy, pripadne pod most. Nákupné centrá resp. budovy typu ľahkých hál nie sú bezpečné. Ani autobusy. Sú ľahké a lietajú. Choďte do podzemných garáží. To je poctivý vystužený betón, ten vydrží. 

Ak vám niekomu ešte niečo napadne, kľudne doplňte. Dúfam, že nič z tohto nebudete nikdy potrebovať.

Tak. Zjedené. Umyté. Viac-menej vypraté. 😂

Ako zaneprázdnenej dvojmatke, vládkyni domácnosti, dvora a priľahlých pozemkov, pani psom, mačkám, vtákom a inej hávedi... mi takého vychytávky prišli totálne vhod. 

Takmer polročné polokojené mláďa totiž potrebuje vraj začať jesť aj niečo iné ako umelé mlieko a na BWL zatiaľ nemám odvahu. Na krevety či guláš z môjho taniera je, holt, ešte primalé. 

Zháňať domáce biobrokolice fakt nemám kde... strúhať, krájať, pariť, mixovať porcie o dvoch čajových lyžičkách mi príde dosť neefektívne, takže toto sa mi mega hodilo. 

Začali sme mrkvou, pokračovali tekvicou, bielou mrkvou a paštrnákom. Keďže sa vraví, že každá nová potravina by sa mala ochutnávať tri dni, a ja medzi to dávam deň pauzu, viac sme za tie dva týždne nestihli.

Chutiť chutilo všetko rad za radom. Občas sme dali čisté, občas primiešali do ryžovej alebo pšenovej kaše. Oceňujem veľkosť pohárikov, zloženie, konzistenciu a snáď teda aj biokvalitu, ktorú by som ja doma so zeleninou zo supermarketu ťažko dosiahla. 

Nepáči sa mi fakt, že poháriky sa nedajú znova dobre  uzatvoriť  a teda miesto využitia na domáce jedlo pripadne džem, ich len vyhadzujeme (samozrejme do separovaného odpadu). Ale to teraz asi všetky detské výživy. 

Po koreňovej zelenine mal krpec tuhú stolicu, a preto som to prestriedala v druhom týždni s jablkami a slivkami. 

Odporúčam naozaj všetkým, ktorí sa nechcú babrať hodinu s dvoma lyžičkami jedla, alebo kto nemá zdroj bio zeleniny, rovnako tak na cesty. Za nás super a už sme si dokúpili pár ďalších pohárikov. 

#hipp_prva_lyzicka_skusenosti²⁷ #test_hipp_prva_lyzicka #recenzia

Vykračujem si v dlhom hrubom svetri, krátkej sukni a vysokých podpätkoch s celou svojou sedemnásťročnou gráciou zo školy smerom k autobusovej stanici, keď za sebou počujem známy hlas. Môj drahý "neznášaný" spolužiak. Celú septimu som ho poriadne ani nevnímala, občas som ho videla na chodbe oblizovať sa s nejakou babou z 3.B, ale v poslednej dobe chodí sám. Vraj sa rozišli. Vyrástol, a ako všetci spolužiaci, po prázdninách nejako zmužnel. Vcelku fešák je z neho, tie šibalské oči mu zostali a galantný je tuším ešte viac ako bol. Alebo len machruje pred peknými spolužiačkami. Neviem. 

Zakecali sme sa. Príjemne. Prečo je tá cesta na stanicu zrazu taká krátka?? 

Po chvíli ten pako zahlási "nechceš horalku"? A strčí mi do úst kus vlastnoručne (alebo vlastnoústne) odhryznutý. Z jeho úst. Fuuuuuuha.

Myslím, že sa nám dotkli aj pery. Bolo to....hm....nečakané...rozkošné...trápne...vtipné...dá sa toto vlastne považovať za prvú pusu? ☺️ Ešteže mu ide autobus. Červená som ako paprika. Zajtra máme ísť na ten výlet. Potrebujem rozmýšľať nad prihláškami 🤦‍♀️A ja mám plnú hlavu toho, čo sa práve udialo.

...

