Pôrod bez cenzúry

Priznám sa, ako mladá prvorodička som nemala o pôrode žiadne informácie. Všetko čo som vedela, bolo z rôznych filmov, ale ak mám byť úprimná, nebála som sa. Verila som sebe, svojmu telu a stále som si vravievala, že veď koľko žien to predo mnou už dalo. To aký môže byť pôrod som zistila až na prednáškach pre tehotné. 

Moja predstava

Prednášky pre tehotné mi viac menej otvorili oči. Boli 4 - prirodzený pôrod, úľavové techniky pri pôrode, bonding a dojčenie. Počas týchto 4 prednášok sa môj pohľad na pôrod úplne zmenil a zároveň nie. Usvedčila som sa, že sa ozaj nemusím báť, ale naša dula mi ukázala ,že pôrod môže byť krásny zážitok a nie len traumatický, bolestivýa urevaný ako sme videli vo filmoch. To čo som ja očakávala od pôrodu som vedela hneď ako nám o tom dula povedala.

Krásny prirodzený pôrod, ktorý začne sám, bude prebiehať sám a skončí sám.

Pod prirodzeným si, prosím, nepredstavujte vaginálny. Pre mňa prirodzený bol bez akýchkoľvek zásahov.

Pred tým, ako som šla rodiť, som si dobre premyslela, čo by som chcela - bonding, vlastnú polohu, žiadneho hamiltona, žiadny oxytocin. Ako prvé som si zistila, ktorý z doktorov v nemocnici je ochotný sa držať mojich požiadaviek a poviem vám, hneď som mala jasno. Spísala som si svoj plán a ukázala mu ho, dokopy nenamietal, pár vecí mi vysvetlil z jeho lekárskeho hľadiska a hneď som mu povedala, že samozrejme, ak budú komplikácie budem držať hubu a krok.

Už keď som prišla do nemocnice v 36. týždni mi môj pôrodník povedal, že malý je ozaj malý, že všetko je v poriadku, ale má menšiu váhu a menšie bruško, ale, že to nie je nič vážne. Nestresovala som sa, to robila za mňa moja mama. Môjmu doktorovi som povedala, že nechcem pôrod vyvolávať a, že by som najradšej počkala čo najdlhšie sa bude dať.

Ako vyzeral môj 40. týždeň? 

Termín som mala 26.5. Doktor mi vravel, že má takmer týždeň po termíne svadbu, ale že teda prvorodičky väčšinou neprenášajú. Chodila som na kontrolu, ešte týždeň pred termínom som bola otvorená na 3 centimetre - vraj na spadnutie. No a počas 40. týždňa som chodila na poradne, v stredu (posledný deň kedy môj doktor pred svdbou ordinoval) mi povedal, že prietoky neboli dobré a tak sme zopakovali a už boli dobré, ale teda, že pre istotu mám chodiť na pásy každý deň. 

Vo štvrtok všetko super, v piatok som si ešte odskočila spraviť skúšku do školy, a v sobotu, keď som premýšlala nad ďalšou, som si povedala, že radšej si dám pauzu, si ma nechali v nemocnici. Nie nerodila som, ale vraj tie prietoky boli ozaj zlé. Pre tie z vás, ktoré ako ja nechápali - kontrolujú prietoky na rôznych miestach a ak nájdu aspoň na jednom mieste tie prietoky v norme, tak je všetko v poriadku, no nech sa doktorka snažila akokoľvek, nič nenašla. A tak ma hospitalizovali. Môj doktor mal práve svadbu a ja som mala zostať v nemocnici, pohladkala som si brucho a hovorila malému, že to zvládneme a počkáme na doktora. 

V ten večer si ma zavolali do ordinácie a povedali mi, že dnes rodiť nebudem, že čo mi povedal doktor. Vraj v nedelu by vedel prísť. Tak len kývli hlavou, ale vraj mi dajú balónik  aby som sa viac otvorila a možno sa to na druhý deň spustí samé. Poviem vám, nič príjemné to nebolo, krvácala som a ja som netušila o čo išlo, aj keď ma doktor upokojoval, že je to normálne.

Na druhý deň ráno sme opäť šli na pásy, opäť zlé výsledky. Okrem toho sa pýtam doktora či mi vyberie ten balónik, a on na mňa pozerá ako na blázna (bol to iný doktor ako večer deň pred tým). 

Vraj žiadny balónik nemám, veď to by som vedela, že by mi to trčalo, že ani v karte nič nemám. Slzy som mala na krajíčku, lebo to bolo ozaj nepríjemné. Nevedela som, čo sa vlastne včera dialo. 

Tak sme sa dohodli, že zavolám svojmu lekárovi, aby som zistila, čo ďalej.  

Volala som o 10-teja cítila som sa prekliate nepríjemne, že mu volám o takom čase deň po svadbe. No vedela som, že mu už volala kamarátka, ktorá v ten deň  ráno prišla s kontrakciami. Môj lekár si zavolal svojim kolegom, aby zistil ako sa veci majú a volal mi späť. Slušne mi všetko vysvetlil - vraj to nie je dobré, že mi teda dajú vyvolávačku, že on má rodinný obed a vedel by prísť o takej 18-tej. No varoval ma , že je možné, že bude nutná sekcia vzhľadom na moje výsledky. 

