DUŠA DIEŤAŤA JE KREHKÁ...

... vyživuje ju láska, pokoj, úcta, radosť, krása,

... potrebuje sa tešiť, smiať, spievať, tancovať,

... aspoň kúsok z toho potrebuje cítiť každý deň.

MYSLITE NA TO!

Mgr. Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Negatívne zážitky, krik, kritika, obviňovanie a s nimi spojený strach, smútok, hnev ale aj pocity viny dieťaťa sú emócie, ktoré sa v tichu noci ukladajú v jeho mozgu hlbšie a tým majú aj väčšiu silu pôsobiť na jeho na psychiku.

Večerné stíšenie, zmierenie, objatie, uspávanka by mali byť pokojným a bezstresovým ukončením dňa, vďaka ktorému môže telo a mozog dieťaťa regenerovať a vyvíjať sa.

Vzniknutý problém, ak to vôbec bol problém, alebo to bol problém viac rodičovský, je vhodné riešiť s odstupom času, a to v priebehu dňa a v kľude. Dieťa až potom dokáže vnímať problémovú situáciu reálne a bez emócií.
A žiadne večerné odpúšťanie dieťaťu, pretože tým ho uznávate vinným.

Dieťa nemôže byť vinné za to, čo dostalo od vás od rodičov, nemôže byť vinné za to, že ho nechápete a neviete mu pomôcť.

Dieťa je iba vašim zrkadlom.

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Duša dieťaťa je veľmi zraniteľná. Výčitky, obviňovanie, kritika, občas nadávky, krik alebo aj urazený nezáujem detské rany iba jatria. Pracujem s nimi, vnímam ich a cítim ako deti trpia. Citlivo vnímam ako ľahko sú deti zraňované rodičmi, súrodencami, spolužiakmi …

A slová ospravedlnenia na tieto rany nestačia! Otázka je ako, kedy a za čo sa dieťaťu ospravedlniť, a komu ospravedlnenie viac pomáha – rodičovi alebo dieťaťu?

Môj uverejnený zážitok zo správania matky, ktorá svojho malého syna  – školáčika pred školou miesto objatia privítala slovami „roztrhala by som ťa ako žabu“, ktoré boli sprevádzané jej emóciou zúrivosti vyvolal rôzne reakcie ako bagatelizovanie situácie, obviňovanie dieťaťa, ospravedlňovanie matky s tým, že sa mu asi ospravedlnila.

Moja práca s deťmi ukazuje, že ak matka na verejnosti dokáže reagovať takýmto spôsobom, niečo podobné sa môže diať aj v súkromí, kde nemá svedkov.  Viem ale, že aj matka mohla byť zraňovaným dieťaťom a v súčasnosti, už ako dospelý rodič, by mohla práve ona  prerušiť, tento opakujúci sa program zraňovania.

Nech už majú rodičia k danej udalosti akýkoľvek komentár, verím že v prípade podobného správania si na môj názor spomenú a  bude podvedomou brzdou v ich konaní.

Aké reakcie rodičov sa objavili sa dočítate na https://vychovavkocke.sk/staci-ak-sa-dietatu-ospravedlnite/

Mgr. Adamcová Lýdia

Sú “zlé“ deti skutočne „zlé“? Sú náročné deti skutočne náročné? Sú neposlušné deti skutočne neposlušné? Sú hlúpe deti skutočne hlúpe?

Deti nám svojim správaním vždy niečo signalizujú, často im nerozumieme a trestáme ich za to.

Pochopenie toho, prečo sú deti také, aké sú, dáva nový pohľad na ich problémy a nové možnosti v ich výchove. Najjednoduchšia a najčastejšia cesta vo výchove detí je totiž ich obviňovanie za to, aké sú.

V texte Starého zákona sa uvádza: “Trestám vinu otcov na synoch do tretieho a štvrtého pokolenia tých, čo ma nenávidia, ale milosť preukazujem tým, čo ma milujú a zachovávajú moje prikázania.“

Či už veríme alebo neveríme, či si to vysvetľujeme tak alebo inak, zamyslime sa a uvedomme si, kto za čo môže.

Môžu iba deti za to, aké sú?

dočítate sa na https://vychovavkocke.sk/preco-su-deti-take-ake-su/

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Ak pochopíme podstatu toho  – „KTO za ČO môže“ vyriešime mnohé svoje problémy. 

ČO potrebujeme zmeniť

Konštatovania typu: „ Deti šikanujú syna, preto sa bojí a má problémy so spaním; v škôlke asi na naše dieťa kričia, nechce tam chodiť; pes skočil na syna a on sa od vtedy zajakáva; učiteľka „sedí“ na našej dcére a ona sa nevie sústrediť; očkovali syna a on ochorel; karanténne opatrenia spôsobili narušené vzťahy a konflikty v rodinách … „

Prečo

Zo svojho detstva si pamätám príhodu: Zubný lekár vytrhol mladému mužovi zub. Objavil sa ale problém, rana mu neprestala krvácať a následne mu bola diagnostikovaná leukémia. Mnohí ľudia obviňovali lekára, a zo strachu prestali ku nemu chodiť. Vďaka tomuto zákroku a včasnému zisteniu ochorenia, však mladý muž žil podstatne dlhšie...

Alebo problém dievčatka, u ktorého sa po grilovačke objavil silný až fóbický strach z ohňa bol vlastne zabudnutým strachom starej  mamy, ktorú ako 5 ročnú vytiahol pes z horiaceho domu. Súčasný oheň bol iba spúšťačom starého silného strachu z ohňa, ktorý iba čakal na svoje ukončenie!

Čo je spúšťač a čo príčina.... dočítate sa na https://vychovavkocke.sk/kto-za-co-moze/

Mgr. Adamcová Lýdia

Odpúšťanie je veľkolepé gesto často odporúčané a často využívané, ktoré dáva pocit dokonalosti. Odpúšťanie je téma, ktorej hĺbku ani nepoznáme.

Je jednoduchšie odpustiť, ako sa postaviť zoči-voči problému a prebrať aj svoju zodpovednosť za jeho existenciu.

Čo všetko predchádza tomu, ak niekto povie “odpúšťam ti” – uznáva niekoho vinným, udeľuje trest a následne odpúšťa.
Odpúšťanie vytvára nerovnováhu v akomkoľvek vzťahu. Odpúšťanie nefunguje, iba nám dáva pocit veľkosti a moci.
“JA som tá veľká, ktorá odpúšťa a TY si ten vinný, ktorému som JA odpustila.”

Môžeme odpúšťať?

pokračovanie na https://vychovavkocke.sk/odpustanie-vytvara-nerovnovahu-v-akomkolvek-vztahu/

Mgr. Adamcová Lýdia

Riziko nevery tu vždy bolo, je a bude. Treba sa ňou zaoberať? Strachovať sa? Sledovať? Kontrolovať a predvídať?

Nie. Je zbytočné zaoberať sa iba ňou. Cesta je venovať sa sebe a zdokonaľovať sa.

Inšpiroval ma rozhovor s mladou ženou, ktorá zažila úžasné sklamanie. Je na materskej dovolenke, šťastná z narodenia dieťatka a z úspechov manžela v práci. Obdivovala jeho pracovný postup, bola naňho hrdá. Všetko bolo ale o ňom, ona akoby sa vznášala v prázdne a zrazu zistila, že manžel má milenku. Šok, sklamanie, depresia, poníženie, strach, a otázka  – „Čo ďalej…?“

Možno nebyť iba zaľúbená, byť pripravená, byť sebaistá a nebyť prekvapená!

Prečo byť pripravená? Načo byť pripravená? Ako byť pripravená?

dočítate sa na https://vychovavkocke.sk/co-s-neverou-da-sa-jej-predist/

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

V domčeku na periférii žila šťastná rodina. Raz v noci však vypukol požiar. Plamene šľahali a rodina s deťmi utekala von. S hrôzou zistili, že im chýba najmenšie, len 5-ročné dievčatko. Ono vybehlo na poschodie.

Otec a matka na seba zúfalo pozerali. Zrazu sa hore na manzardke otvorilo okno a odtiaľ dievčatko zúfalo volalo: „Ocko, ocko!“

Otec pribehol bližšie a zakričal: „Skoč!“ Dievčatko počulo otcov hlas a zavolalo: „Ale ja Ťa nevidím!“

„Ale ja Ťa vidím. To stačí. Skoč dolu!“ zakričal otec.

Dievčatko skočilo a zdravé padlo do otcovho náručia. Nevidíš Boha, ale Boh ťa vidí. To dôležité je dôverovať!

Ako sa naučiť dôverovať?

Dá sa to vôbec naučiť dôverovať niečomu väčšiemu a vyššiemu? Viera a dôvera sú kľúčovým momentom aj pre situáciu, ktorú chceme zmeniť. Nás ale ovládajú pochybnosti, predsudky, presvedčenia.

Ako sa naučiť veriť? Veríme, že príde deň a potom noc. Nepremýšľame o tom, či to bude, či to príde, ani nerozmýšľame, prečo to tak je. Veríme, že to tak je. Uvedomte si, ako ste verili v detstve.

Ako sa dostať k tejto sile viery. Kto alebo čo je za tým, že veríme slnku, vode i mesiacu. Veríme, že bude pršať, aj keď to nebude hneď. Ale vnútorne tomu veríme.

Viera v to, čo dokážeme....

pokračovanie na https://vychovavkocke.sk/dovera-viera-a-sila-modlitby-pre-tieto-dni/

Mgr. Adamcová Lýdia

Kto by nechcel, aby jeho dieťa bolo inteligentné, rozumné, múdre, vzdelané, nadané, tvorivé, geniálne. A tým aj úspešné a šťastné.

Dieťa je malý génius, ale...

Dieťa je malý génius. A každý rodič je o tom presvedčený.

Dieťa sa samo naučí sedieť, liezť, chodiť, džavotať, rozprávať, tvorivo sa hrať a klásť múdre otázky. Je zvedavé, nadšené, zapálené pre nejakú činnosť.

A potom príde školský vek a dieťa je kritizované, pretože je zábudlivé, hlúpe, lajdácke, nepozorné, neposlušné, nevie sa učiť …

Začína doučovanie, špeciálne postupy na zlepšenie pozornosti, učenia, zapamätania, ale aj liečenie liekmi a psychoterapia.

Učenie sa stáva stredobodom života dieťaťa a všetka pozornosť sa sústreďuje často iba na učenie.

Psychologické ale aj špeciálno-pedagogické odporučenie (ako 

upraviť priestor, čas, rôzne pomôcky a postupy) môžu uľahčiť dieťaťa túto zložitejšiu cestu, ale neriešia jeho problém – prečo jeho mozog nevníma, prečo nevie čítať, písať, učiť sa, prečo je motoricky neobratný (s častými pádmi).

Prečo mozog dieťa nefunguje?

Čo sa stalo?

Prečo mozog nevie pracovať svojím spôsobom a svojím tempom?

Prečo sa musí mozog prácne učiť rozprávať pri oneskorenom vývine reči? Prečo sa musí učiť sa pri poruchách učenia?

Prečo sa musí učiť sústreďovať pri poruchách pozornosti? pokračovanie na

https://vychovavkocke.sk/existuje-recept-na-genialne-dieta/

Mgr. Adamcová Lýdia

Všetci citlivo vnímame vyjadrenia mladých maminiek podobného charakteru: Milé žienky…prosím vás, nájde sa tu niektorá, ktorá sa po pôrode cíti permanentne zle? Myslím fyzicky slabá, unavená, potom som zo seba sklamaná a smutná. Nemám sa k životu, akurát ten materinský pud sebazáchovy mi nedovolí vzdať sa, takže sa starám o malú najlepšie ako viem. Jem denne vitamíny, pijem veľa vody, a chodím na prechádzky s kočíkom, ale ešte aj to má tak strašne vysilí.., proste som nejaká …., či mi už šibe…máte aj vy takéto skúsenosť, ako ste si s tým poradili, kedy vám to prešlo?

Príbeh nejednej mladej ženy na materskej dovolenke. Týmto ťažkým stavom však predchádza pomalé a postupné nabaľovanie emócií strachu, smútku, neistoty, vyčerpania. Sú to stavy, v ktorých už nemáte silu zabehať si, zaspievať, nevládzete stáť ani spať….  A môžu to byť už stavy, ktoré si vyžadujú psychoterapeutický pomoc. Je dobré im ale predchádzať.

Ako si pomôcť a pritom nič nerobiť

Poznáte pocit – môj domov, môj hrad. Pocit, keď sa hodíte do svojej postele, ľahnete do vane v kúpeľni, kde zažívate ten pocit uvoľnenia, očistenia, regenerovania ale aj bezpečia – to sú naše útočiská.

Ako si vytvoriť niečo malé, tiché, pokojné, príjemné, láskavé, niečo čo budete mať k dispozícii stále, a postupne už iba tá možnosť, že máte svoje tiché miesto, vám dáva tie krásne pocity uvoľnenia, regenerovania…

Čím dlhšie budete svoje liečivé útočisko mať a využívať ho, tým rýchlejšie vám navodí pokoj duše a tela.

Predovšetkým matky nemajú tento svoj priestor, v ktorom by mali svoj pokoj a ticho. A pritom stačí iba kútik, kde budete mať kreslo, možno vankúše na zemi, miesto na poličke pre knihy a rádio. Bude to vašim súkromným priestorom, v ktorom získate energiu, v ktorom môžete relaxovať, meditovať a trochu aj plakať….

Zariaďte si tento svoj kútik len tým, čo máte radi a čo sa vám páči. Na inšpiráciu niekoľko nápadov:

Farba – je, elektromagnetická energia, je vibrujúcim farebným svetlom, ktoré preniká priamou cestou do tela, duše a mysle. Každá farba má svoje špecifické účinky. Nemusíte hneď maľovať steny, ale stačí obraz, farebné vankúše, farebná deka, drobné farebné predmety.

Prírodné prvky – tieto vibrujú láskavým a príjemným spôsobom. Ich dotyk v nás vyvoláva pocit tepla a príjemnosti, a ich prirodzené farby pôsobia upokojujúco. Drevenený nábytok, ratanové kreslo, bavlnené látky, mäkké vankúše. Živé rastliny, ktoré prečisťujú vzduch. Čerstvé rezané kvety pôsobia aj svojou vôňou.

Predmety – tak ako celý vesmír aj tieto majú svoju energiu. Sú to fotografie blízkych osôb, váza po starej mame je spojivom medzi generáciami. Kameň, ktorý je spojivom so zemou a dejinami ľudstva. Morská ulita dýcha morom, ale aj pierko, krásna vetvička, šuška. Dajte však prednosť upokojujúcej skromnosti, pred neprehľadnou zmesou všetkého a predovšetkým predmety môžete obmieňať.

Drahý kameň – má silu pôsobiť v priestore harmonizujúco. Čistý kryštál je vhodný pre všetkých – posilňuje, očisťuje, prejasňuje. Zavesený v okne rozkladá slnečné lúče na krásnu dúhu. Drahé kamene je však potreba prečistiť kúpeľom v morskej soli alebo iným spôsobom.

Obraz a fotografie – pohľadom na ne, sa vaše vnútro upokojí a prejasní krásou. Obrazy rodiny, prírody, vody, pláži, zvierat, kvetov, chrámov, reprodukcie umeleckého diela.

Sviečka – živé svetlo a oheň vždy vyvoláva atmosféru pokoja. Prečisťuj priestor a vedú k pokoju a k sústredeniu sa. Silu sviečky umocňuje aj jej farba.

Vôňa – pôsobí hĺbkovo. Aromaterapia – malé flakóny, fľaštičky s vonnými olejmi obsahujú zázračnú silu. Levanduľový olej – pri stresoch a depresiách. Mätový olej – uvoľňuje telesné a duševné napätie. Osviežujúco pôsobí citrónový olej. Kráľovná olejov ruža stišuje hnev a zmierňuje smútok. Jednu dve kvapôčky na vreckovku, tanierik. Vonné lampy šíria vôňu intenzívnejšie. Zapálené vonné tyčinky očisťujú vzduch a atmosféru, upokojujú myseľ a pomáhajú vaším modlitbám a prosbám „dostať sa do neba“.

Voda – osviežuje. Indiáni namáčajú prsty do nádoby s vodou a vodu potom rozprskávajú po miestnosti. Tento zvyk pôsobí osviežujúco, pretože do vzduchu sa tak dostávajú negatívne ióny. Rovnaký účinok môžete dosiahnuť rozprašovačom, naplneným čerstvou vodou s pár kvapôčkami éterického oleja, alebo svätenou vodou.

Jednoduchá sklenená nádoba naplnená vodou je účinný prostriedok na čistenie vzduchu. Zafarbením vody môžete zvýšiť jej účinnosť. Zelená farba – upokojuje, tyrkysová posilňuje, modrá utišuje a ružová šíri nehu. Veľká ulita naplnená vodou pripomína náruč mora.

Hudba – pomocou nej môžete dosiahnuť rýchlu zmenu svojich pocitov. Každý má svoju obľúbenú hudbu. Ak sa chcete upokojiť počúvajte upokojujúcu hudbu, ak chcete povzbudenie počúvajte povzbudzujúcu hudbu. Ideálne je počúvať nahrávky spevu vtákov, šumenia vetra, žblnkotania potôčika. Povznesenú náladu podporuje hudba Bacha, Mozarta, či stredoveké chorály. Dôležité je ale ticho. Efekt má úder gongu, zvuk ktorého sa šíri v priestore ako kruhy na vodnej hladine, jeho vibrácie cítite v celom tele, tak ako aj vibrácie ladičiek. Vo svojom liečivom kútiku môžete mať zvončeky, zvonkohru, bubienok, flauta, hraciu skrinku, ktoré navodzujú atmosféru zvukového chrámu.

Krása – čítajte si verše, ktoré sa dotknú vyšších najhlbších citov. Čítajte knihy, ktoré vás obohacujú, prezerajte si umelecké publikácie, fotografie, z ktorých dýcha krása, citlivosť a hlboké pochopenie. Vaše oči sa nabijú krásou, duša sa nasýti a mozog sa presmeruje na dráhu dobra.

Mäkkosť – ak potrebujete útechu, alebo sa cítite osamelá, zoberte do náručia plyšové zvieratko, prípadne vankúš, svoju deku. Príjemné je hľadenie domácich zvierat, ak nejaké máte. Práve tieto často tento priestor vyhľadávajú.

Liečivý kútik už má svoje kontúry a svoje čaro – prijímajte jeho dary. Utiahnite sa doň vždy, keď túžite po pokoji, odpočinku a osviežení. Seďte v obľúbenom kresle, oblečte si svoje najkrajšie a najpohodlnejšie oblečenie, pozerajte sa, dotýkajte sa, počúvajte hudbu, dýchajte jeho liečivé sily. Prijímajte všetky jeho dary. Môžete nechať plynúť svoje myšlienky. Je vhodným miestom na modlitbu a meditáciu a predstavte si svoje obľúbené miesto na tejto planéte….

Nezabúdajte na svoj čas! Čas, ktorého výsledný efekt bude pre celú rodinu požehnaným darom….

Mgr. Adamcová Lýdia  

www.vychovavkocke.sk

PROBLÉM. Koľkokrát toto nenápadné slovíčko v priebehu dňa vyslovíte? Ako často vidíte problém tam, kde nie je? A ako často ho nevidíte tam, kde naozaj je? Napríklad zdravotné ťažkosti – tie sa mnohokrát snažíme skôr ignorovať.