Sedíme v autobuse na ceste z Bratislavy. Bol to....ako ten deň vlastne nazvať? Príjemný? Divný? Bombastický? Mám v batohu niekoľko prihlášok na niekoľko zaujímavých škôl a žiadna nie je umelecká. Zaujali ma skôr technické smery. Dobre znejú, pôsobia dosť náročne (to by ma mohlo intelektuálne uspokojiť) a sľubujú dobré uplatnenie. Skúsim to. Rozhodujem sa medzi Brnom a Bratislavou. Sedím spolužiakovi na kolenách vzadu v päťke a preberáme naše plány a dojmy z celého dňa.  A jeme horalky. Ak viete, čo tým myslím 😂 On chce ísť na medicínu. Do Martina alebo Bratislavy. Cez víkendy preto s nami nikdy nikam nechodí, lebo brigáduje, aby si mohol dovoliť kúpiť, na čo jeho rodičia  nemajú a učí sa na prijímačky. Čím ďalej, tým viac sa mi ten chalan začína páčiť. A pripomína mi mňa. Tiež si zarábam ako sa dá. Naši nemajú na to, aby mi kupovali, po čom sedemnásťročné srdiečko túži. Sú radi, že nám všetkým trom zabezpečia základné veci, veci do školy a slušné oblečenie. Taký lyžiarsky si dovoliť nemohli ani jeho ani moji rodičia. Ale máme aspoň bicykle a korčule, lepšie ako nič.

Obaja sme rozhodnutí, že urobíme všetko preto, aby sme raz nemuseli rozmýšľať, či si niečo môžme dovoliť alebo nie. Alebo či môžme zaplatiť svojmu dieťaťu lyžiarsky.

A celkom seriózne sa pohrávame s myšlienkou, že na tom budeme pracovať spolu...

Ani neviem ako tých 7 rokov ubehlo. V spomienkach mám jednu veľkú zmes školy, hudobnej, tanečnej, chodenia "von" s kamošmi, dvoch či troch vážnych či menej vážnych frajerov, víkendy s kapelou, sútaže a vystúpenia...A v hlave "ty to dáš, lebo ty si tá šikovná".

Čojaviem.

Neviem, či chcem byť stále tá šikovná. Je to dosť na nervy. Ľudia potom striehnu na každú vašu chybičku. Keď ma skúšajú a náhodou niečo neviem, (lebo stane sa, keď máme cez víkend dve akcie s kapelou, že som jednoducho nedospatá a zabudnem si niečo prečítať), dostanem dvojku a niektorí učitelia sa tvária spokojne, že "konečne sme ju nachytali". Keď skúšajú Romana, čo je najväčší blb v triede a on si naaaahodou dobre spravil ťahák, a trafí pár dobrých odpovedí, dostane tiež dvojku, aby mu vylepšili ten rad pätiek a nemusel robiť komisionálky...To ako fakt mu dajú takú istú dvojku ako mne? Som fakt naštvaná. Ešte že mám tú muziku. Je to totálne môj svet. Určite pôjdem na nejakú umeleckú školu a budem slávna speváčka...minimálne ako Marika Gombitová alebo tak...už len tie prihlášky konečne poposielať.

A zovšadiaľ sa na nás valia heslá ako "učte sa poriadne, to bude na maturite", "užívajte si strednú školu, nikde vám lepšie nebude" (diky, pani profesorka, za tento omyl...očividne vám nikde lepšie nebolo...mne ale náhodou áno...A oveľa...vysoká bola ešte lepšia 😂)

Po prázdninách som prišla do školy taká....iná. A vlastne my všetci. Od prvého septembra sa to začalo, každú chvíľu niekto oslavoval 18tku a bola to jedna žúrka za druhou. Ale niečo na nás bolo iné. Každý cez tie posledné prázdniny tak nejako dospel a vo vzduchu visí taká ťažoba, vedomie, že je to náš posledný spoločný rok, že sa naozaj musíme rozhodnúť, kam ďalej a rozlúčiť sa.

Niektoré skupinky dievčat "taktizujú" a dávajú si prihlášky na školu spolu. Nechcú sa rozlúčiť ani po maturite.

Ja neviem. Stále som chcela študovať tú hudbu. Ale stalo sa mi párkrát, že som ochorela a spievať nemohla, a zľakla som sa.. Čo keď sa mi niečo stane s hlasom? Čo keď ma hudba neuživí? Čo budem robiť, keď nebudem vedieť nič, len spievať?

