Má či nemá zmysel určovať hranice?

Potrebujú deti hranice? Potrebuje rodina hranice? Majú mať aj rodičia hranice? Mnohým dospelým určenie hraníc a pravidiel robí problém.

Otázka je načo ich potrebujeme; ako ich tvoriť ale aj rešpektovať; aký je ich zmysel a účel.

Všetci potrebujeme hranice, potrebujeme mať mantinely, ktoré tvoria priestor aj mnohým športom! Hranice vymedzujú priestor, sú orientačnými bodmi, poskytujú istotu a bezpečie, zároveň však provokujú, pretože sú značkami s označením STOP.

Deti aj v súčasnosti potrebujú hranice, deti chcú hranice a pravidlá, chcú mať jasno. Ak určujete deťom primeraným spôsobom hranice, vedia že sa o nich zaujímate, že sú pre vás dôležité. Cítia, že si dáte tú námahu a venujete im čas na vytvorenie hraníc.

Hranice vymedzujú priestor, obsah a čas, v ktorom sa dieťa môže bezpečne pohybovať. Hranice sú pre deti orientačnými bodmi vo voľnom priestore, kde sa môžu prejavovať sa a vytvárať väzby voči iným ľudom. Postupným zvnútornením vonkajších hraníc vznikajú ich osobné hranice, ktoré si vedia brániť a tým aj chrániť svoj vnútorný priestor. A hlavne deti potom dokážu rešpektovať aj osobné hranice iných.

Aké hranice máme k dispozícii?

• Fyzické hranice, ktoré vymedzujú fyzický priestor pre bezpečný život dieťaťa, ktorý je potrebné prispôsobovať jeho veku.
• Časové hranice – ide o časový úsek, ktorý je vyplnený zmysluplnými aktivitami, hrami, rôznymi aktivitami a záujmami. Nezabúdajte, že deti potrebujú voľný čas pre seba – na svoje hry, svoje vzťahy, a na odpočinok.
• Obsahové hranice, ktoré sú určené vekovou úrovňou dieťaťa. Každý vek dieťaťa má primeraný spôsob hrania a potrebuje aj veku primerané hračky a pomôcky. Alebo koľko čokolády, v tom ktorom veku dostane.
• Mentálne hranicereprezentované pravidlami a príkazmi. Prehľadné a jednoduché pravidlá sa pravidelným opakovaním postupne v psychike dieťaťa zautomatizujú.
• Virtuálne hranice, ktorézačínajú mať v súčasnosti čoraz väčší význam.

Prirodzenou potrebou detí je však hranice prekonávať, porušovať, a provokovať, túžia nájsť tú „dieru v plote“, aby sa zoznámili s priestorom na druhej strane známych hraníc. Deti porušujú hranice, skúšajú ich silu, skúšajú svoju silu, ale aj silu vašej autority. Hranice deťom ukazujú, ako ďaleko môžu zájsť a preto by mali byť pružné aby s deťmi rástli. Aj rastliny potrebujú stále väčší črepník…

Hranice sú viac virtuálne, sú v našej hlave a ich kvalita a účinok je daný silou a kvalitou našej autority. Ak teda hranice nefungujú, problémom môže byť aj naša autorita.

Hranice sú imaginatívne, nehmotné, deti ich nevidia ale cítia. Témou je čo pritom cítia. Sú to hranice betónové, deravé, masívne spojené s trestom, karhaním, napomínaním, zákazom, moralizovaním ale aj odmietaním dieťaťa, takého aké je.

Hranice spojené s negatívnymi emóciami nie sú účinným výchovným prostriedkom a vedú deti k únikom, provokáciám, tajnostiam a klamstvám.

To je aj odpoveďou na otázku: Prečo niektoré deti utekajú z domu a v dospelosti sa k rodičom nevracajú? A stávajú sa dospelými, ktorí nedokážu rešpektovať pravidlá.

Môžu byť hranice aj jemne, príjemné a pružné? Môžu. Ak nezabudneme na „príťažlivosť rodinného prostredia“. Je rozdiel stavať hranice v prostredí rodiny kde pôsobí pozitívna gravitácia, a v prostredí kde pôsobia odpudivé sily rodiny.

