Zázraky sa nedejú? Ale áno dejú a ja vám to môžem dokázať:

Prvý zázrak sa zrodil 16.1. v maličkej skúmavke, kde sa to celé začalo.

Druhý nastal, keď mi ten malý zázrak zo skúmavky vošiel do bruška.

Tretí, keď mi 4.2. oznámili HCG 1813.

Štvrtý prišiel o pár dní keď som videla svojho ešte vtedy malého červíčka.

Pre mňa je zázrak každý deň, ktorý prežívam počas môjho tehotenstva, pretože sme zdraví, krásne rastieme a napredujeme a ja sa teším z každého pribudnutého tt. Ale ten najväčší zázrak ma ešte len čaká, príde v októbri a ja už teraz viem, že to bude najväčší zázrak môjho života.

Možno ste niektoré z Vás videli krásny film s názvom pošli to ďalej,  príbehom  tohto krásneho a zároveň smutného filmu bolo, že malý chlapec vymyslel ako by sa mohlo šíriť dobro v nás v ĽUĎOCH a to tak, že stačilo aby ste urobili niekoho šťastným, pomohli mu  a to 3x a nezabudli dodať aby to poslali ďalej.

A tak sa aj mne zrodila myšlienka urobiť niečo pre snažilky, viem, nie je to nič veľké ale mnohým z nás to dá obrovskú nádej a povzbudenie do roku 2013 kde mnoho z nás čaká neľahký boj – BOJ O VLASTNÉ DIEŤA.

A tak ako som sľúbila, zbierala som vyše mesiaca srdiečka sľúbila, že ich rozdám všetkým snažilkám, ktoré ho budú potrebovať, pre šťastie, pre nádej, pre boj. Nazbierala som  300

Zároveň sa chcem poďakovať všetkým žienkam tu na MK, pretože bez vašich srdiečok a darčekov by to nebolo možné, bez vašich krásnych želaní a držaní nám palcov a tak Vám ešte raz od srdca všetkým v mene mojom ale i všetkých snažiliek ďakujeme, že nám držíte palce, povzbudzujete nás a posielali ste nám svoje srdiečka.

ĎAKUJEME a želáme Vám všetko dobré v roku 2013, aby váš všetko zlé obchádzalo a len zdravie, láska a šťastie nachádzalo.

Ak by ste si chceli prečítať čo snažilky absolvujú a nerozumiete tomu tak tie najhlavnejšie skratky Vám vysvetlím:

Ja milujem vianoce, každý rok si ako mnoho z nás želám zdravé a hlavne moje milované dieťatko. Napriek tomu , že sa tak ešte  nestalo sa nevzdávam a každý rok idem do toho nového s odhodlaním, že sa to podarí.

Vidím tu aj statusy kde vianoce niesu vítané, práve naopak sú nechcené. Viete vianoce sú o láske, rodine, pomáhaní iným, odpúšťaní... sme takí nenásytní, že prehliadame jednoduché a pekné veci okolo nás, zdravie a milujúcu rodinu berieme ako samozrejmosť, naše neúspechy zvalujeme na iných  na miesto toho aby sme sa stým vyrovnali a hľadli dôvody prečo sa tak stalo sa sťažujeme, ubližujeme ľudom okolo nás, neznášame vianoce, samozrjeme veď za naše osudy, zlyhania a sklamania môžu predsa vianoce!

Treba sa tešiť z maličkostí, ktoré nám sám život ponúka, netreba ich brať ako niečo samozrejmé a isté...maličkosti z, ktorých sa tešíme robia náš život lepším, krajším, užívajme si prítomnosť, ktorá sa deje tu a teraz, zamyslime sa nad tým čo máme a iný nemajú, ako by sme mohli pomôcť niekomu kto našu pomoc naozaj potrebuje. Mýslím, že práve o tom sú vianoce.

Krásne vianoce

Milí Ježiško,

posielam ti prosbičku,

iba takú maličkú.

Viem, že asi žiadam veľa,

láska k nemu je však silná,

čakám ho už toľké roky

Milé snažilky, tehulky, maminky a samozrejme admini.