Jeden deň sme šli na školský výlet. Bola pod ním zamaskovaná prezentácia vysokých škôl v Bratislavskej inchebe. Totálne mi to prišlo vhod, lebo fakt som sa nevedela rozhodnúť, všetko ma zaujímalo a všetko som chcela vedieť. Zo všetkého som mala samé jednotky, chodila som na olympiády, recitovať...a mohla som si naozaj vyberať. Akurát dejepis som z duše neznášala a dodnes mám problém z dátumami 🤦‍♀️ Keď niekto chcete aby som vám zablahoželala k narodeninám, tak mi, prosim, oznámte, že máte narodeniny a pozvite ma na oslavu. A ja vám kúpim darček a prídem, len, prosím, nečakajte, že si to budem pamätať 🙏

No ale...aha...školský výlet. Tešila som sa, že prídem na iné myšlienky, lebo na konci prázdnin som sa rozišla so svojím frajerom. Bola som z toho dosť sklamaná, bol to dosť vážny vzťah, na to, že som mala 17. Chalan bol vysokoškolák, z dobrej rodiny, zabezpečený, na rodičovskom pozemku sa mu staval dom, ktorý mal byť akože "pre nás", jeho rodičia ma zbožňovali (tí moji jeho už menej,lebo objektívne bol starší, bohatý a dosť namyslený, ale ja som ho vždy vedela "upratať" a asi aj preto ma mal rád, že som sa "nepokakala" z toho, že všetko má.) Nuž ale...šla som na dva týždne s kapelou do Nemecka a chlapec to nevydržal. Na diskotéke sa dal dokopy s nejakou slečnou a po mojom návrate mi trvalo asi 30 sekúnd, než sa mi so všetkým priznal. Bola som.z toho dosť smutná, ale snažila som sa nedať to na sebe poznať...lebo...viete ako. Staré mamy všetko vedia, a tá moja mi stále vravela, že on nie je pre mňa. Ach, keby som ju tak počúvala...ale vlastne...aspoň som mala skvelé zážitky a vnúčatám (ak niekedy nejaké budem mať) budem mať o čom rozprávať. A teda že bude o čom 😇

Ale kde som to bola? 

Aha...školský výlet...

Ten je dôležitý.

Nabudúce 😉

Nová škola je hrozná. 

Nikoho tu nepoznám. Každú hodinu máme s niekým iným a niekde inde. Učia nás profky z "veľkého" (4 ročného) gympla a chcú od nás aby sme vedeli pomaly to, čo "veľkí" gymnazisti a správali sa ako"elita", ako nás všetci zhodne nazývajú ...A pritom spolužiaci riešia veci ako prvá menštruácia, kto komu ukradol nové Tamagoči, alebo kto koho (ne)pozval na narodeninovú oslavu. S nikým si tu nerozumiem. Každý tu niekoho má, z každej dediny sú tam po traja - štyria, len z našej som celkom sama. Povedala som mame, že tu nechcem byť. Každý večer zaspávam s plačom a vravím, že chcem ísť naspäť, lebo tu nemám žiadnych kamarátov a chcem ísť naspäť za mojimi. Mama tvrdí, že prestup je možný až na polroka, a sľubuje mi, že ak si do polročného vysvedčenia nenájdem žiadnych kamarátov, vrátia ma nazad na základku k mojim spolužiakom. Vydržím to. Polrok sa blíži. A mne hrozí prvá dvojka na vysvedčení. Od triednej. Z matiky. Och...mne, čo vždy všetko viem? S tou ženskou si naozaj neviem rady...neviem kresliť na tabuľu a počítať koľko outfitov si Anička môže obliecť, ak má tri sukne a dve tričká, som nikdy nevedela....

Polrok. Triedna nám dáva dotazníky, čo sa nám zatiaľ na našej triede páči a nepáči. 

V kolónke MÁM RADA, píšem: výtvarnú, informatiku a spolužiakov 

V kolónke NEMÁM RADA, píšem jedno priezvisko: K.....

Hej. Je tu jeden chalan. Drzý, pekný, so šibalskými očami, občas slušný a galantný, ale mám pocit, že mi stále robí zle. Drgne do mňa, zhukne mi do ucha, otravný je. Hnusne píše a slovenčinárka ho neznáša. Na jazykoch je však oveľa lepší ako ja, čo je divné, lebo ja som vo všetkom dobrá. Ale zas, drží babám dvere a odnesie, keď máme niečo ťažké. A asi je športovec, vyzerá, že hráva futbal  alebo čo, ale v podstate vôbec nevieme, čo robieva cez víkend. Zo školy chodí rovno na autobus domov a vôbec sa nezapája do našich poškolských chvíľou (s cigaretou za kríčkami alebo len tak na potulkách mestom...).