Moja mama sa na neho za to nahnvela, ale ja som mu v mysli stále ďakovala, pretože som mala čas sa pripraviť aj na túto možnosť. A tak mi dali tabletku na vyvolávanie, a nie neprehĺta sa. Keďže sa nič nedialo tak po hodine druhú. Tieto tabletky sú na zmäkčenie krčku, ktorý som mala mimochodom riadne vysoko, že doktori mali problém ma vyšetriť. 

Po druhej tabletke  som začala cítiť bolesť v chrbte, nevedela som, čo mám robiť, ani chodiť, ani sedieť, ani ležať, nič nezmierňovalo bolesť. No kontrakcie mali byť akoby vlny, toto bola stála bolesť, tak som zavolala priateľa a šli sme sa prechádzať. Pripadala som si ako dieťa, čo nevie obsediť. Chcela som si sadnúť, že mi to prinesie úľavu, no ako som si sadla som sa hneď postavila. Po asi hodine chodenia som si povedala, že idem späť na izbu a on nech ide domov. Sestrička sa pýtala ako mi je, že teda mám ísť do sprchy. To bola úľava, teplá sprcha mi aspoň na chvíľu pomohla od bolestí. 

Po sprche som sa rozhodla, že si pôjdem zdriemnuť, nabrať síl pred pôrodom, no keď som sa zobudila, bolesti boli preč. Ako som zistila, tak môj doktor už bol v nemocnici a večer ma vyšetril on. S úsmevom na perách sa ma spýtal, že čo to predvádzam, som mu povedala, že ja nič, to malý. Vysvetlil mi, že 2 tabletky sú maximum na deň a teda, že 99% žien to zaberie, že som jedna z mála, ktorej nie. Cez noc ma nechal tak, že na druhý deň pôjdeme znova. To bol posledný deň. V pondelok by mi pôrod vyvolali tak či tak.

Rán,o ako vždy, som šla na pásy a lekár mi o 7:00 dal tabletku na vyvolávanie a sestričke povedal, že za hodinu nech ma vezmú dole či budem mať kontrakcie alebo nie. Vedela som, že ak nebudú, bude nutná sekcia. Zhlboka som sa nadýchla, usmiala a zavolala priateľovi novinky. Na 8-mu môže prísť. 

Presne o 8:00 som bola dole na vzdychárni. Cítila som kontrakcie (asi), boli to mierne bolesti každých pár minút. No keď ma sestrička napojila na senzor a pýtala sa kde sú a ja som práve jednu mala. 

Neriešila som to, keďže spolubývajúcej cez noc tiež žiadnu nezachytilo a o hodinu na to porodila. Po čase prišiel lekár, ktorý videl moje výsledky, vraj nie sú dobré a musíme pôrod urýchliť a teda, že či mi môže prasknúť plodovú vodu. 

A tu to prišlo - sen o mojom prirodzenom pôrode sa už úplne rozplynul, no ako som sľúbila - ak budú komplikácie budem ticho.

Tak som mu len kývla hlavou. 

Doktor ma vzal, aby mi teda praskol plodový obal, och aj to bol problém keďže mi krčok nezostúpil. 

No potom sa to rozbehlo - zas pásy, sestrička došla a vraví, kontrakcie k pôrodu sú také, ktoré majú hodnoty nad 80. Za tú dobu som mala v tejto hodnote 2 kontrakcie. Potom došla sestrička ma vyšetriť a vraj keď ucítim tlak na konečník mám im povedať. Tak som šla do sprchy a potom zavolala sestričku, a vraj ešte nie, stále je krčok privysoko, pri vyšetrení moje telo zatlačilo a povedala, že nemám tlačiť, vraj sa potrhám. Tak späť do sprchy. No tam začalo moje telo samovoľne počas kontrakcií tlačiť. Zavolali sme sestričku späť. Tento krát ma vzala na ošetrovňu a vraj teda, stále mám krčok privysoko. 

No už bol čas. 

Viem, že na pár kontrakcií ma postavili za pôrodý stôl, ukázali ako mam tlačiť keď príde ďalšia kontrakcia. Pôvodne som chcela rodiť v čupe, no keď som videla ako sa mi klepali nohy, radšej som vyšla na stôl. Lekár sa mi pozrel do očí keď ma vyšetril a povedal, že musíme ísť ozaj rýchlo. 

Vraj mám tlačiť z celej sily. 

Vedela som a ako. Nadýchla som sa a tlačila, ako správna matka, chcela som zachrániť svoje dieťa. Vraj som tlačila tak, že som až bola fialová a dali mi pod nos hadičku s kyslíkom. Lekár mi dal môj neželaný oxytocín, ale bolo to nevyhnutné, na ďalšiu kontrakciu bol môj syn už pri mne. Mala som slzy v očiach. Vedela som, že to nebolo to čo som si vysnívala, ale aj tak to bol najkrajší okamih môjho života.

Potom sme zistili, že malý mal omotanú šnúru okolo krku.

Narodil sa 3.6.2019 10:32, mal 47 centimetrov a 2795 gramov. Náš Dimitrij.

No a potom už bolo všetko tak ako som chcela ja - bonding, nie to čo vy voláte bonding, keď vám vezmú dieťa preč a vrátia vám ho, oblečené alebo vyzlečené. Nie, malého mi dali na prsia bez toho, aby mi ho niekto bral preč. Nechali sme dotepať pupočník.

A potom? Celú dobu sme boli spolu.