Posledné dni pozorujem tu na tejto stránke smutné veci. Pamätám si, ked som prišla na túto stránku prvý krát, mala som veľa očakávaní, strach a nevedela som čo ma čaká a kedže som sa dozvedela o vás prihlásila som sa sem na MODRÉHO KONÍKA s vierou, že s vašou pomocou, radami, skúsenosťami sa mi podarí to o čo sa stále snažím "MAŤ VLASTNÉ DIEŤA" je pravda, že sa mi to ešte nepodarilo ale to nevadí pretože ja sa nevzdávam, stále bojujem a hľadám spôsob ako aj ja konečne po rokoch túžby, snahy a nádeje dôjdem do ciela.

Táto stránka mi dala strašne veľa, našla som tu skvelé ženy, veľa odpovedí na moje otázky som sa dočítala práve tu na modrom koníkovi...naučila som sa ako sa nebáť niečoho nového, ako ísť do všetkého s vierou a odhodlaním, ako sa brániť a bojovať stým čo mi život neustále nadeluje. Vždy keď mám nejakú obavu a neviem si snou poradiť hľadám príbuzné témy kde sa veľa dočítam, niektoré z vás mi poradia a nasmerujú ma tým správnym smerom  ..je pravda, že nie vždy sa to podarí, na každého z nás funguje niečo iné ale treba skúšať a hlavne nebáť sa opýtať, nechať si poradiť a hlavne nechať sa podporiť.

Bohužial v poslednej dobe prichádzam nato, že táto stránka sa stáve niečim úplne iným ako bola kedysi, samé urážky, osočovanie, nadávky, vyhrážky, ponižovanie, odcudzovanie len preto, že je niečo iné alebo nie je podľa niektorých z vás, nahlasovanie albumov, správ a ich vzájomné blokovanie...zabúdate na základy služného spávania, na lásku a úctu medzi vami, zabúdate, že veľa takých ako ja alebo podobných sem príde s nádejou, že im dokážeme pomôcť, poradiť a niesť ich osud trošku lachším ako ho mali do teraz...

ale čo tu nájdu ked si prečítajú pár riadkov od vás? nič pozitívne ani pozvbudzujúce, bohužial práve naopak, odchádzajú odtialto s pocitom, že ľudskosť,  úcta, tolerancia, ochota pomáhať tým, ktorí to potrebujeme je úplne preč...kde sa to všetko podelo, kde je to čo nás ľudí robí ľudmi? a potom sa čudujeme kde tento svete speje, v akom prostredí vyrastajú naše deti...ale prečo sa čudujeme?! veď to všetko majú od nás!!! ak chceme lepšie žiť a viesť k tomu aj deti musíme začať od seba.

Preto vám všetkým odkazujem, neriešte malichernosti,ktoré niekomu nepomôžu, neodcudzujte len preto, že to nie je tak ako to robíte vy, neurážajte iných okolo seba, pretože vy neviete čo si ten daný človek prežil, nikto z vás nemá právo odcudzovať ani súdiť!!!!

Ani neviem ako začať, čím začať ani prečo vôbec niečo píšem, asi to bude tým, že keď som na konci so silami potrebujem to dostať zo seba von a znova sa postaviť na nohy.

Môj príbeh sa začal pred rokmi keď som sa narodila veľmi mladým rodičom, ktorí boli ešte sami deti, nie aby mali dieťa, takže aj moje detstvo bolo viac menej o tom ako som vyrastala s deťmi na ulici a učila sa ako bojovať so životom. Rodičovská láska ? to som nikdy nepoznala, nikdy sa mi nedostalo pohladenia, pekného slova ani len pohladenia po tvári hlavne od mamy. Možno to príde niekomu neskutočné ale ja som to tak nebrala, myslela som si, že tak to funguje vo všetkých rodinách, že rodičia nehovoria svojim deťom ako ich ľúbia, nepohladia a nepofúkajú im boľačku na kolenách, nehrajú sa s nimi, to, že chodia na výlety som brala len ako zo scifi filmu, bitky za smeti na koberci a podobné veci som brala ako normálnu vec. Ale áno, pamätám sa, že sa snami raz ocko zahral alebo dva krát a vtedy mu mama vynadala, že robíme bordel a aby sme okamžite prestali (urobiť bordel keď sa s dieťaťom mečujete mi príde trošku divné) ale  hra skončila ako aj tých pár, ktoré sme s ockom zažili. Začala som dospievať a zároveň si uvedomovať, že každodenné bitky napr. za smeti na koberci, nadávky ako ma nenávidí, pretože som jej tým, že som sa narodila v jej 18 zničila život  a podobné vulgarizmy som pochopila, že to čo som do teraz brala ako normálne normálne nie je, a tak v 18 odišla z domu a začala som žiť svoj vlastný život. Vtedy som sa zaprisahala, že moje deti budú milované najviac na svete a nikdy nedovolím aby prežili také detstvo ako ja ale aby ma brali ako milujúcu matku, najlepšiu kamarátku, človeka, ktorý pre svoje deti dýchať a žiť.  