Stačí konštatovanie – mám/máme problém? Nie! Mali by sme sa zaoberať skôr otázkami smerujúcimi k zisteniu príčin problémov, zistiť ako vznikajú v našej hlave a prečo vznikajú.

Predstavte si svoju reakciu, keď sa problém objaví. Zľaknete sa, vaše telo stuhne, vnímanie je sústredené iba na problém, vaša myseľ sa zaoberá iba  s ním. Fantázia vám prihodí pár katastrofických scenárov. Idete ako s klapkami na očiach. V tomto stave zúženého vnímania a iba v rovine problému riešenie určite nenájdete. Musíte rozšíriť svoje vedomie a pozrieť sa ďalej.

Každý problém sa vyrieši – buď s nami alebo bez nás. Vždy bude plynúť svojím vlastným tempom, spôsobom a obsahom. A my ho môžeme prijať a ísť s ním alebo ho popierať a ísť proti nemu. Dobrou správou je, že problémy, ktoré neprijmeme a nespracujeme, sa väčšinou opakujú. Určite tak dostanete ďalšiu šancu zvládnuť problémovú situáciu a pochopiť ju.

V živote sa vždy stretávajú problémy detí a rodičov, súrodencov, partnerov či kolegov. Čo s nimi? Či už je problém vzťahový, pracovný, osobný, zdravotný, výchovný, finančný, citový, partnerský alebo sexuálny, je vždy váš.

Dôležité je začať o životných problémoch myslieť inak a predovšetkým rozložiť ich! V každom probléme nájdete reťazenie: SPRÁVANIE – EMÓCIE – MYŠLIENKY – POTREBY.

Skúsme sa zamyslieť a sledovať problém dievčaťa s mentálnou anorexiou:

• Rodičia začnú vnímať jej správanie. Má deformované stravovacie návyky, kontroluje si stravu, nadmerne cvičí a chudne. Je súčasne pod tlakom okolia i svojho vnútorného cítenia.
• Na pozadí tohto správania je vždy určitá emócia. Môže to byť hnev na na okolie, ktoré ju núti jesť viac alebo hnev na seba a depresia z pocitu, že je tučná.
• Uvedené správanie a emócie sú spúšťané jej myšlienkami, skúsenosťami alebo spomienkami: “Som tučná, lebo sa mi deti posmievali… Otec sa hneval, že veľa jem a som tučná.“
• Všetko to mohlo začať jej potrebou byť rešpektovaná a uznávaná svojimi rovesníkmi alebo potrebou, aby ju otec miloval takú, aká je. To sformovalo jej ďalšiu potrebu byť chudá.

Rozložme si problém, ktorý možno máte so šéfom:

• v jeho prítomnosti neviete správne reagovať, presadiť sa, povedať svoj názor,
• cítite emócie strachu, hnevu, smútku, neistoty,
• objavujú sa myšlienky o vašej neschopnosti, hlúposti, prípadne o bezohľadnosti, sebeckosti, nadradenosti šéfa,
• a všetko to začalo vašou potrebou cítiť sa uznávaný, rešpektovaný a schopný.

Zistíte, že vaše dieťa má problémy s návštevou školy:

• správanie – ráno zvracia, možno chodí poza školu, dozviete sa, že ho v škole šikanuje spolužiak, extrémnym prejavom môže byť aj samovražda dieťaťa,
• emócie – má strach, je smutné, nekľudné, neisté, depresívne,
• myšlienky – som hlúpy, som chudák, neviem sa brániť,
• potreby – potrebuje cítiť, že je chránené, rešpektované, potrebuje cítiť sebaistotu, odvahu…

Ako sa najčastejšie riešia problémy dieťaťa?

Pri riešení jeho správania sa môžu využiť lieky na bolesť bruška, môže sa kontrolovať jeho príchod do školy alebo sa obviňuje spolužiak a škola. Takýto postup problém nerieši, iba hasí vonkajšie symptómy – ako keď znižujete horúčku.

Pri riešení jeho emócií tiež možno využijete lieky, možno ich bagatelizujete, kritizujete ho a dieťa ich potom potláča a výsledok je, že sa ich bojí prejaviť. Dôsledok potláčaných emócií sa znovu prejaví na jeho zdraví.

A jeho myšlienky sa snažíte meniť tým, že mu situáciu vysvetľujete, prehovárate ho, porovnávate, dávate za príklad súrodenca, kamarátov… Slovami ale emócie nikdy nezmeníte. Detský mozog ešte nie je disponovaný na chápanie abstraktného významu slov. Čo znamenajú pre dieťa slová ako musíš byť odvážny, sebaistý?

A nakoniec sú to jeho potreby. Zaujímajú vás potreby vášho dieťaťa? Uvedomujete si ich?

Zaoberať sa iba svojím alebo jeho správaním znamená zaoberať sa iba symptómami, ale zaoberať sa skrytými potrebami znamená, že venujeme pozornosť príčinám celého problému. A potreby sú rôzne – sú to základné fyziologické potreby, ale aj potreby bezpečia a istoty, potreby lásky a prijatia, potreby spolupatričnosti, potreby uznania a úcty, a tiež potreby sebarealizácie.

Nikdy nestačí pracovať iba v jednej oblasti – začať pozitívne myslieť, odvážne sa správať alebo sa tváriť, že sme kľudní. Každá oblasť potrebuje určitý špecifický spôsob riešenie emócií, myšlienok, potrieb a celkového správania.

Riešenie všetkých problémov začína v rovine potrieb – to znamená, že dieťa potrebuje cítiť vašu ochranu, lásku, uznanie, potrebuje podporu a pomoc pri riešení jeho strachu zo zlyhania, jeho problémov v učení a pri budovaní jeho odvahy.V pozadí je však aj potreba cítiť sa sebaistý, schopný, uznávaný, odvážny a rešpektovaný. A postupne s tým, sa menia emócie, myšlienky a pre vás to najdôležitejšie a to je viditeľné správanie .

Znovu sa môžeme pozrieť aj na problém „mať odvahu“, či už odvahu dieťaťa alebo svoju vlastnú. Môžete využiť uvedený reťazový postup a k tomu si uvedomte protiklad deficitnej odvahy:

• Aké správanie majú odvážni ľudia? Vedia bojovať, povedať si svoj názor, na nepodstatné veci nereagujú, dokážu prekonáva prekážky, liezť po skalách, potápať sa v mori, ovládajú karate, džudo, vedia šermovať, strieľať, jazdiť na koni…
• Aké emócie cítia odvážni ľudia? Sú pokojní, istí, pozitívne ladení, vedia pracovať so svojím hnevom a agresivitou…
• Aké myšlienky majú odvážni ľudia? Som silný, dokážem to, viem to, zvládnem to…
• Aké potreby si napĺňajú? Byť uznávaný, rešpektovaný, úspešný, silný, tvorivý a dokážu sa realizovať…

Naše správanie je ovplyvnené emóciami, ale aj myšlienkami, ktoré spolu tvoria systémy presvedčenia a silou neuspokojených potrieb, ku ktorým sme niekedy pripútaní celé roky a sme presvedčení o ich pravdivosti. A pri riešení problémov musíme znefunkčniť aj tieto staré schémy problémov tvoriace sa naprieč generáciami.

Rodičia potrebovali pomoc s riešením problémového správania dieťaťa – nevypočítateľné afektívne prejavy, stresové prežívanie záťažových situácií, úniky a vzdávanie sa počas nich. Od narodenia mal chlapec deficit rastového hormónu, ktorý sa doplnil liečbou, takže sa vzrastom vyrovnal vekovému priemeru. Problém sa však objavil v mentálnom obraze, kde sa cítil stále malý. Tento obraz vznikol u starého a prastarého otca, ktorí boli vzrastovo malí, čo zrejme aj v ich detstve malo svoje psychické dopady.

Podobný problém môže byť aj v pozadí niektorých mentálnych anorexií – fyzicky sú dievčatá chudé, ale ich „mentálne zrkadlo“ im dáva obraz tučnej ženy, ktorý vznikol časovo vzdialený ich realite.

Ako pracovať so svojimi emóciami, myšlienkami a potrebami, aby sme zmenili svoje alebo detské problémy? A aké máme potreby? Základom je prehodnotiť svoje potreby. Prečo potrebujeme, aby dieťa malo čisté jednotky, prečo potrebujeme aby nás partner obdivoval, šéf uznával …

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Krik, vzdor, hnev je aktívnym sebavyjadrením dieťaťa, ktorým aktivuje rodičov a celú rodinu, a niečo sa začne diať.

Ak je ale dieťa smutné, úzkostlivé, prežíva strachy, ktoré sú pasívnym prejavom dieťaťa, ktorý rodičov až tak nemobilizuje k hľadaniu pomoci.

Funguje tu základný princíp – rušia nás deti neposlušné ale poslušné deti nám doprajú pokoj, sme dokonca šťastní.

Sú ale poslušné deti šťastné? Stačí im ku šťastiu vidieť šťastných a spokojných rodičov?

Postupne ale aj tieto deti potrebujú pomoc, pretože môžu mať bolesti bruška, bolesti hlavy, majú problémy so spánkom, s jedením, bývajú často choré, kašlú, majú astmu, kožné ochorenia … To je ich spôsob prosby o pomoc. A pomocou, v tomto prípade sú často lieky.

Všetky deti sú závislé na láske. Strach zo straty lásky, strach z opustenia vedie deti k plneniu podmienok, pretože až potom sa cítia milované.

Poslušné deti sú v strehu, čo robiť, ako robiť, ako sa správať, len aby boli všetci spokojní.

Poslušné deti prežívajú strach, že sklamú rodičov, učiteľov, kamarátov.

Poslušné deti prežívajú strach, že rodičom spôsobia ochorenie (zbláznim sa z teba).

Poslušné deti majú strach byť samé sebou, vystrájať, blázniť sa a neposlúchať.

Poslušné deti sa nemôžu rozvíjať, pretože nerešpektujú svoje potreby, ale potreby iných.

Poslušné deti majú nedostatok životnej energie byť neposlušné, chýba im sila na sebavyjadrenie a sebapresadenie.

Poslušné deti sledujú okolitý svet – kde pomôcť, čo urobiť, aby si ma všimli a cenili.

Poslušné deti sa neustále snažia pomáhať, kupovať si pozornosť, pretože vtedy sa cítia sebaistejšie.

… a túto hru hrajú celý svoj život, aj keď už nevládzu.

V začiatkoch svojej znaleckej činnosti, sme riešili vraždu mladej študentky. Maturanti po skončení ročníka si urobili spoločný výlet do prírody. Zdržali sa a ONA ako poslušná dcéra sa rozhodla vrátiť domov  skôr a sama. Domov už ale neprišla, po dvoch dňoch ju našli zavraždenú. Vtedy som povedala svojim deťom – radšej sa budem báť celú noc, len samé nikdy nechoďte domov. A viete, že sa doma bojím, tak ak môžete dajte vedieť, prípadne poprosiť o odvoz.

Odtiene poslušnosti a neposlušnosti sú bohaté. Každé dieťa by však malo mať správnu dávku poslušnosti a neposlušnosti. Vyberte si – môžete  mať poslušného neurotika alebo zdravého nezbedníka.

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Vychovať dieťa, ktoré bude jedinečné, sebaisté, zdravo múdre, tvorivé, možno trochu neposlušné…, znamená poznať ho, poznať „brzdy“ jeho vývinu alebo nájsť „žabu sediacu na prameni“.

Predstavte si rozhovor mladých slečien: “Tú blúzku som videla v tom obchode, mali ju ale lacnejšie tam… Myslím, že ten strih a farba sa ti nehodia… Videla si ako hrozne vyzerá Jana? Stretneme sa večer pred vchodom. Len aby sme sa tam dostali…”

Povrchnosť životného nazerania, plytkosť emočného prežívania, orientácia na “mať a chcem“ a sebaistota založená na výzore… Problémom mnohých detí je povrchnosť, chudobné citové prežívanie i nedostatok empatie.

Ako výchovou zasiahnuť čo najviac úrovní v detskej psychike? Ako sa dostať pod povrch bežného prežívania? Ako sa dostať hlbšie do ich vnútorného sveta?

Čo robiť ?

Dôležité je naladiť sa na to, čo nás obklopuje, čoho sme súčasťou a byť s tým v jednote.

Náš život je prepojený s rodinou, rodom, národom a prírodou. Iba v spojení s nimi môžeme vytvárať úrodnú pôdu pre výchovu našich detí. Všetko súvisí so všetkým – hlboké inštinkty, národná mentalita, genetické základy a existenčné podmienky pre život. Priestor pre zážitky detí, sa takto zväčšuje a možnosti pre ich výchovu sú potom bohatšie, komplexnejšie a hodnotnejšie.

Prečo je dôležité rešpektovať vo výchove detí prírodu, národ, rod a rodinu vo vzájomnom prepojení? V čom je ich sila, ktorou na nás pôsobia? Je to fyzický, ale aj psychologický priestor, ktorý nás obklopuje, pole, ktoré na nás pôsobí fyzicky a psychicky, vedome a podvedome, a dokáže pôsobiť v hĺbke, akú bežne nevnímame.

Príroda vytvorila priestor pre život s rôznorodými podmienkami, ktoré dávajú dieťaťu najlepšiu možnosť spojiť sa so svojou inštinktívnou podstatou a emóciami. Ako hlboko nás ovplyvňujú tieto podmienky možno vidieť na rôznorodosti vyvíjajúcich sa národov.

Každý národ si vo svojom typickom prostredí vypestoval zvyky, tradície, rituály, obrady, piesne, tance, hry a vytvoril si tak svoju národnú kultúru. Je to prapôvodná identita, ktorá nás spája, vďaka ktorej sme súčasťou spoločenstva a cítime istú spolupatričnosť.

Rod, to je biologické prepojenie života, v ktorom sú všetci spojení genetickou pamäťou svojich predkov. Je to základ jedinečnosti, originality, schopností a vlastností každej osobnosti.

Rodina, to je existenčný priestor a domov, v ktorom môže vďaka výchove vyniknúť osobnosť dieťaťa, kde sa môžu rozvíjať jeho schopnosti. A to všetko by sa malo diať bez závislosti na veciach a materiálnom zabezpečení.

Všetky tieto prostredia sú vzájomne prepojené, každé je predpokladom pre to druhé. Využívanie ich rôznorodosti, kultúry a bohatstva dáva vo výchove väčšie možnosti pre rozvoj osobnosti dieťaťa. Výchova realizovaná iba v rodinnom prostredí, bez kontaktu s prírodou, národom a rodom nezasahuje hlbšie úrovne osobnosti, nerozvíja sa plnohodnotne jeho identita a jedinečnosť.

Zamyslime sa, čím pôsobí príroda na psychiku dieťaťa?  Je to jej energia, múdrosť, krása, pohyb, čas…

Neviditeľná ENERGIA prírody umožňuje rásť rastlinám, žiť ľuďom a zvieratám.

MÚDROSŤ – príroda opakuje to, čo je účelné a funkčné a čo tvorila miliardy rokov. Príroda je aj pre deti zdrojom poznania a učenia. Deti majú možnosť vnímať prírodné javy, sledujú život zvierat – to všetko má svoju logiku a múdrosť.

Príroda je priestor, v ktorom vnímame KRÁSU. Je to rôznorodosť tvarov, obrazov, scenérií, ktoré sa menia vďaka živlom, ale aj času. Ročné obdobia nám tú istú krásu prírody dávajú v rôznych podobách. Krása prírody, zvuky a vône v prírode kultivujú estetické vnemy detí, čím kultivujú aj ich vyššie emócie. Bližší kontakt s prírodou rozvíja aj postoje ako ochrana prírody a úcta k všetkému, čo v prírode žije.

Je tu aj ČAS, ktorý nám určujú rytmus aktivít, prác, dovoleniek. Vieme kedy oddychovať, relaxovať, spať a kedy pracovať. Svetlo a tma ovplyvňujú našu náladu a bdelosť. Učia sa predvídať, čo prichádza a nezabudnúť na to, čo bolo.

Príroda je priestor pre pohyb, ktorý je dôležitý pre vývin mozgu. Všeobecne je k pohybu potrebný jeden z najstarších zmyslov – zmysel pre rovnováhu. Zem pod našimi nohami je pevná a stabilná a jej gravitácia viedla k vyvinutiu zmyslu, ktorý udržiava v rovnováhe polohu tela ale aj psychiky. Ovládanie rôznych fyzických aktivít zlepšuje u detí odvahu, rýchlosť reagovania, predvídavosť, odhad nebezpečia, orientáciu, posilňuje pocit spolupatričnosti.

Mgr.Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Potrebujú deti hranice? Potrebuje rodina hranice? Majú mať aj rodičia hranice? Mnohým dospelým určenie hraníc a pravidiel robí problém.

Otázka je načo ich potrebujeme; ako ich tvoriť ale aj rešpektovať; aký je ich zmysel a účel.

Všetci potrebujeme hranice, potrebujeme mať mantinely, ktoré tvoria priestor aj mnohým športom! Hranice vymedzujú priestor, sú orientačnými bodmi, poskytujú istotu a bezpečie, zároveň však provokujú, pretože sú značkami s označením STOP.

Deti aj v súčasnosti potrebujú hranice, deti chcú hranice a pravidlá, chcú mať jasno. Ak určujete deťom primeraným spôsobom hranice, vedia že sa o nich zaujímate, že sú pre vás dôležité. Cítia, že si dáte tú námahu a venujete im čas na vytvorenie hraníc.

Hranice vymedzujú priestor, obsah a čas, v ktorom sa dieťa môže bezpečne pohybovať. Hranice sú pre deti orientačnými bodmi vo voľnom priestore, kde sa môžu prejavovať sa a vytvárať väzby voči iným ľudom. Postupným zvnútornením vonkajších hraníc vznikajú ich osobné hranice, ktoré si vedia brániť a tým aj chrániť svoj vnútorný priestor. A hlavne deti potom dokážu rešpektovať aj osobné hranice iných.

Aké hranice máme k dispozícii?

• Fyzické hranice, ktoré vymedzujú fyzický priestor pre bezpečný život dieťaťa, ktorý je potrebné prispôsobovať jeho veku.
• Časové hranice – ide o časový úsek, ktorý je vyplnený zmysluplnými aktivitami, hrami, rôznymi aktivitami a záujmami. Nezabúdajte, že deti potrebujú voľný čas pre seba – na svoje hry, svoje vzťahy, a na odpočinok.
• Obsahové hranice, ktoré sú určené vekovou úrovňou dieťaťa. Každý vek dieťaťa má primeraný spôsob hrania a potrebuje aj veku primerané hračky a pomôcky. Alebo koľko čokolády, v tom ktorom veku dostane.
• Mentálne hranicereprezentované pravidlami a príkazmi. Prehľadné a jednoduché pravidlá sa pravidelným opakovaním postupne v psychike dieťaťa zautomatizujú.
• Virtuálne hranice, ktorézačínajú mať v súčasnosti čoraz väčší význam.

Prirodzenou potrebou detí je však hranice prekonávať, porušovať, a provokovať, túžia nájsť tú „dieru v plote“, aby sa zoznámili s priestorom na druhej strane známych hraníc. Deti porušujú hranice, skúšajú ich silu, skúšajú svoju silu, ale aj silu vašej autority. Hranice deťom ukazujú, ako ďaleko môžu zájsť a preto by mali byť pružné aby s deťmi rástli. Aj rastliny potrebujú stále väčší črepník…

Hranice sú viac virtuálne, sú v našej hlave a ich kvalita a účinok je daný silou a kvalitou našej autority. Ak teda hranice nefungujú, problémom môže byť aj naša autorita.

Hranice sú imaginatívne, nehmotné, deti ich nevidia ale cítia. Témou je čo pritom cítia. Sú to hranice betónové, deravé, masívne spojené s trestom, karhaním, napomínaním, zákazom, moralizovaním ale aj odmietaním dieťaťa, takého aké je.

Hranice spojené s negatívnymi emóciami nie sú účinným výchovným prostriedkom a vedú deti k únikom, provokáciám, tajnostiam a klamstvám.

To je aj odpoveďou na otázku: Prečo niektoré deti utekajú z domu a v dospelosti sa k rodičom nevracajú? A stávajú sa dospelými, ktorí nedokážu rešpektovať pravidlá.

Môžu byť hranice aj jemne, príjemné a pružné? Môžu. Ak nezabudneme na „príťažlivosť rodinného prostredia“. Je rozdiel stavať hranice v prostredí rodiny kde pôsobí pozitívna gravitácia, a v prostredí kde pôsobia odpudivé sily rodiny.

Príťažlivosť rodiny a spolupatričnosť

Delfíny v mori nemajú hranice, vtáci lietajú slobodne, včelám nikto nerozkazuje čo majú robiť …. 

S témou hraníc súvisí aj téma voľnosti a slobody. Často sa stretávam s otázkami: „Dať deťom voľnosť?“, „Koľko voľnosti a slobody dieťa potrebuje?“

Využívam príklad včiel alebo holubov: Majú svoj úľ, svoj holubník a vždy sa tam vrátia vďaka inštinktu spolupatričnosti. Čiže hranice nie sú na to, aby im bránili vyletieť von, ale aby sa mali kde vrátiť.

Voľnosť umožňuje aj deťom postupne prekračovať hranice rodinného sveta a učí ich stále viac pohybovať sa medzi bezpečným vnútrom a neznámym vonkajškom. Bohatosť vonkajšieho sveta  – to neznáme v diaľke, všetky deti priťahuje, a tu potrebujú pomoc otca. Poslaním otcov je otvárať deťom dvere do sveta a učiť ich žiť „vonku“.

Múdra príroda nám dala hranice  momentom nášho počatia. Život potrebuje fyzický priestor, ktorý je jemný, teplý, a vtedy bol ohraničený láskyplným prostredím matky.

Jednoducho vieme, že život má určité mantinely a pravidlá, ktoré však nie sú vždy tak jemné a teplé, ale môžu byť láskyplné.

Rešpektovanie hraníc v každej rodine môže spôsobovať konfliktné situácie práve pre pocit obmedzovania slobody a voľnosti. To, čo môže zjemňovať tieto situácie, je gravitačná sila rodiny. Gravitácia je sila, ktorá pôsobí v celom vesmíre, aj na našej točiacej sa planéte, ktorá nás drží svojou zemskou príťažlivosťou, vďaka nej sa vo vesmíre nestratíme. Vďaka gravitačnej sile rodiny sa nestratíme vo svojom živote.

Predstavme si beztiažový stav vo vesmíre. Žiadny vôľový pohyb, iba vznášaniesa, nemáme stabilitu, nemáme svoju rovnováhu, zoslabneme fyzicky a to iba tým, že nefunguje zemská príťažlivosť.

Podobne pôsobí aj rodinná príťažlivosť  – nemáme stabilnú pôdu rodiny, nevieme nájsť v živote rovnováhu, nie sme citovo prepojení. Pri deficite rodinnej príťažlivosti môžu deti objaviť príťažlivosť ulice, rôznych partií a ich vodcov.

Protipólom príťažlivosti v rodine sú odpudivé sily v rodine, vytvorené nepríjemnou citovou atmosférou, konfliktami, nezáujmom, pasivitou ale aj ochoreniami. V takejto rodine hranice fungovať nebudú a deti ich bude porušovať a unikať. Najskôr je dôležité vytvorenie rodinného prostredia, v ktorom bude pôsobiť príťažlivosť a potom už nebude potrebné určovať mnohé hranice.

Príťažlivosť a gravitácia rodiny má svoj evolučný základ vinštinktespolupatričnosti ale aj v rodovej spolupatričnosti, vďaka ktorej vieme kde patríme.  V detstve bolo našou úlohou starať sa o zvieratá. Ak sa mi stratili husi, prišli domov samé. Holuby sa tiež vrátili do svojho holubníka, včely sa vrátili do úľa, pes sa vždy vrátil domov. Naučilo ma to veriť im a jednoducho som vedela, že sa vrátia, pretože vedia kam patria.

Možno aj preto je dobré mať doma zvieratko, ktoré môže byť symbolom a vzorom tejto neznámej a starej sily spolupatričnosti a súdržnosti.

Čo tvorí gravitačnú silu rodiny okrem vrodenej spolupatričnosti?

• Rodinná atmosféra, v ktorej sa môžu objaviť aj stresujúce situácie, tieto však umožňujú uvedomovať si aj hodnoty bezpečia, pomoci, vzájomného rešpektovania a úcty.
• Prítomnosť matky, jej nehu, jej vôňu, jej hlas  – cítia deti od narodenia. Domov je archetypálny priestor matky, jej kruhová a centrujúca energia lásky je tou najstaršou, ale aj najsilnejšou gravitačnou silou rodiny.
• Blahodarné účinky má ajpartnerský vzťah a zdravá intimita rodičov. Deti cítia niečo nedefinovateľné, niečo čo sa prejavuje v ich objatiach, v gestách a hlase. Deti sa tešia, keď vidia rodičov spolu tancovať, čo symbolizuje súhru ich vzťahu. Sila, akou sú priťahovaní partneri k sebe je aj silou, ktorá priťahuje aj ich deti.
• Prirodzenou súčasťou rodinného poľa by mali byť pohoda, radosť, ale aj smiech, šantenie a spievanie, ktoré by mali prichádzať zvnútra. Nemala by to byť radosť z nakupovania hračiek a iných vecí.
• Kúzlo domova tvorí aj množstvo neverbálnych podnetov ako sú farby, vône, zvuky, chute, teplo, pre deti sú to posilňujúce podnety spolupatričnosti.
• Úprimný záujem rodičov o dianie v rodine, čas ktorý rodine venujú, emócie, rešpekt a oceňovanie, ktoré si v rodine prejavujú.
• Zážitky, príbehy, spomienky rodiny a rodu – spojené so starými, možno prastarými rodičmi, príbuznými  – sú spojivom generačnej spolupatričnosti.
• Hodnotu rodinného prostredia si môžu deti uvedomiť aj vďaka možnosti vnímať protiklady a to sú osudy ľudí, detí ale aj zvierat, ktoré domov nemajú. Sprostredkovať im to môžete postupne – rozprávkami, neskôr príbehmi ale aj reálnymi zážitkami.

Príkladom príťažlivej sily v rodine je atmosféra Vianoc. Deti ich milujú. Určitým centrom rodiny sa v tomto čase stáva kuchyňa alebo jedáleň – je to miesto spojené s rôznymi chuťami, vôňami, pocitom nasýtenia a tým aj pokoja.

Práve kuchyňa by svojou atmosférou malabyť každý deň, tým centrujúcim miestom, kde verbálna komunikácia pri dobrom jedle vytvára príjemnú atmosféru.

Vianoce sú aj obdobím, kedy je láskyplné rodinné pole viac prepojené s polom rodovým. Je to o uvedomení a precítení toho, čo cítite k svojej matke, otcovi, starým rodičom.

Deti sa týmto naučia rozlišovať jedinečnosť svojho domova v porovnaní s okolitým svetom.

Zákonite však prichádza prechodné obdobie, kedy sa príťažlivosť rodiny musí oslabiť. A to je obdobie puberty, deti ju musia prechodne oslabovať, aby sa mohli odpútať – a to aj cestou vašej kritiky a nerešpektovania.

Vývinové obdobie puberty je o postupnom odpojení detí, aby mali možnosť pochopiť domov v porovnaní s vonkajším svetom. Preto je dôležitou úlohou rodičov rešpektovať to, postupne ohraničený priestor rozširovať a dokonca deti „jemne vytláčať“. Z ríše zvierat je tiež známy jav, že sokolica svoje mláďa vystrčí z hniezda, párkrát ho tesne nad zemou chytí a vráti do hniezda a znovu vyhodí, až pokým sa nenaučí lietať.

Čo sú mínové polia rodiny …

… sú to rodinné tajomstvá, skryté konflikty, rodinné koalície, rodinné fasády, nevera, prebytok peňazí a deficit času v rodine, ale aj ochorenia, ktoré sú sprevádzané strachom a majú rôzne prejavy ako je alkoholizmus, a iné závislosti s agresivitou, depresiou.

Deti vďaka svojím radarom cítia úprimnosť celého rodinného poľa, žiadne hry na rodinu im nepomáhajú, udržujú ich skôr v neistote. Cítia silu partnerského vzťahu, cítia deficit lásky medzi rodičmi, cítia prázdno, cítia neveru jedného z rodičov, cítia blížiaci sa rozvod, cítia hnev a smútok jedného z rodičov.

Uvedomte si čo k sebe ako partneri cítite, pomenujte si to a hľadajte riešenie v záujme zvýšenia gravitačnej sily svojej rodiny.

Mgr. Lýdia Adamcová

1. Nie je žiaľ ojedinelé, že zaťkovia alebo nevesty nemajú svoju svokru v láske alebo to platí opačne – ona si neobľúbila ich. Čo myslíte, prečo tento rodinný problém tak často vzniká?

On nevzniká, on je starý ako ľudstvo a sprevádza rodiny naprieč generáciami. Čiže má svoje hlboké korene a opakuje sa v každej generácii.

Každý muž a každá žena sa raz stanú otcom a matkou, a stanú sa aj zaťkom a nevestou, a určite budú aj svokrom a svokrou. V jednej osobe zažívajú pocity trpiacej nevesty a dominantnej svokry. Nesú si v sebe celý archív ich pocitov.

Skúsme krátku meditáciu. Zatvorte si oči : Pokojne dýchajte a predstavte si svojho malého syna alebo dcéru …, skúste vnímať ich detstvo….,predstavte si ako sa spolu hráte, spievavate, smejete sa, uspávate ich. Sledujte ako vaše deti rastú, dospievajú …., až raz, ste v nádhernom kostole, v ktorom vediete svoju dcéru/syna k oltáru, kde na nich čakajú ich partneri …, nežne sa pobozkajú a spolu odchádzajú…, zostávate sama, …. iba z diaľky sledujete, akí sú šťastní, občas si nerozumejú, hádajú sa, smejú sa, kričia na deti …, a vy ste z toho zmätená – utekať tam, niečo im treba povedať, zachrániť maličké deti. Ozýva sa váš materský alebo otcovský cit. Akoby ste zabúdali, že vaše deti vyrástli. Niečo sa vrátilo a vy možno trpíte. Precíťte tieto pocity a iba ich predýchajte aby sa rozpustili.

2. Môže ísť aj o generačné rozdiely v názoroch, alebo napríklad aj nesúhlas s výchovou či starostlivosťou o dieťa – vnúča. Určite existuje cesta pre mier a pokoj v rodine. Čo navrhujete? Kto by mal ustúpiť? Ako nájsť zlatú strednú cestu?

Sú to priam zákonité generačné rozdiely a s rozdielovými názormi skoro vo všetkom. Vždy však máte dve cesty – máte možnosť, v nezhodách pokračovať alebo nájsť mier a pokoj aj pre ďalšie generácie.

Hovorí sa, že múdrejší ustúpi, ale skôr by som bola za kompromis a to je tá zlatá strednú cesta. Nájsť cestu pokoja.

3. Ste detskou psychologičkou. Stretli ste sa už vo svojej praxi s dieťaťom, ktoré ťažko znášalo takýto boj – boj rodiča a starého rodiča?

Predovšetkým som sa s tým stretávala vo svojej znaleckej činnosti. Pri rozvodoch rodičov sa riešilo nielen stretávanie detí s otcom ale aj so starými rodičmi. Znalcom som bola  45 rokov a videla som aj dôsledky odmietavého správania rodičov u ich detí v ich dospelosti. Paleta detských ťažkostí je rôznorodá, a v ich dospelosti sa už nedávajú do súvislostí s problémami v detstve.

Na druhej strane, ak hľadáme v terapii posilňujúce oporné body pre klienta, mnohí často povedia: Rodičia moju výchovu nezvládali, ale mal som starých rodičov, milovali ma, dali mi všetko, všetko ma naučili.

Doporučila by som rodičom zamyslieť sa – ak by sa im niečo stalo, súhlasili by s tým, aby deti boli umiestnené v detskom domove alebo aby boli dané starým rodičom? Deti by si vybrali starých rodičov, pretože ich milujú, nesú si ich v sebe, a sú súčasťou aj ich identity.

Všetci sme súčasťou rodového poľa svojho otca a svojej matky, a toto nezmenia odmietavé názory a postoje mladých rodičov. Pre deti a ich deti je dôležité, aké emócie prevládajú v každom rode, je to láska, úcta, radosť alebo hnev, kritika obviňovanie, ponižovanie.

Od týchto emócií záleží, aká je sila rodu, aká energia prúdi až k vašim deťom, taká je potom ich sila, taká je ich imunita, odolnosť voči životným skúškam. Častým problémom detí je ich imunita, ale tá nie je o liekoch ale sile ich rodu.

4. Ako to tieto deti prežívajú? Čo im radíte? Základom je, aby si vstúpili do svedomia dospelí, až potom bude šťastné aj dieťa…

Ťažko. U deti sa objavuje strach, smútok, hnev agresia, ochorenia – a riešenie týchto dôsledkov je už zložitejšie. Jednoducho platí , že to čo cítia rodiča k sebe, k svojim rodičom, svokrovcom cítia aj ich deti a citová atmosféra v rode ich formuje na celý život. A predovšetkým zlosť, hnev rodičov znamená, že deti necítia ani ich lásku, aj keď ich objímajú. Nahnevaný rodič nemôže dávať lásku ak je plný hnevu . Samozrejme, ak rodičia zostarnú,  môžu tieto emócie zažívať od svojich detí. Čo sejú, to budú žať.

5. Muži často svojich svokrovcov príliš neriešia a nekomentujú, zato ženy majú tendenciu hodnotiť, rozoberať, súdiť. Vyplýva to asi práve z tej zvýšenej emočnosti u žien. Z pohľadu vás ako psychologičky a starej mamy – ako takéto správanie mladšej generácie môže ublížiť citlivej duši babičky a dedka?

Správanie nás všetkých predurčujú archetypy-pravzory, a ich vplyv vidieť už pri rozdielnom vývoji chlapcov a dievčat. Podrobnejšie o nich hovorí známy psychológ K.G.Jung.
Energia matky je kruhová, centrujúca okolo ohniska, okolo detí a charakterizujú ju objatia, mäkkosť, nežnosť. Energia otca má energiou ťahu – sledovať, stopovať, loviť, čo si vyžaduje rozhodnosť a silu. Otec učí deti ísť do sveta, vytvárať vzťahy a prekonávať prekážky, a bojovať.

Matka vytvára väzby dieťaťa na domov, a toto je dôvodom, prečo ženy reagujú citlivejšie, keď im niekto vstúpi do ich domova. Preto sú matky citlivejšie aj na to, ako sa zabezpečuje starostlivosť o malé deti. A toto sa bude opakovať aj keď sa mladá matka stane svokrou.

Duša babičky a dedka je citlivá ako detská duša. Deti prichádzajú a starí rodičia odchádzajú – sú na rovnakej vlnovej dĺžke. Ak ubližujete deťom ubližujete aj im, ak ubližujete im, ubližujete aj deťom. Verte, že aj duša mladých rodičov sa bude trápiť preto, ako sa správali k rodičom a svokrovcom.

6. Je krásne, keď sa v rodine tolerujú, rešpektujú, majú radi. Ako tento ideálny stav medzi príslušníkmi rodiny docieliť?
Moja obľúbená téma – Prečo trafená hus zagága? Pretože, „to niečo“, čo ju trafilo, prešlo do jej vnútra a tam sa s niečím podobným zrazilo. Ak by „to podobné“ tam nebolo, „to niečo“ by prešlo spôsobom – „jedným uchom dnu a druhým von“.

Ak vás (nielen) svokra hnevá a zlostí, je vaším hlboko uloženým tieňom , ktorý nechcete vidieť alebo ste naň zabudli. Svokra zase vidí v neveste svoju bezradnú mladú nevestu.

A druhá téma – „kto do teba kameňom, ty doňho chlebom“ Možno si poviete, to už dneska neplatí . Platí, hlavne pre vaše zdravie. Ak necháte tie „kamene“ prejsť do svojho vnútra, zničia vás. Ideálne je, ak sa od vás odrazia a vrátia odkiaľ prišli.

Cesta je riešiť svoje tiene a svoj pevný štít, od ktorého sa „kamene“  odrážajú . Iná cesta neexistuje. Zaoberať sa svokrou, čo by mala, ako by mala – nie je riešením. „Moja zmena, spôsobí aj jej zmenu“.

Základom všetkého je prijatie – svokra je matka, vďaka ktorej máte svojho manžela a svoje deti.

7. Dieťa vyrastajúce v prostredí, kde sa starí rodičia a jeho rodičia netolerujú, môže mať v budúcnosti emočné či vzťahové problémy?

Nielen emočné a vzťahové problémy, ale aj zdravotné problémy. Opakujúce netolerantné správanie v niekoľkých generáciách, už spôsobuje rôzne ochorenia. Moje skúsenosti hovoria – či už onkologické ochorenia, cukrovka, autizmus, anorexia, poruchy učenia, ADHD, depresie a množstvo iných – všetky majú svoje hlboké korene, a to sú negatívne emócie v rode.

8. Už sme sa v minulosti rozprávali v jednom z článkov o tom, že starí rodičia sú v živote dieťaťa dôležití, no nemajú vychovávať, ale byť tu pre ne. Odporučili by ste možno aj im, aby rešpektovali výchovu a zmýšľanie rodičov, aby sa prehnane nezapájali činmi, skôr dobrými radami? Ako majú mamy tieto situácie riešiť?

Som stará mama aj svokra a verte mi, že nami lomcuje strach. Bojíme sa o vás. Strach, ktorý je intenzívnejší kvôli dobe, ktorá je pre nás zložitejšia. Byť vo veku, kedy ste už sama, neistá, nepotrebná a s mnohými zdravotnými problémami – nie je nič moc. Už nie je síl na riešenie niektorých svojich vlastností.

Mne pomohlo onkologické ochorenie, ktoré ma prinútilo riešiť témy, ktoré mi uľahčujú starobu. Preto hovorím mladým rodičom – riešte svoje „neduhy“ v mladosti, pretože v starobe budete potom iba trpieť.

Všetky nedoriešené emócie hnevu, nenávisti, bezmocnosti, ktoré prežívate ako nevesta alebo ako svokra, si nesiete do svojej staroby. A tam majú svoju silu, ale vy už nebudete mať silu riešiť ich a potláčať ich. Preto sa mnohí starí rodičia správajú komplikovane a ich správanie nemôžete ovplyvniť racionálne.

