Prvá pomoc v situáciách, v ktorých neviete čo robiť...

Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac hovorí o detských emóciách, čo však s tými rodičovskými?

Rady a odporúčania typu “byť pokojným, trpezlivým, empatickým rodičom…“ vám veľmi nepomôžu. Prečo? Slovnými radami svoje emócie nikdy nerozpustíte, nedostanete ich pod kontrolou. Iba ich v sebe potlačíte.

Predstavte si situácie:

• škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
• vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
• zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
• vaše dieťa chodí poza školu, klame,
• váš syn predáva drogy,
• vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
• vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
• vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
• opakujú sa súrodenecké konflikty.

Ako zareagujete? Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra. Nie je isté, či sa emočnou búrkou “prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča a hľadá sa vinník. A poslušné deti to nemusia odhadnúť.

Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbila matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru zháňať, obvolala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…

Po tejto udalosti som svojím deťom povedala: “Ak budete v partii a viete, že je to bezpečné, neopúšťajte ju – i napriek tomu, že naša dohoda bola iná. Radšej buďte neposlušní a ja prebdiem noc v strachu o vás, ale chcem, aby ste sa vrátili živí. A vždy môžete zavolať, kde ste a čo sa deje – nie preto, že by som vás chcela kontrolovať, ale aby som mohla kľudne spať.”

Myslite na to, že všetky situácie, v ktorých nejde o život, sa dajú riešiť a dieťa posúvajú vo vývoji. Nech už sú akékoľvek. Zvážte, ako reagujete, ktoré situácie zvládate a ktoré nie, v akých situáciách je vaša reakcia oprávnená a kde je skôr iba vašim ventilom. Aké emócie prežívate? Zlosť, hnev, nespokojnosť, úzkosť, strach, bezradnosť? To sú emócie, ktoré zvyčajne nedokážeme riešiť inak ako ich uvoľnením alebo potlačením.

Uvedomte si, či je sila vašej prvotnej reakcie úmerná detskému problémovému správaniu? Uvedomte si, že päťka je iba školská známka, poznámka je iba poznámka, šikana je iba šikana. Každý problém má svoj význam, niečo vám signalizuje a ukazuje vám, v čom potrebuje vaše dieťa pomôcť.

Zmapujme si možné problémové situácie:

• Situácie, ktoré sa opakujú a viete sa na ne pripraviť, predvídať ich a situácie, ktoré sú nepredvídateľné, ale môžete ich predpokladať.
• Je potrebné vedieť rozlíšiť situácie, ktoré sú nebezpečné pre zdravie a život dieťaťa a situácie, ktoré ho niečo učia (užívanie drog vs. udržiavanie poriadku).
• Sú to aj výchovné situácie, o ktorých budete diskutovať, ale najskôr dieťa necháte rozmýšľať o tom, čo sa udialo a situácie, o ktorých diskutovať nebudete a bude platiť vaše slovo. To si bude vyžadovať vaše rázne: „A dosť!“
• Sú situácie, ktoré riešite doma, ale sú aj situácie vzniknuté vonku: „Učiteľka vám povie…; suseda sa sťažuje, že vaše dieťa…“. Nech už vaše dieťa urobilo čokoľvek, buďte s ním, chráňte ho, aj keď s jeho správaním nebudete súhlasiť. Ak ho obviňujú, pokojne povedzte napríklad: “Každá minca má dve strany,“ alebo „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Ubezpečte ho, že mu pomôžete nájsť riešenie a v prípade potreby aj odbornú pomoc. Pozor, nejde tu o slepé obhajovanie, po ktorom ho neskôr doma s hnevom vyhrešíte a potrestáte.

Ako docieliť, aby ste dieťa pokojne chránili? Toto môže byť ťažšie práve v stresujúcich situáciách, keď ste plní hnevu, strachu, ľútosti? Znovu je to o vašich emóciách a je dobré vedieť čo s nimi! 

To, čo potrebujete v akejkoľvek výchovnej situácii dosiahnuť, je: odstup času, nadhľad, pokojná atmosféra.

Získajte časový odstup pre seba aj pre dieťa: Pokiaľ riešite problémy hneď a s hnevom, dieťa je v opozícii a do svojho vnútorného sveta vás nepustí. Kujete tak jeho vzdor a zablokujete si s ním komunikáciu aj do budúcna.