O pár rokov na to som sa vydala a po 7 rokoch som už vážne začala naliehať na manžela, že je už naozaj čas aby sme mali rodinu. A tak som vysadila antiku ale kedže ani po cca 3-4 rokoch sa nič nedialo navštívila som v roku 2009 svojho gynekológa a začal sa kolotoč, ktorý trvá do dnes. Manžel mal spr úplne zlý, bral aj nejaké vitamíny ale nič to nezmenilo na tom, že nás čakalo 1IVF-ICSI. a tak v  novembri 2009 sme začali pichajdovať a išli sme do toho s obrovskými nádejami, že si pod stromčekom nájdeme najkrajší vianočný darček a to v podobe //, bohužiaľ nestalo sa tak, pár dní pred vianocami prišla mrcha takže  5dní po vklade bolo po všetkom, nestihli sme testy ani krvičku...dôvod neznámy, pravdepodobne zato mohli upchaté vajcovody, ktoré sa nepodarilo prepchať ani počas OPU. a tak  vo februári sme išli do Ketka, mali sme ešte 1 mrázačika, ktorý sa krásne rozmrazil, toto však skončilo ešte skôr ako pár mesiacov pred tým, začala som krvácať v deň vkladu a tak moje 1IVF skončilo neúspechom. Chvíľku trvalo kým som sa z toho ako tak spamätala, prišlo sa nato, že som prekonala chlamýdie, ktoré spôsobili zrasty a tak ma čakala laparoskopia stým, že mi jeden vajcovod úplne vyberú, ešte pred tým sme boli v apríli a imuno testoch v Prahe kde viac menej nič nezistili..a tak som v júni 2010 podstúpila laparku s nádejou, že keď mi odstránia poškodený vajcovod bude tu možnosť aj prirodzene otehotnieť keďže manželov spermiogram sa tak rapídne zlepšil, bohužiaľ nestalo sa a prišla ďalšia zlá správa, po prebudení z narkózy mi bolo oznámené, že som prišla o obidva vajcovody pretože boli úplne nefunkčné a poškodené takže možnosť prirodzeného tehu bola definitívne preč a ostávalo nám len 2IVF. ŽIadosť z poistovne schválená, recepty na lieky doma, stačilo ísť lieky len vybrať a v auguste 2010 som mohla začať s 2IVF, bohužiaľ človek mieni osud mení a tak som v septembri manžela opustila, oslávili sme spolu ešte spoločné vianoce a  v januári 2011 som sa odsťahovala :( o pol roka nato sme sa rozviedli a formálne ukončili  manželstvo, ktoré nefungovalo. Nehovorím, že to bolo jednoduché, bolo to najťažšie rozhodnutie v mojom živote, po 13 rokoch začať od znova, úplne od začiatku, sama nie je nikdy jednoduché. Aby toho nebolo málo, ukázala sa aj moja mama, ktorá mi krásnymi slovami, gestami a vulgarizmy zase potvrdila aký som ja omyl jej života. Približne v polke roku 2011 som stretla muža s ktorým som do dnes, môj život začínal mať zase zmysel, iskru a hlavne začínal mať dôvod žiť. V apríli tohto roku sme sa rozhodli, že sa ideme začať snažilkovať samozrejme formou IVF, kedže môj priateľ už jednu dcérku má ani netušil čo nás čaká. a tak sme vybrali centrum, nešli sme naspäť kde som bola na 1IVF ale vyskúšali sme centrum v BA, pomedzi to sme vybavovali vyšetrenia, mne vážne ochorel ocko, takže som sa snažila byť sním čo najčastejšie, tiež sme si vybavovali hypotéku aby sme si kúpili väčší bytík. Žiadosť mi schválili po skoro 2 mesiacoch, všetky klasika vyšetrenia boli dobré, priateľov spr bol vynikajúci takže oplodnenie prebehlo klasicky, žiadne ICSI sme nepotrebovali a v auguste sme sa pustli do boja, mala som krátky protokol takže všetko prebehlo tak rýchlo, prvá kontrola v BB u môjho