Príťažlivosť rodiny a spolupatričnosť

Delfíny v mori nemajú hranice, vtáci lietajú slobodne, včelám nikto nerozkazuje čo majú robiť …. 

S témou hraníc súvisí aj téma voľnosti a slobody. Často sa stretávam s otázkami: „Dať deťom voľnosť?“, „Koľko voľnosti a slobody dieťa potrebuje?“

Využívam príklad včiel alebo holubov: Majú svoj úľ, svoj holubník a vždy sa tam vrátia vďaka inštinktu spolupatričnosti. Čiže hranice nie sú na to, aby im bránili vyletieť von, ale aby sa mali kde vrátiť.

Voľnosť umožňuje aj deťom postupne prekračovať hranice rodinného sveta a učí ich stále viac pohybovať sa medzi bezpečným vnútrom a neznámym vonkajškom. Bohatosť vonkajšieho sveta  – to neznáme v diaľke, všetky deti priťahuje, a tu potrebujú pomoc otca. Poslaním otcov je otvárať deťom dvere do sveta a učiť ich žiť „vonku“.

Múdra príroda nám dala hranice  momentom nášho počatia. Život potrebuje fyzický priestor, ktorý je jemný, teplý, a vtedy bol ohraničený láskyplným prostredím matky.

Jednoducho vieme, že život má určité mantinely a pravidlá, ktoré však nie sú vždy tak jemné a teplé, ale môžu byť láskyplné.

Rešpektovanie hraníc v každej rodine môže spôsobovať konfliktné situácie práve pre pocit obmedzovania slobody a voľnosti. To, čo môže zjemňovať tieto situácie, je gravitačná sila rodiny. Gravitácia je sila, ktorá pôsobí v celom vesmíre, aj na našej točiacej sa planéte, ktorá nás drží svojou zemskou príťažlivosťou, vďaka nej sa vo vesmíre nestratíme. Vďaka gravitačnej sile rodiny sa nestratíme vo svojom živote.

Predstavme si beztiažový stav vo vesmíre. Žiadny vôľový pohyb, iba vznášaniesa, nemáme stabilitu, nemáme svoju rovnováhu, zoslabneme fyzicky a to iba tým, že nefunguje zemská príťažlivosť.

Podobne pôsobí aj rodinná príťažlivosť  – nemáme stabilnú pôdu rodiny, nevieme nájsť v živote rovnováhu, nie sme citovo prepojení. Pri deficite rodinnej príťažlivosti môžu deti objaviť príťažlivosť ulice, rôznych partií a ich vodcov.

Protipólom príťažlivosti v rodine sú odpudivé sily v rodine, vytvorené nepríjemnou citovou atmosférou, konfliktami, nezáujmom, pasivitou ale aj ochoreniami. V takejto rodine hranice fungovať nebudú a deti ich bude porušovať a unikať. Najskôr je dôležité vytvorenie rodinného prostredia, v ktorom bude pôsobiť príťažlivosť a potom už nebude potrebné určovať mnohé hranice.

Príťažlivosť a gravitácia rodiny má svoj evolučný základ vinštinktespolupatričnosti ale aj v rodovej spolupatričnosti, vďaka ktorej vieme kde patríme.  V detstve bolo našou úlohou starať sa o zvieratá. Ak sa mi stratili husi, prišli domov samé. Holuby sa tiež vrátili do svojho holubníka, včely sa vrátili do úľa, pes sa vždy vrátil domov. Naučilo ma to veriť im a jednoducho som vedela, že sa vrátia, pretože vedia kam patria.

Možno aj preto je dobré mať doma zvieratko, ktoré môže byť symbolom a vzorom tejto neznámej a starej sily spolupatričnosti a súdržnosti.

Čo tvorí gravitačnú silu rodiny okrem vrodenej spolupatričnosti?

