Ruže

     Cestou na trh kráčali mlčky. Jeden vedľa druhého, navzájom si tak podobný a zároveň tak odlišný. Starší, nižší muž hľadel do zeme, špičkou topánky odkopával drobný štrk pred seba, ruky mal hlboko založené vo vreckách. Druhý, o niečo mladší a vyšší muž hľadel neprítomne pred seba a nervózne si hrýzol spodnú peru. Tak veľmi chcel prekaziť to nepríjemné, ťaživé ticho, no nevedel ako, nevedel čo povedať, aby nevyznel hlúpo, preto radšej mlčal.

     Stretli mnohých ľudí, ktorí ich pozdravili povzbudivým úsmevom či jemným kývnutím ruky na pozdrav. Podaktorí si dokonca úctivo sňali klobúk z hlavy a jemne sa uklonili. Obaja muži reagovali na pozdravy identicky, miernym prikývnutím, mlčky, ako doteraz. Slová sú niekedy zbytočné, mohli by prezdradiť viac ako by tí dvaja chceli.

      Po príchode na trh sa pristavili pri najbližšom stánku s kvetinami. Starší muž sa ozval: ,,Čo myslíš, Peter, aké kvety jej dnes kúpime? Naposledy to boli gerbery, tým sa veľmi tešila. Koniec- koncov, ona sa poteší všetkým kvetom, odjakživa ich miluje. Nemala pre nič za nič najkrajšiu záhradku v okolí. Dnes by som zvolil ruže. Jedno leto jej vykvitol ker s ružami, ktorý sme my všetci už dávno pochovali, ale ona ... ona mu dávala nádej, toľko lásky, starostlivosti a nehy akoby to bola živá bytosť. Asi to musel cítiť, pretože jej to oplatil skutočne výnimočne. Spomínaš?” Druhý muž zamyslene prikývol a znenazdajky sa pristihol, že sa usmieva. “To máš pravdu, ružiam sa poteší, isto si spomenie na túto jedinečnú príhodu. Ten krík vydržal rozkvitnutý najdlhšie zo všetkých, nič ho len tak nezlomilo, až na ... teda chcem povedať, že,” na zlomok sekundy stratil reč, ale keď sa naňho upreli oči jeho staršieho spoločníka sa mu reč náhle vrátila, ,,Áno, vezmi tie ruže.” Obchodník, ktorý ich celý čas pobavene sledoval vzal do rúk päť najkrajších ruží aké mal, zviazal ich ozdobnou stuhou, pridal zopár ozdobných listov a stebiel trávy, vložil túto skromnú kytičku do rúk staršieho muža a dodal: ,,Dúfam, že sa bude kytička dáme páčiť.” Obaja poďakovali, zaplatili a pokračovali v ceste za dámou, ktorá milovala kvety.

    ,,Vieš, Peter, možno by sme ju dnes mali potešiť niečim špeciálnym, kvety jej nosíme vždy, nechcem, aby sa jej to zunovalo. Čo takto nejakú bonboniéru? Alebo koláčik z cukrárne? Viem, že bude mať niečo napečené, to by nebola ona, ale keby sme ...” Peter akosi prestal počúvať, topil sa vo vlastných zmätených myšlienkach, pripravoval si odpoveď, ktorú vysloví, vopred pripravenú, len nechcel, aby čosi pokazil alebo povedal zle. ,,... možno by sa tomu potešila viac ako cukrovinkám, čo myslíš?” ,,Ach, áno, to ju isto poteší, to predsa vieš.” Bez toho, aby Peter vedel, čo muž rozprával ho nasledoval k stánku s ovocím. Bolo ho tam veru požehnane, človek by si možno mal problém vybrať, no oni sa tam príliš dlho nezdržali. Odišli po pár minutách s košíkom plným šťavnatých jahôd. Zvyšok cesty ubehol rýchlo.