gynekologa, ktorý videl cca 6 vajok, o pár dní nato kontrola v BA a vajká boli len dve, doki zostal zaskočený, že je to dosť málo na to koľko mám rokov ale ako to poznáme ďalej to neriešil, však načo!!!! a tak ďalšie dni boli v strachu čo sa bude diať či vôbec vajká vydržia. na 10DC išli von, boli dve a obidve sa oplodnili, boli to proste bojovníci, ktorý išli 27.08.2012 do bruška a boli by tam do teraz keby... no ale to nikto z nás nevie...na druhý deň teda 28.08.2012 mi zomrel ocko a tak radosť z bubliniek vystriedal obrovský smútok a bolesť v srdci, snažila som sa kvôli bublinkám ale takýto smúsok a žiaľ sa bohužiaľ zo srdca vybrať nedá, do toho vybavovanie pohrebu a všetko okolo toho, ostalo to iba na mne a sestre...na 10DC ako aj pri 1IVF prišlo silné krvácanie a tak to bolo všetko viac menej jasné...o 4dni nato som išla na ku svojmu dokimu na krv, výsledky boli 12,53HCG takže negatívne a tak som poslala kópiu výsledkov do centra aby si to mohli založiť do zložky...ale oni mi v zápetí volali naspäť, že aké negatívne keď od 5 je pozitívne ale aj ked je to nízke číslo som tehu len sa uvidí či to nie je mimo a ako to bude stúpať alebo klesať a tak ma poslali o tri dni znova na kontrolu...tie 3 dni boli neskutočné, dali mi zase nádej, že predsa len mohol sa stať zázrak a čo ak sa to naozaj podarilo, čo ak som sa po toľkých rokoch dočkala aj ja...ale ako vždy aj tento krát som sa mýlila HCG 1,2 takže 2 IVF skončilo tiež neúspešne a bez mrazáčikov keďže obidvaja bojovníci išli do bruška. A tak som bola zase na začiatku plná bolesti a smútku z toho všetkého čo sa mi za posledné týždne stalo, otriasla som sa a začala hľadať spôsoby ako sa dopracovať k dieťatku, objednala som sa na genetiku, na hematologiu, chcem si dať porobiť všetky možné aj nemožné vyšetrenia aby bolo 3IVF v roku 2013 kedy budem mať 33 rokov a bude to môj 3 pokus úspešné...ale ako som už raz písala človek mieni osud mení, bohužiaľ všetko je inak :( po nedávnej návšteve centra som dostala ďalšiu facku...moje vaječníky prestávajú fungovať a je možné, že do pol roka už nebude žiadna možnosť mať vlastné dieťa. Ako som reagovala? nijako, pozerala som sa na dokiho a len som nechápavo krútila hlavou, že to predsa nie je možné, pýtala som sa či je možné aby sa toto všetko stalo v priebehu pár mesiacov. Ale ako sami čítate bohužiaľ pravda je taká áno,stalo sa to mne a je len na mne ako sa k tomu všetkému postavím.

A čo som týmto mojim príbehom chcela vlastne povedať?

Každá z nás, si prešla svojom príbehom, svojím veľkým bojom, či už tu na MK alebo v osobnom živote, každá jedna z nás sa k tomu postavila po svojom, môžete plakať, zúfať, smútiť, nadávať, byť zlá, mrzutá, nepríjemná, histerická, nato máte právo a nikto vám ho nemôže vziať !!! Keď príde tá chvíľa, treba sa vyplakať, dostať to zo seba von aby prišla chvíľa s úsmevom.

Je len a len na nás ako sa k svojmu osudu postavíme, či skloníme hlavu a podvolíme sa tomu čo nám život nadelil alebo hlavu zodvihneme a nevzdáme sa. Je len na nás či budeme vyplakávať do vankúša a neustále dokola sa ľutovať alebo ten vankúš odhodíme a dáme sa do boja. Je len na nás či chceme svoj život žiť alebo prežívať, aký si ho urobíme taký ho budeme mať, preto vám všetkým odkazujem: