Šikana bez hraníc. Ako jej predchádzať?

Prečo existuje šikana? Prečo sú šikanované niektoré deti a iné nie? Kde je hranica medzi šikanovaním a detským súperením o pozíciu v kolektíve?

V kriminológii a v psychológii je odbor „viktimológia“, ktorý sa venuje spôsobom správania obete. Nie je to náhoda, že šikanované je práve vaše dieťa a že sa stane obeťou. Vzťah „páchateľ – obeť „ má svoje zákonitosti. Páchateľ si podvedome vyberá, takú obeť, od ktorej očakáva najmenší odpor. Vie to odhadnúť podľa chôdze, pohľadu, rečového prejavu, celkového vyžarovania. Ide o vnútorné osobnostné danosti, ktoré sa nevedome prejavujú na vonkajšom správaní obete. Je dôležité riešiť osobnostné problémy obete aj páchateľa.

Šikana je chobotnicou našej spoločnosti – týka sa detí, dospelých žien ale aj mužov a starých ľudí, čiže postihuje všetky vekové kategórie a spôsoby – fyzické ubližovanie a psychické ponižovanie, s intenzitou od vysmievania, ohovárania, intrigovania, neprimeraného kritizovania a ubližovania v reálnom ale aj virtuálnom priestore. Dôsledky – strach, depresie, neurotické prejavy, sebapoškodzovanie, ktoré vedú k zmene prostredia, odchodu, rozchodu, liečeniu, a nie sú ojedinelé ani samovraždy.

Problémom v súčasnosti je nástup kybernetického šikanovania. Najrizikovejšou kategóriou sú tu práve deti. Deti sú na internete oveľa odvážnejšie, majú pocit anonymity, že ich nikto nepozná, nebudú odhalené a často si dôsledky svojho konania ani neuvedomujú. K útokom a agresivite na internete môže preto dochádzať častejšie, ako v bežnom živote.

Šikanujú vaše dieťa?

Je to signál, že vaše dieťa sa nevie brániť, má strach, je slabé a chýba mu sila a odvaha brániť sa. Ak toto prijmete, môžete začať riešiť jeho psychický stav a začať podporovať jeho osobnostné prejavy a inak zamerať výchovu. Nemusíte dávať energiu do obviňovania školy, iných detí, ich rodičov a robiť tam poriadky, prípadne hľadať inú školu pre svoje dieťa. Svet je totižto plný útočníkov a predátorov a to nezmeníte. Môžete svoje dieťa iba naučiť ako na nich efektívne reagovať.

Prijatie šikany vám dáva možnosť vidieť niečo, čo ste ako rodičia nevideli, ale z iného uhľa pohľadu a uvedomiť si, že „moje dieťa potrebuje získať odvahu a silu na prekonávanie prekážok“. A to je riešenie pre celý jeho život. Neriešenie príčin šikany bude vaše dieťa sprevádzať celý život.

 Mladý muž ma požiadal o pomoc, pretože mal dlhodobé problémy v práci. Jednoducho to zadefinoval „šéf ma šikanuje“. Vyrastal bez otca a povahovo bol citlivý a úzkostlivý. V priebehu terapie sme museli začať riešiť jeho šikanovanie v detskom veku, mal problémy s chlapcami, nevedel si nájsť kamarátov, stal sa „vynúteným“ introvertom. Druhá časová zastávka v jeho vývine bolo absolvovanie základnej vojenskej služby, ktorú pretrpel a kde sa mu tiež ušlo ponížovania. Až spracovanie strachov u týchto jeho „neistých a šikanovaných vnútorných chlapcov“ mu dalo silu pracovať aj na jeho postojoch k šéfovi v dospelosti.

Obeť šikany sa zvyčajne bojí povedať o svojom probléme aj svojim rodičom, nechce ich sklamať svojou slabosťou, bojí sa posmechu a následkov riešenia vzniknutej situácii v triede.

Preto by rodičia mali vedieť identifikovať jednak rizikové správanie svojho dieťaťa, ktoré môže viesť k jeho šikane ale aj signály, ktoré upozorňujú že dieťa je už šikanované.

Rizikovými prejavmi, ktoré sú spúšťačmi šikany sú – strachy dieťaťa, jeho citlivosť, úzkostné správanie, rôzne neurotické prejavy. Obeťou šikany môžu byť deti s introvertovanou povahou, deti s akoukoľvek odlišnosťou, deti, ktoré nezdieľajú názory útočníka, deti úspešné a vynikajúce v určitom smere.

Signály už šikanovaného dieťaťa sú – bojí sa chodiť do školy, nemá kamarátov, vymýšľa si alebo má aj  zdravotné ťažkosti, má zranenie, ktoré nevie vysvetliť, je zakríknuté, smutné, apatické, nemá chuť do jedla, má problémy so spaním, chodí poza školu, zhorší sa mu prospech, pýta si peniaze, strácajú sa mu veci.

Šikanovaného (obeť) a šikanujúceho (páchateľa) spája strach a nedostatok sebaistoty.Ten, ktorý šikanuje má silný inštinkt boja a útoku a ten, ktorý sa dá šikanovať má vyvinutí inštinkt úteku.

Rozdiel medzi nimi je iba v spôsobe reagovania na strach. Obeť reaguje únikom, pasivitou, útekom a útočník reaguje útokom, verbálnou alebo fyzickou agresivitou. Okrem toho sa vzájomne zrkadlia, útočiaci (páchateľ) vidí v správaní obete svoj skrytý strach, a obeť vidí v správaní útočiaceho silu a energiu, ktorá mu chýba.

Spoločným menovateľom šikany je potreba riešiť strach, ktorý ovplyvňuje správanie aj obete aj útočníka ale aj tých, ktorí by mohli poskytnúť pomoc, pretože okrem obete a páchateľa je ešte veľa detí, ktoré to vidia.

Šikanovaný (obeť) nemá vrodený inštinkt boja a útoku preto je zbytočné dieťaťu hovoriť – “ vráť mu to, zbi ho“. Výchova dieťaťa, ktoré sa nevie brániť je odlišná od dieťaťa, ktoré túto prirodzenú schopnosť obrany má

Čo robiť?

• Prvotný šok spojený s hnevom, útočením, obviňovaním, ktorý prežívate, spolu so snahou zmeniť prostredie dieťaťa. Skúste ale predýchať a uvedomiť si -„moje dieťa potrebuje pomoc.“ Predovšetkým sa s ním v kľude porozprávajte a povedzte mu, že urobíte všetko preto aby sa dokázalo brániť.
• Urobte nevyhnutné opatrenia, týkajúce sa zariadenia, kde sa šikana deje a informujte zodpovedné osoby s cieľom hľadať riešenia. Upozornite ale neobviňujte, pretože môže byť obviňované aj vaše dieťaťa.
• Začnite pracovať s vaším dieťaťom.

Uvedomte si princíp – „s tmou neurobíte nič ale môžete rozsvietiť svetlo“.

Podobne je to aj so strachom – je potrebné pracovať predovšetkým s odvahou.

Ako?

V počiatočnej fáze trénovania odvahy je pre šikanované deti ťažšie venovať sa napríklad bojovým aktivitám ako je karate, džudo.

Prejav a sebavyjadrenie každého človeka je koncentrované v troch hlavných oblastiach a to pohyb, hlas a oči.

Kombinácia ráznych pohybov, gest s vhodným zvukovým prejavom a priamym očným kontaktom dáva správaniu dieťaťa iné vyžarovanie.

Pohyb – výrazná reč tela, vzpriamené držanie hlavy, dlhé a rozhodné kroky ale aj hlas je prejavom sebaistoty. Prirodzeným detským prejavom protestu je napríklad dupanie nohami. Trénujte to spolu s vyjadrením „a dosť“.

Uvoľnite energiu dieťaťa boxovaním, mlátením, dupaním, kričaním. Jednoducho – je dobré vedieť inštinktívne používať ruky, nohy a hlas – je to prejavom celého tela. Účinné sú krížové cvičenia na aktivovanie spolupráce oboch hemisfér mozgu a predovšetkým aktivovanie pravej mozgovej hemisféry.