      Keď konečne dorazili na miesto a otvorili malú bráničku s ošúchanou kľučkou Peter odrazu zastal. Zaťal ruky v päste, až mu obeleli hánky, a rozhodným hlasom povedal:,, Choď napred, ja sa tu trochu prejdem. Prídem neskôr.” Starší muž sa otočil, zahľadel sa do Petrových očí, skúmavo si ich premeral a chápavým hlasom povedal: ,,Chápem, počkám ťa, ale dúfam, že prídeš, teší sa aj na teba, vie, že prídeš, hovoril som jej to.” Peter prikývol a mávnutím ruky mužovi naznačil, aby šiel. Rozhodol sa, že sa pôjde prejsť do malého parku, ktorý bol neďaleko, chcel sa v ňom zdržať tak dlho ako to len pojde. Z vrecka vybral jahodu, ktorú nenápadne uchmatol, keď sa starší muž nepozeral. Aspoň jedna z nich padne na úžitok, pomyslel si.

       Zatiaľ sa muž, ktorý niesol v jednej ruke jahody a v druhej kyticu ruží, nesmelo postavil pred kamenné dvere, ktoré predstavovali vchod do malej chalúpky. Keďže mal obe ruky plné sa rozhodol, že sa ohlási, snáď ho bude počuť. ,,Miluška, to som ja, Jozef, tak som zase tu. A čosi ti nesiem! Uvidíš, len prosím otvor, potrebujem ťa vidieť, počuť, Miluška...” Neprešli snáď ani dve sekundy a dvere sa otvorili. Na ich prahu stála pôvabná postaršia dáma, vľúdnym úsmevom pozdravila návštevníka a zavolala ho dnu. Jozef sa na ňu cez slzy usmial a natešený jej podával dary. ,,Pozri sa, čo som ti priniesol dnes. Ruže, tvoje najobľúbenejšie. A pozri, tu, košík plný jahôd. Minulé leto si spravila tak výborný jahodový lekvár. Nieže by som ti tým chcel povedať, aby si aj z týchto spravila lekvár, len som si spomenul, vieš. No tak, Miluška, nehľaď tak na mňa a povedz už konečne niečo.” No ona sa len usmievala. Vzala si dary, ktoré jej Jozef priniesol a odložila ich bokom. Na stole mala položený slamenný košíček, čosi v ňom bolo, prikryté bielym obrúskom. ,,Ale, Miluška, ty si zase piekla, však? Čo to bude dnes? A ozaj, takmer by som zabudol. Je tu aj Peter, ale šiel sa prejsť po okolí, vravel, že príde neskôr. To aby si si nemyslela, že som ho nevzal so sebou. Ale späť k tomu košíčku, čo v ňom je? Horím nedočkavosťou!” Miluška odhrnula obrúsok, ktorý ukrýval makový závin, úhladne nakrájaný, ešte teplý. Jozef cítíl tú vôňu, áno, cítil ju. Vedel, že ju cíti, nikto a ani nič ho nepresvedčí o opaku. Natešený si chcel zobrať jeden kúsok, no mal pocit, že čím viac sa načahuje za voňavým košíkom tým viac sa od neho vzďaluje. Zúfalo sa zadíval na Milušku, no ona sa len usmievala. ,,No tak, drahá, prečo ma takto trápiš? Vari nevieš, že tvoje záviny mi namôjdušu chutia? Nebuď taká skúpa. Ani minule si mi nechcela dať, načo ich potom pečieš, keď mi nedáš ani len ochutnať?” Jozef zmĺkol, vedel, že odpoveď nedostane. Tak sa len mlčky prizeral ako ho Miluška vzala za ruku, nežne mu ju pohladila a dívala sa do jeho orieškovohnedých očí, ktoré náhle posmutneli.

      Peter sa za ten čas usadil na lavičke v parku. Slnečné lúče sa priederali pomedzi koruny stromov a zohrievali mu tvár. Bolo to príjemné teplo, no citeľné iba napovrchu, jeho vnútro bolo chladné ako kameň. Prešla už polhodina, zdalo sa mu to ako celá večnosť. Počká ešte 10 minút a pôjde za ním, áno, to bude najlepšie. Dlhšie ho už nemôže nechať sa trápiť. Zatínal zuby tak prisilno, až ho rozbolela sánka. Prečo to muselo zájsť až tak ďaleko. Nevedel čo robiť, ako sa dostať z tejto bezútešnej situácie. Napokon to vzdal, vedel, že tento boj nevyhrá. Postavil sa z lavičky a zamieril k pootvorenej bráničke.