Zlou svokrou sa stáva zranená a utláčaná nevesta. Treba vedieť odlíšiť, či ide o generačné nezhody alebo ide o patologické osobnostné prejavy či už svokry alebo nevesty.
Či už sú problémy na jednej alebo druhej strane, dá sa na ne pozrieť aj z poznaním – „všetko zlé, je na niečo dobré“

Bohužiaľ svokry často majú priestor iba na rady, pretože im nie je daný priestor na činy – ísť niekde s vnúčatami, ísť po deti do škôlky ….

A naše rady to nie je iba naša múdrosť, je to múdrosť všetkých žien, všetkých svokier na generačnej línii.

9. Čo by ste na záver poradili všetkým rodičom a starým rodičom? Ako sa správať k sebe tak, aby boli pre deti vzorom?
Tu nejde o to, aby si začali riešiť svoje problémy kvôli svokre a svokrovi, alebo kvôli neveste a zaťkovi, ale kvôli sebe. Hnev, ktorý v sebe cítite a potláčate ubližuje iba vám, svokre nie.

Skúsme znovu krátku meditáciu – zatvorte si oči: „Pokojne a prehĺbene dýchajte …, precíťte, čo cítite, ak myslíte na svokru, …. buďte s týmito pocitmi, sústreďte sa na svoj hnev a pre dýchavajte ho …,vo svojom vnútri sa zlostite, povedzte čo jej potrebujete povedať, odreagujte to…, nechajte vo svojom vnútri všetko  postupne rozpustiť ……

Potom si predstavte svokru a za ňou jej maminku, jej svokru, a za nimi ich maminky a ich svokry…. nevnímajte iba svokru, vnímajte všetky tieto matky, svokry, ženy. Mnohé prišli o svoje deti a boja sa ich straty, mnohé mali zlé svokry. Nesúďte ich, nepoznáte totiž ich osud. Iba ich prijatie vám dáva silu. Skúste iba skloniť hlavu, položiť ruku na srdce a poďakovať sa im za svojho manžela, za svoje deti, a možno aj vnúčatá. Urobte iba toto gesto a potom môžete pokojne riešiť aj komplikovanejšiu komunikáciu so svokrou.

Ak rozpustíte svoj potláčaný hnev, bude aj vaše správanie úplne iné, aj keď budete v niečom svokre oponovať. Budete to robiť s pokojom vo svojej duši. Takto môžete zmeniť svoje postoje aj voči maminke, voči šéfke, manželovi….

Nie je dôležité iba tváriť sa milo, dôležité je cítiť sa milo.

Podobne aj svokra by mala ukončiť všetko, čo by ju pred „božím súdom“ zaťažovalo.

Moje rady bývajú jednoduché – začnite problémy riešiť u seba. Riešte svoje nevedomé tiene, ktoré vidíte vďaka svokre a spevňujte svoj štít voči útokom. Čo je vaším štítom – to je vaša tolerancie, schopnosť prijať a byť nad vecou, mať svoju sebaistotu, sebaúctu a veriť si. Ide o hodnoty, ktoré obohatia vašu osobnosť a váš život. Určite vám pomôžu aj pri výchove detí, obohatia partnerský vzťah, skultivujú komunikáciu a to všetko iba vďaka svokre.

No a riešiť nevedomé tiene je zaujímavé – tam neplatia racionálne úvahy a teórie. Ak vás hnevá svokra, nerozmýšľajte a nemotávajte teórie, pracujte s predstavou, mentálne si predstavte ako s ňou hráte tenis a predstavte si ako proti úderom odrážate jej loptičky.

Mgr.Lýdia Adamcová

Šesť základných stratégií korigovania nálad: pokračovanie

4.Spoločenská podpora: Hľadanie pomoci v širšej rodine, u priateľov alebo u odborníkov – psychológov, psychiatrov, lekárov, kňazov. Komunikujte s ľuďmi vo zvýšenej miere, zdieľajte s nimi rôzne aktivity, šport, umenie, relax. Predovšetkým by to mal byť niekto, koho máte radi, niekto, s kým sa dokážete zasmiať, ale aj plakať. Nezabúdajte na rodinné stretnutia a udržiavanie rodových väzieb.

5.Defenzívne stratégie: Nejde o pesimistické postoje a úniky. Ide o úmyselné vyhýbanie sa osobám, situáciám, ktoré sú zdrojom napätia, nepokoja a konfliktov. Ide o stiahnutie sa do svojho vnútra, dlhodobý oddych, ticho, prázdno, pokoj, kláštor, púť.Nebojte sa byť introvertom, ktorý čerpá svoju energiu v tichu a samote.

6.Priama redukcia napätia: Užívanie liekov na zlepšenie nálady, na uvoľnenie napätia. To by však malo byť časovo obmedzené a sprevádzané psychoterapiou, ktorá je zameraná na riešenie súvislostí. Zvýšená konzumácia jedla, užívanie drog a alkoholu – to sú už rizikové aktivity vedúce k zhoršeniu emočného prežívania, pokiaľ trvajú dlhšie obdobie a sú nekontrolovateľné.

Schopnosť kontrolovať svoje nálady, nachádzať, osvojovať si a kombinovať spôsoby ich vedomej korekcie je dôležitou úlohou výchovy a sebavýchovy.

Mgr.Lýdia Adamcová

Šesť základných stratégií korigovania nálad:

1. Aktívne ovplyvňovanie emócií: Patria sem všetky relaxačné metódy na odbúranie napätia a zvýšenie energetického potenciálu. Aktívny pohyb s využívaním všetkých živlov – plávanie, potápanie, behanie, práca na záhrade, ochranárske aktivity, ale aj sex či cvičenia na elimináciu stresu ako napr. joga. Harmonický pohyb zameraný na dýchanie – chôdza, tanec, spev, plávanie, masáž, dýchacie cvičenia. Uvoľňujúce (katarzné) aktivity – behanie, kričanie, dupanie, trasenie, chvenie, smiech, plač. Aktivity so zvieratami – prechádzky, výcviky. Aktivity smerujúce k umeniu – pasívnejšia účasť na koncertoch, divadelných predstaveniach, ale aj aktívna tvorba – maľovanie, fotenie, modelovanie, písanie. Kognitívne stratégie – analýza problému, vypracovanie plánu na riešenie.
2. Aktivity na odpútanie pozornosti: Zmena prostredia, presmerovanie záujmu, počúvanie hudby, horúci kúpeľ, sprcha, čítanie satirickej literatúry, smiech, slnenie, dýchanie, ale aj upratovanie, čistenie bytu, vysávanie, relaxačné masáže, bozkávanie, objatie, pritúlenie sa a ak nemáte partnera alebo zvieratko na pomaznanie, funguje aj niečo mäkké, nežné, huňaté. Pomôže písanie denníka, automatické písanie, kreslenie, čmáranie, modelovanie. Nezabúdajte na vône, nájdite si vône, ktoré dokážu meniť vašu náladu. V spojení s krásou to môže byť aj kytica obľúbených kvetov. Sústredene vnímajte prítomnosť, zastavte sa a obdivujte svet okolo seba, a užívajte si momentálnu chvíľu.
3. Pasívne ovládanie nálad: Najčastejšie je využívaná televízia či počítače a mobily. Vhodné sú ale knihy, ktoré vás dokážu preniesť do iného sveta a príjemne vás preladiť. Na rozdiel od televízie nezaplavia váš mozog vizuálnymi a sluchovými podnetmi. Nezabúdajte na relaxačný účinok ručných prác – vyšívanie, pletenie, háčkovanie, tvorenie rukami, ale aj hojdacie kreslo, kozub, čaj, čokoláda, labužnícke jedlo, nakupovanie, návšteva kina, oddych a spánok, sauna, pobyt na slnku, meditácie, samovrava, písanie denníka, vonná lampa, zvieratá. Vytvorte si svoj kútik, kde budete mať chvíľu iba pre seba.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Byť bez nálady, bez energie, apatický, bez záujmu, pesimistický, melancholický, smutný, depresívny alebo napätý, nekľudný, netrpezlivý, vznetlivý, podráždený, výbušný … Každá z týchto nálad má aj svoj protiklad – byť pokojný, optimistický, kľudný, uvoľnený, trpezlivý, nadšený…

Pocity, nálady, vášne, afekty – to je bohatý svet emócií, ktoré sú hybnými silami nášho života a  robia ho farebnejším. Nálady sú dlhšie trvajúce citové stavy ale slabšej intenzity. Človek vedome dokáže ovládať svoje náladové prejavy, aj keď to nemusí byť vždy ľahké.

Aké nálady nás sprevádzajú životom? Nakoľko ich dokážeme ovládať a ovplyvňovať? Nakoľko sme ich otrokmi? To sú otázky, na ktoré by sme si občas mali odpovedať.

Čo spôsobuje naše nálady? Ich podstatou je náš vnútorný „náladový archív“ s vynárajúcimi sa spomienkami, ich spúšťačmi sú vonkajšie okolnosti nášho života, a to sú rôzne zážitky ale aj problémy. Dôležitú úlohu zohrávajú aj dva základné fyziologické faktory – dostatok/nedostatok energie a nahromadené stresové napätie. Prevenciou extrémnych výkyvov nálad sú preto uvoľňujúce, relaxačné a energizujúce aktivity.

Nálady tvoria neodmysliteľné pozadie nášho života, udávajú tón rodinnej atmosfére, našim sociálnym vzťahom, ovplyvňujú výkonnosť, časom môžu tiež negatívne ovplyvniť náš zdravotný stav a vidieť ich aj na našom vzhľade.

V súčasnej dobe cítime pomerne silný tlak, aby sme sa orientovali na pozitívne myslenie a pozitívne emócie. Žiť v pozitívnom alebo negatívnom náladovom extréme je však proti programu, ktorým nás vybavila múdra príroda.

Naše prežitie je dôležitejšie než zábava a radosť, preto sa negatívne zážitky a s nimi spojené životné skúsenosti zálohujú omnoho intenzívnejšie než tie pozitívne. Ohrozenie medveďom si pamätáme intenzívnejšia ako spev vtáčika. Negatívne zážitky sa uložia v našom podvedomí, fungujú tam automaticky ako kontrolky, ktoré sa opätovne spustia v podobnej situácii. Súčasne nás tiež nútia hľadať spôsoby ako reagovať na nebezpečenstvo, čím sa naše životné skúsenosti obohacujú a zdokonaľujú. A my sa naučíme ako reagovať na medvede …

Múdra príroda zabezpečila aj to, že každá radosť a eufória, nech je akákoľvek krásna, trvá 90 minút. Po tomto čase prestane mozog vyrábať dobrú náladu.Automatické vyprchanie radosti je sebazáchovný mechanizmus, pretože v povznesenej nálade strácame ostražitosť. Z toho istého dôvodu trvajú záporné emócie dlhšie. Prestať sa báť i napriek tomu, že nebezpečná situácia trvá, je rizikom.

Je potrebné uvedomiť si tieto dve ponaučenia:

• Každá zábava a radosť má svoj zákonitý koniec a netreba ich nasilu predlžovať alkoholom či drogami. Je to chemické predĺženie, ktoré si vyberie svoju daň.
• Každá negatívna skúsenosť spojená so strachom, hnevom, smútkom bude uložená pre zabezpečenie prežitia. Aj tieto emócie sú životne dôležité pre naše duševné zdravie. Prijať stresové skúšky, naučiť sa riešiť ich, poučiť sa, nás v živote posúva viac ako zábava, ktorá by mala byť hlavne na relax.

Riešiť extrémne výkyvy nálad pomôžu nálady zo zlatého stredu. Je dobré nájsť zlatú strednú cestu – byť pokojný, primerane naladený, optimistický, kľudný, trpezlivý, uvoľnený. To nám pomôže nezažívať dramaticky negatívne a ani búrlivo pozitívne nálady.

Každodennou prevenciou proti zlej nálade sú mnohé naše zvyky smerujúce k doplneniu zásob energie a uvoľneniu vnútorného napätia. Sú vlastne našou podvedomou snahou o získanie kontroly nad svojimi náladami. Často ale ide o prostriedky s krátkodobým stimulačným vplyvom – cigareta, čokoláda, jedlo, pohár vína alebo rôzne športové a adrenalínové aktivity. Je dôležité vedieť ako dlho a koľko ich využívať, a predovšetkým ako ich kombinovať.

Šesť základných stratégií korigovania nálad:

pokračovanie ....

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Intenzita prejaveného vzdoru a hnevu je u každého dieťaťa iná. Niektorí rodičia takéto správanie dieťaťa nepoznajú a niektorí s dieťaťom bojujú celé jeho detstvo. Nezvládnuteľné deti sú nezvládnuteľné, dovtedy pokiaľ nepochopíte zmysel a účel ich správania.

A svoje správanie nechápu ani deti. Časté sú ich vyjadrenia – „neviem, prečo som zlý“.

Požiadala ma o pomoc maminka, pre dlhoročné problémy s dcérou. Jej hnev a provokácie boli zamerané voči nej ako matke. Po prvom sedení ma matka poprosila o radu ako má reagovať na správanie dcéry vyskúšali rôzne rady a nepomohli im. Odpovedala som, že neviem. Doporučila som jej nech reaguje ako to bude cítiť, ale bez veľkých afektov a scén a nech počúva svoj inštinkt.

Na ďalšie sedenie prišla pokojná s tým, že dcéra jej dala facku – „a ja som jej ju vrátila, nakričala na som na ňu poslala do jej izby.“ Bolo to krátke, rýchle a necítila ani výraznejší hnev, a dcérine provokačné správanie skončilo.

Matka pochopila, že dcéra ju provokovala k ráznemu až razantnému správaniu. Spýtala som sa jej odkedy a prečo má problém so svojim presadením sa. Rozplakala sa. Vrátili sme sa do obdobia jej prvého tehotenstva, ktoré muselo byť v 6. mesiaci ukončené. Bol to pre ňu ako zlý sen – „vysvetlili mi to, ale bola som ochromená a nezmohla som sa na žiaden odpor. Mám iba jeho obrázok zo sonografického vyšetrenia, ktorý si opatrujem“. Doteraz nevie, kde dieťatko dali a rozporné boli aj údaje o jeho pohlaví“.

Štyri mesiace po tomto prerušení tehotenstva, znovu otehotnela s dcérou – „vôbec som ju nevnímala a prežívala som strach a myslela som na prvé dieťatko.„

A dcéra – celé tehotenstvo to všetko prežívala s matkou. Celé svoje detstvo cítila, že matka má v sebe niečo neukončené, cíti jej pocity viny a podvedome vie, že jej treba pomôcť.

Najčastejší spôsob „pomoci“, ktorý deti objavia je zlostenie, provokácie, hnev, agresivita ale aj ochorenia. Ak sú totiž deti dobré a poslušné. rodičia na to nemusia reagovať.

Celú situáciu sme s matkou spracovali – poplakala si a zmenila scenár celej situácie tak, ako by ju riešila teraz.

Matka to skomentovala „aj v minulosti som na ňu kričala a nepomohlo to. Teraz viem prečo, pretože ja som neriešila túto svoju hlbokú traumu a dneska jej ďakujem, že sa nedala odradiť a prinútila ma pracovať na sebe“.

Uvedomila si aj opakujúce úmrtia prvorodených detí vo svojom rode, čiže niesla traumu nielen svojej matky ale aj starej matky.

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

Prvá pomoc v akejkoľvek situácii má svoje pravidlá a svoju postupnosť. Skúsme vytvoriť časovú postupnosť prvej pomoci vo výchovných situáciách,  v ktorých ste neistí, bezradní, šokovaní, nahnevaní a neviete či udrieť alebo mlčať..

Časové fázy reagovania na stresujúcu výchovnú situáciu: 

Prvých desať sekúnd

Tento čas je najkritickejší, preto nereagujte hneď. Mlčte a pre seba si povedzte: „ŽIJE.“ Spustíte tak radosť z toho, že vaše dieťa je tu a je v poriadku. Aj pár sekúnd vám pomôže v tom, že nezačnete hneď kričať. Získate čas pre seba aj pre dieťa. Dýchajte! Jedno z bezpečnostných pravidiel leteckých spoločností je nasadiť kyslíkovú masku najprv sebe, až potom pomáhať deťom. V predĺženom nádychu môžete zaťať päste a v predĺženom výdychu ich uvoľniť. V rámci tejto pauzy si môžete uvedomiť a precítiť, že vaše dieťa je živé a zdravé.

Ďalších päť minút

Povedzte si, aj si to predstavte: “Kaša sa nikdy neje horúca,“ alebo: “Na mínovom poli potrebujem byť v pokoji.” Zamestnáte si tým myseľ. Nemusíte sa rozhodovať hneď. Myslite na to, že výchova má krátkodobý a dlhodobý efekt. Čiže môžete dieťa skrotiť hneď alebo ho naučiť riešiť svoje problémové prejavy aj do budúcnosti.

Z hľadiska dlhodobého efektu je lepšie nad problémom dlhšie popremýšľať a až po určitej dobe mu povedať, ako sa bude problém riešiť. Povedzte len minimum z toho, čo chcete povedať, kým sa upokojíte. Napríklad: „Potrebujem sa upokojiť, kým sa o tom, čo si urobila, porozprávame.“ Ak je problém naozaj veľký, nechcite ho riešiť do piatich minút. Môžete povedať aj toto: „Chcem sa zamyslieť nad tým, čo sa stalo. Porozprávame sa o tom neskôr.“ Je dobré dopriať si chvíľku pokoja a až potom začať riešiť problém. Ak je dieťa dosť veľké na to, aby dokázalo zostať v miestnosti chvíľu osamote, tak z nej odíďte, choďte do kúpeľne, opláchnite si tvár a zhlboka sa nadýchnite. Mlčaním a odchodom zdôrazňujete vážnosť situácie a ukážete mu, ako vyzerá sebakontrola.

Desať minút

Zhlboka dýchajte, uvedomte si svoj impulz k prvotnému reagovaniu, čo by ste najradšej urobili a ukončite ho ale vo svojich predstavách – prehnite dieťa cez koleno dajte mu na zadok, dajte mu facku, kričte… jednoducho rozpustite zastavené aktívnejšie emócie. Mentálne dohrajte situáciu, uvoľníte tým emočné napätie. Môžete ho uvoľniť aj fyzickou aktivitou alebo pohybom na čerstvom vzduchu, odchodom z miestnosti, osprchovaním sa, ľahnite si a uvoľníte si svaly, upratujte, postavte sa na hlavu (známe jogínske cvičenie na zmenu pohľadu na svet).

Je účinné zamestnať mozog inou predstavou: mentálne si predstavte, že miesite cesto, že ste kováč, ktorý kuje horúce železo; rúbte drevo, šermujte. V strese  “prepnite” svoj mozog a zamestnajte ho týmito jednoduchými činnosťami, ktoré vám pomôže riešiť aj energiu hnevu.

Šesťdesiat minút

Na problém dieťaťa sa skúste pozrieť aj pozitívne, všetky ťažkosti, problémy a neúspechy majú aj svoje kladné posolstvo.

• Môžete si povedať: “Na takéto veci sa predsa nezomiera.“
• Spomeňte si, či sa niečo podobné v detstve stalo aj vám, ako ste to vtedy prežívali a čo ste v tej chvíli potrebovali cítiť.
• Urobte niečo paradoxné – objímte dieťa, dotknite sa ho. Uvedomte si, aké správanie od vás dieťa očakáva a reagujte opačne. Je to uvoľňujúce predovšetkým pre dieťa, ktoré je tiež v strese.
• Sústreďte sa na pozitívne vlastnosti svojho dieťaťa a radosť z toho, že ho máte.