Doporučujem začať prirodzeným spôsobom trénovať rôzne aktivity – ja im hovorím – naučiť dieťa zdolávať živly ako sú voda, vietor, oheň, zem.

Voda – ide o aktivity ako sú rôzne hry vo vode až po splavovanie, potápanie, plávanie, skákanie.

Vietor, vzduch – sú tu aktivity spojené so streľbou, lukostreľbou, šermom, hádzaním.

Oheň – vedieť založiť oheň, vedieť s ním manipulovať a poznať hasičské techniky, ktoré mnohí chlapci obľubujú.

Zem, skaly – behať, skákať, preliezať, vyliezť a liezť na skaly, zdolávať prekážky.

Samostatnou kapitolou sú zvieratá. Napríklad kone – naučiť deti jazdiť a ovládať koňa je cesta k ich odvahe a sebadôvereale aj uvedomeniu si vlastnej sily. Kôň je silnejší, rýchlejší ale súčasne dokáže byť aj poslušný a podriadený. Kone posilňujú vôľu dieťaťa, schopnosť presadiť sa a predovšetkým pocit s ovládania silnejšieho zvieraťa. Dieťa sa učí rešpektovať a dodržiavať pravidlá a byť zodpovedným. Cíti svoju moc a slobodu, zlepšuje sa jeho telesné vnímanie, koordinácia a rovnováha.

Zaujímavou aktivitou je aj výcvik psov a iných zvierat, kde dieťa musí prekonať svoje obavy a nájsť spôsob priblížiť sa ku ním.

Hlas– to je krik, tento sa inak prejavuje ak prežívame strach a smútok a inak ak sme nahnevaní a zúriví. K rečovému prejavu patrí smiech a spev, preto sa smejte a spievajte so svojimi deťmi. Každé dieťa sa rodí so schopnosťou kričať silne a hlasno. Znovu naučte svoje dieťa prejaviť tento inštinktívny krik. Patrím ku generácií, kde sme ako deti na seba kričali na celú ulicu, kričala som rodičom, ktorí boli na poli. Možno to bolo aj preto, že sme nemali telefóny.

Mlčanie – kedy je dôležitý tento prejav. Deti sú veľmi citlivé na verbálne ubližovanie, ponižovanie. Vedieť mlčať a nereagovať je prejav sebaistoty, odvahy ale aj mentálnej prevahy.

Ako ho trénovať? Hrajte doma hru – postavte sa proti sebe, pohľad do očí a hovorte mu napríklad si ružový krokodíl, máš jednu nohu, máš krivé zuby, si hlúpa sova, si tučný komár, si malý slon. Kombinácie slov alebo jednoduché vety by mali byť humorné, nezmyselné. Postupne pridávajte slová, ktoré vyjadrujú jeho problém. Dieťa by nemalo reagovať a iba sa usmievať. Môžete sa aj vymeniť nech aj on vám vytvorí akože „nadávku“.

Oči – očný kontakt je najsilnejší komunikačný kanál odráža energetické procesy v tele a vyžaruje silu nášho „JA“. Pohľad do očí je aktom sebapresadzovania.

Práve deti prežívajúce strach a poníženie majú tendenciu klopiť zrak a pozerať do zeme. Práve dupanie a dýchanie pomáha posilniť aj priamy očný kontakt.

Takto získaná fyzická zdatnosť pomôže deťom lepšie sa vyrovnať aj s psychickými šikanovaním.

Platí tu ale aj pravidlo 1:7, čiže jeden negatívny zážitok dieťaťa môže byť „anulovaný“ siedmymi úspešnými zážitkami, v ktorých dieťa zažije svoju schopnosť brániť sa a presadiť. Ako to u ustráchaného dieťaťa dosiahnuť?

Okrem fyzických aktivít na posilnenie odvahy dieťaťa je to mentálne preprogramovanie . https://vychovavkocke.sk/produkt/ako-vyladit-emocnu-energiu-nielen-vychovnych-metod/

Mgr. Adamcová Lýdia