Určite to urobí niekto iný

Zatvorila som za sebou bránku, otočila sa a uvidela som ho tam. Ako prvý sa s ním zoznámil Oros. Vzrušene vrtel chvostom a obzeral si ho z každej strany. Prekvapilo ma to. V tej chvíli som nevedela, čo urobiť. V hlave sa mi v sekunde rozvírilo veľa myšlienok. Nevyzerá byť chudý, iste nie je tulák. Len utiekol z domu na single vychádzku a určite pozná cestu domov. Možno by som ho mala zobrať na dvor, a keď sa vrátim z vychádzky s Orosom, odfotím ho a dám jeho fotku do facebookových skupín. Čo ak ho zrazí auto, keď bude hľadať domov. Ako by som sa cítila ja, keby niekto našiel môjho psa. Môjho najlepšieho priateľa a nepomohol mu dostať sa späť ku mne?

Podišiel ku mne, postrčil ma ňufákom. Jeho pohyb ku mne však vo mne vyvolal opačný efekt. Vykročili sme s Orosom na vychádzku. Bezstarostne sa pripojil k nám, až na konci ulice si to rozmyslel. Pokračovali sme ďalej. Asi sa mi uľavilo. Skrátka zmizlo bremeno zodpovednosti. Celou cestou som bola v myšlienkach pri ňom. Nechápala som, prečo som neurobila to najlepšie, čo som mohla, a proste ho neprijala do nášho dvora, kým by si pre neho prišiel majiteľ. Ale potom, prišlo to tradičné „určite to urobí niekto iný“. Je to tá obligátna veta, ktorá má akože očistiť naše svedomie od výčitiek. Cítila som sa ako Pilát. Nešlo len o malého nájdeného psa. Išlo o mňa. Išlo o prejavenie mňa v obyčajnej, ale zároveň hraničnej situácii. Išlo o sklamanie samej zo seba. Zo svojho postoja.

Vrátili sme sa domov. Výčitky som sa snažila zahnať rýchlym zdieľaním fotky psíka v miestnych skupinách. Zbabelo som prikrášlila svoju situáciu, prečo som sa psíka dočasne neujala, poprosila o zdieľanie, vykreslila sa ako empatická. Po necelej hodine môj príspevok komentovala akási žena, že psíka stretli na vychádzke a odovzdali ho majiteľovi. V tej chvíli mi spadol kameň zo srdca, že je pes doma. Chcela som byť ako tá žena. Odvážna, rozhodná, skutočne empatická.

Prečo sa s vami delím o tento obyčajný, pre niekoho nudný postreh dňa? Pretože vás chcem povzbudiť, aby ste neboli ako ja a nespoliehali sa, že „to určite urobí niekto iný“. Aby ste nezatvárali oči pred nájdenými psami, sexuálnymi narážkami v električke či opitým bezdomovcom v parku. Bude to mať hneď dvojitý efekt. 1. Pomôžete. 2. Nebude vás hrýzť svedomie ako mňa. Občas si dá človek vlastnú lekciu, že možno nie je až taký dobrý, ako si o sebe myslí. Tak len občas a nabudúce už nie.