• Rodinná atmosféra, v ktorej sa môžu objaviť aj stresujúce situácie, tieto však umožňujú uvedomovať si aj hodnoty bezpečia, pomoci, vzájomného rešpektovania a úcty.
• Prítomnosť matky, jej nehu, jej vôňu, jej hlas  – cítia deti od narodenia. Domov je archetypálny priestor matky, jej kruhová a centrujúca energia lásky je tou najstaršou, ale aj najsilnejšou gravitačnou silou rodiny.
• Blahodarné účinky má ajpartnerský vzťah a zdravá intimita rodičov. Deti cítia niečo nedefinovateľné, niečo čo sa prejavuje v ich objatiach, v gestách a hlase. Deti sa tešia, keď vidia rodičov spolu tancovať, čo symbolizuje súhru ich vzťahu. Sila, akou sú priťahovaní partneri k sebe je aj silou, ktorá priťahuje aj ich deti.
• Prirodzenou súčasťou rodinného poľa by mali byť pohoda, radosť, ale aj smiech, šantenie a spievanie, ktoré by mali prichádzať zvnútra. Nemala by to byť radosť z nakupovania hračiek a iných vecí.
• Kúzlo domova tvorí aj množstvo neverbálnych podnetov ako sú farby, vône, zvuky, chute, teplo, pre deti sú to posilňujúce podnety spolupatričnosti.
• Úprimný záujem rodičov o dianie v rodine, čas ktorý rodine venujú, emócie, rešpekt a oceňovanie, ktoré si v rodine prejavujú.
• Zážitky, príbehy, spomienky rodiny a rodu – spojené so starými, možno prastarými rodičmi, príbuznými  – sú spojivom generačnej spolupatričnosti.
• Hodnotu rodinného prostredia si môžu deti uvedomiť aj vďaka možnosti vnímať protiklady a to sú osudy ľudí, detí ale aj zvierat, ktoré domov nemajú. Sprostredkovať im to môžete postupne – rozprávkami, neskôr príbehmi ale aj reálnymi zážitkami.

Príkladom príťažlivej sily v rodine je atmosféra Vianoc. Deti ich milujú. Určitým centrom rodiny sa v tomto čase stáva kuchyňa alebo jedáleň – je to miesto spojené s rôznymi chuťami, vôňami, pocitom nasýtenia a tým aj pokoja.

Práve kuchyňa by svojou atmosférou malabyť každý deň, tým centrujúcim miestom, kde verbálna komunikácia pri dobrom jedle vytvára príjemnú atmosféru.

Vianoce sú aj obdobím, kedy je láskyplné rodinné pole viac prepojené s polom rodovým. Je to o uvedomení a precítení toho, čo cítite k svojej matke, otcovi, starým rodičom.

Deti sa týmto naučia rozlišovať jedinečnosť svojho domova v porovnaní s okolitým svetom.

Zákonite však prichádza prechodné obdobie, kedy sa príťažlivosť rodiny musí oslabiť. A to je obdobie puberty, deti ju musia prechodne oslabovať, aby sa mohli odpútať – a to aj cestou vašej kritiky a nerešpektovania.

Vývinové obdobie puberty je o postupnom odpojení detí, aby mali možnosť pochopiť domov v porovnaní s vonkajším svetom. Preto je dôležitou úlohou rodičov rešpektovať to, postupne ohraničený priestor rozširovať a dokonca deti „jemne vytláčať“. Z ríše zvierat je tiež známy jav, že sokolica svoje mláďa vystrčí z hniezda, párkrát ho tesne nad zemou chytí a vráti do hniezda a znovu vyhodí, až pokým sa nenaučí lietať.

Čo sú mínové polia rodiny …

… sú to rodinné tajomstvá, skryté konflikty, rodinné koalície, rodinné fasády, nevera, prebytok peňazí a deficit času v rodine, ale aj ochorenia, ktoré sú sprevádzané strachom a majú rôzne prejavy ako je alkoholizmus, a iné závislosti s agresivitou, depresiou.

Deti vďaka svojím radarom cítia úprimnosť celého rodinného poľa, žiadne hry na rodinu im nepomáhajú, udržujú ich skôr v neistote. Cítia silu partnerského vzťahu, cítia deficit lásky medzi rodičmi, cítia prázdno, cítia neveru jedného z rodičov, cítia blížiaci sa rozvod, cítia hnev a smútok jedného z rodičov.

Uvedomte si čo k sebe ako partneri cítite, pomenujte si to a hľadajte riešenie v záujme zvýšenia gravitačnej sily svojej rodiny.

Mgr. Lýdia Adamcová