Nezabúdajte na mentálny tréning vášho reagovania v konfliktných situáciách. Vo výchove robí chyby každý rodič – jednoducho ich predýchajte a predstavte si ako reagujete múdro a pokojne a niekoľkokrát si to opakujte a zautomatizujte.

A týmto svojim správaním meníteatmosféru, v ktorej môžete veci riešiť pokojne:

Ak syn doniesol domov zlú známku, berte to ako signál, že potrebuje pomoc, možno potrebuje doučovanie, prípadne zmeniť školu…

Ak je dieťa tvrdohlavé, znamená to, že má svoje názory a dokáže si ich presadiť. V živote dosiahne všetko, čo bude chcieť. Učte ho robiť to s pokojnými emóciami. 

Ak zistíte, že vaše dieťa berie drogy, uvedomte si, že takýmto spôsobom chce niečo prestať cítiť, drogy mu dávajú pocit šťastia, možno cíti hlbokú depresiu a potrebuje vašu pomoc.

Ak sa dcéra večer vrátila domov neskoro, uvedomte si, že ste vlastne v hĺbke duše šťastní, že je živá a zdravá a neskôr to v pokojnej atmosfére doriešte.

I.časť      https://vychovavkocke.sk/prva-pomoc-v-situaciach-v-ktorych-neviete-co-robit/

Mgr. Adamcová Lýdia

Vo výchove sa často stretávajú emócie detí a rodičov, spôsobom „padla kosa na kameň“. Všeobecne sa viac hovorí o detských emóciách, čo však s tými rodičovskými?

Rady a odporúčania typu “byť pokojným, trpezlivým, empatickým rodičom…“ vám veľmi nepomôžu. Prečo? Slovnými radami svoje emócie nikdy nerozpustíte, nedostanete ich pod kontrolou. Iba ich v sebe potlačíte.

Predstavte si situácie:

• škola vám oznámi, že vaše dieťa šikanuje iných,
• vaša dcéra sa vracia domov neskoro v noci, možno pod vplyvom alkoholu,
• zistíte, že vaše dieťa má neprimerané kontakty na sociálnych sieťach,
• vaše dieťa chodí poza školu, klame,
• váš syn predáva drogy,
• vaše dieťa nosí zo školy poznámky alebo dostane päťku,
• vaše dieťa je vzdorovité, odmieta jesť, spať, robiť si poriadok,
• vaše dieťa nerešpektuje pravidlá,
• opakujú sa súrodenecké konflikty.

Ako zareagujete? Rýchlo a prudko, fyzickými trestami, nadávkami, krikom či plačom? Takto len hustne domáca atmosféra. Nie je isté, či sa emočnou búrkou “prečistí vzduch“. Výchovný problém sa týmto spôsobom nerieši, iba sa potláča a hľadá sa vinník. A poslušné deti to nemusia odhadnúť.

Príbeh zo začiatku mojej znaleckej praxe vám možno pomôže zmeniť pohľad na niektoré situácie: Študenti si zorganizovali pomaturitné stretnutie v prírode. Bolo leto, prázdniny, vôbec sa im nechcelo ísť domov. Jedna študentka, poslušné a zodpovedné dievča, sľúbila matke, že sa domov vráti do 19:00. Spolužiaci sa však dovtedy neplánovali vrátiť, tak sa rozhodla odísť sama. Jej matka začala večer dcéru zháňať, obvolala všetkých spolužiakov, ktorí už boli doma, no neúspešne. Dievča našli o 3 dni zavraždené…

Po tejto udalosti som svojím deťom povedala: “Ak budete v partii a viete, že je to bezpečné, neopúšťajte ju – i napriek tomu, že naša dohoda bola iná. Radšej buďte neposlušní a ja prebdiem noc v strachu o vás, ale chcem, aby ste sa vrátili živí. A vždy môžete zavolať, kde ste a čo sa deje – nie preto, že by som vás chcela kontrolovať, ale aby som mohla kľudne spať.”

Myslite na to, že všetky situácie, v ktorých nejde o život, sa dajú riešiť a dieťa posúvajú vo vývoji. Nech už sú akékoľvek. Zvážte, ako reagujete, ktoré situácie zvládate a ktoré nie, v akých situáciách je vaša reakcia oprávnená a kde je skôr iba vašim ventilom. Aké emócie prežívate? Zlosť, hnev, nespokojnosť, úzkosť, strach, bezradnosť? To sú emócie, ktoré zvyčajne nedokážeme riešiť inak ako ich uvoľnením alebo potlačením.

Uvedomte si, či je sila vašej prvotnej reakcie úmerná detskému problémovému správaniu? Uvedomte si, že päťka je iba školská známka, poznámka je iba poznámka, šikana je iba šikana. Každý problém má svoj význam, niečo vám signalizuje a ukazuje vám, v čom potrebuje vaše dieťa pomôcť.

Zmapujme si možné problémové situácie:

• Situácie, ktoré sa opakujú a viete sa na ne pripraviť, predvídať ich a situácie, ktoré sú nepredvídateľné, ale môžete ich predpokladať.
• Je potrebné vedieť rozlíšiť situácie, ktoré sú nebezpečné pre zdravie a život dieťaťa a situácie, ktoré ho niečo učia (užívanie drog vs. udržiavanie poriadku).
• Sú to aj výchovné situácie, o ktorých budete diskutovať, ale najskôr dieťa necháte rozmýšľať o tom, čo sa udialo a situácie, o ktorých diskutovať nebudete a bude platiť vaše slovo. To si bude vyžadovať vaše rázne: „A dosť!“
• Sú situácie, ktoré riešite doma, ale sú aj situácie vzniknuté vonku: „Učiteľka vám povie…; suseda sa sťažuje, že vaše dieťa…“. Nech už vaše dieťa urobilo čokoľvek, buďte s ním, chráňte ho, aj keď s jeho správaním nebudete súhlasiť. Ak ho obviňujú, pokojne povedzte napríklad: “Každá minca má dve strany,“ alebo „Všetko zlé je na niečo dobré.“ Ubezpečte ho, že mu pomôžete nájsť riešenie a v prípade potreby aj odbornú pomoc. Pozor, nejde tu o slepé obhajovanie, po ktorom ho neskôr doma s hnevom vyhrešíte a potrestáte.

Ako docieliť, aby ste dieťa pokojne chránili? Toto môže byť ťažšie práve v stresujúcich situáciách, keď ste plní hnevu, strachu, ľútosti? Znovu je to o vašich emóciách a je dobré vedieť čo s nimi! 

To, čo potrebujete v akejkoľvek výchovnej situácii dosiahnuť, je: odstup času, nadhľad, pokojná atmosféra.

Získajte časový odstup pre seba aj pre dieťa: Pokiaľ riešite problémy hneď a s hnevom, dieťa je v opozícii a do svojho vnútorného sveta vás nepustí. Kujete tak jeho vzdor a zablokujete si s ním komunikáciu aj do budúcna.

Získajte nadhľad: Predstavte si, že situáciu vidíte z výšky. Vidíte dieťa, seba, starých rodičov z dvoch rodov… Vidíte množstvo prepojení, ktoré sa zbiehajú k dieťaťu – kde sa to všetko začalo, aké emócie sa v rodoch reťazia, kto ich zažil, kto to spôsobil a prečo sa to dialo tak, ako sa to dialo… Chcete dieťaťu pomôcť? Jediná zmena sa môže udiať iba pokojným prijatím  toho, čo sa stalo a tam kde sa to stalo. Ak sa s nadhľadom pozrieme na príbeh mladého muža, ktorý sa ako chlapec pomočoval, vidíme príbeh jeho starého otca, ktorý bol ako 17–ročný v koncentračnom tábore a vrátil sa odtiaľ už iba sám bez svojej rodiny. Ukážkový je aj prípad, keď sa klientka hnevala na svojho otca, pretože bol alkoholik. Ale to, že bol úplná sirota, to vôbec nevnímala. Vnímala iba svoje detstvo a nie to, čo prežíval jej otec ako dieťa. Uznala, že to si nevie ani predstaviť.

Časový odstup a nadhľad sú cestou k pokojnému prostrediu, v ktorom môžete riešiť akýkoľvek problém. Vnuk prežíval stres pred nástupom do materskej škôlky. Vzali sme ho na termálne kúpalisko, pretože sa rád potápal, rád plával a tešil sa z vody. A v tejto pokojnej atmosfére sme mu priblížili atmosféru škôlky – pani učiteľku a deti, a to ako im porozpráva o potápaní, plávaní, ako im to môže vysvetliť a nakresliť. A v škôlke si môže zaspomínať na atmosféru kúpaliska a predstaviť si, ako tam plával, potápal sa…”

Ako sa nedať vyviesť z rovnováhy? 

Skôr ako začnete vyžadovať zmenu správania u dieťaťa, potrebujete určitý tréning aj vy. Preventívne si vytvorte reflexný obraz, ktorý bude spúšťaný skôr ako pristúpite k nepríjemnej výchovnej situácii. Mentálny obraz je potrebné opakovať si aspoň 28 dní, aby sa zafixoval vo vedomí.

Potrebujeme spojiť obraz, myšlienku a emóciu s pokojným prehĺbeným dýchaním. Mozog každú prežívanú situáciu zapisuje komplexne: myšlienky, emócie, obrazy, vône, zvuky. A každá z týchto častí môže situáciu aj spúšťať. Predstavte si hudbu Vianoc, ich vôňu, obraz a precítite tak celú ich atmosféru. 

Ako na to? Skúste uznať svoje nepríjemné emócie, hlbším dýchaním ich predýchajte, stíšite sa a vyprázdnite myseľ. V pokoji so zatvorenými očami si predstavte ako vaše dieťa leží na nemocničnom lôžku s pripojením na rôzne prístroje. Je v bezvedomí, v stave medzi životom a smrťou. Musíte odtiaľ ale odísť a zrazu sa ocitnete v krásnom chráme a modlíte sa, prosíte za jeho život. Vnútorným monológom povedzte všetko, čo potrebuje, aby vaše dieťa prežilo a sľúbite všetko, čo môžete obetovať. A potom sa v predstavách vráťte do nemocnice. Dvere nemocničnej izby sa otvoria a oproti vám beží vaše usmiate, zdravé dieťa. Precíťte to. Povedzte si: „ŽIJE!“ a precíťte tú neopísateľnú radosť, ktorá je s tým spojená. Dôležité je spojenie slova a pokojnej emócie.

Vždy, keď uvidíte svoje dieťa živé – či už príde domov s päťkou, poznámkou, opité alebo tehotné, automaticky sa vám objavia tie krásne pocity spojenéso slovom ŽIJE. Môžete ho vyhrešiť, možno na neho aj nakričíte, ale všetko sa to bude diať v inom  citovom ladení, a to v pokoji a vnútornej radosti, že žije.

Pripomínam, že na zautomatizovanie obrazu potrebujete niekoľko opakovaní, po dobu 28 dní. Bude to niečo podobné ako podmienený reflex, ktorý sa automaticky spustí vždy, keď uvidíte svoje dieťa ŽIVÉ aj keď so zlou známkou, poznámkou…… A to je aj cesta bezpodmienečnej lásky.

Je niekoľko spôsobov, ktoré môžete mať vo svojom repertoári, aby vám  pomohli ukľudniť sa. Relaxácia s využitím predstavy „prílivu a odlivu“ – začnite stíšením, pokojným dýchaním a vyprázdnením mysle. V pokoji so zatvorenými očami si predstavte pláž s nekonečným morom. Precíťte šum mora, v nádychu si predstavte príliv a vo výdychu odliv. Keď začnete pociťovať pokoj a radosť z tejto predstavy a nastane kľud vo vašej duši, zvoľte si nejaké slovo, gesto, farbu, ktoré budú stav pokoja spúšťať aj v budúcnosti.

Vytvorenie automaticky fungujúceho reflexu pokoja si musíte natrénovať – presne tak, ako sa naučíte šoférovať, alebo vykonávať svoju prácu. A predovšetkým ani vo výchove nestačí iba raz si niečo prečítať. 

Pokračovanie: https://vychovavkocke.sk/prva-pomoc-v-situaciach-kedy-neviete-co-robit-II.-cast/

Mgr.Lýdia Adamcová

Mnohí odborníci pracujúci s deťmi sa stretávajú s ich vyjadreniami typu: „Načo žijem?“; „Nechcem tu byť“; „Radšej keby som sa nenarodil“. Deti a téma života, o ktorej sa bežne nerozpráva.

Vzťah detí k životu je ovplyvnený predovšetkým vaším postojom k životu a emóciami, ktoré prežívate a prejavujete vo svojom živote.

Aký vzťah majú vaše deti k životu? Učíte ich vnímať život, jeho plynutie, jeho silu, jeho bohatstvo, jeho prekážky? Pomôcť vám môže krásne a symbolické prirovnanie života k rieke, ktorá má dva brehy, tak ako má aj dieťa dvoch rodičov.

Obdobím, kedy si môžeme uvedomiť hodnotu života sú Vianoce. Je to symbolické obdobie narodenia a začiatku života. Dokážu tento moment narodenia vnímať deti v množstve darčekov, ktoré na Vianoce dostávajú.

Potom prichádza jar, ktorá je spojená s prebúdzaním prírody a vždy je spojená s príchodom nového života. To už nie je symbolické – to je skutočné, videné, cítené. Pamätám si rána, keď prišla maminka a priniesla v košíku kuriatka a dala nám ich do postele. Vedela som, že sa už liahnu. Bolo krásne vidieť vytŕčať zobáčik v škrupinke vajíčka, alebo vidieť chumáč srsti a v ňom malé zajačiky, alebo sa zrazu objavila mačka a za ňou ťapkali malé mačiatka.

Časť svojho života sme ako deti so zvieratkami rástli, starali sa o ne, patrili do našej rodiny. Bola som svedkom aj ich smrti, ale na druhý rok sa znovu narodili. Všetky deti sme sa naučili vnímať život i smrť.

Prečo je dôležité byť súčasťou cyklu zrodenia života. Zážitok narodenia niekoho a niečoho je spojený s emóciami, ktoré sa v detskej psychike aktivujú. Predstavte si nehu, ktorú dieťa prežíva, keď objíma mačiatko, psíka, zajačika.

Ak tieto pocity u detí neaktivujete, zakrpatievajú mu, a potom vyrastajú deti, ktoré upália mačiatko, alebo ľudia, ktorí vyhodia na ulicu psíka.

Viem, že kontakt detí s mláďatami je dnes už obmedzenejší, ale využiť môžete potulky v prírode, návštevy v zoologických záhradách, na farmách, ale aj rôzne príbehy, rozprávky a obrazy s nimi spojené.

Kde sú zdroje, ktoré naučia deti vnímať život?

• Je to príroda, v nej môžu sledovať kolobeh života, môžu to byť farmy, môžete im ukázať zvieratá žijúce v lesoch, vo vode, lietajúce vo vzduchu. Je dobré, aby dieťa v určitom veku malo doma zvieratko.
• Národ im umožní poznaťživoty ľudí, ktorí tvorili históriu, ktorí boli tiež deťmi, dospeli a pominuli sa, ale niečo nám nechali.
• Rod ukáže deťom, že vy i starí rodičia ste boli deťmi. Môžete im povedať príbehy starých rodičov a vaše zážitky s nimi. Mohli by vedieť aká veľká je rodina, koľko bratrancov a sesterníc je v širšej rodine.
• Rodina to sú oslavy života a rituály s tým spojené, patrí sem aj chovanie nejakého zvieratka a pestovanie rastlín.

Skúste si zmapovať ako vaše dieťa vníma život, môžete mu dať nakresliť jeho život – môže pracovať s farbami, živlami, môže využívať rôzne tvary, obrázky a robiť koláže.

Buďte trochu psychológom – vnímajte veľkosť obrazu, farby, ktoré využilo, tvary, ako to komentovalo, čo zažívalo pri jeho maľovaní …

Podobne si môže vytvoriť život, aký by chcelo mať a nech tam dáva obrázky toho, čo obdivuje, čo sa mu páči, na čo sa teší.

Prípadne mu navrhnite nech si predstaví, že ide na pustý ostrov – koho by si vzalo, aké zvieratá by ho mali sprevádzať, aké veci by potreboval na prežitie.

Takto si zhmotní svoje vízie a túžby, ktoré sa mu budú pripomínať a vy môžete vnímať jeho postoj k životu, jeho emócie spojené so životom.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Prečo? Za dôležité považujem dva dôvody:

• Ak vám dnes povedia, že máte onkologické alebo iné ochorenie, to neznamená, že vzniklo dnes, teraz a tu. Každé ochorenie, každý úraz, ale aj problém má svoju históriu a svoj príbeh presahujúci náš život. Poznám cestu od ochorenia k jeho koreňom. Je to vždy náš jedinečný príbeh, príbeh konkrétnych ľudí, ktorí žili v konkrétnom čase, je to príbeh, ktorý pokračuje a ak zostane nepoznaný a neriešený, budú ho zažívať aj ďalšie generácie. Je to príbeh siahajúci do neznáma, ale nie je neznámy – je uložený v našom rodovom archíve, preto s ním môžeme pracovať.
• Keď sa cítime zdraví, máme možnosť a čas sledovať a riešiť niečo skryté, staré, zabudnuté. Znamená to, že môžeme riešiť svoju prítomnosť, ale aj minulosť a tým aj budúcnosť, a to vo veku, kedy máme silu, múdrosť a nadhľad. V starobe už budeme mať iba múdrosť a zbytok životnej energie budeme musieť venovať chorobám a chodeniu po lekároch.

Ochorenia majú vonkajšie prejavy, ktoré vidíme, cítime a liečime liekmi, ale aj hlboké vnútorné príčiny, s ktorými by sme mali tiež pracovať. Podobne je to s burinou – nestačí odtrhnúť vonkajšiu viditeľnú časť, je treba odstrániť aj korene, čo je o niečo pracnejšie.

Choroba tu nie je preto, aby nás zničila, ale preto, že nám prináša istú informáciu. Telo nám vždy vysiela varovné signály pomocou symptómov už od detstva. Či už sú to symptómy psychického charakteru (strach, agresivita, depresie, panika, tiky, úzkosť, poruchy sústredenia a učenia, poruchy správania) alebo sú na fyzickej úrovni (rôzne bolesti, zápaly, chronické ochorenia, alergie, opakované úrazy). Vždy sa na ne môžeme pozrieť ako na signály tela, ktoré nám dávajú informáciu predovšetkým o tom, že v psychickej rovine je niečo nespracované, niečo, čo nekontrolovane rastie. Môže sa nám to zdať nezrozumiteľné, ale v prejavoch fyzického tela a psychiky môžeme objaviť vzácne súvislosti, ktorých poznanie oslobodzuje a vedie k úľave.