      Miluška sa zvŕtala v kuchyni, stále čosi robila, veselo pobehovala, akoby mala o dvadsať rokov menej, bola plná energie, ani stopy po zdrvujúcej chorobe, ktorá opantala jej telo. Jozef ju mlčky sledoval, po lícach mu stekali slzy, pery sa mu chveli, ruky mal zopäté v tichej prosbe, ktorá mu ležala na srdci. Odrazu si zronený kľakol na kolená, hlasno sa rozplakal, kričal, prosil, hlasivky mu miestami preskakovali no záchvat plaču nie a nie povoliť. ,,Otec!” Aký známy hlas, pomyslel si Jozef. No jeho agónia ho držala príliš mocne na to, aby bol schopný reagovať. ,,Otec, chyť sa ma!” Hlas bol akosi bližšie, bol plačlivý, no rozhodný, nežný, ale prísny. Jozef precitol. Jeho ruky sa chopila ruka jeho syna, tak príjemné teplá a známa. Chytil sa jej zo všetkých síl, ako len vládal. No nedokázal odtrhnúť zrak od tej dokonalej ženy, jeho Milušky, ktorá sa usmievala a kývala mu. Cítil, že ho volá. Nechcel od nej odísť, bol tam tak krátko, prečo ho Peter ťahá preč. ,,Otec, pozri sa na mňa, odpovedz mi, prosím.” No Jozef len plakal a plakal. Vedľa neho ležala kytica ruží. Jahody sa z košíka vysypali a boli rozkotúľané na chodníku. Jozef sa jednou rukou držal Petrovej ruky a druhou hladil studený kameň. Náhrobný kameň. Jediné miesto, kde sa mohol stretnúť s Miluškou. Miesto, kam mohol zájsť, vždy keď mu priveľmi chýbala. Jeho plač zrazu ustal, zavládlo ticho, jeho ruka v tej Petrovej ochabla a on sa rútil strmhlav dolu. Pred očami sa mu mihal celý život, akoby ho žil znovu, ale kozmickou rýchlosťou. Na konci nekonečna videl Milušku, tak veľmi túžil letieť rýchlejšie, za ňou, no miesto zrýchlenia prudko zastal a nečakane sa rútil vzad, ďaleko od nej, na míle ďaleko od nej ...

      Mal pocit, že prešlo len pár sekúnd, keď doširoka roztvoril oči, no vskutočnosti prešlo až niekoľko hodín. Uvedomil si, že sa nad ním skláňalo niekoľko hláv, no ich tváre mu boli cudzie. Počul hlasy, no nerozumel im. Zmätený sa rozhliadol. Medzi tvárami rozoznal tvár svojho syna, chcel sa ho spýtať kde to sú, čo sa deje, no jeho ústa ho neposlúchali. Skúsil pohnúť rukou no ona sa ani nepohla. Jeho telo bolo úplne nehybné. V tom zhluku nezrozumiteľných slov ledva zachytil vetu, ktorá mu vysvetlila všetko: ,,Nebojte sa, váš otec bude vporiadku, bola to ľahšia mozgová mŕtvica, zopár dní si ho tu necháme a potom si ho môžete vziať domov.” Veta doznela a on následne upadol do nepokojného spánku, ktorý mu bol aj napriek tomu vykúpením.

       O tri dni neskôr sa otec so synom vrátili domov z nemocnice. Peter dal variť vodu na čaj, zatiaľ čo otec sedel v obývačke. Keď sa vrátil s dvoma šálkami pariacej sa tekutiny, otec si odkašľal a prehovoril: ,,Peter, prepáč mi to. Správal som sa ako pomätenec. Ubližoval som tým nie len sebe, ale aj tebe. Musel si to mať so mnou ťažké. Ale keď som bol pred štyrmi dňami pri hrobe tvojej matky som si konečne uvedomil, že nie je skutočná, že žije len a len v mojej hlave. Bolo to ťažké, ale musel som sa s ňou raz a navždy rozlúčiť, ináč by ma to čoskoro celkom položilo. Ďakujem ti za tvoju trpezlivosť a pochopenie, Peter.” Slová sa mu zadrhli v krku, prehtol vzlyk, no to už ho Peter mocne objímal. ,,A ja ti zase ďakujem, že si konečne späť, otec!”