Získajte nadhľad: Predstavte si, že situáciu vidíte z výšky. Vidíte dieťa, seba, starých rodičov z dvoch rodov… Vidíte množstvo prepojení, ktoré sa zbiehajú k dieťaťu – kde sa to všetko začalo, aké emócie sa v rodoch reťazia, kto ich zažil, kto to spôsobil a prečo sa to dialo tak, ako sa to dialo… Chcete dieťaťu pomôcť? Jediná zmena sa môže udiať iba pokojným prijatím  toho, čo sa stalo a tam kde sa to stalo. Ak sa s nadhľadom pozrieme na príbeh mladého muža, ktorý sa ako chlapec pomočoval, vidíme príbeh jeho starého otca, ktorý bol ako 17–ročný v koncentračnom tábore a vrátil sa odtiaľ už iba sám bez svojej rodiny. Ukážkový je aj prípad, keď sa klientka hnevala na svojho otca, pretože bol alkoholik. Ale to, že bol úplná sirota, to vôbec nevnímala. Vnímala iba svoje detstvo a nie to, čo prežíval jej otec ako dieťa. Uznala, že to si nevie ani predstaviť.

Časový odstup a nadhľad sú cestou k pokojnému prostrediu, v ktorom môžete riešiť akýkoľvek problém. Vnuk prežíval stres pred nástupom do materskej škôlky. Vzali sme ho na termálne kúpalisko, pretože sa rád potápal, rád plával a tešil sa z vody. A v tejto pokojnej atmosfére sme mu priblížili atmosféru škôlky – pani učiteľku a deti, a to ako im porozpráva o potápaní, plávaní, ako im to môže vysvetliť a nakresliť. A v škôlke si môže zaspomínať na atmosféru kúpaliska a predstaviť si, ako tam plával, potápal sa…”

Ako sa nedať vyviesť z rovnováhy? 

Skôr ako začnete vyžadovať zmenu správania u dieťaťa, potrebujete určitý tréning aj vy. Preventívne si vytvorte reflexný obraz, ktorý bude spúšťaný skôr ako pristúpite k nepríjemnej výchovnej situácii. Mentálny obraz je potrebné opakovať si aspoň 28 dní, aby sa zafixoval vo vedomí.

Potrebujeme spojiť obraz, myšlienku a emóciu s pokojným prehĺbeným dýchaním. Mozog každú prežívanú situáciu zapisuje komplexne: myšlienky, emócie, obrazy, vône, zvuky. A každá z týchto častí môže situáciu aj spúšťať. Predstavte si hudbu Vianoc, ich vôňu, obraz a precítite tak celú ich atmosféru. 

Ako na to? Skúste uznať svoje nepríjemné emócie, hlbším dýchaním ich predýchajte, stíšite sa a vyprázdnite myseľ. V pokoji so zatvorenými očami si predstavte ako vaše dieťa leží na nemocničnom lôžku s pripojením na rôzne prístroje. Je v bezvedomí, v stave medzi životom a smrťou. Musíte odtiaľ ale odísť a zrazu sa ocitnete v krásnom chráme a modlíte sa, prosíte za jeho život. Vnútorným monológom povedzte všetko, čo potrebuje, aby vaše dieťa prežilo a sľúbite všetko, čo môžete obetovať. A potom sa v predstavách vráťte do nemocnice. Dvere nemocničnej izby sa otvoria a oproti vám beží vaše usmiate, zdravé dieťa. Precíťte to. Povedzte si: „ŽIJE!“ a precíťte tú neopísateľnú radosť, ktorá je s tým spojená. Dôležité je spojenie slova a pokojnej emócie.

Vždy, keď uvidíte svoje dieťa živé – či už príde domov s päťkou, poznámkou, opité alebo tehotné, automaticky sa vám objavia tie krásne pocity spojenéso slovom ŽIJE. Môžete ho vyhrešiť, možno na neho aj nakričíte, ale všetko sa to bude diať v inom  citovom ladení, a to v pokoji a vnútornej radosti, že žije.

Pripomínam, že na zautomatizovanie obrazu potrebujete niekoľko opakovaní, po dobu 28 dní. Bude to niečo podobné ako podmienený reflex, ktorý sa automaticky spustí vždy, keď uvidíte svoje dieťa ŽIVÉ aj keď so zlou známkou, poznámkou…… A to je aj cesta bezpodmienečnej lásky.

Je niekoľko spôsobov, ktoré môžete mať vo svojom repertoári, aby vám  pomohli ukľudniť sa. Relaxácia s využitím predstavy „prílivu a odlivu“ – začnite stíšením, pokojným dýchaním a vyprázdnením mysle. V pokoji so zatvorenými očami si predstavte pláž s nekonečným morom. Precíťte šum mora, v nádychu si predstavte príliv a vo výdychu odliv. Keď začnete pociťovať pokoj a radosť z tejto predstavy a nastane kľud vo vašej duši, zvoľte si nejaké slovo, gesto, farbu, ktoré budú stav pokoja spúšťať aj v budúcnosti.

Vytvorenie automaticky fungujúceho reflexu pokoja si musíte natrénovať – presne tak, ako sa naučíte šoférovať, alebo vykonávať svoju prácu. A predovšetkým ani vo výchove nestačí iba raz si niečo prečítať. 

Pokračovanie: https://vychovavkocke.sk/prva-pomoc-v-situaciach-kedy-neviete-co-robit-II.-cast/

Mgr.Lýdia Adamcová