Ako pomáha prevencia

Zdravotná prevencia, to je hľadanie prvých príznakov poškodenia jednotlivých orgánov. Sleduje sa cukor, cholesterol, onkomarkery, sleduje sa krvný tlak alebo nástup cukrovky, rakoviny. Chodíme na preventívne očkovania, preventívne prehliadky u všeobecného lekára, pediatra, gynekológa, zubára. Výsledok – na bolesť dostaneme lieky, na ekzém masť, na oslabený zrak okuliare, prípadne stresy a vyčerpanie riešime zmenou životného štýlu alebo alkoholom, cigaretou…

Pomôže takáto prevencia predísť ochoreniu? Síce ho zavčasu zachytí, ale nepomáha mu predísť. Preventívne prehliadky, pri ktorých je pozornosť sústredená iba na naše telo, môžu pomôcť. Ale čo s psychikou? Počuli ste o preventívnej prehliadke u psychiatra alebo psychológa? Práve v tejto oblasti dochádza k popieraniu, potláčaniu, zatajovaniu symptómov, ktoré sa postupne nabaľujú a neskôr sa začnú prejavovať ako somatické ťažkosti a ochorenia.

Ak sa už niečo objaví,našou prvou reakciou je strach a naše vnímanie sa zúži na problém ochorenia a fantázia nám pripraví pár katastrofických scenárov. V tomto stave zúženého vnímania riešenie nenájdeme, reagujeme len automaticky a často zmätene. Sme zahltení a zamestnaní strachom a liečbou, nestíhame sa zamýšľať nad tým, prečo sme ochoreli, kde a kedy naše ochorenie začalo. A sú to lekári, ktorí nás zachraňujú a plánujú liečbu – lieky, operácie, kontroly, prevenciu recidívy a znovu lieky. Už nedokážeme myslieť na to, prečo sme chorí, ale myslíme na operácie, lieky, kontroly, prevenciu, sledujeme symptómy a už nikdy nemáme istotu zdravia…

Spoluautorom svojho osudu a tým aj svojho zdravia sme my sami. Všetko závisí od nás a nie od počasia, ovzdušia, jedla, lekára, šéfa, partnera, detí… To sú iba zrkadlá, v ktorých vidíme svoje skryté emócie. Vždy sú dôležité naše vlastné reakcie na naše existenčné podmienky.

Rozvíjajúce sa možnosti modernej medicíny pomáhajú zachraňovať stále viac a viac ľudí, ale sú aj prípady, kedy sa človeka nepodarí zachrániť a ani úplne vyliečiť. Ako sa nedostať do takého štádia, ako sa nestať nevyliečiteľným, ako netrpieť chronickým ochorením?

Ako môžeme ovplyvniť svoje zdravie? Jedinou cestou je rešpektovať „fyzično a psychično“ a pracovať s oboma, čo nám umožní spoznať tvoriacu sa históriu nášho ochorenia. Môžeme hľadať odpovede na otázky: “Prečo sa v našej rodine opakujú ochorenia srdca, prečo trpíme na onkologické ochorenia, prečo majú v niektorých rodinách častejšie predčasné mozgové mŕtvice? Prečo iné trpia na obezitu a cukrovku?” Odpovede sa hľadajú aj na otázky: „Prečo JA? Prečo som od detstva musel trpieť?”

V súčasnosti sa už zdôrazňuje dôležitosť sledovania najmenej troch rodinných generácií, aby bol pochopený a prerušený vzorec správania, ktorý sa skrýva aj za ochoreniami opakujúcimi sa v danom rode. Aj rodinná systémová terapia, autorom ktorej je psychoanalytik, filozof a pedagóg Bert Hellinger, pracuje práve na princípe minimálne trojgeneračného prenosu všetkých zážitkov a s nimi spojených emócií.

Čo predchádza ochoreniam

Všetky choroby, úrazy, ale aj problémy začínajú stresom, ktorý však nemusí vždy pochádzať z našej hlavy. Organizmus človeka je spojená nádoba, ktorú tvorí telo a psychika. Všetko je riadené centrálnou nervovou sústavou. Ak centrála zaregistruje ohrozenie a strach, spúšťa stresovú reakciu spojenú s bojom, útekom alebo stuhnutím a všetky orgány začnú pracovať v úplne inom režime. Chronický stres znamená pre telo chronickú záťaž, a aj tá  je súčasťou nášho dedičstva. Dostávame orgány oslabené, s dispozíciami k určitým ochoreniam.

Rodičia často konštatujú: “Ale my a ani naše deti neprežívame žiadny stres.“ Nechápu, prečo ich deti majú tiky, zajakávajú sa, pomočujú sa, sú agresívne, majú problémy so spánkom alebo sú často choré, majú alergie, astmu, anorexiu, autizmus… A vtedy je potrebné pozrieť sa na stresy staré najmenej 3 generácie.

Ako zistiť, čo ohrozuje naše zdravie?

Je potrebné poznať svoj osobný príbeh, príbehy uložené v archíve, sny, ale aj nočné mory, myšlienky a predovšetkým svoje emócie. Môžu to byť:

• Emócie, ktoré cítime, prejavujeme a ktoré nás možno ovládajú (naša reakcia, ak dieťa prinesie zo školy poznámku alebo zlú známku).
• Emócie, o ktorých vieme, ovládame ich, maskujeme a potláčame (môžu to byť skryté pocity voči šéfovi, svokre, partnerovi…). Potláčanie, ignorovanie emócií nie je múdra prevencia! Skryté, ale aj prejavené emócie sú rizikom. Čo s nimi?
• Emócie, o ktorých nevieme, neovládame ich, sú hlboko pochované, zabudnuté, ale nájdu si spôsob ako sa pripomínať. Prečo sa nám pripomínajú? Sú nebezpečné a deštruktívne. Nepriamo ich poznáme vďaka ľuďom, situáciám, veciam, ktoré nás hnevajú, rozčuľujú alebo sa ich bojíme. Tieto pocity sú aj v pozadí rôznych závislostí – od sladkostí až po drogy.

Pomoc potreboval trojročný chlapec, ktorý mal problémy so zadržiavaním stolice. To bolo sprevádzané dramatickými scénami pri sedení na nočníku. Nepomáhali lieky, čipky, rôzne rady. Problém sme riešili s mamou – objavili sme silný hnev u jej matky voči otcovi, ktorý bol prísny a despotický. Spracovali sme situáciu stužkovej, na ktorú stará mama nemohla ísť, pretože museli zbierať orechy. Hnev a bezmocnosť, nie iba v tejto situácii, ale aj v iných podobných situáciách, však musela v sebe silno potláčať. A počas celého života mala problémy so stolicou. V línii starého otca sme našli ďalší príbeh – v štyroch rokoch mu zomrela mama a on sa začal pocikávať. Jeho otec sa druhýkrát oženil a macocha nútila nevlastného syna preventívne sedieť na plechovom nočníku. Ten voči nej pociťoval silný vzdor a nenávisť.

V zdravotných ťažkostiach chlapca sa spojil silno potláčaný hnev voči despotickému otcovi u starej mamy, ale aj odpor k sedeniu na nočníku so silnou nenávisťou voči macoche u starého otca. Úložiskom pre staré emócie hnevu, odporu, nenávisti je celý tráviaci trakt. Riešením je uvoľniť ich, predýchať a zmeniť scenár starého príbehu: “A na stužkovú pôjdem a idem. A na nočníku sedieť nebudem!“ Aktivujú sa nové spôsoby reagovania, presadenia sa a odvahy ísť svojou cestou, ktoré smerujú do budúcnosti k deťom a vnukom. Starému otcovi a macoche to už nevadí.

Pri akomkoľvek ochorení sú dôležité informácie o genetickej predispozícii. Sú to údaje o podobných ochoreniach v rodine a rode, ktoré môžu predurčovať to, ako ochorieme a aká choroba sa u nás objaví. Čo ak nikto v rodine nemal také ochorenie, akým trpíte? Nemusíte zdediť ochorenie, dedíte všetky toxické emócie, ktoré sa nabaľujú naprieč generáciami a po prekročení únosnej hladiny môžu viesť k spusteniu ochorenia.

V uvedených zdravotných ťažkostiach trojročného chlapca môžeme považovať za predispozície problémy so stolicou u starej matky. Tieto však vznikli vďaka silnému potláčaniu emócií hnevu v jej detstve. Každá predispozícia k určitému ochoreniu má svoj príbeh.

Z medicínskeho hľadiska, i napriek rozmachu genetického inžinierstva, zatiaľ nevieme ovplyvniť genetickú predispozíciu, ktorú máme zdedenú a vrodenú. Môžeme však pracovať na ukončení starých toxických emócií, ktoré zostali v našej línii nespracované a potlačené.

Ako začať

Predstavte si, že sledujete svoj život ako filmový príbeh. Uvedomte si, aké emócie ste prežívali, ale aj prežívate, čo vás zaťažovalo, ale aj zaťažuje na psychickej úrovni a aké fyzické symptómy, prípadne ochorenia ste prekonali alebo nimi stále trpíte. Globálnym pohľadommôžete získať aj globálny pocit zo svojho života. Je to komédia, veselohra, tragédia, je to zaujímavý a poučný príbeh? Pochopiť svoj príbeh a tému svojho zdravia vám pomôže sledovanie časového plynutia vášho života – od minulosti až do budúcnosti.

Všetko si nesieme vo svojom archíve:

• celé detstvo – od počatia, tehotenstva, pôrod a ďalší vývin a rast až po dospelosť,
• rodinu – jej súčasťou sú rodičia aj predkovia v rodovej línii otca a matky.
• A deti ako ďalšia generácia – taktiež zapadajú do nášho príbehu svojimiemóciami, svojím správaním, ale aj zdravotnými problémami, „vďaka“ predispozíciám, ktoré sme im odovzdali.

Skúste si svoj príbeh analyzovať a rozložiť:

• Aké emócie a správanie sa vám objavia ako prvé ? Na stres a záťaž ste reagovali hnevom, nervozitou, nepokojom, depresiou a úzkosťou? Zažívali ste neschopnosť presadiť sa s tendenciou vyhýbať sa určitým situáciám kvôli neznámemu strachu? Alebo ste na problémy nadviazali a žili plnohodnotné vzťahy, objavili ste svoj pracovný potenciál? Alebo na svoje fungovanie potrebujete užívať alkohol alebo iné návykové látky?
• Aké myšlienky vás sprevádzali? Som taký hlúpy, nezaslúžim si, som vinný, nedokážem to, som škaredá, tučná… Alebo ste prežívali protikladné postoje? Som pekný, múdry, bohatý, obletovaný, všetko mi patrí, ja za nič nemôžem…
• Aké somatické prejavy vás detstvom sprevádzali a opakujú sa aj v rodine? Ktoré orgány vás od detstva trápili? Dýchanie, mozog, trávenie, srdcovo-cievny systém, imunitný systém, vylučovanie, metabolizmus, koža alebo pevné časti – kosti, zuby? Trápili vás tiky, zajakavosť, alergie, problémy so spaním, jedením, vylučovaním, dýchaním, sústredením, učením, obezita, vysoký tlak, únava, rôzne závislosti, zlozvyky? Vždy niečo signalizujú a majú svoj význam.

Krok za krokom si spomínajte a zapisujte prežívané stresové situácie a s nimi spojené svoje emócie, a paralelne sledujte aj svoje ochorenia, ktoré ste následne prekonali. To najdôležitejšie je ale ich zmena! Sú rôzne spôsoby ako riešiť zmenu. Dôležité je uvedomiť si – čo a ako by ste potrebovali v tom-ktorom veku zmeniť. Vytvorte si nový a zdravý mentálny scenár problémovej situácie, ktorý nahradí ten starý. A predovšetkým si ho nacvičte a opakujte aspoň 7x.

Ak vaše dieťa bolí napríklad bruško, spolu si zmapujte jeho emócie, ktoré prežívalo posledné 2 – 3 týždne a riešte ich.

Kto vám môže pomôcť?

Predovšetkým lekár rešpektujúci psychosomatiku, psychológ, psychoterapeut, psychiater, skúsený liečiteľ, pre veriacich kňaz, dobrý a skúsený priateľ. A potom ste to vy. Dnes existujú mnohé terapeutické smery, absolvovaním ktorých sa ich aj učíte a viete pomôcť sebe a svojim blízkym.

Dôležité je mať svojho stáleho odborníka na dušu, tak ako máte odborníka na telo. V prípade akéhokoľvek ochorenia vám pohotovejšie a cielenejšie pomôže vysporiadať sa s jeho priebehom. Vysporiadať sa s históriou svojho ochorenia sa nedá v krátkom čase, ktorý máme, keď sme chorí. To je už neskoro.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Hongkong 15. júna (TASR) – Ľudstvo si musí začať hľadať vo vesmíre nový domov, pretože na Zemi rastie riziko vyhubenia všetkého živého, povedal na prednáške v Hongkongu slávny astrofyzik Stephen Hawking. Podľa tohto vedca už o 20 rokov by mohol človek postaviť stálu základňu na Mesiaci a o 40 rokov kolóniu na Marse.

„Také príjemné miesto ako Zem nájdeme len v inom hviezdnom systéme,“ povedal Hawking. Pre život na Zemi hrozí nebezpečenstvo, že ho zničí katastrofa, napríklad nečakané globálne oteplenie, atómová vojna, geneticky zmutovaný vírus, alebo niečo, na čo sa doteraz nemyslelo.

Ak sa ľudia sami nevyhubia v priebehu nasledujúcich 100 rokov, mali by podľa Hawkinga osídliť ďalšie miesta vo vesmíre, ktoré by neboli odkázané na pomoc zo Zeme. Mnohí vedci sú zajedno s Hawkingom v tom, že ľudstvo sa kolonizácii vesmíru nevyhne. 

Skúsme si predstaviť situáciu sťahovania ľudstva na inú planétu. Kto pôjde prvý, ako sa stanoví poradie. Kto, kedy a ako odletí, pôjdu prví očkovaní, a čo povie vesmír na neočkovaných, vyberú sa veriaci alebo neveriaci, bieli alebo čierni, zdraví alebo chorí, bohatí alebo chudobní, múdri alebo hlúpi …. Otázka je aj, koľko dostaneme priestoru, čo si budeme môcť vziať do nového sveta.
So záujmom som si prečítala článok – Tajomství ŠAMANISMU. Je to rozhovor s psychológom a biológom Petrom Chobotom.

Na otázku – Ak šamani vnímajú budúci vývoj svetových udalostí, odpovedal – „Pre šamanov je kľúčový vývoj človeka a jeho premeny v čase. Podľa ich videnia sa teraz nachádzame v epoche Pachacuti, čo je doslova doba, kedy sa všetko staré rúca a vytvárajú sa nové štruktúry a prístupy k životu. Ako dlho táto doba potrvá to záleží na nás samotných. Po dobe Pacachuti má prísť epocha, ktorej hovoria Taripay. To je epocha, v ktorej budeme doslova „každý každého jasne vidieť“…

Ľudia v tejto epoche budú schopní bežne sa „vytelesňovať „– schopnosť vedomého vystúpenia z tela bude silne rozšírená. Po tejto epoche má prísť doba, kedy sa „ húsenica konečne zmení v motýľa“ – doba, kedy človek de facto prestane byť (našimi slovami) organickou bytosťou. Bude to doba, kedy sa ľudia pretransformujú v akési zhluky inteligentného svetla a prestanú byť závislí na biologickom živote. Budú sa, podľa šamanov, rýchlosťou myšlienky premiestňovať priestorom, a to nielen po planéte, ale tiež otvoreným kozmom. Na Zemi alebo na akejkoľvek inej planéte budú schopní v okamihu zmaterializovať svoju hmotnú podobu. To je epocha Munay, epocha lásky a hlbokého pochopenia významu a zmyslu bytia.“

Veriť či neveriť. Kam siaha naše poznanie. Vieme, čo vieme. A vieme, čo nevieme?

Ponúka nám to ale dve možnosti, dve cesty ako sa pripravovať na odchod a hľadanie nového sveta  – byť vplyvným miliardárom alebo slobodným šamanom. Ktorou cestou pôjdeme ovplyvní aj budúcnosť našich detí.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Aký má zmysel učiť dieťa angličtinu, ktoré ešte nevie úplne rozprávať? Kamarátka mala trojročného syna, ešte nerozprával, ale už sa učil angličtinu. Vedel, čo znamená sit, stand… Dnes má odklad prvého ročníka základnej školy. Nemyslím si, že to súvisí s angličtinou, ale svedčí to o tom, že možnosti dieťaťa neprekročíte ani tým najexkluzívnejším kurzom.

Z mojich klinických skúseností (a nielen z nich) je zjavné, že zmysel učenia v útlom veku je diskutabilný a môže byť skôr škodlivý. Máme tu nárast detí s poruchami sústredenia, učenia, čítania, chápania čítaného textu. Stále počúvame kritiku na deti (ale aj ich rodičov), že deti nečítajú. Mnohé z nich majú poruchy čítania, čo však neznamená, že sa im čítať nechce. Ak by ste nechápali, čo je v texte napísané, tiež by vás čítanie nebavilo. Ak vám písmená na stranách poskakujú, pletú sa a mozog ich nevie identifikovať, tak neviete ani čítať. Čo ak toto súvisí s úžasným nástupom angličtiny a jej preferovaním už v skorom veku? Za hlavný problém v učení sa cudzieho jazyka považujem citový postoj rodičov. Sú nadšení, že ich dieťa hovorí anglicky, chvália sa, kde a koľko sa bude učiť, neustále rozprávajú o tom, aká je angličtina dôležitá… A skromná slovenčina zostáva schovaná niekde v kútiku.

Materinský jazyk je jazykom našej identity, má hlboké korene v našich génoch a to nijako nezmeníme. Citový aspekt prijatia slovenčiny s vnútornou hrdosťou je základným predpokladom úspechu kdekoľvek na svete. Vaše deti budú prijaté, ak z nich vyrastú sebaistí a hrdí Slováci a nie ľudia, ktorí chcú byť niekým iným.

Nie všetky deti učiace sa cudzí jazyk musia mať nejaké poruchy učenia, ktoré sú spôsobené mnohými inými faktormi. Každá porucha a ochorenie je ako chobotnica. V určitom čase a v určitom bode sa stretnú viaceré udalosti, ktoré následne spôsobia určité ťažkosti. Dieťa môže mať určité predispozície na poruchu a učenie sa cudzieho jazyka bude poslednou kvapkou pred vznikom problému. A čo sú predispozície? To je tiež jedna veľká téma.

Čo to robí s jeho hlavou? Nevytvára to zbytočný zmätok?

Napriek neustálemu vedeckému skúmaniu sú mozog a psychika veľkou záhadou. Prudký vývin a zrenie mozgu prebieha práve v období detstva. To ale nemusí znamenať, že dieťa má dostatočnú kapacitu na učenie sa cudzích jazykov.

Nechajme mozog prirodzene dozrievať a posúvať sa v jeho výkonnosti. Všeobecne sa neodporúča nadmerne stimulovať deti hračkami, mobilmi či počítačmi. Prečo ich potom zaťažovať učením sa iných jazykov?

Čo môže deťom urobiť preferovanie cudzieho jazyka, som pochopila aj pri istom malom chlapcovi. Jeho rodičia ma poprosili o vyšetrenie jeho IQ, pretože mal v Taliansku nastúpiť do školy a vyzeralo to tak, že má oneskorený vývin. Odporučili im vyšetrenie na Slovensku, pretože taliansky dobre nerozumel. Problém bol, že nereagoval ani na slovenskú komunikáciu. Ešte predtým žili vo Francúzsku, kde sa rodičia snažili naučiť chlapca základy francúzštiny, aby rozumel ostatným deťom. Skončilo to tak, že sa mentálne zasekol. Nedokázal myslieť ani v slovenčine, ani v taliančine, ani vo francúzštine. Zostal akoby uzavretý vo svojej ulite.

