Francúzsky pôrodník Michel Odent, ktorý sa zásadným spôsobom pričinil o humanizáciu pôrodov, v istom videu vysvetľuje, ako a prečo sa rôzne národy a kultúry počas storočí snažili pretrhnúť vzácne puto, ktoré sa vytvára medzi matkou a dieťaťom bezprostredne po pôrode. Ďalej nadväzuje: „Ak dnes chceme znovuobjaviť základné potreby rodiacej ženy, nemôžeme sa spoliehať na žiadny kultúrny model. Preto potrebujeme stanovisko fyziológov. Štúdiu, ktorá je univerzálna, ktorá ide naprieč kultúrami... To, čo je fyziologické, môžeme považovať za referenčný bod, od ktorého sa snažíme príliš nevzdialiť.“

Neplatí náhodou podobná logika aj pri uvažovaní o adopcii homosexuálnymi pármi?

Ak chceme vedieť, čo je správne, nemali by sme sa držať toho, čo je fyziologické?

Ak dieťa môže vzniknúť len spojením spermie a vajíčka, a nikdy nie spojením dvoch alebo viacerých spermií či vajíčok, aký máme dôvod spochybňovať, že najlepším prirodzeným prostredím na výchovu dieťaťa je prítomnosť matky a otca? Niekto môže namietnuť, že množstvo heterosexuálnych párov nie je dnes schopných počať dieťa. Áno. Ale v ich prípade nejde o fyzický, ale o zdravotný problém.

Ak rešpektujeme prirodzený chod vecí a uznáme, že tradičná rodina (otec, matka a deti) je jedinečná, prečo by sme deťom, ktoré majú byť adoptované, a ktoré zrejme doteraz nemali veľa šťastia na šťastnú rodinu, neponúkli to najlepšie, čo môžeme? A teda tradičnú kompletnú rodinu? Prečo by sme ich mali pripraviť o túto najlepšiu možnosť a umiestniť ich k homosexuálnej dvojici? Nevystavujeme ich tým riziku, že v živote budú musieť kvôli tomu čeliť ďalším výzvam? Nie je to zbytočný experiment so životmi už tak traumatizovaných detí?

Ak sú moje informácie správne, podľa zákona o rodine na Slovensku existujú štyri typy starostlivosti o deti v rámci sociálno-právnej ochrany: adopcia, pestúnska starostlivosť, profesionálne rodičovstvo a ústavná výchova („detské domovy“). Na adopciu malého zdravého bábätka sa čaká roky v poradovníku. Sú homosexuáli skupinou, ktorá by reálne bola ochotná adoptovať rómske, postihnuté či dospievajúce deti, ktoré prevažne tvoria obyvateľstvo dnešných detských domovov? A ak náhodou aj áno, vieme, aké dopady by to malo na tieto deti? Alebo by len predlžovala zoznam čakateľov na malé, zdravé, biele dieťa?

Niektoré štáty umožňujú homosexuálne manželstvá a adopcie detí homosexuálnymi pármi. Znamená to automaticky, že to je správne?

Je adopcia detí homosexuálmi v záujme detí? Nie je to skôr záujem homosexuálnych skupín, ktoré svoj záujem vydávajú za svoje právo?

Prečo by sme mali aj homosexuálnym párom umožniť uzatvárať manželstvo? Prečo by sme im mali umožniť adopcie detí? Prečo by štát mal podporovať aj túto formu partnerstva?

Pri nedostatku argumentov je ľahké obviňovať z netolerancie.

Pre ľahostajných ľudí je totiž jednoduché byť „tolerantný“.