Mama sa ma pýta, či sa teda chcem vrátiť do starej školy...Čo? Do akej starej školy? Ved predsa toto je tá najlepšia škola na svete! (Diky, mami, že si ma takto "oklamala" a nepovolila mi hneď vrátiť sa 🙏)

V Brave sú na Valentína strieborné srdiečka, ktoré sa dajú rozlomit na polovicu a každý nosí tú svoju. Dvaja spolužiaci sa pobili, lebo každý si myslel, že má právo na tú moju. Spolužiačky  žiarlia, lebo im sa to nestalo...

Nová škola je super!

Volám sa Katka, bývam v bytovke v jednej doline na strednom Slovensku spolu s rodičmi a s dvomi mladšími súrodencami a chodím do štvrtej triedy. 

Bytovka je super. Podľa mňa sú tie byty dosť malé, lebo mame všetci traja spoločnú detskú izbu...A taká Lívia vo vedľajšom vchode ju má celú pre seba. Ale zasa, stačí zakričať pod ktorýkoľvek oknom a hneď vylezie parťák na hranie. A že ich je tu dosť, v každom byte aspoň jeden, niekde aj dvaja, rovnako starí lotri ako my, a v ostatných bytovkách rovnako tak. Je to také naše mini sídlisko, s preliezkami a obrovskou lúkou a poľom,  kde sa dá fakt do sýtosti vyblázniť. A na kuse asfaltovej plochy pred bytovkou zasa hrať basketbal či vybíjanú. A keď sa zotmie a rozsvietia sa prvé lampy, naše mamy len vykuknú z okna a zakričia: Domoooooov!

Brat je mladší o tri roky. Je to s ním katastrofa. Je to totálny blb (našťastie zatiaľ slabší, takže ho v pohode prebijem). Neznášam, keď potom reve a dostanem za to vždy aj ja. Prečo ja musím byť vždy tá "staršia a rozumnejšia"? Prečo musím naňho dávať pozor, vždy keď nás pustia von? Je to otrava...už nech môže chodiť von sám!

Sestra je ešte bábätko. S tou je aspoň sranda, teda, pokiaľ mi niečo nepokazí. So sesternicou ju vozievame v kočíku po dedine a cítime sa ako ozajstné veľkáčky. Teda...nehovorte mame, že sme ju minule vysypali...🤦‍♀️😂 dosť sa na nás hnevá, že sme naposledy doviezli kočík plný gaštanov, že jej len hlava trčala. No ale kam sme ich mali akože dat? Naspodku je len drôtený kôš, odtiaľ vypadávali. A potrebujeme ich do školy. Máme si priniesť na výtvarnú.

Hm. Škola. Robí mi trošku starosti. Doteraz som vždy mala samé jednotky. Baví ma to tam. Fakt. Chodím aj na hudobnú, aj na hádzanú a stíham všetko ľavou zadnou. O úlohách mama ani nevie, väčšinou ich stihnem spraviť ešte na hodine, kým si spolužiaci upracú veci z lavice. A teraz si naši zmysleli, že ma dajú do nejakej novej školy. Vraj triedna povedala. Bola som na prijímačkách. Povedali mi, že si pôjdem napísať dve písomky a potom pôjdeme do cukrárne. Písomky mi nevadia. Baví ma riešiť úlohy. Tak som šla. Bolo to úplne ľahké, neviem, čo tam ostatným toľko trvalo...

Neviem, či chcem ísť do novej školy. Ale mama vraví, že mi tam bude lepšie. Triedna nám aj tak odchádza, čiže nových učiteľov by som mala tak či tak. A autobusom aj tak už chodím na hudobnú, takže je rozhodnuté. Asi mi budu chýbať spolužiaci. Za 4 roky som si na nich dosť zvykla. Nemôžem síce povedať, že by som v triede mala kamošku na život a na smrť, ale už ich aspoň poznám...

Ak máš rád šťastné konce, alebo lepšie povedané, šťastné začiatky, si tu správne .

Toto je príbeh o nádeji, láske, a zázrakoch, aké sa stávajú len raz za tisíc rokov. Príbeh, ktorý sa začal písať pred mnohými rokmi. Príbeh, ktorý chcem spísať a dať raz čítať naším deťom, keď budú v časoch najťažšej puberty, aby pochopili,  ako veľa nám do života priniesli. Príbeh o mojej ceste a premene z dievčatka na ženu a matku. Pripomienka toho, čo ma formovalo a aká som dnes. 

V tomto príbehu bude veľa spomienok. A veľa sĺz. Veľa bolesti aj veľa radosti. Veľa smútku aj veľa vďačnosti.

Urob si teplým čaj, pohodlne sa usaď, daj si tri hlboké nádychy a vypni vonkajší svet.

Pripravený?

Začíname.