Iné je, keď dieťa vyrastá vo viacjazyčnej rodine, kde rodičia nerozprávajú rovnakou rečou. Lingvisti v takýchto prípadoch odporúčajú, aby každý z rodičov rozprával s dieťaťom svojou rodnou rečou, keďže treba brať do úvahy rôzne citové odtiene či zdrobneniny. Dieťa môže pôsobiť ako keby zaostávalo v jednom z jazykov, ale je to preto, že niektoré výrazy sa mu uložia do pamäte v jednej a iné v druhej reči. Je na dieťati, čo bude preferovať. Zväčša je to reč krajiny, v ktorej žije.

Požiadala ma o pomoc matka chlapčeka, s ktorým žila v Nemecku. Matka Slovenka, otec Chorvát. Pre problémy s adaptáciou v nemeckej škôlke im psychologička odporučila s chlapcom hovoriť iba po nemecky. Chlapec prestal rozprávať, odmietal komunikovať v nemčine. Počas terapie mal na výber tri jazyky – opakovane si vybral slovenčinu ako jazyk, ktorým chce hovoriť. Vtedy som si uvedomila, že materinský jazyk, jazyk po matke, ktorý vnímal a počul od svojho počatia, je jazyk, v ktorom potrebuje myslieť a cítiť.

Rodná reč a materinský jazyk sú napojené na mnohé skúsenosti a emócie v rodine, v rode aj národe. Materinský jazyk je spojený s hlasom matky, jej vôňou, láskou, teplom. Je to jazyk, ktorý má svoju melódiu, rytmus a pre dieťa je “poéziou všedného dňa”. Takýto citový základ má rečový prejav dieťaťa. Vďaka nemu chápe, kam patrí, kto je kto, chápe svet okolo seba a cíti sa v ňom chránené. A do tejto “poézie” sa pri učení nového jazyka začne vnášať niečo, čo znie úplne inak a nemá tieto citové kvality. Rodičov to ale nadchýna a tešia sa ako ich dieťa vie anglicky, ono však nechápe, prečo ich teší angličtina a nie slovenčina.

Je až tak dôležité, aby malé dieťa slovenských rodičov žijúce na Slovensku vedelo rozprávať po anglicky alebo v inej reči? Na dovolenke v Chorvátsku sa naša trojročná, neskôr aj päťročná hrala s rovesníčkami a vôbec im neprekážalo, že hovoria inými jazykmi. Deti sa predsa dokážu dorozumieť aj inak a veľmi ľahko nájdu spôsob ako sa vyjadriť.

Pre dieťa je dôležité rozvíjať najskôr neverbálne rečové prejavy ako pohyb, gestá, tanec, spev. Dokáže ich cítiť, intuitívne vie odhadnúť ich zmysel či prípadné nebezpečenstvo. Je dôležité, aby malo rozvinutú aj túto časť intuitívneho vnímania, pretože vo svete sú aj krajiny, kde sa nebude dať rozprávať po anglicky. Ak sa mu niekto prihovorí v inom jazyku, musí ho vnímať komplexne  – neverbálne a intuitívne  – aby cítilo a vedelo rozlíšiť nebezpečenstvo alebo pohodu.

“Bude človek o niečo ukrátený, ak sa začne učiť cudzí jazyk až v školskom veku? Je tam naozaj také manko, že to nedokáže dohnať?”

Myslím si, že nie. Prvé, najintímnejšie pocity a vnemy zažíva dieťa v materinskom jazyku, na ktorý zostáva dlho viazané. Ak sa dobre cítite v materinskom jazyku, cesta pre iné jazyky bude otvorenejšia a pokojnejšia.

Keď som bola malá, rodičia sa presťahovali do obce, kde sa hovorilo po maďarsky. Začala som navštevovať maďarskú škôlku. Z toho obdobia si nič nepamätám. V takomto cudzom prostredí som sa uzavrela do svojej ulity. Problémy mi potom robila nielen slovenčina, ale aj ruština a neskôr aj angličtina a francúzština. Stále som sa cítila mimo diania. Bol to taký môj malý “jazykový autizmus“, ktorý trvá až dodnes.

Ak budete predčasne zdôrazňovať iný jazyk a dieťa sa bude stresovať jeho učením, veľmi ľahko si voči nemu vytvorí odpor. A vo veku, keď by sa cudzí jazyk už so záujmom dokázalo učiť, tento odpor už nebude vedieť prelomiť.

Platí, že pri znalosti cudzieho jazyka je dôležité jeho používanie a nie to, od akého veku sa začne učiť?

Deti sa učia zážitkami, pocitmi a aj jazyk má pre ne význam vtedy, keď sa prepája so zmyslovou skúsenosťou a konkrétnymi situáciami. Viem, že k tejto téme sú rôzne vedecké teórie o tom, kedy začať s výučbou jazykov. Sú deti, ktoré majú talent na jazyky a bez problémov sa naučia aj tri-štyri, no nie v útlom veku. Osvoja si ich postupne. Skôr by som rodičom odporučila, aby nechali bokom všetky svoje ambície a strachy, riadili sa svojím vnútorným hlasom a citom. Vaše dieťa sa pokojne a slobodne naučí akýkoľvek jazyk, keď na to bude pripravené. Programovať ho, plánovať, že bude úspešnejšie, dostane sa na prestížne školy, bude môcť pracovať kdekoľvek na svete – to ešte nezaručuje, že bude šťastnejšie, spokojnejšie a zdravšie.

Poznala som mladého muža, ktorý mal iba základné vzdelanie. Začal pracovať v Nórsku, kde sa naučil nielen angličtinu, ale dorozumel sa aj nórsky.

V žiadnom prípade si nenárokujem úplnú pravdu. Skôr by som chcela inšpirovať rodičov k hlbšiemu pohľadu na túto tému. Moje dlhoročné skúsenosti ma naučili vnímať každé dieťa s jeho špecifickými a hlbšie uloženými problémami.

Môžete mať dve deti  – jedno bude jazykový génius a druhé nebude vedieť poriadne čítať. Dopredu nikdy neviete, ktoré bude aké. Môžete riskovať. Predčasné učenie nového jazyka jednému pomôže a druhému skomplikuje život. Malý génius sa naučí jazyk aj bez špeciálnych kurzov v útlom veku, u druhého zas možno objavíte jeho umelecký talent.

Mgr. Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

(rozhovor pre Ahojmama)

….to je cesta od predškoláka k stredoškolákovi. Tu niekde môžete cítiť rozdiel medzi rozprávkou a príbehom. Vnímavosť starších detí k rozprávkam postupne klesá, pretože svoju úlohu už splnili a zástupnú rolu už majú príbehy, poviedky, povesti a poučné mytologické báje. Ich podstatou sú reálnejšie životné situácie, zážitky a ich dôsledky.

Načo sú príbehy?

“Realitu spoznávame prostredníctvom príbehov. Žijeme vo svete príbehov, každý náš deň sa skladá z jednotlivých príbehov.”
Michal Černoušek: Děti a svět pohádek

Rozprávanie príbehov je terapeutickou metódou a umením zároveň. Je to ten prirodzený most medzi rodičom a dieťaťom, ktorý zbližuje, umožňuje rozumieť si, chápať sa navzájom a odovzdávať si správne posolstvá – to všetko už na inej, vyspelejšej úrovni.

Hovorené slovo, ktoré sa začalo vytrácať z našich životov, znamená aj deficit počúvania. Čo počúvajú dnešné deti doma? Príkazy, komentáre, kritiku, chválu…? Rozprávanie príbehov tvorí základ vzájomnej komunikácie a počúvania.

Príbehy pre nás nie sú iba informáciou – zanechávajú v nás aj citové stopy, ktoré v nás rezonujú – prežívame ich a hľadáme prepojenia na iné príbehy. Život sa stáva seriálom príbehov  – niekedy ich ovplyvňujeme, niekedy iba sledujeme. Príbehy nás nútia myslieť, pozerať sa na veci z rôznych strán.

Poslaním príbehov je spájať, odovzdávať a poznávať skúsenosti, hodnoty a múdrosť, a to je dôležitým javom v kontinuite národa, rodu a rodiny. Príbehy a rozprávania boli zdieľané v každej kultúre ako prostriedok zábavy, vzdelávania, zachovania kultúrneho dedičstva a vštepovania morálnych hodnôt.

Odovzdávajte deťom príbehy zo svojho detstva. Obohacuje to poznanie histórie rodiny a rodu, poznanie rodokmeňa, posilňuje to rodinné väzby. Poznanie rôznych členov rodiny znamená, že deti vedia, kam patria, vedia, že sú súčasťou niečoho väčšieho, niečoho, čo presahuje ich vnímanie. Dnešné deti viac ako inokedy potrebujú počúvať o týchto veciach, aby vedeli, kam siahajú ich korene, čím všetkým sa rodinní príslušníci zaoberali, aké hodnoty uznávali, čím boli zaujímaví a čo všetko im odovzdali. Strata viac generačného rodinného prostredia znamená nárast strachov zo samoty, opustenosti a izolovanosti, ktorý je častou témou terapeutických sedení.

Príbehy môžu mať charakter konkrétneho pravdivého príbehu – rodového, rodinného alebo osobného, môžu byť vymyslené, prikrášlené; môžu byť vedecké, o živote v prírode, o stvorení vesmíru…

Príbehy sú cestou k plnohodnotnej a zaujímavej komunikácii, ktorá prebieha každý deň. O čom sa bežne s deťmi rozprávate? Čo je obsahom vašej komunikácie, čím deti obohacuje?

Vo veku, keď už deti samé čítajú a píšu, vyberajú si to, čo chcú čítať, ale aj písať, nastupuje aj záujem písať si denník.

Denník  – ako pomôže deťom?

Pomôže im vnímať a zbierať životné príbehy, inšpiruje deti k ich zaznamenávaniu. Do denníka si môžu zapisovať to, čo zažili, ale aj to, ako a čo je potrebné zmeniť a ako nájsť riešenie. Dotvoriť obsah môžu kreslením, lepením koláží alebo fotografiami. Práca s denníkom trénuje ich citlivosť, vnímavosť a tvorbu predstáv. Rozvíja sa ich tvorivý prístup k životu, ktorý má význam aj pre budúcnosť – ako uspieť s vlastnými projektmi v škole či v zamestnaní. Ak sa naučia podávať informácie kreatívnym a pútavým spôsobom, majú veľkú šancu na úspech kdekoľvek.

Denník je môj kamarát …

… mať niekoho, komu sa môžete vyrozprávať bez toho, aby vás kritizoval a vysmieval sa, je pre deti oslobodzujúce. Pomáha im to uľaviť od stresu, nemusia sa báť svojich emócií, môžu byť so svojím strachom, môžu byť k sebe úprimné.

Veďte dieťa, aby si zaznamenávalo pekné momenty zo života  – môže písať krátke vety, zbierať si fotografie, citáty, ktoré ho oslovili, príbehy, ktoré vnímalo. Zapísané zážitky a príbehy sú obdobou fotografií a videí. Staršie deti môžu mať svoj online denník.

Vieme o náraste nezáujmu detí o čítanie ale aj o náraste porúch čítania a písania, čo znamená, že deti nechápu čítaný text a je prirodzené, že ich čítanie nezaujíma.

A čo komiks?

Komiks je často kritizovaný a znevažovaný zo strany rodičov, ale predovšetkým zo strany detských literárnych klasikov. Deti ale tieto názory nezaujímajú.

Čo ak je komiks určitou možnosťou kombinovaného čítania práve pre deti s poruchou čítania a chápania čítaného textu? Je pre ne oveľa ľahšie čítať komiksy ako knihy. Krátkosť viet im pomáha skôr rozpoznať význam príbehu, ktorý je znázornený aj obrazovým spôsobom. Tak si deti trénujú schopnosť rýchlejšie zachytiť zmysel slov. A obrázky prebúdzajú ich zvedavosť viac ako písmenkový text v knihe.

Komiksy dovoľujú na základe obrázkov rýchle porovnanie – či prečítané súhlasí s obrazovým materiálom. Dieťa sa môže orientovať podľa jedného i druhého, a tým rýchlejšie preniká do deja. Vlastnú schopnosť čítať si takto trénuje chápaním príbehu (obrázkov a textu), čo mu samotné čítanie kníh neposkytuje.

Komiksy ponúkajú uzavretý a možno aj zábavný príbeh v stručnom a veľmi názornom jazyku, preto sú ideálne na rýchle pochopenie. Práve toto môže problémových čitateľov motivovať. Kvalitný obsah komiksových príbehov taktiež sprostredkúva základné hodnoty ako čestnosť, spravodlivosť, múdrosť a poskytuje dieťaťu orientáciu v reálnom svete.

Podnetné môže byť využívanie komiksov pri učení sa cudzích jazykov, deti sa vizuálne dostávajú do prostredia, kde sa príbeh odohráva.

Mgr.Lýdia Adamcová

www.vychovavkocke.sk

Čudujem sa, ako sa niektoré mladé mamičky čudujú:

– že dieťa je potrebné objať a držať v náručí keď plače,
– že, ak nemôže spinkať, je dobré byť s ním,
– že dieťa nie je zlé, ak sa zlostí,
– že sa mu nemajú vysmievať, ak plače v škôlke,
– že dieťa má svoj dôvod, ak je tvrdohlavé,
– že, ak dieťa nevie čítať, nemajú ho za to kritizovať,
– že, ak sa nevie sústrediť je potrebné mu pomôcť a nie ho biť,
– že dieťa nie je lenivé, ak sa mu nechce učiť,
– že je dobré, keď sa dieťa niekedy nudí..

Čudujú sa:

– ako môže dieťa prežívať ich strach a hnev, ktoré prežívali v detstve,

– ako dieťaťu pomôže, keď budú pracovať na svojom hneve a strachu,

– ako môže mať dieťa depresiu, doma mu predsa nič nechýba, 

– ako im môžu deti nastavovať zrkadlo,

– čo je na tom zlé, ak ich syn hladká, pusinkuje a užívajú si to spolu,

– ako môže dieťa ovplyvniť to, že na materskej študujú,

– ako môže ovplyvniť dieťa to, že pri kojení telefonujú,

– ako môžu dieťaťu ublížiť, keď sa naňho hnevajú a pokričia,

– ako môžu za to, že manžel im je neverný,

ako môže za to, že má migrény,
– atď……

Vrcholom je, ak matka chce iba potvrdenie na odloženie školskej dochádzky u dieťaťa, pretože to povedali v škôlke. Pritom ide o dieťa, ktoré má astmu, býva často choré, je ešte hravé, žije bez ocka a väčšinu času je s babkou.
Matka nepovažuje za potrebné dieťa psychologicky vyšetriť a zistiť, čo spomaľuje jeho vývin, čo oslabuje jeho imunitu a pomôcť mu.

Jednoducho – spiace šípkové Ruženky a bozkom ich nezobudíte..

Mgr. Adamcová Lýdia

www.vychovavkocke.sk

 „Nie, ja to chcem …“

Príklad klasickej situácie –“Ja chcem .. auto, keksík, tento mobil!“ Dieťa odmieta argumenty a jednoducho to chce. Hnevá sa, plače, púta na seba pozornosť okoloidúcich.

V pozadí podobného správania dieťaťa sú jeho potreby. Ono niečo chce, niečo potrebuje vidieť, skúsiť, dotknúť sa niečoho, možno potrebuje sladkosť, hračku, aby sa potešilo lebo je smutné. Vznikne situácia keď dieťa prejavuje búrlivejšie emócie, ktoré akoby ho ovládli.

Potrebou rodiča je zase jeho bezpečie, poslušnosť, strach ako bude dieťa vnímané okolím, čo z neho vyrastie a vzniká ťažko zvládnuteľná situácia, ktorú často vidieť v obchodoch najmä s hračkami, na ulici… 

Často potom vidieť deti porazené a ponížené. Postarajú sa o to vyjadrenia typu – si zlý, hlúpy, pozri na iné deti, takto sa deti nesprávajú, všetci ťa videli, nechcem to už vidieť, neopováž sa už plakať.

Nepomôže ani žiadna provokačná ľahostajnosť alebo predstieraný nezáujem a vysmievanie vášmu dieťaťu. Dieťa vám nebude veriť a v budúcnosti sa vám nebude so svojimi emóciami zdôverovať.

Dieťa je nútené všetok svoj hnev potlačiť a ten si tam žije svoj život. Ticho čaká na svoj čas – buď sa znovu pokúsi prejaviť alebo sa schová za nejaké ochorenie a ohrozuje zdravie dieťaťa.

Uvedomte si, čo všetko sa v takýchto situáciách deje v mozgu a celom tele dieťaťa, preto mu pomôžte čo najrýchlejšie a najpokojnejšie emócie uvoľniť a ukončiť. Môže sa stať, že v budúcnosti nebudete riešiť vzdor a hnev svojho dieťaťa ale jeho ochorenie. A predovšetkým, ak je sila detskej  emočnej reakcie silná, hľadajte odklial ju asi tak má, kto mu „daroval“ takú silu … A jej riešenie môžete nájsť s pomocou odborníka. 

Ako reagujete?

Aké sú typické reakcie rodiča:

1. Rodič potláča v sebe hnev a snaží sa dieťa presvedčiť, aby nerobilo hanbu, prestalo kričať a poslúchlo.

2. Rodič sa rozhnevá, na dieťa kričí a nakoniec mu dá po zadku.

3. Rodič bez rozčuľovania a ďalších rozhovorov dieťa zoberie za ruku a odvedie ho, prípadne ho odnesie.

4. Rodič dieťaťu sľubuje nejakú inú odmenu, pokiaľ sa prestane nevhodne správať.

5. Rodič sa snaží niečím odpútať pozornosť dieťaťa a medzi rečou ho odvedie.

Zamyslite sa, ktorý spôsob reagovania používate?A ako často ste nútený ho používať.

Čo tieto reakcie signalizujú?

1. Táto reakcia rodiča signalizuje, že je v pozícii slabšieho, neistého, čo môže dieťa ešte viac hnevať, pokiaľ necíti silu rodičovskej autority.

2. Toto riešenie je agresívne a signalizuje bezmocnosť a neschopnosť rodiča zvládať predovšetkým svoje afekty. Rodič má potlačené emócie, ktorého ho vracajú do detského veku a jeho vnútorné deti bojujú s jeho skutočným dieťaťom. Rodič síce situáciu navonok zvládne ale učí dieťa, že pravdu má silnejší a agresívnejší.

3. Toto riešenie je pozitívne len v prípade, že sa rodič nerozčuľuje, nezlostí, dieťa nijak netrestá. Uplatní svoje právo rodiča, pretože v určitých situáciách, kde je ohrozená bezpečnosť dieťaťa, sa s ním nedá dohadovať.

4. Úplatok, ktorý chce rodič dieťaťu poskytnúť je tiež znakom jeho neistoty a môže pri opakovaní viesť k vydieračským postojom.

5. Ideálne riešenie, ktoré však vyžaduje aby rodič vedel pohotovo a tvorivo reagovať. Je dobré mať pripravený repertoár bláznivých a šokujúcich vyjadrení.

V určitom štádiu rozrušenia dieťaťa ale aj v neskoršom veku, už nie je možné jeho pozornosť odpútať a preto nejde toto riešenie vždy uplatniť.

Určite optimálne je správanie rodiča pod č.5. a pod č.3.

Kľúčovým problém v danej situácii sú aj emócie rodičov (od koho iného by ich dieťa malo?). Ak si to uvedomíte a svoje emócie ovládnete, môžete striedať a využiť každé riešenie. Vedieť intuitívne – kedy zakričať, kedy udrieť, kedy mlčať a kedy urobiť kompromis – a to bez veľkých rečí a bez veľkých emócií.

Nezabúdajte, že deti často v afekte odmietajú argumenty, pretože ich nevnímajú. Čiže spoliehať sa, že vás dieťa v tej chvíli pochopí a poslúchne je zbytočné. To je účinné až keď dieťa „vytriezvie“ a emócia odznie.

Moje doporučenie:

• pokiaľ vám to okolnosti, ale predovšetkým vaše citové naladenie dovolia, nereagujte – jednoducho nerobte nič, nechajte situáciu plynúť, ticho odíďte, alebo sa len vzdiaľte, sledujte, nekomentujte, nekritizujte (neprilievajte olej do ohňa);
• pokiaľ vám to okolnosti dovolia, a máte odvahu môžete správanie dieťaťa a jeho emócie zrkadliť – kričte, dupajte a tým urýchlite ukončenie jeho reagovania;
• predsuňte odpoveď „áno“ pred „nie“: „dobre, môžeš si vybrať hračku, len musíme zatelefonovať ockovi, … musím skontrolovať, či nie je nebezpečná, … môžeš si to kúpiť za svoje peniaze, vezmeme ich z tvojej pokladničky“ alebo „len sa popozeráme, či tu nemajú niečo, čo skutočne potrebuješ“ alebo „spýtame sa tety, či nám nedá zľavu“. Takto získate čas, kedy sa reakcia dieťaťa zmierni a už bude dostupné určitým argumentom. Len neargumentujte nedostatkom peňazí. U detí to vytvára celoživotnú túžbu mať peniaze a kúpiť si to, čo bude chcieť a orientujete ho na materiálne hodnoty;
• skúste presmerovať emócie, ale musí to byť šokujúco, (možno: „utekajme horí“), môžete využiť moment prekvapenia: „pozri letí pes“), čo funguje u menších detí. Zapojte vašu fantáziu a zmysel pre humor.
• ak sú však okolnosti neúnosné a hračka je prijateľná – kúpte mu ju, alebo urobte kompromis. Dôsledkom ale bude, že do obchodu s hračkami s ním už nepôjdete, pokiaľ sa tam nedokáže primerane správať. Prípadne sa s hračkou nebude môcť doma hrať.  Je to možno proti niektorým iným odporúčaniam, že odmeníme nevhodné správanie dieťaťa. Jednorazovo sa ešte nemusí vytvoriť takýto podmienený reflex. Na druhej strane dieťa vnútorne myslí – „ak sa budem takto správať, nepôjdeme viac do obchodu“. A to sú dlhodobejšie pozitívne dôsledky, kedy si dieťa samo uvedomí svoje nevhodné správanie..

Ak mu vec nekúpite, zostane v ňom vzdor, bude sa cítiť porazené a bude to stále chcieť  s myšlienkou – aj tak si to raz kúpim (možno aj 30 ročný). V budúcnosti si to kúpi samo, práve kvôli potlačenému vzdoru, ktorý od detstva nesie v sebe. Základom je, nech sa dieťa samo rozhodne, že tú hračku nechce.

Mgr. Adamcová Lýdia

Prečo existuje šikana? Prečo sú šikanované niektoré deti a iné nie? Kde je hranica medzi šikanovaním a detským súperením o pozíciu v kolektíve?

V kriminológii a v psychológii je odbor „viktimológia“, ktorý sa venuje spôsobom správania obete. Nie je to náhoda, že šikanované je práve vaše dieťa a že sa stane obeťou. Vzťah „páchateľ – obeť „ má svoje zákonitosti. Páchateľ si podvedome vyberá, takú obeť, od ktorej očakáva najmenší odpor. Vie to odhadnúť podľa chôdze, pohľadu, rečového prejavu, celkového vyžarovania. Ide o vnútorné osobnostné danosti, ktoré sa nevedome prejavujú na vonkajšom správaní obete. Je dôležité riešiť osobnostné problémy obete aj páchateľa.

Šikana je chobotnicou našej spoločnosti – týka sa detí, dospelých žien ale aj mužov a starých ľudí, čiže postihuje všetky vekové kategórie a spôsoby – fyzické ubližovanie a psychické ponižovanie, s intenzitou od vysmievania, ohovárania, intrigovania, neprimeraného kritizovania a ubližovania v reálnom ale aj virtuálnom priestore. Dôsledky – strach, depresie, neurotické prejavy, sebapoškodzovanie, ktoré vedú k zmene prostredia, odchodu, rozchodu, liečeniu, a nie sú ojedinelé ani samovraždy.

Problémom v súčasnosti je nástup kybernetického šikanovania. Najrizikovejšou kategóriou sú tu práve deti. Deti sú na internete oveľa odvážnejšie, majú pocit anonymity, že ich nikto nepozná, nebudú odhalené a často si dôsledky svojho konania ani neuvedomujú. K útokom a agresivite na internete môže preto dochádzať častejšie, ako v bežnom živote.

Šikanujú vaše dieťa?

Je to signál, že vaše dieťa sa nevie brániť, má strach, je slabé a chýba mu sila a odvaha brániť sa. Ak toto prijmete, môžete začať riešiť jeho psychický stav a začať podporovať jeho osobnostné prejavy a inak zamerať výchovu. Nemusíte dávať energiu do obviňovania školy, iných detí, ich rodičov a robiť tam poriadky, prípadne hľadať inú školu pre svoje dieťa. Svet je totižto plný útočníkov a predátorov a to nezmeníte. Môžete svoje dieťa iba naučiť ako na nich efektívne reagovať.

Prijatie šikany vám dáva možnosť vidieť niečo, čo ste ako rodičia nevideli, ale z iného uhľa pohľadu a uvedomiť si, že „moje dieťa potrebuje získať odvahu a silu na prekonávanie prekážok“. A to je riešenie pre celý jeho život. Neriešenie príčin šikany bude vaše dieťa sprevádzať celý život.

 Mladý muž ma požiadal o pomoc, pretože mal dlhodobé problémy v práci. Jednoducho to zadefinoval „šéf ma šikanuje“. Vyrastal bez otca a povahovo bol citlivý a úzkostlivý. V priebehu terapie sme museli začať riešiť jeho šikanovanie v detskom veku, mal problémy s chlapcami, nevedel si nájsť kamarátov, stal sa „vynúteným“ introvertom. Druhá časová zastávka v jeho vývine bolo absolvovanie základnej vojenskej služby, ktorú pretrpel a kde sa mu tiež ušlo ponížovania. Až spracovanie strachov u týchto jeho „neistých a šikanovaných vnútorných chlapcov“ mu dalo silu pracovať aj na jeho postojoch k šéfovi v dospelosti.

Obeť šikany sa zvyčajne bojí povedať o svojom probléme aj svojim rodičom, nechce ich sklamať svojou slabosťou, bojí sa posmechu a následkov riešenia vzniknutej situácii v triede.

Preto by rodičia mali vedieť identifikovať jednak rizikové správanie svojho dieťaťa, ktoré môže viesť k jeho šikane ale aj signály, ktoré upozorňujú že dieťa je už šikanované.

Rizikovými prejavmi, ktoré sú spúšťačmi šikany sú – strachy dieťaťa, jeho citlivosť, úzkostné správanie, rôzne neurotické prejavy. Obeťou šikany môžu byť deti s introvertovanou povahou, deti s akoukoľvek odlišnosťou, deti, ktoré nezdieľajú názory útočníka, deti úspešné a vynikajúce v určitom smere.

Signály už šikanovaného dieťaťa sú – bojí sa chodiť do školy, nemá kamarátov, vymýšľa si alebo má aj  zdravotné ťažkosti, má zranenie, ktoré nevie vysvetliť, je zakríknuté, smutné, apatické, nemá chuť do jedla, má problémy so spaním, chodí poza školu, zhorší sa mu prospech, pýta si peniaze, strácajú sa mu veci.

Šikanovaného (obeť) a šikanujúceho (páchateľa) spája strach a nedostatok sebaistoty.Ten, ktorý šikanuje má silný inštinkt boja a útoku a ten, ktorý sa dá šikanovať má vyvinutí inštinkt úteku.

Rozdiel medzi nimi je iba v spôsobe reagovania na strach. Obeť reaguje únikom, pasivitou, útekom a útočník reaguje útokom, verbálnou alebo fyzickou agresivitou. Okrem toho sa vzájomne zrkadlia, útočiaci (páchateľ) vidí v správaní obete svoj skrytý strach, a obeť vidí v správaní útočiaceho silu a energiu, ktorá mu chýba.

Spoločným menovateľom šikany je potreba riešiť strach, ktorý ovplyvňuje správanie aj obete aj útočníka ale aj tých, ktorí by mohli poskytnúť pomoc, pretože okrem obete a páchateľa je ešte veľa detí, ktoré to vidia.

Šikanovaný (obeť) nemá vrodený inštinkt boja a útoku preto je zbytočné dieťaťu hovoriť – “ vráť mu to, zbi ho“. Výchova dieťaťa, ktoré sa nevie brániť je odlišná od dieťaťa, ktoré túto prirodzenú schopnosť obrany má

Čo robiť?

• Prvotný šok spojený s hnevom, útočením, obviňovaním, ktorý prežívate, spolu so snahou zmeniť prostredie dieťaťa. Skúste ale predýchať a uvedomiť si -„moje dieťa potrebuje pomoc.“ Predovšetkým sa s ním v kľude porozprávajte a povedzte mu, že urobíte všetko preto aby sa dokázalo brániť.
• Urobte nevyhnutné opatrenia, týkajúce sa zariadenia, kde sa šikana deje a informujte zodpovedné osoby s cieľom hľadať riešenia. Upozornite ale neobviňujte, pretože môže byť obviňované aj vaše dieťaťa.
• Začnite pracovať s vaším dieťaťom.

Uvedomte si princíp – „s tmou neurobíte nič ale môžete rozsvietiť svetlo“.

Podobne je to aj so strachom – je potrebné pracovať predovšetkým s odvahou.

Ako?

V počiatočnej fáze trénovania odvahy je pre šikanované deti ťažšie venovať sa napríklad bojovým aktivitám ako je karate, džudo.

Prejav a sebavyjadrenie každého človeka je koncentrované v troch hlavných oblastiach a to pohyb, hlas a oči.

Kombinácia ráznych pohybov, gest s vhodným zvukovým prejavom a priamym očným kontaktom dáva správaniu dieťaťa iné vyžarovanie.

Pohyb – výrazná reč tela, vzpriamené držanie hlavy, dlhé a rozhodné kroky ale aj hlas je prejavom sebaistoty. Prirodzeným detským prejavom protestu je napríklad dupanie nohami. Trénujte to spolu s vyjadrením „a dosť“.

Uvoľnite energiu dieťaťa boxovaním, mlátením, dupaním, kričaním. Jednoducho – je dobré vedieť inštinktívne používať ruky, nohy a hlas – je to prejavom celého tela. Účinné sú krížové cvičenia na aktivovanie spolupráce oboch hemisfér mozgu a predovšetkým aktivovanie pravej mozgovej hemisféry.

Doporučujem začať prirodzeným spôsobom trénovať rôzne aktivity – ja im hovorím – naučiť dieťa zdolávať živly ako sú voda, vietor, oheň, zem.

Voda – ide o aktivity ako sú rôzne hry vo vode až po splavovanie, potápanie, plávanie, skákanie.

Vietor, vzduch – sú tu aktivity spojené so streľbou, lukostreľbou, šermom, hádzaním.

Oheň – vedieť založiť oheň, vedieť s ním manipulovať a poznať hasičské techniky, ktoré mnohí chlapci obľubujú.

Zem, skaly – behať, skákať, preliezať, vyliezť a liezť na skaly, zdolávať prekážky.

Samostatnou kapitolou sú zvieratá. Napríklad kone – naučiť deti jazdiť a ovládať koňa je cesta k ich odvahe a sebadôvereale aj uvedomeniu si vlastnej sily. Kôň je silnejší, rýchlejší ale súčasne dokáže byť aj poslušný a podriadený. Kone posilňujú vôľu dieťaťa, schopnosť presadiť sa a predovšetkým pocit s ovládania silnejšieho zvieraťa. Dieťa sa učí rešpektovať a dodržiavať pravidlá a byť zodpovedným. Cíti svoju moc a slobodu, zlepšuje sa jeho telesné vnímanie, koordinácia a rovnováha.

Zaujímavou aktivitou je aj výcvik psov a iných zvierat, kde dieťa musí prekonať svoje obavy a nájsť spôsob priblížiť sa ku ním.

Hlas– to je krik, tento sa inak prejavuje ak prežívame strach a smútok a inak ak sme nahnevaní a zúriví. K rečovému prejavu patrí smiech a spev, preto sa smejte a spievajte so svojimi deťmi. Každé dieťa sa rodí so schopnosťou kričať silne a hlasno. Znovu naučte svoje dieťa prejaviť tento inštinktívny krik. Patrím ku generácií, kde sme ako deti na seba kričali na celú ulicu, kričala som rodičom, ktorí boli na poli. Možno to bolo aj preto, že sme nemali telefóny.

Mlčanie – kedy je dôležitý tento prejav. Deti sú veľmi citlivé na verbálne ubližovanie, ponižovanie. Vedieť mlčať a nereagovať je prejav sebaistoty, odvahy ale aj mentálnej prevahy.

Ako ho trénovať? Hrajte doma hru – postavte sa proti sebe, pohľad do očí a hovorte mu napríklad si ružový krokodíl, máš jednu nohu, máš krivé zuby, si hlúpa sova, si tučný komár, si malý slon. Kombinácie slov alebo jednoduché vety by mali byť humorné, nezmyselné. Postupne pridávajte slová, ktoré vyjadrujú jeho problém. Dieťa by nemalo reagovať a iba sa usmievať. Môžete sa aj vymeniť nech aj on vám vytvorí akože „nadávku“.

Oči – očný kontakt je najsilnejší komunikačný kanál odráža energetické procesy v tele a vyžaruje silu nášho „JA“. Pohľad do očí je aktom sebapresadzovania.

Práve deti prežívajúce strach a poníženie majú tendenciu klopiť zrak a pozerať do zeme. Práve dupanie a dýchanie pomáha posilniť aj priamy očný kontakt.

Takto získaná fyzická zdatnosť pomôže deťom lepšie sa vyrovnať aj s psychickými šikanovaním.

Platí tu ale aj pravidlo 1:7, čiže jeden negatívny zážitok dieťaťa môže byť „anulovaný“ siedmymi úspešnými zážitkami, v ktorých dieťa zažije svoju schopnosť brániť sa a presadiť. Ako to u ustráchaného dieťaťa dosiahnuť?

Okrem fyzických aktivít na posilnenie odvahy dieťaťa je to mentálne preprogramovanie . https://vychovavkocke.sk/produkt/ako-vyladit-emocnu-energiu-nielen-vychovnych-metod/

Mgr. Adamcová Lýdia

Šikana nie je v spoločnosti osamotený jav. Patrí k nej aj zneužívanie, týranie, terorizmus a na konci všetkého sú vojny…

Kde to všetko začína? Žijeme vo svete hodnotenia pozitívneho aj negatívneho, múdreho aj hlúpeho, objektívneho aj subjektívneho. V tomto svete sa objavuje kritizovanie, ironizovanie, klebetenie, posmievanie, ohováranie, vulgárne komentovanie, verbálne šikanovanie. Prastarou témou sú známe dedinské klebety a ohováranie poza chrbát. Mnohí máme na to spomienky.

Dnes klebety a im podobné informácie počujeme aj z rôznych médií, bulvárnej tlače a sociálnych sietí. Tie sú plné „verbálnej šikany“, do ktorej sa niektorí ľudia veľmi radi zapájajú. A všetko to môže pokračovať aj fyzickým týraním, lynčom a ukrižovaním, ktoré poznáme z histórie kresťanstva.

Téma šikanovanie je viac vnímaná v škole, ale začína už doma. Spočiatku nenápadne, možno rôznymi posmeškami rodičov, ktoré sú adresované deťom, ale aj cudzím ľuďom. Pre mnohých rodičov je prekvapením zistenie, že ich dieťa v škole šikanuje – fyzicky a verbálne napáda deti a nastupuje aj kyberšikana.

Problémy detí, ale aj dospelých, ktorí sa stali obeťou týrania, zneužívania a šikany, sú diskutované a riešené. Problémy ľudí, ktorí sú agresormi, zostávajú neriešené a skôr iba trestané, pritom sú pre spoločnosť oveľa nebezpečnejšie.

Na pozadí správania páchateľov i obetí je strach. Ten u nich spúšťa odlišné inštinktívne reakcie. Šikanovaný reaguje únikom, stiahnutím sa a šikanujúci reaguje útokom, bojom a prenasledovaním. Obaja sa vzájomne zrkadlia a boja sa svojho skrytého strachu. Šikanovaný a šikanujúci, to sú dve strany jednej mince a vždy sú signálom, že pomoc potrebujú obaja. V prípade šikanovaného trpí v živote on sám, v prípade šikanujúceho je jeho správaním ohrozená spoločnosť.

Hybnou silou v správaní šikanujúceho – agresora je potreba:

• ventilovať vlastnú agresivitu a zlosť,
• druhému ublížiť a ponížiť ho,
• po moci, nadradenosti a dôležitosti,
• maskovať svoju slabosť a bezmocnosť,
• získať si rešpekt fyzickou silou pri deficite mentálnych a osobnostných kvalít.

Už v v rannom detstve sa objavujú prvé znaky, ktoré môžu viesť neskôr k šikanovaniu:

• deti neznášajú prehry, reagujú na ne agresívne a zlosťou,
• deti závidia iným deťom,
• deti sa nevedia prispôsobiť prostrediu a situáciám,
• deti sa snažia aj nevhodným spôsobom získať pozornosť,
• deti vyrastajúce v konfliktom a agresívnom prostredí.

Riešili sme problém školáka, ktorý mal dlhodobo problém so sebapresadzovaním. Potreboval byť vodcom, uznávaným a rešpektovaným, potreboval vyhrávať a „mať navrch“. A ak to nešlo, ponižoval. Existenčné podmienky rodiny mu umožnili pozerať sa na mnohé deti zhora. Jedným z cvičení pre korigovanie jeho správania bolo lezenie na kopce, po skalách a iné horolezecké aktivity. Tie symbolicky znamenali – ak chceš byť nad a pozerať sa z výšky, musíš niečo prekonať a dostať sa na vrchol.

Prečo niektorí ľudia potrebujú komentovať vlastnosti a správanie inej osoby:

• platí to známe “trafená hus zagága” – rozprávajú o niečom, čo sa týka aj ich,
• kritikou iných si kompenzujú svoje vlastné nedostatky,
• kritika je pre nich relax, vďaka ktorému pociťujú úľavu,
• môže to byť prejav ich osobnosti, ich subjektívne komentovanie – “podľa seba súdim teba“,
• ohováranie inej osoby je prejavom ich verbálnej agresie.

Mgr. Lýdia Adamcová